Marieta Ria
122.2K
Koľajisko Mladí manželia bývali v malom strážnom domčeku pri starom vlakovom prejazde. Dom bol asi len tak 4-5 metrov od trate. Raz ma pozvali na prázdninovú návštevu. Prvú noc som vôbec nemohol …More
Koľajisko

Mladí manželia bývali v malom strážnom domčeku pri starom vlakovom prejazde. Dom bol asi len tak 4-5 metrov od trate. Raz ma pozvali na prázdninovú návštevu.

Prvú noc som vôbec nemohol zaspať. Trať bola veľmi frekventovaná, a tak som každú štvrťhodinku sedel na posteli a s obavou čakal, kedy rachotiaca lokomotíva zastaví pri mojej hlave. Ak vôbec zastaví. Keď sa ma ráno pri raňajkách opýtali, ako som sa vyspal, myslel som si, že je to otázka skôr ironická, ako spoločensky konvenčná.

„Nespal som vôbec. U vás sa spať nedá!“

„Na to si zvykneš,“ povedali, „to chce čas.“

Druhú noc, hoci som bol z tej predchádzajúcej nevyspatý, som tiež dobre nespal. Strach som už síce nemal, osobné vlaky mi prestali robiť ťažkosti, ale ťažkotonážne súpravy som „nezvládal“.

Tretiu noc som z koľajiska počul len čosi a ďalšie noci som už tvrdo spal. Mali pravdu. Zvykol som si.


Na túto návštevu spomínam zakaždým, keď okolo seba vidím ľudskú ľahostajnosť. Všetci si pomaly na niečo zvykáme. Na to dobré a príjemné veľmi rýchlo, na to negatívne síce pomaly, ale isto.

Pre ľudskú ľahostajnosť a egoizmus končia každý deň stovky nenarodených detí svoj život vo vedre na odpadky. Je to dnes už takmer norma. Zvykli sme si…

Na televíznych obrazovkách tečú prúdy krvi a naše malé deti sa na to pozerajú. Zvyknú si. Ony aj my.

V našom dome komusi vykradli byt. Mal som dojem, že každému je to jedno. Zvykli sme si. Niekto to možno tým poškodeným ľuďom aj praje.

V susednej ulici zavraždili starú pani. V minulosti by to ľuďmi otriaslo viac, ako dnes. Asi sme už ľahostajnejší. Zvykáme si.

Postieľame si svoju posteľ čoraz bližšie k tomu pomyselnému koľajisku, kde jazdí nebezpečný vlak. Každý deň si ustelieme o pár centimetrov bližšie ku koľajniciam a pokojne si tam spíme. Už nás nič nevyruší. Zvykli sme si.

V našich vzťahoch k ľuďom, udalostiam a veciam si pomaly zvykáme na abnormalitu. A už ju chápeme ako normu.

Bohužiaľ, začína sa nám to stávať i vo vzťahu k duchovným hodnotám.

Zabudnutá večerná modlitba. Raz, dvakrát. A na tretíkrát zistíme, že si vystačíme i bez nej.

Vynechaná bohoslužba nahradená výhovorkou a sľubom, že až nabudúce. Stačí párkrát a zvykneme si…

Celé roky a dokonca desaťročia bez sviatostí…

Hriech, ktorý bol skôr pre nás balvanom na svedomí, sa pomaly zmenšil natoľko, že už je len malým zrnkom piesku. A z toho predsa nebudeme robiť vedu…

Nie sme predsa žiadni škrupulanti. A napokon, ktovie, či hriech v dvadsiatom prvom storočí ešte vôbec jestvuje. Možno ho už moderní teológovia premenovali na číru „ľudskú slabosť“… A z tej sa predsa netreba spovedať. Zvykneme si…

Nedostatok lásky k druhým, drobné klamstvá a podvodíky už nie sú predmetom nášho večerného spytovania svedomia.

Doba predsa pokročila a nie je možné byť nejakým konzervatívcom, ktorý berie vierouku Cirkvi vážne. Veď práve Cirkev musí pochopiť, že nežijeme v stredoveku. A mala by prijať naše (zlo)zvyky, novoty a názory, ktoré už predbehli dobu. Nech sa teda od nás Cirkev učí. Predovšetkým tá jej zaostalá časť.

…a tak si naďalej večer čo večer postieľame vlastné lôžko čoraz bližšie k nebezpečnej trati.

Zatiaľ čo je naša viera v bezvedomí a láme ju súkolie zvyku, ľahostajnosti, formalizmu a domýšľavej samoľúbosti, sami už spíme na podvaloch priamo medzi koľajnicami. A keď nás raz prejde nejaký vlak, bude to málokoho na tomto svete zaujímať. Všetci si už totiž zvykli…

(Podľa Maxa Kašparů)

Ruksak.sk
Coburg
V skratke sa tomu hovorí aj efekt pomaly varenej žaby.
dyk
Ale je nám dobre. Nie?
Zuzka M S shares this
8