Nová taktika vlády: Načo by sme nazývali jedovatého hada "zmijou"? Nazvime ho proste neutrálne "plachým plazom". Slovenská legislatívna LGBT saláma sa práve začala krájať. Rozlúčme sa s kresťanským Slovenskom
Branislav Michalka
21. januára 2023 Politika Spoločnosť LGBT, Komentár
Už len niekoľkokrát sa vyspíte…
Keď budú historici o niekoľko desaťročí opisovať priebeh pádu, vedúceho od ilúzií o „kresťanskom Slovensku“ až k „dúhovej európskej provincii Tatransko“, ak vôbec táto téma bude možná, sami sa budú čudovať, ako rýchlo to išlo. To, čo nám teraz pripadá ako vzdialené časové míľniky medzi jednotlivými rezmi Bruselu na našej kvázi suverénnej salámke, sa totiž z pohľadu storočia ukáže byť rovnako rýchle a krátke, ako napríklad kedysi „nekonečných“ 20 rokov Husákovej normalizácie.
Ilustračný obrázok, zdroj: pxhere.com
Pamätám sa, ako generácia mojich rodičov, generácia radosti z toho, že gitara má šnúru do zásuvky, katolíci majú koncil a všetci majú právo tancovať, počítala dni, týždne a mesiace od mýtického roku 1968, ktorého mysticko-demokratická žiara im pripadala tým únavným čakaním na zázrak časovo tak vzdialená, ako prvotná emanácia Plótinovho „hen“. Doba normalizačného „babylonského zajatia“ im pripadala nekonečná. Z pohľadu storočia však tých 20 rokov, ktorých druhá polovica už bola aj tak v znamení štrukturálneho zahnívania, pôsobí len ako krátky nádych a výdych uprostred dlhodobého rozkladu slovenskej spoločnosti.
Tak aj nám teraz pripadá dvadsaťročné vzpieranie sa, ošívanie a kľučkovanie slovenských globalistických služobníkov (socialistických, liberálnych aj konzervatívnych), ktorí dobre vedia, že musia postupne naservírovať bruselský pokrok svojim tatranským stravníkom, ako nekonečný proces. Aj my teraz vnímame roky, mesiace a dni ako dlhé obdobia, v rámci ktorých sa nám niečo podarilo „vybojovať“, avšak pohľad z vtáčej perspektívy neúprosne ukazuje raketovo rýchly pád a bezmocnosť. Od siláckych vyhlásení o „kultúrnej autonómii“ Slovenska, k dvom udalostiam z tohto týždňa, ktoré naznačujú, že krájanie slovenskej LGBT salámy sa blíži k svojmu finále, ubehlo len 20 rokov, ktorým navyše nechýba personálna ani ideová kontinuita.
Tí, ktorí teraz pomáhajú globalistom s krájaním salámky, sú totiž duchovnými deťmi tých, ktorí dnes hovoria: za našich čias to nebolo. Zaiste, veď ideologická salámka sa nekrája od konca. A preto je dobré si pripomenúť, že to boli politici 90. rokov, ktorí nás vlákali do tejto únie. Oni splodili súčasnú generáciu kolaborantov, oni sa nimi pýšili ako svojím dorastom a zanevreli na nich až vtedy, keď stratili reálnu moc a možnosť aktívne kooperovať s bruselskými pánmi na budovaní novej doby. Alebo, ako tomu hovorili (a možno aj verili, bohužiaľ): robiť politiku ako umenie možného.
Dúhový kliešťový obchvat alebo – musíte nám „dôverovať“
Tento týždeň sa začala veľká LGBT ofenzíva, ktorá sa ohlasovala už od jesene minulého roka. Údery sú vedené z dvoch smerov: z vnútorného, ktorý má upokojiť a odviesť pozornosť, a z vonkajšieho, ktorý má eskalovať atmosféru, ale zároveň vzbudzovať dojem, že je vzdialený a nie bezprostredný. Ergo, práve preto ho budú môcť krájať na tenké plátky.
Prvým úderom je legislatívny návrh ministra spravodlivosti Viliama Karasa, ktorý sa snaží zákonne ukotviť partnerstvá homosexuálov tak, aby boli označené iným názvom a skryté pod hromadou rôznorodého dreva, umožňujúcou kresťanským „dezolátom“ prehliadnuť páry rovnakého pohlavia. Čiže tak, aby sa mohli tzv. konzervatívci radovať a prezentovať kresťanským „dezolátom“ ďalšiu obhájenú pozíciu neotrasiteľnej pevnosti slovenského „dedičstva otcov“. „Partneri“ sa premenujú na „dôverníkov“ a zároveň sa legislatívne vytvorí rámec pre administratívne rešpektovanie párov rovnakého pohlavia. Zatiaľ.
Samotný Karas oznámil: „Predpokladám, že toto je rozumné a možné v súčasnosti prijať.“ Čiže, nie je to nevyhnutne „rozumné a možné“ natrvalo. Pochopme teda, že všetci politici vnímajú tieto opatrenia len ako dočasné a kompromisné – než sa zlepší situácia.
Pripomeňme len, že sám Viliam Karas sa v septembrovom rozhovore s redaktorkou Kovačič Hanzelovou pre denník SME označil za „konzervatívca“ a „kresťana“. Zároveň je odborníkom na európske právo, s bohatou publikačnou činnosťou. Ako inak.
Karas tak plní, podobne ako už celé desaťročia pred ním iní kresťanskí demokrati, alebo demokratickí kresťania (vyberte si, čo chcete) v Európe, úlohy trójskeho koňa, ktorý vnesie protikresťanskú tému v podobe stráviteľnej pre masy kresťanských „dezolátov“ do verejného priestoru a prezentuje ju v podstate ako víťazstvo konzervatívcov, ktorí neustúpili – len uhli. Pozorovať motanicu okolo takého postupu je hotovou školou pokrytectva a zároveň tichej spolupráce mocenských elít, za ktorou môžeme tušiť chápadlá bruselskej chobotnice.
Ako príklad nám pomôže neopakovateľný génius Igor Matovič, ktorý sa už dva týždne pokrytecky štylizuje do úlohy bojovníka s LGBT. Odrazu pri návrhu Viliama Karasa neskrýva dojatie a návrh označil za „hodný podpory“. S neopakovateľnou sentimentálnosťou nadháňača davov, prináša masám na tanieriku svoje srdce:
„Išlo o to, aby každému, kto sa cíti osamelý, dopriali zvoliť si niekoho za dôverníka, kdekoľvek na svete. Tak je tento návrh navrhnutý (áno, veľmi trefný postreh – návrh je navrhnutý, podobne ako Hegerove protilátky sú proti – látky; pozn. autora) a myslím si, že je to fér.“ Výborne, cap sa nažral a Matovičova „konzervatívna“ volebná kapusta zostala celá.
Hlavne dialekticky, súdruhovia!
Že to nebude pre slovenských kresťanov s tým Karasovým „dôverníctvom“ v pároch až také banálne a nezaujímavé, naznačujú reakcie z pokrokového tábora. Ten totiž správne chápe podobné legislatívne úpravy len ako ďalší krok na ceste vpred za vytúženým cieľom. Liberálna studnica prvoplánovosti – StartitUp, sa radostne rozpísala: Veľký krok pre Slovensko – Minister Karas navrhuje zákon, na ktorý čakali najmä LGBT+ ľudia. Nuž, ak naň čakali, tak asi vedeli prečo.
VIAC TU:
Slovenská legislatívna LGBT saláma sa práve začala krájať. Rozlúčme sa s kresťanským Slovenskom - Christianitas
21. januára 2023 Politika Spoločnosť LGBT, Komentár
Už len niekoľkokrát sa vyspíte…
Keď budú historici o niekoľko desaťročí opisovať priebeh pádu, vedúceho od ilúzií o „kresťanskom Slovensku“ až k „dúhovej európskej provincii Tatransko“, ak vôbec táto téma bude možná, sami sa budú čudovať, ako rýchlo to išlo. To, čo nám teraz pripadá ako vzdialené časové míľniky medzi jednotlivými rezmi Bruselu na našej kvázi suverénnej salámke, sa totiž z pohľadu storočia ukáže byť rovnako rýchle a krátke, ako napríklad kedysi „nekonečných“ 20 rokov Husákovej normalizácie.
Ilustračný obrázok, zdroj: pxhere.com
Pamätám sa, ako generácia mojich rodičov, generácia radosti z toho, že gitara má šnúru do zásuvky, katolíci majú koncil a všetci majú právo tancovať, počítala dni, týždne a mesiace od mýtického roku 1968, ktorého mysticko-demokratická žiara im pripadala tým únavným čakaním na zázrak časovo tak vzdialená, ako prvotná emanácia Plótinovho „hen“. Doba normalizačného „babylonského zajatia“ im pripadala nekonečná. Z pohľadu storočia však tých 20 rokov, ktorých druhá polovica už bola aj tak v znamení štrukturálneho zahnívania, pôsobí len ako krátky nádych a výdych uprostred dlhodobého rozkladu slovenskej spoločnosti.
Tak aj nám teraz pripadá dvadsaťročné vzpieranie sa, ošívanie a kľučkovanie slovenských globalistických služobníkov (socialistických, liberálnych aj konzervatívnych), ktorí dobre vedia, že musia postupne naservírovať bruselský pokrok svojim tatranským stravníkom, ako nekonečný proces. Aj my teraz vnímame roky, mesiace a dni ako dlhé obdobia, v rámci ktorých sa nám niečo podarilo „vybojovať“, avšak pohľad z vtáčej perspektívy neúprosne ukazuje raketovo rýchly pád a bezmocnosť. Od siláckych vyhlásení o „kultúrnej autonómii“ Slovenska, k dvom udalostiam z tohto týždňa, ktoré naznačujú, že krájanie slovenskej LGBT salámy sa blíži k svojmu finále, ubehlo len 20 rokov, ktorým navyše nechýba personálna ani ideová kontinuita.
Tí, ktorí teraz pomáhajú globalistom s krájaním salámky, sú totiž duchovnými deťmi tých, ktorí dnes hovoria: za našich čias to nebolo. Zaiste, veď ideologická salámka sa nekrája od konca. A preto je dobré si pripomenúť, že to boli politici 90. rokov, ktorí nás vlákali do tejto únie. Oni splodili súčasnú generáciu kolaborantov, oni sa nimi pýšili ako svojím dorastom a zanevreli na nich až vtedy, keď stratili reálnu moc a možnosť aktívne kooperovať s bruselskými pánmi na budovaní novej doby. Alebo, ako tomu hovorili (a možno aj verili, bohužiaľ): robiť politiku ako umenie možného.
Dúhový kliešťový obchvat alebo – musíte nám „dôverovať“
Tento týždeň sa začala veľká LGBT ofenzíva, ktorá sa ohlasovala už od jesene minulého roka. Údery sú vedené z dvoch smerov: z vnútorného, ktorý má upokojiť a odviesť pozornosť, a z vonkajšieho, ktorý má eskalovať atmosféru, ale zároveň vzbudzovať dojem, že je vzdialený a nie bezprostredný. Ergo, práve preto ho budú môcť krájať na tenké plátky.
Prvým úderom je legislatívny návrh ministra spravodlivosti Viliama Karasa, ktorý sa snaží zákonne ukotviť partnerstvá homosexuálov tak, aby boli označené iným názvom a skryté pod hromadou rôznorodého dreva, umožňujúcou kresťanským „dezolátom“ prehliadnuť páry rovnakého pohlavia. Čiže tak, aby sa mohli tzv. konzervatívci radovať a prezentovať kresťanským „dezolátom“ ďalšiu obhájenú pozíciu neotrasiteľnej pevnosti slovenského „dedičstva otcov“. „Partneri“ sa premenujú na „dôverníkov“ a zároveň sa legislatívne vytvorí rámec pre administratívne rešpektovanie párov rovnakého pohlavia. Zatiaľ.
Samotný Karas oznámil: „Predpokladám, že toto je rozumné a možné v súčasnosti prijať.“ Čiže, nie je to nevyhnutne „rozumné a možné“ natrvalo. Pochopme teda, že všetci politici vnímajú tieto opatrenia len ako dočasné a kompromisné – než sa zlepší situácia.
Pripomeňme len, že sám Viliam Karas sa v septembrovom rozhovore s redaktorkou Kovačič Hanzelovou pre denník SME označil za „konzervatívca“ a „kresťana“. Zároveň je odborníkom na európske právo, s bohatou publikačnou činnosťou. Ako inak.
Karas tak plní, podobne ako už celé desaťročia pred ním iní kresťanskí demokrati, alebo demokratickí kresťania (vyberte si, čo chcete) v Európe, úlohy trójskeho koňa, ktorý vnesie protikresťanskú tému v podobe stráviteľnej pre masy kresťanských „dezolátov“ do verejného priestoru a prezentuje ju v podstate ako víťazstvo konzervatívcov, ktorí neustúpili – len uhli. Pozorovať motanicu okolo takého postupu je hotovou školou pokrytectva a zároveň tichej spolupráce mocenských elít, za ktorou môžeme tušiť chápadlá bruselskej chobotnice.
Ako príklad nám pomôže neopakovateľný génius Igor Matovič, ktorý sa už dva týždne pokrytecky štylizuje do úlohy bojovníka s LGBT. Odrazu pri návrhu Viliama Karasa neskrýva dojatie a návrh označil za „hodný podpory“. S neopakovateľnou sentimentálnosťou nadháňača davov, prináša masám na tanieriku svoje srdce:
„Išlo o to, aby každému, kto sa cíti osamelý, dopriali zvoliť si niekoho za dôverníka, kdekoľvek na svete. Tak je tento návrh navrhnutý (áno, veľmi trefný postreh – návrh je navrhnutý, podobne ako Hegerove protilátky sú proti – látky; pozn. autora) a myslím si, že je to fér.“ Výborne, cap sa nažral a Matovičova „konzervatívna“ volebná kapusta zostala celá.
Hlavne dialekticky, súdruhovia!
Že to nebude pre slovenských kresťanov s tým Karasovým „dôverníctvom“ v pároch až také banálne a nezaujímavé, naznačujú reakcie z pokrokového tábora. Ten totiž správne chápe podobné legislatívne úpravy len ako ďalší krok na ceste vpred za vytúženým cieľom. Liberálna studnica prvoplánovosti – StartitUp, sa radostne rozpísala: Veľký krok pre Slovensko – Minister Karas navrhuje zákon, na ktorý čakali najmä LGBT+ ľudia. Nuž, ak naň čakali, tak asi vedeli prečo.
VIAC TU:
Slovenská legislatívna LGBT saláma sa práve začala krájať. Rozlúčme sa s kresťanským Slovenskom - Christianitas