Clicks1K

Nezákonný zákaz spôsobu podávania svätého prijímania. Táto otázka sa dotkne tiež osobného svedomia celebranta. Keď kňaz oslavuje, nie je robot, a pri ich aplikácii musí mať určitú mieru hodnotenia

Nezákonný zákaz spôsobu podávania svätého prijímania. Táto otázka sa dotkne tiež osobného svedomia celebranta. Keď kňaz oslavuje, nie je robot, a pri ich aplikácii musí mať určitú mieru hodnotenia.

Bolo by možné podávať sväté prijímanie na jazyk, zatiaľ čo iní by prijímali na ruku. Túto možnosť použili rakúski biskupi

Mons. Christophe J. Kruijen je kňazom metskej diecézy. Jeho dogmatická práca získala v roku 2010 cenu „Henri de Lubac“; bola revidovaná, rozšírená a vydaná pod názvom Peut-on espérer un salut universel? Získala uznanie od Académie française. V rokoch 2008 až 2016 autor pôsobil v Kongregácii pre náuku viery a je tiež autorom nedávneho článku „À propos de l’interdiction de la communion donnée sur la langue“ (pozri tu).

Dňa 13. novembra Mgr. Roche na základe listu kard. Saraha z 15. augusta 2020 napísal, že v časoch ťažkostí môžu biskupi uložiť predbežné normy a „dokonca, ako v tomto prípade, pozastaviť po celú kritickú dobu podávanie svätého prijímania na jazyk počas verejného slávenia svätej omše“. V roku 2009, rovnako v čase epidémie, bolo podľa Redemptionis Sacramentum, 92, ale obhajované právo veriacich. Je taký zvrat kánonicky možný?
Zdá sa mi to problematické. Arcibiskup Roche odkazuje na vyššie uvedený list kardinála Saraha, ale tiež uvádza: „Účasť veriacich na omšiach by mala byť uľahčená […] v plnom súlade s normami obsiahnutými v liturgických knihách, ktoré regulujú ich vývoj“. Tieto knihy teraz predpokladajú prijímanie do úst.

Potom pripomínam inštrukciu Redemptionis Sacramentum, 186: „Každý posvätný služobník by si mal s prísnosťou položiť otázku, či rešpektuje práva veriacich laikov.“

Zákaz bol uložený aj pre slávenie omše v mimoriadnej podobe rímskeho obradu. Je toto rozhodnutie zlučiteľné s právnymi predpismi špecifickými pre túto formu omše?
Nie je tomu tak, pretože slávenie svätej omše podľa tejto formy nepredpokladá možnosť prijímania na ruku. Jeho uloženie preto predstavuje narušenie integrity posvätného stáročného obradu. Jednotliví biskupi alebo konferencie biskupov nemôžu samostatne upravovať obrad, ktorého liturgické normy boli schválené najvyššou autoritou cirkvi.

Prijímanie na jazyk bolo zakázané biskupskými konferenciami, väčšinou v komuniké. Napríklad v Taliansku sa jedná o protokol podpísaný kardinálom Bassettim po dohode s vládou, v ktorom sa všeobecne uvádza, že posluhujúci musí „dbať na to, aby podávaná hostia neprišla do styku s rukami veriacich“. Ako záväzné sú tieto údaje?

V predchádzajúcom článku som dospel k záveru, že tento zákaz je neplatný, vychádzajúci zo skutočnosti, že zákonodarná moc jednotlivých biskupov alebo biskupských konferencií „má byť vykonávaná spôsobom ustanoveným zákonom“, ktorý stanovuje, že „podradné právo nemôže byť platne dané zákonom, ktorý je v rozpore s nadradeným zákonom „(kán. 135 § 2 CIC). Teraz univerzálne liturgické právo stanovuje, že veriaci majú vždy právo prijímať sväté prijímanie na jazyk (pozri Pokyn Redemptionis Sacramentum, 92, a Pokyn Memoriale Domini z roku 1969 a Institutio generalis del Missale Romano, 161). Tento postoj sa mi zdá byť a fortiori odôvodnený, ak je dotyčný zákaz uložený jednoduchým vyhlásením alebo vágne.

Ste si vedomý rôznych spôsobov, akými boli podniknuté pokusy o splnenie práva veriacich prijímať prijímanie na jazyk, bez toho aby došlo k stretu s dnes už rozšíreným strachom ostatných veriacich voči tomuto spôsobu?
Áno. Bolo by možné podávať sväté prijímanie na jazyk, zatiaľ čo iní by prijímali na ruku. Túto možnosť použili rakúski biskupi. qui)

Tvárou v tvár argumentom veriacich biskupi a kňazi odpovedajú, že núdzová situácia je taká, že toto uloženie ospravedlňuje. Je ale možné takto postupovať, bez toho aby sme zistili skutočný rozsah tohto „zdravotného rizika“?
Výnimočná situácia typu „covid“ nemôže ospravedlniť zrušenie základných práv. Aj v prípade núdze zostávajú základné zásady, ako je dodržiavanie zákona a svedomia. Rovnako tak zostáva morálny zákon platný aj počas ozbrojených konfliktov (porov. KKC 2312). Nespravodlivý zákaz prijímať prijímanie na jazyk vychádza predovšetkým z iracionálnych predsudkov. Je dôležité zopakovať tri aspekty.

Prosím.
Najprv zo zdravotného hľadiska – sú vo svete ruky „špinavšie“ ako ústa. V skutočnosti štítok na nádobe s hydroalkoholickým gélom tu predo mnou začína slovami: „Väčšina infekčných chorôb sa prenáša rukami.“

Po druhé, „nulové“ zdravotné riziko neexistuje. Ak pretrváva možnosť infekcie prijímaním do úst, platí to aj pre prijímanie do ruky. Neexistuje žiadny vedecký konsenzus ohľadom „najbezpečnejšieho“ spôsobu prijímania. Naozaj, v mojom článku citujem rôznych lekárov, ktorí sa domnievajú, že prijímanie do ruky je menej „bezpečné“ ako na jazyk. Nakoniec z empirického hľadiska viem o miestach, kde sa po niekoľko mesiacov veriacim podáva sväté prijímanie do úst, bez toho by to spôsobilo konkrétne problémy s infekciou. Ani si nie som vedomý historických dôkazov o infekciách, ku ktorým by pri tejto praxi v minulosti prišlo.

Čo vyplýva z tejto „vedeckej neistoty“?
Pochybnosti o najlepšom spôsobe podávania svätej Eucharistie v kontexte „covid“ by mali viesť k právu veriacich prijímať svojho Pána na jazyk. To platí ešte viac pre veriacich, ktorí sa zúčastňujú na takzvanej „tridentskej“ omši. Vetus Ordo v skutočnosti stanovuje, že veriaci v okamihu prijímania kľačí, čo umožňuje optimálne prijímanie sviatosti, tj. čo najväčšie obmedzenie rizika kontaktu prstov kňaza s jazykom alebo perami veriacich. Okrem toho je potrebné mať na pamäti samotnú podstatu zákona.

Proti súčasnému modlárskemu jedu nekontrolovateľného právneho pozitivizmu treba dnes ostro pripomenúť, že zákon nesmie vychádzať primárne z vôle a autority zákonodarcu, ale z dôvodu rozumu (ordinatio rationis) so zreteľom na spoločné dobro (Sv. Tomáš, Sum. Theol. Ia-IIae, q. 90, a. 4, resp.). Norma, ktorá nie je ani rozumná, ani užitočná pre spoločné dobro, nie je zákon, ale je svojvoľná, a preto nie je vo svedomí záväzná.

Vo všeobecnej situácii, je podľa Vás kňaz viac viazaný poslušnosťou k biskupovi, alebo voči zákonom, ktoré hovoria odlišne?
Jedná sa o veľmi chúlostivú otázku, a to aj preto, že spôsob prijímania svätého prijímania sa netýka len disciplinárnej sféry, ale má dôsledky, ktoré sa týkajú aj religiozity a potenciálnej doktríny, ako pripomína Memoriale Domini. Záväznosť nedávnych noriem vydaných mnohými biskupmi alebo episkopátami je navyše z kanonického hľadiska sporná. V tejto oblasti môže dôjsť k nesprávnym úsudkom a dokonca k zneužitiu moci.

V akom zmysle?
Uvediem príklad. Počas pokoncilového obdobia bola takzvaná tridentská omša všeobecne považovaná za zakázanú a zrušenú, s výnimkou indultu. V roku 2007 potom pápež Benedikt XVI. vyhlásil, že Rímsky misál vyhlásený v roku 1962 nebol „nikdy zrušený“. Čo znamená, že tomuto „zákazu“ v skutočnosti chýbal skutočný právny základ.

Táto otázka sa dotkne tiež osobného svedomia celebranta. Aj keď je viazaný liturgickými normami, keď kňaz oslavuje, nie je robot, a pri ich aplikácii musí mať určitú mieru hodnotenia. Existuje aj prípad, kedy biskup aspoň mlčky toleruje, že na niektorých miestach bude pokračovať prijímanie na jazyk. Kňaz si ďalej zachováva možnosť súkromného uspokojovanie duchovných potrieb veriacich, pričom je zrejmé, že zákaz, o ktorom hovoríme, sa týka len verejného slávenia svätej omše.

Ako si myslíte, že by sme sa mohli rozumne dostať z tejto situácie v slepej uličke, vďaka ktorej trpí mnoho veriacich a kňazov?
Nemôžeme pasívne prizerať faktickému potlačenie tisícročnej liturgickej praxe, ktorá výborne zodpovedá posvätnosti eucharistického tajomstva a veľmi uprednostňuje vieru a oddanosť. Musíme sa modliť, ale musíme tiež prezentovať témy a publikácie.

Nuova Bussola Quotidiana, Luisella Scrosatti
Preklad AZN
alianciazanedelu.sk/archiv/8452
ľubica
Hermenegild
Aj keď je Eucharistia pod spôsobom chleba, po premenení je v nej skrytý BOH. Kto s vierou prijíma, je si 100-%tne istý, že BOH ho uzdraví, nie nakazí na tele i na duši. Aj ja poznám kňazov a veriacich, ktorí mesiace prijímajú na jazyk a nikto sa z nich doposiaľ nenakazil. Prečo asi?