Anton Čulen
232.5K

Nitriansky biskup Viliam Judák o súčasnosti – „Treba obnoviť zápal pre kresťanské hodnoty!“ Potvrdil správnosť citátu zo Šaštína o „malej pobabranej slovenskej politike“

Nitriansky biskup Viliam Judák o súčasnosti – „Treba obnoviť zápal pre kresťanské hodnoty!“ Potvrdil správnosť citátu zo Šaštína o „malej pobabranej slovenskej politike“

Pavol Strauss raz povedal: „Ak sa vo Fatime zamiešala Božia Matka do Októbrovej revolúcie a zasiahla tak do svetovej politiky, tak prečo by nemohla zasiahnuť do našej malej pobabranej slovenskej politiky.
Treba obnoviť zápal pre kresťanské hodnoty
Od pádu totality uplynulo viac ako tridsať rokov. Prvotnú eufóriu vystriedali výzvy, ktoré so sebou priniesla sloboda. Dokázali sme ich zvládnuť? Obyvatelia Slovenska sa za 30 rokov zmenili. Za uplynulých tridsať rokov sa Slovensko veľmi zmenilo. Vďačíme predovšetkým za dar náboženskej slobody a mnohé pozitíva, o ktorých sme predtým mohli len snívať. Vplyv „otvorenia sa“ Európe je však dvojaký: pozitívny i negatívny.

Zjavné i skryté oblasti tohto procesu sa dotýkajú nás všetkých: ekonomicky i duchovne. Sociálna nerovnosť sa prehlbuje a model dravého kapitalizmu sa prejavuje v rôznej forme, aj v nedostatku pracovných príležitostí, či v migrácii. V oblasti duchovnej, respektíve v kultúrnej sa preberajú nekritické prejavy mravnej krízy. Prejavuje sa to vyprázdneným myslením, úpadkovým umením a deformáciou citovej výchovy mládeže. Úspech sa povýšil na idol, zisk na ideál a hedonizmus na príkladnú každodennosť. Príčiny sú rôzne, ale sú často v našich rukách.

TU: TKKBS do dnešného dňa aj napriek upozorneniam neuviedla citát správne

Už predchádzajúci pápeži hovorili o relativizácii hodnôt. Pamätáme si, že časť sekularizovaného sveta pompézne vstupovala do tretieho milénia a predstavila projekcie budúcich vekov ľudstva v naivnom idealizme. Časť spoločnosti zasa tento prechod pasívne prijala, aj u nás. Iba Cirkev ponúkla program obnovy ľudstva v Kristovom evanjeliu. Spomínam si na myšlienky a výroky pápeža svätého Jána Pavla II., i vtedajšieho kardinála Jozefa Ratzingera. Boli realistickí i optimistickí. Pápeži 20. a 21. storočia stavajú rozvoj ľudstva na uskutočňovaní Ježišovho evanjelia, a to v oblasti skutočného mieru medzi národmi, v oblasti dialógu kultúr a náboženstiev, v oblasti sociálnej spravodlivosti, slobody národov i jednotlivcov, v oblasti rodiny, práva na život a jeho ochranu. Jednou z výziev je aj spravodlivé rozdeľovanie hmotného dobra a pomoc rozvojovým krajinám. A paralelne: nová evanjelizácia sveta, aj nášho Slovenska. Preto sú aktuálne slová, ktorými sa obrátil Svätý Otec František na nás v uplynulom roku v Šaštíne: „Nech vám Pán zachová úžas a vďačnosť za dar viery!“

Mení sa demografická krivka, rodina je v kríze. Rozklad rodiny má širší vývinový kontext, domáci, ale najmä európsky, svetový. Vychádza z falošného uctievanie bôžikov, ktorý sa nazval „pokrokom“. Jeho výsledkom je egoizmus, ktorý sprevádza morálny relativizmus. Pápež Ján Pavol II. diagnostikoval tento jav ako „kultúru smrti“. Rodí sa u nás oveľa menej detí. Hoci podľa niektorých odborníkov máme výborný genofond, generácie, ktoré prichádzajú, ho môžu radikálne narušiť. Rodina však bola, je a vždy bude základnou jednotkou pre akúkoľvek spoločnosť. Jej kríza je krízou západnej, teda aj našej kultúry. Dieťa sa berie ako luxus, ba ako príťaž. Akoby prevládal názor, že rodina nemá zmysel a perspektívu?! Polovica slovenských manželstiev sa rozvádza, čo má zhubné dôsledky nielen na život manželov, ale najmä na ich deti. Pritom ako hlavné príčiny sa uvádzajú rozdielnosť názorov a pováh, už nie alkoholizmus a nevera ako v minulosti. Akoby sme nechceli na seba brať trvalú zodpovednosť, obetovať sa, preto mnohí neuzatvárajú ani civilné manželstvá.

Ako sa zmenila mentalita ľudí? Je iste veľa toho, čo nás môže tešiť, je to všetko, čo sa spája s úmyslom a úsilím o dobro. Žiaľ, u mnohých ľudí panuje istý druh ideológie priemeru. Tá sa zameriava na dosiahnutie určitého životného štandardu a predpokladá, že každý sa môže realizovať v tom, čo sa mu práve páči, bez ohľadu na iných. Boh je pre nich neznáma veličina, ktorú netreba brať ani do úvahy. „Mám na to právo. Je to môj život!“, neraz vychádza z našich úst. V podstate ide iba o jedno: aby sme sa od narodenia až do smrti „mali dobre“ a vyhli sa každej bolesti a obete. A hoci máme veľa obetavých a čestných ľudí, značná časť skôr vyhľadáva vlastné výhody na úkor iných. Súčasný človek nie je ochotný vzdať sa svojich záujmov pre spoločné dobro. S tým súvisí stúpajúca náboženská ľahostajnosť, zbytočné spory v spoločnosti, útoky, rozbité rodiny, aj bezduché umenie. K tomu sa pridáva apatia, nechuť mnohých angažovať sa vo veciach verejného dobra i klesajúci záujem o duchovné povolanie.

Niektorí odborníci upozorňujú na prehlbujúcu sa sociálnu chudobu. Nepodpisujú sa aj ekonomické faktory pod toto nastavenie ľudí? Súčasný človek sa stretáva s pojmami ako sú globalizácia, integrácia, centralizácia, liberalizácia, ktoré vyjadrujú otvorené, zámerné a cielené procesy. Sú iniciované viac zhora než zdola. Katolícka cirkev verejne hlása, rozvíja svoje úsilie a napomáha sociálnej spravodlivosti na rôznych úrovniach. Kresťania by si aj preto mali uvedomiť vlastnú zodpovednosť, nielen za osobný, ale aj za verejný život. Majú byť prítomní pri formovaní verejného konsenzu a stavať sa proti neprávostiam akéhokoľvek druhu. Potrebujeme preto obnoviť zápal pre kresťanské hodnoty aj vo verejnom živote, či v našich rozhodnutiach. Bolestná je nielen nezamestnanosť a chudoba, ale aj degradácia hodnôt, hrubá sebeckosť, predajnosť charakteru, diktát a moc peňazí, extrémizmus, či korupcia.

Čo priniesol November 89 pre Cirkev?
Z totalitného režimu, kde sme čelili diktatúre materialistickej ideológie sme sa zo dňa na deň „prebudili“ do demokracie a slobody. Určite aj nepripravení a prekvapení. V našom značne sekularizovanom svete došlo k postupnej ‚sekularizácii spásy‘, čo znamená, aby sa ľudia usilovali len o pozemské dobro človeka. Cirkev si nemôže dovoliť ponúkať skrátenú verziu evanjelia. Viera je oveľa viac než forma verejnej filozofie alebo príjemný či bezbolestný súbor riešenia v akejkoľvek ľudskej oblasti, akúsi pseudovedu duševnej pohody, ktoré ponúkajú niekedy samozvaní lídri. Cirkev je komunitou veriacich a učeníkov.

Preto žiadne konanie a úsilie nedáva zmysel mimo celej viery v Krista. Ak chceme obstáť ako kresťania aj v dnešnom svete, potrebujeme nanovo porozumieť slovám z Listu Diognetovi z druhého storočia, podľa ktorého sú „kresťania vo svete tým, čím je v tele duša. Duša je uzavretá v tele, ale sama udržuje telo nažive.“ Kresťania musia naďalej dodávať život tomuto svetu tak, ako prví kresťania – svojím aktívnym svedectvom. Taká je vznešená a Bohom ustanovená úloha kresťana, ktorej sa nemôžeme zrieknuť.

Ako osloviť súčasného človeka? Cirkev je pre človeka veľkou ponukou, aby jeho život bol plnohodnotný a zmysluplný. Avšak nemôže a nechce nikomu vnucovať hodnoty, ktoré sú jej vlastné. Má ale urobiť všetko preto, aby boli dnešnému človeku blízke a mohol sa pre ne rozhodnúť. Táto činnosť Cirkvi musí vyjsť z kostolných múrov. Je treba využiť všetky primerané prostriedky, okrem klasického ohlasovania evanjelia a to aj prostredníctvom médií, činnosti cirkevných hnutí, pastoračných centier. Dôležité je, aby súčasný človek bol pravdivo informovaný o Cirkvi, o jej činnosti a o hodnotách, ktoré ponúka.

Žiť kresťansky znamená aj niečo „stratiť“, aby sme získali oveľa viac. Zo strany Cirkvi tiež však musí ísť o to, aby sa tvár Kristovej Cirkvi prezentovala príťažlivým spôsobom, samozrejme pri zachovaní vernosti. Jej úlohou je dnes aj to, že musí viac intenzívnejšie ísť nielen k tým, ktorí sa k nej hlásia, ale aj za tými, ktorí túžia po pravých životných hodnotách alebo sú sklamaní z „ponúkaného šťastia“ tohto sveta, alebo z rôznych príčin sa k nim evanjelium nedostalo, alebo tieto hodnoty stratili.

Aké nové výzvy priniesla pandémia pre Cirkev? Cirkev cez svojich členov v jednotlivých povolaniach v čase pandémie alebo aj vojnovej migrácie, prejavovala konkrétnu pomoc službou a to rôznym spôsobom, vrátane kňazov a rehoľníkov. Mnohí sa usilovali, neraz aj hrdinsky s veľkým rizikom, hľadať spoločné dobro pred parciálnymi záujmami. Takto aj v tomto neľahkom období Cirkev deklarovala cestu, ktorá jej je vlastná už dvetisíc rokov: spolucítenia, empatie, lásky, milosrdenstva, kedy sa chce „tešiť s radujúcimi a súcitiť s užialenými“.

Pavol Strauss raz povedal: „Ak sa vo Fatime zamiešala Božia Matka do Októbrovej revolúcie a zasiahla tak do svetovej politiky, tak prečo by nemohla zasiahnuť do našej malej pobabranej slovenskej politiky.“

Potrebujeme tento zásah? Poučení dejinami nášho národa i Cirkvi veríme v silu a pravdu v Božiu pomoc a v jeho žehnajúcu i riadiacu moc. To nás oprávňuje byť nielen realistami, ale s nádejou sa pozerať do budúcnosti. Boh i Božia Matka môžu aj zázračným spôsobom zasiahnuť do našich dejín, ale najskôr my máme hľadať riešenie, pretože Boh nám dal k tomu rozum, slobodnú vôľu a mnohé ďalšie danosti. Kresťania musia naďalej dodávať život tomuto svetu tak, ako prví kresťania – svojím aktívnym svedectvom.

+ V. Judák
alianciazanedelu.sk/archiv/12982
Mária Jana Krištofovičová shares this
1510
apredsasatoci
S ekumenickou vierou sa asi ťažko niečo zapáli.
Zuzka M S shares this
362
apredsasatoci
Ale prv treba uhasiť zápal po konzume a svete.
. ARMATA .
Že si nečítala celý tento článok, iba si rýchlo reagovala na jeho nadpis. Sú tam hodnotnejšie vyjadrenia hodné reakcií, ako starosť čo budeš jesť,alebo čo si oblečieš...Po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Ale veď ty už nie si v RKC, tak neviem čo sa vôbec staráš a mudruješ? Alebo je to tvoja ješitnosť?
apredsasatoci
Ja nie som v rkc? 🤔