Clicks87

Historik F. Vnuk: Jubileum znievskeho gymnázia (K 150. výročiu jeho založenia)

Dňa 3. októbra 1869 – teda pred 150 rokmi – hymnickou piesňou Veni Sancte Spiritus a slávnostou bohoslužbou bol otvorený prvý školský rok na Samostatnom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. …More
Dňa 3. októbra 1869 – teda pred 150 rokmi – hymnickou piesňou Veni Sancte Spiritus a slávnostou bohoslužbou bol otvorený prvý školský rok na Samostatnom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom.

Je hodné a užitočné zastaviť sa pri tomto výročí, pretože je príkladom obetavosti a rodolásky, akej aj dnes národ veľmi potrebuje. Gymnázium trvalo iba päť rokov, lebo sa stalo obeťou nežičlivosti sebeckého vládnuceho národa, s ktorým nám bolo prisúdené žiť v spoločnom štátnom zväzku. A to je ďalšia pripomienka, že pre kultúrny a hospodársky vzrast národa je nevyhnutne potrebný vlastný štát, kde o svojom osude a o svojich veciach si rozhoduje národ sám.

Začnem krátkym historickým úvodom:
Po revolučných rokoch 1848-1849 mnohonárodná Habsburská monarchia prechádzala veľkými politickými a spoločenskými zmenami. Jednotlivým národnostiam monarchie sa naskytla príležitosť zlepšiť svoje existenčné podmienky hlavne na kultúrnom poli. Toto sa odrazilo predovšetkým v oblasti školstva. Usmerňovateľom školskej politiky bol barón Leo Thun. V zákone, ktorého bol autorom (tzv. Thunov patent), sa povoľovalo zakladanie súkromných gymnázií (stredných škôl), v ktorých vyučovaciu reč určovali zakladatelia, prípadne patronát. Táto klauzúla umožnila biskupovi Štefanovi Moysesovi poslovenčiť biskupské gymnázium v Banskej Bystrici a spišskému biskupovi Ladislavovi Zábojskému poslovenčiť učiteľský ústav (preparandiu) v Spišskej Kapitule. V priebehu siedmich rokov boli na území Slovenska založené ďalšie tri slovenské gymnázia: vo Veľkej Revúci (1862), v T. Sv. Martine (1867) a v Kláštore pod Znievom (1869).

Na tento vývoj sa so žiarlivosťou a s neodôvodneným strachom pozerala maďarská vládna vrstva, aristokrati i stredná spoločenská trieda, ktorá sa medzitým zotavila z porážky pri Világoši. V roku 1867 došlo totiž k tzv. Rakúsko-maďarskému vyrovnaniu („Ausgleich“), v ktorom sa Maďarom odpustila ich rebélia proti Viedni a dostali takmer neobmedzenú moc nad národnosťami Uhorska. Hnaní snahou vytvoriť z Uhorska jednorečový a jednonárodný štát, začali uvádzať do praxe pomaďarčovanie Uhorska na úkor ostatných národností: Slovákov, Rumunov, Rusínov, Nemcov… Prvou obeťou tohto maďarizačného agresívneho ťaženia bolo biskupské gymnázium v Banskej Bystrici, ktoré ku koncu Moysesovho života (v roku 1867) prešlo opäť do maďarských rúk.

Ale duch banskobystrického gymnázia nezanikol. Jeho energický a prezieravý riaditeľ Martin Čulen – za výdatnej pomoci františkána Františka V. Sasinka, opáta Jána Gotčára a kanonika Jozefa Kozáčka – úspešne dosiahol vybudovanie nového katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom.

Gymnázium v Kláštore pod Znievom malo byť pôvodne druhým katolíckym účilišťom. Iniciatíva k jeho založeniu vyšla od Martina Čulena. Po poradách s viacerými vedúcimi predstaviteľmi národného života vydal v júni 1867 Ohlas, ktorý bol uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach. V zápätí nasledovala celonárodná akcia za nové gymnázium. Čulen chodil po Slovensku, Sasinek burcoval v časopisoch a tak sa im podarilo zhromaždiť relatívne početnú družinu idealistov a nadšencov pre túto myšlienku. Pre sídlo nového gymnázia Čulen získal znievskeho starostu Jána Capku.
Bolo to ozaj obdivuhodné i odvážne podujatie, ktoré si vyžadovalo nielen zápal a nadšenia, ale aj veľké vypätia síl a veľa materiálnych obetí. Čulen spomína, s akými poznámkami sa stretával zo strany Maďarov a vlažných krajanov: „Vy si chcete založiť gymnázium bez peňazí, keď my, majúc za sebou bohatú šľachtu a Cirkev, len s najväčšou ťažkosťou vydržiavame takéto ústavy?“

V Prvej správe patronátneho samostatného gymnázia v Kláštore pod Znievom čítame, proti akým predsudkom bolo treba bojovať: „Jedným myšlienka založenia gymnázia bola vítaná, druhých sa, naopak, nemilo dotkla. Tí poslední, ako vôbec pri každom, i tom najsvätejšom a najľudskejšom samostatnom počínaní, tak i pri tomto kresťanskom a ľudomilnom podujatí, videli všelijaké pre vlasť a človečenstvo nebezpečné mátohy a dľa svojej, buď krátkozrakosti, buď zlosti, mátožili i obecenstvo všelijakými vymysleninami o založiť sa majúcom samostatnom gymnáziu.“

Prekážky sa však podarilo prekonať a dňa 5. augusta 1869 patronátni členovia už mohli oznámiť slovenskej verejnosti, že „kláštorské gymnázium bude otvorené s prvou a druhou triedou v prvých dňoch októbra bežného roku“ (t.j. 1869).
Na ilustráciu vtedajších pomerov odcitujem aj ďalšie relevantné informácie: „Gymnázium bude mať alumneum, v ktorom chudobní a mravopočestní žiaci výdatný obed a večeru – a jestli to pokladnica dopustí i knihy a šatstvo – buď zdarma, alebo za veľmi ľavnú cenu (najviac tri zlatky mesačne) dostávať budú. Školský plat ustanovený je na 6 zlatých celoročne, ktorý sa však dobrým a chudobným žiakom buď z polovice, buď celkom odpustí.“

Gymnázium začalo svoj prvý školský rok 3. októbra 1869 so 73 žiakmi v prvej a druhej triede. Z tohto počtu 37 žiakov, teda viac než polovica, dostávali zaopatrenie v alumneu. Na gymnáziu vyučovalo 11 profesorov, ktorých ročný plat sa pohyboval medzi 500 – 735 zlatých. Vyučovalo sa v prenajatej budove. Gymnázium bolo v prvom školskom roku dvojtriedne, v druhom trojtriedne a od roku 1871 – 1872 až do zrušenia v roku 1874 už štvortriedne. Počet žiakov sľubne rástol. Už v druhom školskom roku 1870 – 1871 sa ich počet zdvojnásobil na 145 a podľa predbežného zápisu, pred zrušením v roku 1874 bolo zapísaných okolo 200 študentov.

Cieľ gymnázia bol definovaný takto: „Sledujeme úsilie z našich žiakov nábožných a bohabojných kresťanov, vlasť a národ milujúcich občanov vychovávať a ich prirodzeným spôsobom v ich materinskej reči vyučovať.“
Blahodárne pôsobenie znievskeho gymnázia bolo tŕňom v oku Maďarom a maďarónsky nakloneným odrodilcov, ktorí v tomto „panslávskom gymnáziu“ videli smrteľné nebezpečenstvo pre „uhorskú vlasť.“ Profesori gymnázia boli vystavení nenávistným útokom a obvineniam toho najhroznejšieho druhu.

V starom Uhorsku azda i o zlodejovi a otcovrahovi maďarská tlač písala slušnejšie, ako o slovenských profesoroch.
Spisovateľ Konštantín Čulen v svojej knihe Roky slovenských nádejí a sklamaní píše: „Profesori gymnázia boli terčom surových útokov maďarskej i maďarónskej tlače. V starom Uhorsku azda i o zlodejovi a otcovrahovi maďarská tlač písala slušnejšie, ako o slovenských profesoroch. Nebolo tej hany a nadávky, ktorou by neboli okydali slovenských profesorov. Maďarská tlač ich opisovala ako nevedomcov, surovcov a podobne.“

Autor potom cituje z maďarského časopisu Hon, kde sa o jednotlivých profesoroch píše takto: „Martin Čulen je vysvätený kňaz, diplomovaný profesor. Je mužom nadmieru surových manierov a fanatický pansláv. Dr. Matej Korauš, vojenský lekár, je vzdelaný človek, ale v národnostnom fanatizme ešte aj od Čulena väčší ultrista. Zachej je tiež zúrivý národovec. Zaymus je kňaz, diplomovaný profesor, ale v národnostnom ohľade prepiatych náhľadov. Náhlik je františkán, ktorý sa politikou nezaoberá. Títo všetci z národnostnej nenávisti protištátnym a protiústavným náukám nie z kníh vyučujú, ale živou rečou, čo je omnoho nebezpečnejšie od mŕtvej litery, lebo sa to kontrolovať nedá.“

Tieto obvinenia, hoci boli falošné, pokladala maďarská vládna moc za dôvod zasiahnuť. Taký zásah mohol mať iba jeden výsledok: zatvorenie gymnázia. Nanešťastie, hlavný obránca slovenských škôl a slovenských národných podujatí, biskup Štefan Moyses, bol už mŕtvy a jeho nástupca Arnold Ipolyi, hoci mal slovenskú výchovu a vedel dobre po slovensky, bol oveľa viac naklonený maďarským vládnym kruhom, než zájmom a potrebám veriaceho slovenského ľudu, ktorému bol pastierom.

Treba obdivovať vieru, idealizmus a optimizmus profesorov a patrónov gymnázia, že aj v tomto ťažkom položení verili v spravodlivosť a 19. apríla 1874 slávnostne položili základný kameň novej budovy gymnázia. Uhoľný kameň posvätil opát Ján Gotčár a slávnostnú kázeň predniesol františkán Franko V. Sasinek. Bohužiaľ, do novej budovy sa gymnázium už nepresťahovalo. Len raz sa v ňom konala porada profesorom a patronátu a potom prebrala nad ním správu maďarská vládna moc. V roku 1875 sa do jeho miestností nasťahovali štátne úrady.

Na zatvorení znievského gymnázia – ako aj ďalších slovenských gymnázií v Revúci a v Turč. Sv. Martine – mal leví podiel zlopovestný zvolenský podžupan Béla Grünwald, autor diela Felvidék /Horniaky/ (Felvidék, Politikai tanulmány, Budapest 1878).
Grünwald vyznával a vytrvalo presadzoval, že nijaký slovenský národ nejestvuje, jestvujú iba slovensky hovoriaci obyvatelia Maďarska („Magyarországnak vannak tót nelvenbeszélo lakósai de tót nemzetiség nincs.“, Felvidék, s. 35).

Jeho cieľom bolo, aby všetci obyvatelia Uhorska boli Maďari, hovoriaci len jedným jazykom. K dosiahnutiu tohto výsledku neváhal použiť nielen všetky možné a legálne, ale aj násilné a nemorálne prostriedky. Svoj zámer a svoju metódu nijako neskrýval: „My máme moc a ukážeme národnostiam, že ňou vieme vládnuť. Ukážeme im, že máme silu zorganizovať tento štát tak, aby tu nikto nepočul iný hlas než náš“. Bol rozhodnutý umlčať každý viditeľný prejav slovenského národného života a za týmto účelom organizoval likvidačnú kampaň proti akémukoľvek náznaku národného hnutia. Bohužiaľ v tomto úsilí našiel mnoho spojencov i tam, kde by to človek najmenej očakával.

Pričinením podžupana Grünwalda a jeho spojencov v marci 1874 minister školstva Augustín Trefort nariadil riaditeľovi prešporského školského okresu Jozefovi Bartonovi, aby previedol vyšetrovanie znievskeho gymnázia a podal správu nakoľko sú pravdivé obvinenia stoličných úradov, tlače a jednotlivcov. Dal mu zoznam obvinení, ktorým mal venovať osobitnú pozornosť.

Inšpektor Barton desať dní horlivo vyšetroval obvinenia a vypočúval obviňujúce i obvinené stránky, t.j. profesorov a žiakov. Po desiatich dňoch zvolal profesorský zbor, aby ich pokarhal a pri tom vymenoval ich hriechy a vlastizradné previnenia. Vyčítal im toto:
1. Žiaci v kostole spievajú latinsky a slovensky a nie maďarsky,
2. Mládež sa nemodlí za vlasť a za kráľa,
3. Všetky zápisnice sú písané po slovensky,
4. Nadpisy na zošitoch sú v slovenčine,
5. Profesori sa medzi sebou rozprávajú len po slovensky,
6. Žiakom gymnázia sa zakazuje priateliť sa s preparandistami,
7. Profesori odrádzajú žiakov od maďarčiny,
8. Riaditeľ Čulen povedal žiakom, aby sa nestali odrodilcami,
9. V ktorejsi zápisnici je reč o maďarčine ako o cudzom jazyku,
10. Žiaci spievali na majálesi „Hor´sa, Tatran!“
11. Medzi mnohými básničkami, ktoré žiaci recitovali, niet ani jednej maďarskej.

Bartonovo vyšetrovanie bolo iba prvé z viacerých a po ňom nasledovali ďalšie. V máji 1874 navštívila Kláštor pod Znievom vyšetrovateľská skupina, v ktorej bol štátny sekretár Gedeon Tanárky a ministerský radca Ferenc Mészáros. A keď ani ich správa neuspokojila vrchnosť, minister Trefort poslal do Kláštora pod Znievom nového inkvizitóra v osobe riaditeľa banskobystrického gymnázia (a obávaného maďaróna) Dr. Jána Klamárika. Ale ani jeho správa nepriniesla nijaké podstatné dôvody k zatvoreniu gymnázia.

Napokon „dôvody“ našiel vynaliezavý Béla Grünwald, ktorý potom s Dr. Klamárikom navštívili banskobystrického biskupa Ipolyiho. Predložili mu „výsledky šetrenia“, ktoré si vraj vyžadujú, aby gymnázium bolo zatvorené. Presvedčili ho, že „proti gymnáziu by bolo možné zakročiť, keď nie inak, aspoň tým, že stará budova nevyhovuje moderným hygienickým požiadavkám a nová budova ešte nebude do začiatku školského roka vhodná pre riadne vyučovanie.“

A túto nehoráznu a nemorálnu argumentáciu si osvojil a minister školstva Trefort. V dekréte z 21. septembra 1874, ktorým nariaďuje zatvorenie znievskeho gymnázia, sa takmer doslova opakuje ten dôvod, ktorý vymyslel Grünwald: „stará budova nevyhovuje a nová nie je vhodná.“ Dekrét končí krutým výrokom: „Nakladám Dr. Jánovi Klamárikovi, riaditeľovi banskobystrického gymnázia, ktorý je tiež dočasne poverený správou znievského gymnázia, aby vykonal toto moje nariadenie, ktorým otvorenie menovaného gymnázia počiatkom blížiaceho sa školského roka zabraňujem. Prikazujem, aby toto moje nariadenie bolo správe gymnázia podané. Zvolenskú stolicu však vyzývam, aby prísne dozerala na zachovanie tohto môjho nariadenie.“

Nuž, zvolenskú stolicu, ktorej podžupanom bol Béla Grunwald, naozaj nebolo treba povzbudzovať k sprísneniu horlivosti!
Násilný koniec znievskeho gymnázia – ako aj zatvorenie ďalších dvoch gymnázií v Revúci a v Turč. Sv. Martine v tom istom roku – bolo brutálnym a nespravodlivým porušením nielen ľudských práv, ale aj ústavnej listiny Uhorska. Medzi slovenskými vlastencami vyvolali vlnu bezmocného rozhorčenia a tragického potvrdenia, že sú vydaní na milosť a nemilosť svojvôli a šovinizmu maďarskej vládnej byrokracie.

Aj cudzí pozorovatelia sa len s údivom pozerali, čoho sú tí „slobodumilovní“ Maďari schopní. Škótsky historik Robert W. Seton Watson („Scotus Viator“) takto komentuje toto protiprávne konanie maďarskej vlády: „Zatvorenie týchto ústavov nedá sa ničím ospravedlniť a zostane najtemnejšou škvrnou na mene Kolomana Tiszu. Výnosy, ktorými sa toto zatvorenie nariaďovalo, sú byrokratickou svojvôľou, nemožné a neznesiteľné v slobodnej ústavnej krajine.“ (Scotus Viator [Robert William Seton-Watson]: Racial problems in Hungary. London : Archibald Constable, 1908, s.185).
Slovenským vlastencom “ostali iba oči, aby mohli plakať.”

Žiaľ a depresiu, ktorá ovládla ich dušu, melancholicky vyjadrujú slová Svetozára H. Vajanského: “No, my tu prenasledovaní, ale nezronení; my tu krivdení, ale vždy rozohrievaní nádejou na lepšiu budúcnosť; my tu prichystaní na všetky vaše útoky a buď čo buď, my neľakáme sa vás, verní Bohu, vlasti a slovenskému národu. Ale vedzte, že ľudia v mukách mrúci mávajú prorockého ducha a títo vám volajú: Nezadlho v jednej noci leží váš tyranizmus na hromade a vy sa váľate v hromade vašich lží a potuchlých skutkov!” (Národnie noviny, 1. okt. 1874).

Znievske gymnázium, napriek svojej krátkej päťročnej existencii, viditeľne a blahodárne poznačilo slovenský vývoj a politické dospievanie národa. Vychovalo pre národ hŕstku povedomých a obetavých vlastencov – učiteľov, kňazov, spisovateľov – ktorí pomáhali udržať slovenského ducha v období politického útlaku v krušných rokoch 1870 – 1918. K odchovancom tohto gymnázia patrí napríklad Ferko Urbánek, národný buditeľ, pracovník Spolku sv. Vojtecha a mnoho rokov najpopulárnejší slovenský dramatik; Dr. Karol Krčméry, senátor za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu a podpredseda pražského parlamentu; Anton Bielek, novinár a spisovateľ, zapálený národovec; Franko Veselovský, jeden z mála slovenských poslancov v budapeštianskom parlamente… a ďalší menej známi, ale rovnako verní a oddaní pracovníci na národa roli dedičnej.

František Vnuk

alianciazanedelu.sk/archiv/4369