Privádza kríza v Cirkvi veriacich k tradičnej omši? Interview s Dr. Kwasniewskimrorate-caeli.blogspot.comZuzana Smatanová
Nedávno ma Judy Robertsová požiadala o interview v súvislosti s článkom, na ktorom pracovala pre National Catholic Register. Časti z interview sa 16. decembra objavili na Registri, no celé interview prináša exkluzívne Rorate Coeli.
Judy Roberts (JR): Vyhľadáva podľa vás viac katolíkov omšu v mimoriadnej forme (tradičnú) počas súčasného zmätku v Cirkvi? Čo vám udávajú ako dôvod?
Peter Kwasniewski (PK): „Dostupné štatistiky, zriadenie apoštolátu novej tradičnej omše a neoficiálne údaje, šíriace sa cez sociálne médiá, poukazujú na neustály nárast počtu veriacich, ktorí sa zúčastňujú tejto formy Rímskej liturgie. Neviem či tento nárast je výsledkom súčasnej krízy v Cirkvi, ale všimol som si, že ide o zaujímavý trend. „Pokrokových“ alebo „liberálov“ súčasný pontifikát povzbudzuje vyjsť s farbou von oveľa otvorenejšie; „konzervatívcov“, čiže tých, ktorí sa označujú ako „katolíci Jána Pavla II“ alebo „ratzingerovci“, ubúda; no a
„tradicionalistov“, ktorí boli kedysi zjavne zanedbateľnou menšinou, nielenže pribúda tempom väčším, než si vieme predstaviť, ale zaberajú aj po duchovnej a morálnej stránke vyššie pozície. Veľmi dôležitá a významná práca na obnove katolicizmu sa deje z veľkej časti aj vďaka ich úsiliu.“
JR: Kto sú títo ľudia? Ide výlučne o starších katolíkov, ktorí vyrastali s tradičnou omšou a z nostalgie sa túžia k nej vrátiť, alebo patria sem aj mladší ľudia a konvertiti?PK: „Na túto otázku presvedčivejšie odpoviem na základe jednoduchého experimentu: navštívte miestne bratstvo pri kaplnke sv. Petra, oratórium Krista Kráľa alebo farnosť, kde slúžia tradičnú latinskú omšu a rozhliadnite sa po zhromaždení veriacich. Uvidíte veľa šedivých starých mám a starých otcov, no väčšinu tvoria rodičia v strednom veku, mládež, deti, a musím povedať, že aj celkom malé deti – dosť veľa. Toto sa už nedá označiť za fenomén nostalgie ľudí, narodených po roku 1960, kedy sa dovtedajšia liturgia začala postupne vytrácať.
Tu ide skrátka o znovuobjavenie pokladu, ktorého hmatateľná a zjavná nádhera, posvätnosť a hutný katolícky obsah a zmysel, ľudí priťahuje ako magnet.“JR: Čo títo ľudia hovoria, že objavili v takzvanej starej omši? Priťahuje ich iba krása liturgie alebo vo farnosti, v ktorej sa slúži omša v mimoriadnej forme, nachádzajú aj iné ´výhody´, ako je napríklad kňaz, ktorého kázne sa verne pridŕžajú náuky Cirkvi alebo spolufarníci, ktorí v pratizovaní viery zmýšľajú rovnako ako oni?PK: „Budem vyzerať zrejme ako estét keď poviem, že veriaci prichádzajú kvôli nádherným rúcham, obradom a hudbe – hoci všetko toto je mimoriadne dôležité v náboženstve, ktoré apeluje na zmysly a predstavivosť človeka, ako to vždy robil aj náš božský Učiteľ prostredníctvom svojich podobenstiev. Už nejeden účastník latinskej omše pripustil, že od omše podľa
Novus Ordo ho ´odpudila´ hrozná hudba.
O nič menej príťažlivou je aj takmer stopercentná záruka, že homília nebude obsahovať nezmysly v súvislosti s katolíckou náukou a že bude prezentovaná múdro a zrozumiteľne. A keďže sme spoločenské tvory, potrebujeme sa stretávať aj s inými katolíkmi, ktorí sa úprimne snažia poznať, žiť a ďalej odovzdávať pravú náuku Cirkvi.“JR: V USA vzrástol počet miest, kde sa slúži latinská omša z 20 v roku 1988 na súčasných viac ako 500. Je najnovšie smerovanie katolíkov k tradičnej omši súčasťou tohto trendu, alebo ide o niečo úplne nové?PK: „Ako som už spomenul, nárast je celkom stabilný. Vyskytli sa pochopiteľne aj významné skoky, v roku 2007 a po ňom, keď vyšlo
Summorum Pontificum (dokument, ktorý špecifikuje pravidlá a možnosti slávenia staršej liturg. formy podľa misálu Jána XXIII z roku 1962, tzv.
tridentská omša, ktorú ustanovuje ako mimoriadnu formu rímskeho obradu; pozn. prekl.). Je zároveň pozoruhodné, koľko biskupov stále žije „vo svete dišpenzu“, keď sú presvedčení, že si každý kňaz, ktorý chce slúžiť tridentskú omšu, musí pýtať od nich povolenie, čo je absolútne v rozpore so všeobecným zákonom, zavedeným prostredníctvom
Summorum Pontificum. Pápež František urobil neúmyselne pre katolíkov to najlepšie, keď ich ´dotlačil´ do tohto útočiska pred zjavne akcelerujúcim zmätkom a skazenosťou v súčasnej Cirkvi. Hriešna ľudská prirodzenosť je síce všade, no latinská omša má takú úroveň serióznosti a zdravého rozumu, aká nemá inde páru. Tento trend (smerom k tradičnej omši) sa vzmáha práve preto, lebo má obrovskú vnútornú silu. Kňazi, ktorí slúžia sväté omše v tomto starom obrade hovoria, že im to zmenilo život. Aj laikom, ktorí objavia túto silu, bude zaťažko vyrovnávať sa s modernou alternatívou tejto omše, a budú chcieť svoje náboženské presvedčenie vyjadriť plnším spôsobom.“
JR: Na tweete Rorate Coeli nedávno zaznela obava, že by niektorí z týchto ľudí mohli opustiť Cirkev a jej náboženskú prax, ak náhodou nenájdu miesto, kde sa slúži tradičná latinská omša. Korešponduje to s tým, čo počúvate a vnímate vy? Ak áno, čo je na tradičnej omši také, že to dokáže slúžiť ľuďom ako záchranné lano pre ich život a dokáže ich udržať v Cirkvi?PK: „Súhlasil by som s tweetom. Na mojich cestách po svete som stretol množstvo ľudí, ktorí konvertovali alebo sa vrátili k viere práve kvôli tradičnej omši. V skutočnosti by nás to nemalo prekvapovať. V prvej polovici 20. storočia, keď dochádzalo k veľkému počtu obrátení na katolícku vieru, to bola práve nádhera a slávnostnosť liturgie, ktorá ich k tejto viere priťahovala, alebo udržiavala v nej. A to isté sa deje aj dnes. Chcem však dodať, že
ľudí k tejto viere nepriťahuje iba svätá omša, ale aj spôsob života, zmýšľania, uctievania Boha, vrátane ďalších posvätných obradov, požehnaní, pobožností, náboženských zvyklostí a liturgického kalendára. Pred Druhým Vatikánskym koncilom sa napríklad v mnohých farnostiach zúčastňovalo veľa ľudí na nedeľných vešperách. Všetko toto sa po koncile stratilo, doslova zahodilo (aj napriek tomu, že veriaci si to výslovne želali). Preto sa dnes verejné vešpery konajú prevažne v tradičných spoločenstvách. Prečo tieto skutočnosti pomáhajú zotrvať ľuďom v Cirkvi? Jednoducho preto, lebo sú
žiadanou odozvou na náš bezbrehý hlad po Bohu, po náležitej zbožnej úcte, ktorá vedie jasne k Nemu a berie s plnou vážnosťou Jeho reálnu existenciu, Jeho vlastnosti, Jeho privilégiá a absolútnu moc. Ak Boh naozaj existuje a ak je Tým, kým On sám hovorí že je, potom by podľa tejto absolútnej pravdy mala vyzerať aj liturgia a mali by sme podľa nej konať aj
my!“
JR: Stále počúvame chýry, že pápež František chce zrušiť povolenie, ktorým emeritný pápež Benedikt XVI zaručil kňazom, že môžu slúžiť svätú omšu v mimoriadnej forme. Aká je podľa vás pravdepodobnosť, že k niečomu takému dôjde?PK: „Každý takýto krok by bol absurdne kontraproduktívny. Pápež už teraz bojuje prehratý boj vo verejných vzťahoch, najmä medzi veriacimi, ktorí by mali byť jeho najprirodzenejšími spojencami, menovite konzervatívci a tradicionalisti, ktorí odjakživa bránili pápežstvo a verne stáli pri pápežovi (na rozdiel od liberálov, ktorí ho bránia len vtedy, keď to hrá do karát ich nekonečnému zoznamu sexuálnych, či iných úchyliek). Ak teda stiahne
Summorum, ešte viac sa odcudzí katolíkom, ktorí praktizujú vieru najoddanejším spôsobom. Ba čo viac, veľké množstvo veriacich, ktorí sa zúčastňujú tradičnej omše alebo na nej asistujú, ho neposlúchne, pretože sú presvedčení na základe argumentov Josepha Ratzingera/Benedikta XVI, že
tento starý obrad nemôže byť principiálne zrušený, či postavený mimo zákon. Pokiaľ je pápežovou prvoradou túžbou „robiť problémy“, ako raz povedal aj mladým, aby robili, potom tým, že by zrušil niečo takéto, by si problémy narobil určite. Neustále ma prekvapuje, ako často si pápež sám spôsobuje problémy.
Liturgia podľa mňa nie je preňho prioritou a rozličnými okľukami bude hľadať ako oklieštiť „tradicionalizmus“, ako vtedy, keď rozbil Františkánov od Nepoškvrnenej. Džin je však už, takpovediac, z fľaše von, a tak skoro sa späť nevráti.“ 
