Clicks131
Coburg

Pápež hovorí o následkoch krízy koronavírusu

Vatikán, 20.3.2020 (kath.net/KAP) 026 158

Pápež František vidí súčasnú pandémiu ako skúšku celého ľudstva a ako výzvu pre vieru. V interview pre taliansky denník „La Stampa“ z piatka hovorí pápež o kríze koronavírusu. Rakúska katolícka agentúra „Kathpress“ rozhovor dokumentuje:

La Stampa: Svätosť, stojí pred nami Veľká noc „za zatvorenými dverami“ so slávením cez médiá. Pre mnohých veriacich je to dvojité utrpenie. Ako možno sláviť Veľkú noc počas pandémie?
František
: S pokáním, súcitom a nádejou. A s pokorou, pretože často zabúdame, že v živote sú aj „temné zóny“, temné momenty. My si myslíme, že to sa môže stať iba niekomu inému. Namiesto toho je táto doba temná pre všetkých, nikto nie je vylúčený. Je poznačená bolesťou a tieňom, ktoré vnikli do nášho domu. Je to iná situácia ako kedykoľvek predtým. Aj preto, že nikto nemôže zostať uvoľnený, každý zdieľa tieto ťažké dni.

La Stampa: Pri modlitbe Anjel Pána ste povedali, že pôstna doba môže pomôcť vo všetkom tom, čo sa deje, nájsť zmysel. Ako to brať?
František:
Prípravná doba na Veľkú noc s modlitbou a pôstom nás cvičí byť solidárni s inými, najmä s trpiacimi. V očakávaní toho svetelného lúča, ktorý všetko a všetkých nanovo ožiari.

La Stampa: Je v tejto dobe zvlášť dôležitá modlitba?
František
: Napadajú ma apoštoli, ktorí v búrke na rozbúrených vodách volajú k Ježišovi: „Majster, topíme sa.“ Modlitba nám dáva pochopiť našu zraniteľnosť. Je to výkrik chudobných, tých, čo sa topia, ktorí sa cítia v nebezpečí, osamotení. A v ťažkej zúfalej situácii je dôležité vedieť, že sa môžeme pevne prichytiť o Pána.

La Stampa: Ako nám môže Boh pomôcť?
František:
On nás podporuje toľkými spôsobmi. On nám dáva silu a blízkosť, ako to robil s učeníkmi, ktorí ho v búrke prosili o pomoc. Alebo keď Petrovi podal ruku, keď sa topil.

La Stampa: Kde môžu neveriaci nájsť útechu a povzbudenie?
František
: Nechcel by som rozlišovať medzi veriacimi a neveriacimi. Všetci sme ľudskí a ako ľudia sedíme všetci na tej istej lodi. A nič ľudské nemôže byť kresťanovi cudzie. Tu sa plače, lebo trpíme. Všetci. Ľudskosť a utrpenie patria spolu. Nám pomôže spolupráca, zmysel pre zodpovednosť a pre obetovanie sa, čo vzniká na nespočetných miestach. Nesmieme rozlišovať medzi veriacimi a neveriacimi. Poďme ku koreňu – k ľudskosti. Pred Bohom sme všetci deťmi.

La Stampa: K drámam covidu-19 patria príbehy ľudí zomierajúcich v izolácii bez príbuzných, ktorí kvôli nákaze nemôžu byť s nimi. Denne sú tu srdcervúce scény na klinikách v Bergame, Brescii, Cremone. Pred smrťou posielajú cez personál posledný pozdrav manželke, manželovi, deťom. Aké myšlienky vás napadajú, čo cítite?
František
: Počul som príbeh, ktorý mnou otriasol a zarmútil ma, lebo ukazuje to, čo sa práve v nemocniciach deje. Stará žena cítila, že zomrie a chcela sa rozlúčiť so svojimi milými. Sestrička zobrala mobil a cez video sa ohlásila u jej netere a stará žena uvidela tvár netere a mohla odísť s útechou. Je poslednou potrebou mať ruku, ktorá vás drží za ruku. Gesto posledného spoločenstva na ceste. A mnohí ošetrovatelia sprevádzajú toto posledné želanie, počúvajú bolesť osamelosti, držia ich za ruku. Ak niekto odchádza bez rozlúčenia, stáva sa jeho bolesť ranou v srdci toho, kto zostáva. Ďakujem všetkým ošetrovateľkám a ošetrovateľom, lekárom a dobrovoľníkom, ktorí napriek veľkému vyčerpaniu s trpezlivosťou a láskou v srdci vyrovnávajú toto odlúčenie od príbuzných (...)

La Stampa: Táto globálna núdza sa vyznačuje aj sieťou solidarity tisícov ľudí, ktorí sa obetujú za iných. Keď sa to všetko skončí, bude to v budúcnosti na niečo dobré?
František
: Na pripomenutie raz pre vždy ľuďom, že ľudstvo je jedno jediné spoločenstvo. A ako je dôležité, aké je rozhodujúce bratstvo všetkých ľudí. Musíme si to predstaviť trocha ako povojnový čas. Už nebude „ten druhý“, ale budeme len „my“. Pretože z tejto situácie sa môžeme dostať iba všetci spoločne.

La Stampa: Čo je pre nás východiskom pre nový začiatok ako ľudí?
František
: Musíme sa intenzívnejšie zahľadieť na korene: na starých rodičov, na tých starých. Vybudovať medzi nami pravé bratstvo. Pripomínať si túto ťažkú dobu, ktorú sme všetci spoločne prežili. A kráčať vpred s nádejou, ktorá nikdy nesklame. To budú kľúčové slová pre nový začiatok: korene, spomienka, bratstvo a nádej.