Encyklika Svätého Otca Františka LAUDATO SI’

Svätý František z Assisi

10. Nechcem pokračovať v tejto encyklike bez toho, aby som nespomenul krásny a motivujúci príklad. Zobral som si jeho meno ako smernicu a inšpiráciu v okamihu môjho zvolenia za biskupa Ríma. Som presvedčený, že František je vynikajúcim príkladom starostlivosti o to, čo je slabé, a tiež integrálnej ekológie, prežívanej radostne a autenticky. Je svätým patrónom všetkých, ktorí študujú a pracujú v oblasti ekológie; obľúbili si ho aj mnohí tí, ktorí nie sú kresťania. Prejavoval osobitnú pozornosť voči Božiemu stvoreniu a voči najchudobnejším a opusteným. Miloval a bol milovaný pre svoju radosť, ušľachtilú obetavosť, srdce pre všetkých. Bol to mystik a pútnik, ktorý žil v jednoduchosti a v obdivuhodnej harmónii s Bohom, s ostatnými, s prírodou a so sebou samým. V ňom možno objaviť, do akej miery je neoddeliteľná starostlivosť o prírodu, spravodlivosť voči chudobným, angažovanosť v spoločnosti a vnútorný pokoj.


Na pápežovi naozaj vidieť, že žije podľa ducha sv.Františka

www.vaticannews.va/…/patriarcha-bart…
pp.František v nádeji túži po plnom spoločenstve s konštantinopolskou pravoslavnou cirkvou. Zmieňuje sa o tom v encyklike Laudato Si:

Zjednotení tou istou starosťou

7. Tieto príspevky pápežov zhrnujú premýšľanie nespočetného množstva vedcov, filozofov, teológov a spoločenských organizácií, ktoré obohatili myslenie Cirkvi o týchto otázkach. Nemôžeme však ignorovať to, že okrem Katolíckej cirkvi aj iné cirkvi a kresťanské spoločenstvá – ako aj iné náboženstvá – vyjadrili hlbokú starosť a rozvinuli vzácne uvažovanie o týchto témach, ktoré ležia na srdci nám všetkým. Aby som citoval len jeden osobitne významný príklad, chcem v krátkosti zopakovať časť príspevku drahého ekumenického patriarchu Bartolomeja, s ktorým máme nádej na plné cirkevné spoločenstvo.

8. Patriarcha Bartolomej poukázal predovšetkým na nevyhnutnosť, aby sa každý kajal z vlastného spôsobu, ktorým zneužíva planétu, pretože „v tej miere, v akej spôsobujeme malé ekologické škody“, sme povolaní uznať „svoj príspevok, malý alebo veľký, k zhoršovaniu a ničeniu životného prostredia“.14 K tomuto bodu sa opakovane vyjadril pevným a podnetným spôsobom; pozval nás, aby sme uznali svoje hriechy proti stvoreniu: „Či už ľudia ničia biologickú diverzitu v Božom stvorení, či už narúšajú integritu zeme a prispievajú ku klimatickým zmenám, oberajú zem o jej prírodné pralesy alebo ničia mokrade, znečisťujú vodu, pôdu, vzduch: toto všetko sú hriechy.“15 Pretože „zločin proti prírode je zločinom proti nám samotným a hriechom proti Bohu“.16

9. Bartolomej zároveň upriamil pozornosť na etické a duchovné korene problémov životného prostredia, ktoré nás pozývajú hľadať riešenia nielen v technike, ale aj v zmene človeka, pretože inak budeme čeliť iba príznakom. Navrhol, aby sme prešli od konzumu k obeti, od chamtivosti k štedrosti, od plytvania k schopnosti podeliť sa – v askéze, ktorá „znamená učiť sa dávať, nielen sa vzdávať. Je to spôsob milovania, postupného prechodu od toho, čo chcem, k tomu, čo potrebuje Boží svet. Je to oslobodenie od strachu, nenásytnosti a závislosti“.17 My kresťania sme okrem toho povolaní „prijímať svet ako sviatosť spoločenstva, ako spôsob zdieľania s Bohom a s blížnym na globálnej úrovni. Je naším pokorným presvedčením, že božské a ľudské sa stretáva v tom najmenšom detaile nezošívaného odevu Božieho stvorenia, dokonca v najmenšom zrniečku prachu našej planéty“.18

5. Svätý Ján Pavol II. sa zaoberal touto témou s rastúcim záujmom. Vo svojej prvej encyklike poznamenal, že človek akoby „nevidel nijaký iný význam prírodného prostredia ako ten, čo mu slúži na bezprostredný úžitok a spotrebu“.4 Následne vyzval na globálnu ekologickú konverziu.5
Zároveň však poukázal na to, že sa venuje málo úsilia „ochrane morálnych podmienok autentickej ,humánnej ekológie‘“.6 Ničenie životného prostredia človeka je veľmi závažné nielen preto, že Boh zveril svet človeku, ale aj preto, že samotný ľudský život je darom, ktorý musí byť chránený od rozličných foriem rozkladu. Každý pokus o vyliečenie a vylepšenie sveta si vyžaduje zásadne zmeniť „spôsob života, spôsoby výroby a spotreby a strnulé štruktúry moci, ktoré dnes riadia spoločnosť“.7 Autentický ľudský rozvoj má morálny charakter a predpokladá plné rešpektovanie človeka, musí však venovať pozornosť aj prirodzenému svetu a „brať ohľad na prirodzenosť každej bytosti a na jej vzájomnú spojitosť v usporiadanom systéme“.8 Preto sa schopnosť človeka pretvárať realitu musí rozvíjať na základe prvotného určenia, ktoré mu zveril Boh.9

4. Osem rokov po encyklike Pacem in terris sa blahoslavený pápež Pavol VI. v roku 1971 vyjadril k ekologickej problematike a prezentoval ju ako krízu, ktorá je „dramatickým dôsledkom“ nekontrolovanej činnosti človeka:
„Prostredníctvom neuváženého využívania prírody riskuje, že ju zničí a sám sa stane obeťou podobnej skazy.“2 Aj na pôde FAO hovoril o možnosti, že „pod vplyvom industriálnej spoločnosti... dôjde ku skutočnej ekologickej katastrofe“, a zdôraznil „naliehavosť a nevyhnutnosť radikálnej zmeny v správaní ľudí“, pretože „najskvelejšie vedecké pokroky, najúžasnejšie technické činy, najveľkolepejší ekonomický rast – ak nie sú sprevádzané autentickým sociálnym a morálnym pokrokom – sa v konečnom dôsledku obrátia proti človeku“.3


Čo mala encyklika Pace in terris spoločné s ekologiou

Ako vieme, tak encyklika bola venovaná so zreteľom na svetový mier, čo však súvisí aj so svetom po ekologickej stránke, nakoľko hrozila ekologická skáza sveta. To by nastalo po vojne, ktorá by bola nukleárna, čiže prostredníctvom atómových bômb zničila nie len veľké množstvo ľudí, ale aj prírodu. Z toho dôvodu by súvisela aj s ekologiou, pričom môžeme vidieť súvis medzi encyklikou-varovnými slovami sv.Pavla VI. a napokon aj pápeža Františka.

Nič z tohto sveta nám nie je ľahostajné

3. Pred viac ako päťdesiatimi rokmi, keď sa svet potácal nad priepasťou nukleárnej krízy, svätý pápež Ján XXIII. napísal encykliku, v ktorej sa neobmedzil len na odmietnutie vojny, ale predniesol aj ponuku mieru. Svoje posolstvo Pacem in terris adresoval síce celému „katolíckemu svetu“, ale pridal „aj všetkým ľuďom dobrej vôle“. Teraz, vzhľadom na globálny úpadok životného prostredia, sa chcem obrátiť na každého človeka, ktorý býva na tejto planéte. Vo svojej exhortácii Evangelii gaudium som napísal členom Cirkvi, aby zmobilizovali proces misionárskej reformy, ktorú ešte treba uskutočniť. V tejto encyklike mám v úmysle nadviazať so všetkými dialóg, ktorý sa týka nášho spoločného domova.



Oslovilo ma ako pápež vyzýva k misionarskej činnosti.
Stáva sa, že niekedy ľudia nechápu alebo dokonca kritizuju papeža za jeho výroky, ktoré sa týkaju prozelitizmu, takže maju dojem ako keby nechcel, aby ľudia vykonávali misionarsku činnosť.

V skutočnosti aj TU pápež vyzýva k tomu, čo Ježiš Kristus povedal, aby sa Evanjelium hlásalo po celom svete. Ježišova Výzva je aj o "dialogu", ktorý sa spomína v tejto encyklike, ale hlavne s tými, ktorí ešte nepočuli o Evanjeliu, čiže práve o domorodcov, ktorí nemaju kontakt so svetom.

Pápež sa zameriava na týchto "maličkých" bez poznania Evanjelia, lebo Ježiš nepríde, pokial Evanielium nebude oznámené poslednému človeku na svete.

2. Táto sestra protestuje proti zlu, ktoré jej spôsobujeme nezodpovedným používaním a zneužívaním dobier, ktoré do nej vložil Boh. Vyrastali sme s myšlienkou, že sme jej vlastníkmi a vládcami, oprávnenými na jej drancovanie. Násilie, ktoré je v ľudskom srdci zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktorú vnímame v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach. Preto medzi najopustenejšími a najviac zneužívanými úbožiakmi je naša sužovaná a devastovaná zem, ktorá „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22). Zabúdame, že aj my sami sme zemou (porov. Gn 2, 7). Naše telo je zložené z prvkov planéty; jej vzduch dýchame a jej voda nás oživuje a občerstvuje.


Pápež dobre pomenoval príznaky našej doby "choroby ... v pôde, vo vode, vo vzduchu..." a ich príčinu: "... na jej drancovanie". Dranucuju jej lesy, stromy a ešte taká pikoška: na drzovku ti povedia, že ked im dovolíš vyťať stromy v meste, tak nové stromy posadia v lese

Drancuju, ale nevysadia a tak to vyzera, že človek žije v panelakovej-betonovej džungle:(

Naozaj netreba zabudať, že pochadzame zo Zeme Gn 2,7 a odmietnuť sektarske myšlienky, že táto Zem raz zanikne.

Boh ju stvoril, aby sme na nej žili a žili večne, až ked Ju Boh premení na Raj, ktorý začal na počiatku a skončí na konci.

1. „BUĎ POCHVÁLENÝ, môj Pane,“ spieval svätý František z Assisi. V tomto krásnom chválospeve nám pripomínal, že náš spoločný domov je ako sestra, s ktorou sa delíme o existenciu, aj ako krásna matka, ktorá nás prijíma vo svojom náručí: „Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s pestrofarebnými kvetmi i trávu.“1


pápež napísal knihu: "Matka zem"
Vo Frankfurte predstavia novú knihu pápeža Františka „Naša matka Zem“

Už v encyklike: "Laudato si" citoval slová svätého Františka z Assisi, ktorý vo chválospeve nazýva zem za našu matku a pápež ďalej vysvetľuje, lebo "nás živý a stará sa o nás..."

Tak ako máme Otca na nebesiach, ktorý sa o nás stará a živý nás, ale používa si pritom zem, tak ju môžeme nazvať matkou i keď sa nejedná o osobu s nesmrteľnou dušou, ale o stvorenie ktoré je súčasťou nášho života a bude až naveky, nakoľko Boh stvoril zem na to, aby sme na nej prebývali a žili na nej s Bohom v Raji.