Ďalšou dôležitou okolnosťou katolíckeho vplyvu bola prítomnosť tisícov francúzskych utečencov, ktorí tu hľadali útočisko pred revolúciou a jej celoeurópskym zhmotnením v podobe Napoleonovho impéria. Medzi emigrantmi, ktorí postupne získavali vplyv a postavenie v ruskej administratíve a armáde (pramene uvádzajú mená najmenej dvoch, ktorí boli menovaní gubernátormi), bol aj kráľ Ľudovít XVIII., so svojím dvorom. Je úplne prirodzené, že sa osobnosti takej dôležitosti pohybovali v tých najvyšších kruhoch, a bolo len otázkou času, kedy sa začne hovoriť o skutočnom cieli útoku revolúcie, ktorým bola – a stále je – Katolícka cirkev. Nebolo možné vyhnúť sa vysvetľovaniu dôvodov, prečo k udalostiam vo Francúzsku došlo, s čím súviselo aj objasňovanie katolíckej náuky, čo vlastne bola, či už chcene, alebo nechcene, misijná činnosť.

To nás privádza k tretiemu dôvodu, k prítomnosti Josepha de Maistre. Tento filozof, jeden z najvýznamnejších francúzsky píšucich autorov a, politickým slovníkom vyjadrené, katolícky kontrarevolucionár 19. storočia, neprišiel do Petrohradu ako utečenec, ale ako veľvyslanec kráľa Sardínie a Piemontu a pobýval tu od roku 1802 pätnásť rokov.

Ako sa dozvedáme z knihy The Icon and the Axe (Ikona a sekera) od amerického historika Jamesa H. Bellingtona, de Maistre sa v roku 1805 stal dôverníkom mladého cára Alexandra I.

„De Maistre,“ píše Billington, „bol presvedčený, že Prozreteľnosť vyvolila Rusko na spásu Európy. (…) Fascinovala ho možnosť obrátiť túto obrovskú krajinu na katolícku vieru…“ a na toto zameral celý svoj misijný program, ktorého účelom bolo kázať evanjelium mladým aristokratom – budúcim vládcom krajiny. Nepochybne je jeho zásluha, že v roku 1813 cár Alexander osobne prijal katolícku náuku o vychádzaní Ducha Svätého z Otca a Syna.

Billington ďalej uvádza, že v období okolo roku 1810, keď rástlo napätie medzi Napoleonom a Ruskom, sa de Maistre stal „vodcom ideologickej mobilizácie ruskej aristokracie a opisoval jej boj ako vojnu kresťanskej civilizácie proti novému Ceasarovi“.

V roku 1812 sa mu dostalo ponuky na pozíciu oficiálneho editora dokumentov vydávaných cárskym menom, bolo to však na nešťastie v tom istom roku, keď Napoleon napadol Rusko. Výchova národa obrátením jeho budúcich vodcov bola síce vynikajúcim dlhodobým plánom, na ktorého realizáciu však nebolo dostatok času – invázia zo západu spôsobila nárast protikatolíckych nálad medzi ruským obyvateľstvom. Priamym dôsledkom potom bolo vypovedanie Tovaryšstva Ježišovho z Petrohradu a Moskvy v roku 1815, o rok neskôr následne z celého územia cárstva. Sám de Maistre odišiel z krajiny v roku 1817 a v zime 1821 umiera v Turíne.

Čo sa týka ďalších osudov Alexandra I., nie je úplne preukázané, či pred svojou smrťou v roku 1825 konvertoval ku katolicizmu, či nie (ako tomu bolo preukázateľne u dvoch poreformačných anglických kráľov Karla II. a Eduarda II.). O čom však historické pramene podávajú nezlomné dôkazy, je skutočnosť, že cár osobne vyslal do Ríma emisára s tajnou úlohou priviesť vzdelaného duchovného, ktorý by Alexandra pripravil k vstupu do Cirkvi. Za to, že ku konverzii nakoniec došlo, sa môžeme len modliť.

Jezuiti v Rusku. Zjednotenie s katolíckou Cirkvou príde

Car Alexandr I. před svou smrtí konvertoval a blahoslavená Anna Maria Taigi to viděla ve svém slunci

Ohlásila strašlivou epidemii, která vypukne v Římě jako Boží trest v den po její smrti.
Před jedním ruským generálem, který ji navštívil, předpověděla smrt cara Alexandra I. den předtím, než tato novinka dorazila do Říma. Také řekla, že jeho duše byla spasena, protože zemřel jako katolík a chránil papeže a Církev. Pravda je, že Alexandr I. krátce před svou smrtí v roce 1825 konvertoval ke katolické Víře.

REX!: Soud národů – IV (2020)