Anton Čulen
4642
Protestantská teológia ako slúžka sekularizácie a progresívneho etatizmu? Na margo jedného zatrpknutého teológa z PS/Spolu. Protestantská teológia ako slúžka sekularizácie a progresívneho etatizmu …Viac
Protestantská teológia ako slúžka sekularizácie a progresívneho etatizmu? Na margo jedného zatrpknutého teológa z PS/Spolu.

Protestantská teológia ako slúžka sekularizácie a progresívneho etatizmu? Na margo jedného zatrpknutého teológa z PS/Spolu.

„Ak sa to v prípade zatrpknutého protestantského teológa vylúčeného aj z vlastných radov spojí s komplexom z katolicizmu, pokus o rigidný etatizmus v podobe štátom kontrolovaného náboženstva je na svete aj

na Slovensku.“


Ešte v roku 2017, na prelome júla a augusta, som sa zúčastnil v Sněžném v Orlických horách 27. ročníka v českom prostredí dobre známeho podujatia Akademické týdny.

Súčasťou bohatého programu bol aj ekumenický okrúhly stôl pod názvom: „500 let reformace. Co nám přinesla a vzala?“ V otvorenom a multikonfesionálnom prostredí našich západných susedov mala diskusia „šťavu“ a zúčastnení nijako nešetrili vecnou kritikou na rôzne strany.
Jednoznačne najviac diskutovanou témou bola skutočnosť, prečo evanjelický, v širšom slova zmysle reformačný teologický mainstream tak ochotne a často s vylúčením oponentov obhajuje koncepciu tzv. nových ľudských práv s jej modernou antropológiou, kontrolu cirkvi a náboženského života štátom, teda politickú agendu pretláčanú establišmentmi západných európskych krajín a do istej miery aj Bruselu.

Celý článok TU: alianciazanedelu.sk/archiv/4566

Diskutovalo sa, prečo reformačný teologický mainstream tak ochotne a často s vylúčením oponentov obhajuje koncepciu tzv. nových ľudských práv, kontrolu cirkvi a náboženského života štátom. Radoví českí nekatolíci sa s tým nestotožňovali.

V rámci reakcií účastníkov z nekatolíckych konfesií sa ani zďaleka nezdalo, že by sa s týmto procesom radová členská základňa nekatolíckych kresťanov v Českej republike stotožňovala rovnako ochotne ako ich teologický mainstream. Práve naopak.

Keďže medzičasom už aj na Slovensku dostávajú v liberálnych médiách a politických stranách čoraz viac priestoru rôzni protestantskí teológovia s tou istou rétorikou ako ich západní kolegovia, je na mieste otázka, kde sa táto ochota pekne poslúžiť súčasným politickým trendom vzala a aké môžu byť jej historické korene.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa päťsté výročie reformácie spred dvoch rokov nieslo v našom prostredí až príliš v korektnom a pietnom duchu bez toho, že by bolo možné dotknúť sa citlivejších tém, ako vhodná voľba pre pohľad do histórie poslúžili pre potreby tohto zamyslenia texty, ktoré ako kritické sondy do nemeckej reformácie pochádzajú z jej vlastných radov, čo je z metodologického hľadiska zároveň objektívnejšie.
Treba povedať, že je z čoho vyberať, lebo na rozdiel od nás, v Nemecku sa nemalá časť protestantských filozofov, historikov a teológov nebála podrobiť reformáciu – miestami dosť ťažkej – dejinnej kritike.

Zablúdili sme
Na rozdiel od nás sa v Nemecku nemalá časť protestantských filozofov, historikov a teológov nebála podrobiť reformáciu – miestami dosť ťažkej – dejinnej kritike.


Týmito slovami (Wir sind in die Irre gegangen) si položil rečnícku otázku profesor pre novšie dejiny na Friedrich-Meincke-Institut na Freie Universität Berlin Wolfgang Wippermann v svojej provokačnej knihe Luthers Erbe. Eine Kritik des deutschen Protestantismus (Darmstadt: Primus Verlag, 2014; Lutherove dedičstvo. Kritika nemeckého protestantizmu).
V hľadaní odpovede na ňu konštatuje, že nemecký protestantizmus zišiel z cesty najmä preto, lebo štát, vojnu a kapitál považoval za dobré. Myslí tým zvelebovanie a oslavovanie štátu, vojny a kapitálu v politickom živote. Protestantizmus sa ich zmocnil, prijal za svoju agendu a pretvoril na spoločenskú ideológiu.

Vďaka nej sa potom štát, vojna a kapitál vyvinuli do autoritárstva, tzv. bellizmu (sklony k vedeniu vojenských konfliktov a potláčanie názorovej opozície) a mamonizmu (povestný „železný“ nemecký kapitalizmus 19. storočia). Postupne sa tieto tri prvky stali indikátormi vzťahu protestantizmu ako novej interpretácie kresťanstva k štátu, vojne a kapitálu. V centre kritiky tohto vývoja stojí Luther a jeho dedičstvo, čo Wolfgang Wippermann ilustruje analýzou historickej skúsenosti predovšetkým na príklade Saska, Brandenburska a od roku 1701 aj Pruska.

V pozadí tohto vývoja stojí konflikt medzi explicitným výrokom Krista: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Lk 5, 29) a odporúčaním apoštola Pavla adresovaného cirkevnej obci v Ríme: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie.“ (Rim 13, 1-2)

Podľa Wippermanna reformácia prijala za svoju cestu model podriadenosti štátu interpretovaný Lutherom a tým sa odchýlila od ranokresťanských komunít a prvotnej cirkvi, ku ktorej sa paradoxne sama hlásila.

Podľa Wippermanna reformácia prijala za svoju cestu druhý model interpretovaný Lutherom a tým sa odchýlila od ranokresťanských komunít a prvotnej cirkvi, ku ktorej sa paradoxne sama hlásila. Ježiš nepatril k zelótom a prví kresťania v Palestíne či kdekoľvek inde v Rímskej ríši nevolili ani cestu násilného odporu, ani cestu kolaborácie so štátnou mocou. Od obidvoch krajných postojov si dokázali udržať odstup aj vtedy, keď boli štátom brutálne prenasledovaní.
Dualizmus medzi spoločenskou funkciou cirkvi a štátu, aký fungoval v stredoveku, mal nielen biblický základ: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22, 21), ale udržiaval aj krehkú rovnováhu a poskytoval obom entitám dostatok autonómie.

Na druhej strane Luther už v ranej fáze konfliktu medzi ním a pápežstvom (po tom, ako spálil exkomunikačnú bulu) vedel, že bude potrebovať svetskú moc získať na svoju stranu. Svoju revoltu postavil na podpore panovníckych elít, ktorým túto službu vďačne opätoval – vo svojich postojoch a interpretáciách v jej prospech – v oblasti práva na najväčšie vyvlastnenie v dovtedajších nemeckých dejinách: konfiškáciu cirkevného majetku. Potom si už nikto nespomenul na reformačnú rétoriku, že výnos z tejto lúpeže mal poslúžiť ľudu, ktorý nakoniec vyšiel naprázdno.

Luther vedel, že v konflikte s pápežom bude potrebovať svetskú moc získať na svoju stranu. Svoju revoltu postavil na podpore panovníckych elít, ktorým túto službu vďačne opätoval – vo svojich postojoch a interpretáciách v jej prospech.

Po tom, ako Luther vo Wormse odmietol odvolať svoje učenie, sa zrodilo nerozlučné mocenské spojenectvo medzi ním a Fridrichom III. Saským (Wartburg), ktoré ho priviedlo k revízii pôvodne stredovekého učenia o dvoch mečoch (Lk 22, 38). Toto zavrhol a vytvoril nové o dvoch ríšach (Zwei-Reiche-Lehre).

Stalo sa tak najmä v spisoch z roku 1520 Von der Freiheit der Christenmenschen (O kresťanskej slobode), z roku 1523 Von weltlicher Obrigkeit, wieweit man ihr Gehorsam schuldig sei (O svetskej vrchnosti, do akej miery sme zaviazaní poslušnosťou k nej), z roku 1525 v reakcii na dvanásť požiadaviek sedliakov v Švábsku (Ermahnung zum Frieden auf die zwölf Artikel der Bauernschaft in Schwaben) a potom z roku 1526 v Ob Kriegsleute im seligen Stand sein können (Či bojovníci môžu byť v blaženom stave).

Proti sedliackym povstaniam
Túto teóriu – podľa Luthera to bol vlastne sám Boh, kto nad človekom zriadil dvojitú vládu – charakterizuje, stručne povedané, asi nasledovne: Prvá ríša (mocnosť) je svetská. Ľudia v nej sú si navzájom nerovní a sú povinní byť jej poslušní. Panuje prostredníctvom meča, aby tí, ktorí nechcú byť zbožní a spravodliví pre večný život, boli svetskou mocou prostredníctvom meča donútení k zbožnosti a spravodlivosti pred svetom. Odpor voči vrchnosti je možný len vtedy, keď je nekresťanská.

Druhá ríša (mocnosť) je reprezentovaná Kristom ako vteleným Slovom a jeho Božím Slovom, prostredníctvom ktorého sa ľudia majú stávať zbožnými a spravodlivými. Tu panuje Kristus skrze svoje Slovo a sviatosti a medzi ľuďmi vládne rovnosť. Namiesto spravodlivosti pôsobí milosť a odpustenie.
Druhý menovaný variant zodpovedá ceste, po ktorej sa pôvodne mala vydať reformácia. Jej prvé komunity mali slobodnú autonómnu správu s vlastnou voľbou farárov a vedúcich cirkevných predstaviteľov. Nakoniec si to v počiatkoch reformácie želal aj sám jej iniciátor.

V realite to však bola len čiastočná náboženská sloboda, ktorej nesekundovala sloboda pred svetom ani voči nemu. Už v roku 1526 Luther v odpovedi na jednu z požiadaviek švábskych sedliakov na slobodnú voľbu a zosadenie farárov povedal, že s takým niečím sa majú obrátiť na vrchnosť (Andersen, Sven: Macht aus Liebe. Zur Rekonstruktion einer lutherischen politischen Kritik. Göttingen: Walter de Gruyter, 2010).

Luther sedliakom odkázal, že nesmú na presadenie svojich požiadaviek siahnuť k násiliu a vrchnosti musia byť poslušní. Ani po utíšení násilných sociálnych nepokojov svoj tvrdý postoj k odporu proti svetskej vrchnosti neodmietol ani nerevidoval.

Rebelantské (vtedy takto označované) skupiny prívržencov reformácie sa dožadovali úplnej slobody kresťana a kresťanstva, za čo v sedliackych povstaniach platili životom a ostrakizovaním v rámci protestantizmu. Ich najväčším previnením bolo, že z radikálnych dôsledkov protestantskej reformy chceli vyťažiť čo najviac, v nezávislosti na vonkajšej autorite.
Luther mal na koncept slobody kresťana iný názor a sedliakom odkázal, že nesmú na presadenie svojich požiadaviek siahnuť k násiliu a vrchnosti musia byť poslušní tak, ako si to v Liste Rimanom mal podľa neho želať sv. Pavol. Ešte tvrdšiu rétoriku v tomto kontexte ukázal Luther v roku 1525 v spise Wider die räuberischen und mörderischen Rotten der Bauern (Proti lúpežným a vražedným hordám), pričom ani po tom, ako násilné sociálne nepokoje utíchli, nikdy svoj tvrdý postoj k odporu proti svetskej vrchnosti neodmietol ani nerevidoval.

Ďalšia rana pre tých, ktorí si mysleli, že reformácia prinesie viac slobody od svetských mocenských elít, prišla v dvoch rovinách. V politickej: po Augsburskom mieri v roku 1555 (Cuius regio, eius religio), ktorý presadili protestantské stavy, a v teologickom kontexte: Lutherovou tézou o tom, že sedliak musí byť absolútne poslušný svetskej vrchnosti.

S jeho požiadavkou po bezohľadnom potlačení povstania prišlo rozčarovanie z toho, ako sa „z obdivovaného priateľa sedliakov stal nimi pohŕdajúci služobník kniežat“ (Wippermann). Radikálna podriadenosť jednotlivca vrchnosti sa odrazila v Lutherovej interpretácii, že „ak svetská vrchnosť zvoláva do vojny, zodpovedá to Božej vôli, a preto kresťania musia bojovať. Ale nie pre seba a z ich vôle, ale v službe a poslušnosti vrchnosti (Ob Kriegsleute im seligen Stand sein können)“.

Pri krvavom potlačení sedliackych revolt sa protestantské kniežatá na tieto slová rady a často odvolávali.
V bezvýhradnej poslušnosti štátu


Luther v podstate už v roku 1520 v spise Kresťanskej šľachte nemeckého národa (An den christlichen Adel deutscher Nation) vytvoril priestor, v ktorom sa kniežatá tam, kde reformácia dominovala, veľmi rýchlo vžili do situácie, že oni sú jej hlavnými zavŕšiteľmi ako zvrchovaní páni nad cirkevnými záležitosťami na svojom území. Podľa tohto spisu má aj každý svetský nositeľ úradu právomoc odstraňovať duchovné nešváry, čo si každý vysvetľoval po svojom.

Tam, kde reformácia dominovala, sa kniežatá veľmi rýchlo vžili do situácie, že ony sú jej hlavnými zavŕšiteľmi ako zvrchovaní páni nad cirkevnými záležitosťami na svojom území.

Okrem toho, poddaný človek bol podľa Luthera ako jednotlivec len pre seba samého (für sich allein), zatiaľ čo príslušník vrchnosti bol spoločnou osobou (nicht alleine für sich selbst), ktorá nie je len pre seba samú (Andersen). Preto vrchnosť dostala u Luthera právo rozhodovať aj o záležitostiach spoločného náboženského života, čomu sa poddaný, ktorého sociálno-spoločenská kvalita života bola znížená len na úroveň jeho samého, musel poslušne podriadiť.

Status panstva chápal Luther ako akýsi „otcovský úrad“ (Vateramt), v ktorom vládca – podobne ako rodičia – nie je vo vzťahu k poddaným len blížny, ale zvláštnym spôsobom prijíma aj postavenie sprostredkovateľa božských stvoriteľských dobier (Andersen). Veľký reformátor sa tak stal koordinátorom procesu, na konci ktorého vznikol štátny dohľad nad miestnymi cirkvami.
Z pôvodnej demokratickej komunitnej reformácie (Gemeindereformation) sa stala autoritatívna kniežacia reformácia (Fürstenreformation). Komunitu nahradila vrchnosť a namiesto pomerne slobodného organizovania vnútorných záležitostí nových cirkví sa iniciatívy chopili štátom dosadzovaní úradníci a panovnícke elity. Konfliktná situácia nastala vtedy, ak sa kresťanská komunita pokúsila oslobodiť spod vplyvu vrchnostenskej autority, čo postupom času dospelo k stále väčšiemu štiepeniu reformačných prúdov.

„Tí, ktorí v roku 1530 podpísali Confessio Augustana, sa síce vymanili zo starého duchovného panstva pápežov, ale zároveň sa ihneď podriadili inému. Nová reformovaná cirkev už nebola vedená a reprezentovaná volenými farármi, ale – fakticky – kniežatami, ktoré si na svojom území nárokovali právomoci, aké mali dovtedy katolícki biskupi.“ (Wippermann)
Luther tento stav chápal ako dočasný a nazýval ich núdzoví biskupi (Notbischöfe). Treba však podotknúť, že sa z toho stal úzus, voči ktorému sám reformátor v zásade nenamietal. Vtedajší protestantský zemepán bol ako summus episcopus aj najvyšší predstavený svojej cirkvi. Čiže ako najvyšší biskup vykonával na svojom území cirkevnú správu.

Týmto postupom sa zásadne posilnilo postavenie svetskej vrchnosti vo vzťahu k správe vecí cirkevných. Po Lutherovej smrti stratili panovníci akékoľvek zábrany a do cirkevných hodností dosadzovali svojich aj neplnoletých potomkov (napr. v Magdeburgu 1552, Halberstadte 1562 atď.).

Úplná podriadenosť panskej autorite aj v náboženských záležitostiach viedla k vzniku štátnych cirkví (Staatskirchentum), čo nabralo na intenzite po skončení tridsaťročnej vojny.

Miestna vrchnosť taktiež disponovala vlastníctvom cirkvi, mohla upravovať cirkevné záležitosti a riadiť ostatných cirkevných hodnostárov, k čomu po roku 1555 ešte pribudlo právo na určenie konfesie poddaných. Vďaka ius reformandi sa do sekulárnych rúk dostala nielen kontrola svetských, ale aj duchovných, resp. náboženských záležitostí a to do tej miery, že nastal radikálny odklon od konzistoriálneho princípu.

Úplná podriadenosť panskej autorite aj v náboženských záležitostiach viedla k vzniku štátnych cirkví (Staatskirchentum), čo nabralo na intenzite po skončení tridsaťročnej vojny. Vestfálsky mier v roku 1648 posilnil nezávislé kalvínske Holandsko, rozšíril vplyv ortodoxne luteránskeho Švédska a upevnil postavenie Brandenburska a Saska.

Podľa filozofa Helmuta Plessnera (Die Verspätete Nation. Frankfurt am Main: Suhrkamp, 1974) evanjelické kniežatá – vďaka Lutherovi – uplatňovali svoju autoritu „vládnuť a mať“ (regieren und haben) vždy a všade. Plessner ďalej poznamenáva, že „my, evanjelickí kresťania sme schválili a strpeli vývoj absolútnej diktatúry“, v ktorej štát a protestantské cirkvi ruka v ruke spolupracovali na tom, aby vygenerovali absolútne poslušných a verných poddaných. Historicky tak vznikli veľmi špecifické politicko-spoločenské vzťahy prispôsobené požiadavkám vrchnostenských cirkví a ich vedeniu (Kupisch, Karl. Kirchengeschichte III. Reformation. Stuttgart: Kohlhammer, 1974).

Ovládnutie cirkevnej výučby zo strany štátu
Aj na prvý pohľad tolerantne znejúce pruské heslo „nech sa každý stane svätý svojím vlastným spôsobom“ (nach seiner Façon selig werden) narážalo na svoje príkre hranice a malo svoje úskalia. Všetci obyvatelia Pruska až po panovníka museli pracovať a byť krajine verní v duchu protestantskej pracovnej etiky a bezvýhradnej oddanosti vrchnosti.

Trón a oltár zostávali v nerozlučnej aliancii. Pruský kráľ bol summus episcopus a absolutistický systém upevňoval aj smerom k cirkvi, s ktorej záležitosťami nakladal ako s „druhým štátnym aparátom“, ktorý bol v presadzovaní absolutistickej agendy ešte efektívnejší a účinnejší ako ten prvý – svetský (Wippermann).

Náboženské a cirkevné záležitosti prebralo po roku 1848 pruské ministerstvo kultúry a jeho oddelenie Vrchného evanjelického cirkevného radcu. Evanjelické kresťanstvo sa tak stalo poslušným a kontrolovaným nástrojom štátu na presadzovanie jeho agendy.

Pruský absolutizmus, ktorý dokonale využil reformované kresťanstvo na svoje ciele, bol – ako vynález protestantských kurfirstov – ešte absolutistickejší ako konfesionálny absolutizmus v Španielsku a dvorský absolutizmus vo Francúzsku. Náboženstvo sa tak preň stalo prostriedkom k legitimizácii a upevneniu absolutizmu. Nerozlučná jednota medzi cirkvou a centralizovaným absolutistickým štátom bola v Prusku dokonca v roku 1794 zákonne stanovená v novej právnej zbierke známej ako Das Allgemeine Landrecht für die Preußischen Staaten.

Výsledkom boli absurdné zásahy do cirkevného života, ako keď v roku 1817 kráľ Fridrich Wilhelm III. zjednotil luterskú a reformovanú cirkev na svojom území do jednej pruskej únie, neskôr známej ako Kirche der altpreussischen Union. Kontrola štátu nad cirkevným životom zadusila aj posledné ohniská, ktoré zotrvávali na synodálnom princípe, a vznikli štátom kontrolované tzv. provinciálne synody (Provinzialsynoden) ako náboženské náprotivky sekulárnych provinciálnych snemov (Provinziallandtagen).

V 19. storočí absolutistický štát vytláča cirkvi zo vzdelávania, preberá kontrolu nad školstvom a nad obsahom i priebehom výučby.

Napokon sa v rokoch 1846 – 1847 oba druhy správnych orgánov – cirkevné aj svetské – zjednotili a vytvorili jednu celoštátnu Generálnu synodu (Generalsynode) na jednej strane a Zjednotený krajinský snem (Vereinigte Landtag) na strane druhej. Obe inštitúcie sa, pochopiteľne, ocitli pod kontrolou štátu a stali sa hlavnou oporou pruskej politiky.
Po revolúcii 1848 bol dokonca – pod rúškom zachovania stability a mieru – v novej pruskej ústave zakotvený zákaz odluky cirkvi od štátu. Náboženské a cirkevné záležitosti prebralo ministerstvo kultúry a jeho oddelenie Vrchného evanjelického cirkevného radcu (Evangelischer Oberkirchenrat). Evanjelické kresťanstvo sa tak stalo poslušným a kontrolovaným nástrojom štátu na presadzovanie jeho agendy.

Čím viac sa však ocitalo v administratívnom područí rigidného štátneho dozoru, tým menej pripomínalo Božie kráľovstvo. Vrchnosť prostredníctvom teologicky obhájenej legislatívy nadobudla náboženský monopol a nástroje na jeho udržanie pevne držala vo svojich rukách.

Tento stav nemal len ďalekosiahle dôsledky na reálnu aj formálnu neslobodu protestantských cirkví a jej príslušníkov v čisto náboženskom slova zmysle. V 19. storočí, keď sa zlepšuje vzdelávací systém, tak absolutistický štát z neho cirkvi vytláča a preberá kontrolu aj nad školstvom a nad obsahom i priebehom výučby.

Podriadenosť protestantských cirkví viedla vo vzťahu k štátu k servilite, ktorá mu umožňovala stále väčšiu kontrolu a silnejšie kompetencie, ktoré v konečnom dôsledku viedli k tomu, že tam, kde kresťanstvo po celé stáročia zohrávalo najdôležitejšiu kultúrno-historickú rolu (etika, morálka, školstvo), nastúpili civilné, štátom legislatívne presadené formy.

Podriadenosť protestantských cirkví viedla k tomu, že tam, kde kresťanstvo po celé stáročia zohrávalo najdôležitejšiu kultúrno-historickú rolu (etika, morálka, školstvo), nastúpili civilné, štátom legislatívne presadené formy.
Niekde bolo dokonca striktne obmedzené aj voľné náboženské vyučovanie v rámci miestnych kresťanských komunít. (Biblické hodiny mimo dohľadu farára a mimo farského úradu pre viac ako päť osôb boli prísne zakázané; Kupisch.) Zo závislosti na štáte vyplynul odklon od transcendencie smerom k svetskej zbožnosti (Weltfrömmigkeit), ako to už v roku 1935 nazval Plessner, aby pokračoval, že „slobodné rozvíjanie duchovných a konfesionálnych ideí bolo v Nemecku kvôli pruskej Staatskirche znemožnené alebo prinajmenšom blokované“.

Proti radikálnemu zbavovaniu spoločenského vplyvu cirkví sa v Prusku zásadne postavila len Katolícka cirkev počas kultúrneho boja (Kulturkampf), do ktorého sa protestantské štátne cirkvi – z poslušnosti politickej reprezentácii – radšej nemiešali. V lepšom prípade zachovali princíp ideologickej neutrality. „Také boli dôsledky dogmy o absolútnej vernosti vrchnosti, ktorá sa v protestantskom prostredí považovala za neotrasiteľnú.“ (Wippermann)

Evanjelické cirkvi sa musia oddeliť od štátu viac ako doteraz
Vo veľkom rozhovore pre nemecký kresťanský týždenník Christ in der Gegenwart (n. 44 a 45, 2017) v tejto súvislosti nestor tübingenskej evanjelickej teológie Jürgen Moltmann povedal, že „reformácia bola teologicky zamýšľaná ako obnova celej jednej pôvodnej Katolíckej cirkvi ako takej. Bola to katolícka reforma. Až keď si kniežatá ich cirkev privlastnili ako vlastnú, vznikla protestantská reformácia“.

Jürgen Moltmann: „Evanjelické cirkvi boli až do roku 1919 štátnymi alebo niekde krajinskými cirkvami. Miestny panovník bol hlavou cirkvi ako anglická kráľovná v Anglicku. Od toho sa musíme oslobodiť.“

K tomu ešte dodal, že „evanjelické cirkvi boli až do roku 1919 štátnymi alebo niekde krajinskými (Landeskirchen) cirkvami. Miestny panovník bol hlavou cirkvi ako anglická kráľovná v Anglicku. Od toho sa musíme oslobodiť. Evanjelické cirkvi sa musia oddeliť od štátu viac ako doteraz, čo by sa malo odzrkadliť v ich pohybe smerom k väčšej nezávislosti a autonómii“.
Táto historická závislosť a previazanosť niekde ešte stále v rôznej podobe existuje. V každom prípade naďalej poskytuje základňu na za iných okolností odmietaný prenos štátom pretláčanej agendy – v politickom a ideologickom slova zmysle – do občianskeho a civilného života. Luther svojimi postojmi v príkrom rozpore s tým, čo bolo obsahom jeho kritiky na súdobom katolicizme, vytvoril platformu, ktorú štát zneužil na ovládnutie a kontrolu nových cirkevných spoločenstiev.

Je zrejmé, že nemohol predpokladať všetky vývojové tendencie svojich teologických záverov, a my sa dnes už nedozvieme, do akej miery to všetko takto aj zamýšľal. Určite ale poskytol teologické inštrumentárium na to, aby sa kontrola náboženstva zo strany štátu mohla v protestantizme uskutočniť.
Zaiste sa pri skúmaní tejto problematiky musia zobrať do úvahy neskoršie interpretácie Lutherovho diela, ktoré sa navzájom líšili z hľadiska časového odstupu od vzniku reformácie, prostredia, v ktorom vznikali, a cieľov, ktoré chceli dosiahnuť. V každom prípade však ako historický dôsledok reformácie nadobudlo štátom oklieštené kresťanstvo už len charakter kontrolovanej náboženskej ideológie, ktorá neraz slepo upevňovala politické režimy a napomáhala oddanosti občanov voči štátnym zriadeniam.

Luther nemohol predpokladať všetky vývojové tendencie svojich teologických záverov. Určite ale poskytol teologické inštrumentárium na to, aby sa kontrola náboženstva zo strany štátu mohla v protestantizme uskutočniť.

Establišmentom stačilo formálne predstierať nejakú kresťanskú identitu, aby mohli v duchu Lutherovej politickej etiky vyžadovať oddanosť a lojalitu svojich poddaných, ktorí mali povinnosť byť poslušní kresťanskej vrchnosti. Nevadilo, že jej kresťanstvo bolo v realite často len politicko-mocenskou deklaráciou ako v prípade bigamistu Filipa I. Hesenského, ktorému mnohoženstvo Luther posvätil.

„Nemecké elity na začiatku 16. storočia, dlhodobo frustrované mediteránnou politickou a ekonomickou (treba dodať, že aj náboženskou) dominanciou, si uvedomovali symboliku Lutherovho protestu. Z hľadiska ambícií v ňom videli možnú odpoveď na kultúrnu hegemóniu južnej Európy smerom k väčšej nezávislosti.“ (McKim, K. Donald: The Cambridge Companion to Martin Luther. Cambridge: Cambridge University Press, 2003)
Tomuto konceptu bol Luther prístupný, čo ochotne ukázal už v programovom spise Kresťanskej šľachte nemeckého národa. Historickým výsledkom účelovo uzavretého manželstva medzi štátom a reformáciou bolo vazalstvo lokálnych cirkví a neskorší nevyhnutný konflikt medzi Amtskirche (Staatskirche) a tzv. disidentskými reformnými prúdmi, ktoré rigidný etatizmus odmietali.

Namiesto záveru
Model vzájomného spolužitia sekulárneho a náboženského – už dávno pred nástupom reformácie – síce prinášal incidenty a zložité situácie, ale tieto mali iný obsah. Týkali sa rozsahu kompetencií štátu voči cirkevnej autonómii.

Do príchodu reformácie sa vzájomné spory medzi sacerdotium a regnum netýkali obsahu kresťanskej náuky. Až reformáciou ovplyvnené a povzbudené politické elity sa aktívne zapájali aj do teologických kontroverzií.

Azda jedine s výnimkou Bonifáca VIII. (jeho predstavy z buly Unam Sanctam z roku 1302 sa nepodarilo realizovať), obidva tábory počítali s tým, že nedôjde k likvidácii protivníka ani k pohlteniu jednej entity druhou. Okrem toho, do príchodu reformácie sa vzájomné spory medzi sacerdotium a regnum netýkali obsahu kresťanskej náuky. Až reformáciou ovplyvnené a povzbudené politické elity sa aktívne zapájali aj do teologických kontroverzií (McKim).

Trvalé miešanie sa vrchnosti do náboženských záležitostí nabralo na intenzite po roku 1580, keď bolo v Drážďanoch v nemčine vydané kompletné dielo tzv. symbolických kníh luteránskej reformácie (Das Konkordienbuch) ako kánon jej doktríny (Corpus doctrinae). Úloha nemeckých protestantských kniežat v otázkach viery sa ešte posilnila, pričom získali právo na uskutočňovanie náboženských reforiem.

To, čo sa na začiatku druhej dekády 16. storočia javilo ako oslobodzovacie hnutie mestského obyvateľstva od bremena cirkevného dohľadu, stratilo svoj optimizmus a vyústilo do ešte horšieho previazania cirkevného a vrchnostenského v celej škále podôb naprieč protestantskými krajinami.
V praxi to so sebou prinieslo aj uzurpáciu náboženskej autority sekulárnymi mocenskými štruktúrami. „Preto sa ako ťažký omyl nemeckého ortodoxného luteránstva javila Lutherom v 16. storočí vyjadrená mienka o štáte a spoločnosti, neskôr kanonizovaná, aby v 19. storočí viedla k sformovaniu veľmi konzervatívneho učenia o štáte a jeho moci.“ (Kupisch)
Štát si pri tom pomáhal mytologizovaním Martina Luthera, keď ho napríklad v roku 1883 pri príležitosti 400. výročia jeho narodenia vyhlásil za „otca zakladateľa“ (Gründungsvater) Nemeckej ríše.

Božské, kráľovské, národné a vlastenecké splynulo do jedného pojmu, ktorý vyústil do úplného náboženského relativizmu. Podľa Wippermanna sa für Gott, König und Vaterland neskôr zmenilo na für Führer, Volk und Vaterland.

Kultúrno-spoločenským dôsledkom štátneho tlaku na cirkev a kresťanstvo bolo aj splynutie pojmu kresťanský ľud (Christliches Volk) s pojmom kresťanský štát (Christliches Land), ktorý na začiatku 18. storočia medzičasom de facto sekulárne krajiny za asistencie Amtskirchen zneužívali, napríklad vo vojne proti Napoleonovi, pod veľmi moderným nacionalistickým heslom: „Jeden kráľ, jeden ľud a jedna domovina.“
Horst Zilleßen o tom v roku 1970 v knihe Volk-Nation-Vaterland. Der deutsche Protestantismus und der Nationalismus povedal, že „to bola blasfémia, ktorej dôsledky vyvrcholili v zbožšťovaní vrchnosti a sakralizovaní nemeckého národa“. Skrátka, kresťan ako poddaný mal politickú vládu podporovať, aby posilnil funkciu tejto inštitúcie (Andersen).

Božské, kráľovské, národné a vlastenecké splynulo do jedného pojmu, ktorý už nerozlišoval obsah a formu a vyústil do úplného náboženského relativizmu. Podľa Wippermanna sa für Gott, König und Vaterland neskôr zmenilo na für Führer, Volk und Vaterland. Celý proces kontroly kresťanstva zo strany štátu, na počiatku ktorého stál kedysi Luther s jeho interpretáciou bezvýhradnej podriadenosti, hoci aj formálnej kresťanskej vrchnosti, sa v realite skončil tam, kde už raz v minulosti bol – pred zápasom známym ako spor o investitúru. V určitom zmysle slova sa tak vzťah medzi sacerdotium a regnum celkom zbytočne vrátil o stovky rokov naspäť do minulosti.
Pritom Ježiš v odpovedi na dilematickú otázku v spore o dani cisárovi umne poukázal na to, že náboženská poslušnosť Bohu nezahŕňa politickú voľbu v prospech takej moci alebo na jej škodu, a naopak. Ani voľba pre alebo proti výsadám určitej štátnej moci neznamená voľbu pre Boha alebo proti nemu.

Kristus oddelil oblasť politickej voľby a činnosti od náboženskej tým, že oslabil problém poslušnosti cisárovi porovnaním s hlavným problémom a tým je vzťah človeka k Bohu. Po prvé: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ Po druhé: čo patrí cisárovi, je potrebné ctiť v politickej a hospodárskej oblasti. Nijako sa to netýka náboženskej oddanosti, lebo okrem istej spoločenskej podriadenosti cisárovi a bez ohľadu na ňu, človek patrí Bohu a nie štátu.

Okrem toho kontext otázky o tom, či dávať cisárovi, čo je jeho, sa týkal platenia daní, a korešpondovalo to s tým, že zabezpečenie pozemského živobytia sa nezaobíde bez existencie organizovanej spoločnosti, ktorá na zabezpečenie prosperity vytvára určité mechanizmy. Politická a hospodárska moc je teda obmedzená na dočasné a pominuteľné oblasti, ktoré nikdy nemôžu byť nadradené nadprirodzenému poslaniu človeka, ktoré je dané Bohom, a nikdy nemôže spadať pod nijakú inú moc okrem Božej.

Súčasným progresívnym elitám postačuje na podporu zo strany protestantského mainstreamu predstieranie záujmu o kresťanstvo. Na základe toho potom masmediálni protestantskí teológovia ochotne obhajujú a „pokresťančujú“ akúkoľvek agendu, ktorá z tohto prostredia vychádza.

V kontexte vyššie uvedeného je zaujímavé, k akým diametrálne odlišným stanoviskám ohľadom podriadenosti svetskej moci prišiel – v porovnaní s Lutherom – jeho súčasník dominikán Francisco de Vitoria (obaja zomreli v tom istom roku 1546). Ten musel na jeseň roku 1539 prerušiť svoje prednášky na univerzite v Salamanke, lebo sám Karol V. sa sťažoval tamojšiemu priorovi kláštora, že Vitoria zasahuje do autority cisára a pápeža. V interakcii práv domorodcov (indios) a Španielov v rámci svojich relectiones poukazoval na skutočnosť, že aj kompetencie takého rozsahu, akými vládnu cisár a pápež, sú obmedzené, a vo vzťahu k duchovnému blahu človeka majú svoje hranice.

Ozvena Lutherovej teologickej metódy o bezvýhradnej podriadenosti vrchnosti rezonuje v protestantskom prostredí dodnes a presahuje aj do politiky. Jedna z jej dnešných podôb sa prejavuje v tom, že súčasným progresívnym či liberálnym politickým elitám postačuje na podporu zo strany protestantského mainstreamu predstieranie záujmu o kresťanstvo, resp. osvojenie si zlomku kresťanskej rétoriky, aby mohli byť kvalifikovaní ako „kresťanskí“.

Na základe toho potom masmediálni protestantskí teológovia ochotne obhajujú a „pokresťančujú“ akúkoľvek agendu, ktorá z tohto prostredia vychádza.
Ak sa to v prípade zatrpknutého protestantského teológa vylúčeného aj z vlastných radov spojí s komplexom z katolicizmu, pokus o rigidný etatizmus v podobe štátom kontrolovaného náboženstva je na svete aj na Slovensku.


Gabriel Hunčaga
Autor je historik a dominikán.

alianciazanedelu.sk/archiv/4566
ľubica
jeden koment od mikeho084 : grécke slovo pre „ekumenizmus“ je oiko-menos, čo doslova znamená „to, čo patrí do domu“. „Domom“,ktorý sv.Pavol nazýva “domovom viery“ [v rôzných českých prekladoch tiež „rodina viery“, „súverci“, „členovia rodiny viery“ – pozn. prekl.] je samozrejme RKC.
Na každom ekumenickom koncile až do Druhého vatikánskeho koncilu sa jednania zúčastnili LEN katolícki …
Viac
jeden koment od mikeho084 : grécke slovo pre „ekumenizmus“ je oiko-menos, čo doslova znamená „to, čo patrí do domu“. „Domom“,ktorý sv.Pavol nazýva “domovom viery“ [v rôzných českých prekladoch tiež „rodina viery“, „súverci“, „členovia rodiny viery“ – pozn. prekl.] je samozrejme RKC.

Na každom ekumenickom koncile až do Druhého vatikánskeho koncilu sa jednania zúčastnili LEN katolícki biskupi sveta – tí ktorí patrili „do domu“. Presne to znamená ekumenizmus – vyjadrenie pravej katolickej jednoty medzi papežom a jeho biskupmi – a preto sú tieto koncily nazývané „ekumenickými“.

............................
dakujem mike084, hoci si sa z GTV akosi vytratil.....
dakujem za všetko pro národne, pro katolícke a prolife- články.... hoci sú tebou zmazané

nevrátiš sana GTV?... je hmlisto v RKC, ťažké časy, oficiálne akože katolícke médiá majú zelenú. ale nespomenú pravdu o ekumenizme, pravdu o DVK. pravdu o Lutherovi!

.Niekedy máme dojem, že nadšenie pre Luthera rastie úmerne s nevedomosťou, čo tento človek skutočne povedal a učil. Preto kto chce vedieť kto bol skutočne M. Luther, aký viedol život / nemravný/ , o jeho exkomunikácii, o jeho neúcte k Eucharistii, a pod., nech sa páči literatúra:

Martin Luther, osobnost autora reformace

Seznámení s Martinem Lutherem

Luther podle vlastních slov

Luther bez svatozáře

Pravda je nekompromisní

Luther – vulgární antisemita a inspirátor Hitlera

Lutherova smrt

Kde se nachází Luther po své smrti?

Exkomunikační bula Lva X. proti Martinu Lutherovi

Triumfální vstup hereziarchy

Luteránský absolutismus

Bergogliův učitel o papežství a o sobě

Chronologie lutersko – katolického sbližování

Podnětná ilustrace

Svědectví o Lutherově smrti
Ešte jeden komentár od Anton Čulen