Clicks1.1K

List hovorcovi KBS: „Prosím Vás, najdôstojnejší otče, tlmočte tieto moje slová, vychádzajúce z uboleného srdca, tým bratom v Pacem in terrris, redakciách KN, DP (dnes o.i. aj TV Lux, Rádio Lumen?) a kalendára a tiež niektorým fakultným pánom profesorom, ktorí zabúdajú na svoje poslanie“

List hovorcovi KBS: „Prosím Vás, najdôstojnejší otče, tlmočte tieto moje slová, vychádzajúce z uboleného srdca, tým bratom v Pacem in terrris, redakciách KN, DP (dnes o.i. aj TV Lux, Rádio Lumen?) a kalendára a tiež niektorým fakultným pánom profesorom, ktorí zabúdajú na svoje poslanie“
LJCH! Dôstojný pán Martin Kramara, hovorca KBS,
vzhľadom na aktuálnosť a pre vzájomné povzbudenie vo viere v evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, ktoré zvlášť v dnešnej dobe tak potrebujeme, si Vám dovoľujem preposlať list Mons. Viktora Trstenského (zo dňa 14. 11. 1979) ktorý adresoval nielen banskobystrickému biskupovi, ale aj najdôstojnejším otcom biskupom a ordinárom SSR a vedúcim činiteľom Pacem in terris.

Vzhľadom na aktuálnu nadčasovosť listu Mons. Viktora Trstenského by bolo dobré, ak by sa s obsahom listu oboznámili aj katolícke média o.i. napr. Tv Lux, rádio Lumen, KN, TKKBS a pripomenuli si jeho obsah aj na KBS.
Prajem Vám požehnaný deň.

Anton Čulen

List banskobystrickému biskupovi J. Ferancovi Najdôstojnejší pán Mons. Jozef Feranec biskup, predseda ZOS.

L. J. Chr.
Najdôstojnejší otče,
viac rokov som pracoval pri stavbách a na stavbách. Videl som stavby, ktoré prežijú vek človeka, ale i také, o ktorých možno povedať, že boli stavané na piesku. A taký bol alebo bude aj ich koniec spolu s tými, ktorí ich stavali. To mi prichádza na um, keď sledujem vo svete stavbu všetkými žiadaného pokoja. Do úmoru sa vraví, píše o pokoji a čoraz je ho menej. Na všetkých stranách počuť štrngot zbraní. Výhľad na pokoj veľmi matný. A nemôže byť ani iný, a to preto, lebo všade sa stavia na piesku.

Nečudujem sa, keď ho tak stavajú ľudia prízemní, tí, ktorí nepoznajú Tvorcu pokoja, ťažko mi je však pochopiť, ako je to možné, že oltárni bratia, združení v Pacem in terris nepoznajú slová Pána Ježiša o stavbách na piesku, ktoré povedal na Hore blahoslavenstiev (Mt 7, 24-27), a stavajú túto budovu na piesku všakových prázdnych rečnení, jalových schôdzovaní, zatajovaní pravdy a zámerne opovrhujú pevnými kamennými základmi.

Veľa rokov sledujem ten ich „boj“ za pokoj a so žiaľom musím napísať, že robia sizyfovskú prácu. Nemienim poučovať týchto bratov, veď sú dospelí, majú svoj rozum, môžu sa preukázať aj istým vzdelaním, ba u viacerých predpokladám aj dobrú vôľu, rád by som im však chcel ukázať, alebo skôr povzbudiť k tomu, aby stavali na žulových kameňoch pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody. Tie, možno v zhone rečnenia, schôdzovania, túlania sa svetom, unikajú spred očí.

Nebudem pripomínať tie zo starých čias, akými sú rady vo Svätom písme Starého i Nového zákona, učenie svätej Cirkvi v prvých i ďalších storočiach, prejavy svätých otcov z čias nedávno minulých, dovoľujem si však čo-to zrekapitulovať z tých dokumentov, na ktoré sa tak často odvolávajú, pravda, vytrhujúc z nich len to, čo sa im hodí do arzenálu obhajoby svojho procesu o pokoji.

Takými dokumentami sú: Encyklika Jána XXIII. Pacem in terris, Konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes a prejavy terajšieho Svätého Otca Jána Pavla II. K nim pripájam niečo z našej Ústavy, zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv a z helsinských záverov.
[Z uvedených dokumentov autor podrobne cituje príslušné časti týkajúce sa ľudských práv, úloh Cirkvi pri ich zabezpečovaní a osobitne zdôrazňuje myšlienky o otázke náboženskej slobody.] No keď sa zahľadíme na naše pomery, zistíme, že nielen v Chile, Argentíne, Brazílii alebo iných častiach západného sveta ostali tieto žiadosti a prijaté dokumenty len na papieri, ale aj u nás. Pripomínam len to, čo každý ozaj nezaujatý človek vidí.

O šliapaní tých dokumentov každého nášho občana presviedčajú vyrabované, mnohé na krčmy premenené kláštory, zruinované prázdne biskupské semináre, farské spoločenstvá bez pastierov, hynúce, prácou ukonané zostarnuté rehoľné sestry, a to bez nádeje v zachovanie ich spoločenstiev mladým dorastom, státisíce dietok, ktorým sa bráni v školách prístup ku ich najlepšiemu Priateľovi Pánu Ježišovi, mnohí zomierajúci v nemocniciach bez potešujúcich a posilňujúcich sviatostí pre zákaz slobodného prístupu kňazov ku nim, diskriminovanie kňazov a ich rapídne ubúdanie, zasahovanie štátnej moci do oklieštených práv otcov biskupov a ordinárov, svojvoľné, veľmi obmedzené prijímanie kandidátov kňazstva ateistickými zložkami, zlomyseľné preháňanie laických veriacich pre ich plnenie náboženských povinností, čierne osočovanie Cirkvi, útoky proti nej v rozhlase, televízii, periodickej tlači, v knihách, na schôdzach… atď. atď. a ako dôsledok toho rozvrátené rodiny, množstvo potratov, vyprázdňujúce sa kostoly, mravné poblúdenia mnohých dievčat a chlapcov, alkoholizmus, nepoctivosť v podnikoch a na pracoviskách, násilnosti, vraždy, honba len po pozemských dobrách atď., atď.

To všetko nevytvára podmienky pre pokoj. Preto v ľuďoch dobrej vôle skŕsa podozrenie, či hlásatelia toho pokoja, nevynímajúc ani kňazov, hľadajú ho ozaj úprimne a či aj na nich nemožno aplikovať slová žalmistu: „…čo blížnym hovoria o pokoji, ale ich srdce je plné zloby“ (Ž 28, 3b) alebo tiež: „Jeho slová sú hladšie ako maslo, ale v srdci strojí vojnu. Jeho reči sú jemnejšie než olej, ale sú to vytasené meče“ (Ž 55, 22).

Úlohou kňazov je hlásať pravdu, brániť pravdu, obetovať sa za ňu, ak treba aj svojím životom a nie ju zakrývať, prekrúcať, ako to robia bratia združení v Pacem in terris.
Sú na toto tvrdenie potrebné dôkazy? Stačí sa poprehŕňať v úbohých zvyškoch tzv. katolíckej tlače, ako sú KN, DP, kalendáre, čítať v nich HLÁSAJ SLOVO VHOD I NEVHOD… referáty zo schôdzí Pacem in terris, rozličné vyhlásenia na nich a nemusíme sa báť, že hrešíme ohováraním alebo osočovaním.


Nikde totiž ani slovom nenaznačia bojovým ateistom, že sa prehrešujú proti našej Ústave, proti zákonom nášho štátu i proti svojej cti, keď neplnia svoje záväzky, vyplývajúce z prijatých dokumentov, vyššie citovaných, zaručujúcich všetky ľudské práva, nepostavia sa na obranu prenasledovaných, nepomáhajú im, ba naopak, vyhlasujú, že u nás je všetko v poriadku, rešpektuje sa náboženská sloboda, ba jestvuje vraj ideálny vzťah medzi Cirkvou a štátom. Obchádzajú alebo prekrúcajú prejavy Svätého Otca… atď., atď.

Niektorí idú až tak ďaleko, že za represálie štátu proti Cirkvi v rokoch 1949-1950 robia zodpovednými predstaviteľov Cirkvi (pozri články A. Horáka v KN a DP a aj iných jemu podobných, najmä tých, ktorí v tých krutých rokoch boli 10, 15-roční chlapci). Perličkou ich „lásky ku pravde“ sú zlomyseľné slová uverejnené v KN 4. novembra 1979 vo „Vyhlásení účastníkov II. zjazdu združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris: „V zmysle mierových snáh sa naše združenie Pacem in terris usiluje od začiatku utvárať dobré vzťahy k spoločnosti, v ktorej žijeme, a pripraviť priaznivé podmienky aj pre naše dušpastierske pôsobenie. V tom našom snažení konajú nedobrú službu niektorí domáci aj zahraniční nežičlivci nášho zriadenia, žiaľ, i z radov duchovných, ktorí nemajú záujem na utváraní priaznivého ovzdušia pre mier a spoluprácu.“

Po takomto vyhlásení treba už len čakať, kedy navrhnú štátnej moci likvidáciu všetkých kňazov, čo sú mimo združenia. Neuvedomujú si títo páni, že vyššie citovaným vyhlásením pripravujú pomaly, ale isto schizmu, alebo prinajmenšom dopúšťajú sa ťažkého hriechu, keď bezdôvodne obviňujú najcennejších kňazov z úmyslov a prác, ktoré sú im celkom cudzie.


Uvážte len láskavo, kto viac miluje vlasť, či ten, čo sa túla za drahé peniaze po celom svete, alebo ten, ktorý v spovedelniciach dlhé hodiny očisťuje, posilňuje, potešuje duše, vlieva balzam úľavy do sŕdc opustených, chorých, starcov a stareniek, zapaľuje očká dietok radosťou, sprístupňovaním im pri všetkých prekážkach blahozvesť Kristovu? Alebo ten, kto posledný peniaz venuje na cirkevno-sociálne ciele?

Alebo hádam ten, ktorý na stavbách, v lesoch, na nákladných autách a na iných pracoviskách učí svojich spolupracovníkov slovom a najmä príkladom poctivej práci, usporiadanému rodinnému životu, vzájomnej láske? Alebo tie stovky obetavých rehoľných sestier, ktoré v ústavoch pre mentálne narušené deti, starcov a starenky venujú im svoje posledné sily? Či aj tie rehoľné sestry bývajúce v charitných domovoch vystavaných a upravených za svoje poctivo získané peniaze, ktoré obetovaním svojich chorôb získaných na pracoviskách a svojej staroby Pánu Bohu za blaho sveta a platiac Charite za skromné živobytie 600 Kčs, či ony tiež nemilujú vlasť?

Či aj tých, asi stotisíc rokov, ktoré strávili vo väznicicach, koncentračných táboroch, nútených rezerváciách kňazi, rehoľníci, katolícki laici v rokoch 1949-1969 a mnohí zaznávaní aj teraz, narušovali a narušujú pokoj? Mali by si naši bratia uvedomiť, že bez tých obetí, by nás bol Pán Boh dávno zmietol z povrchu zemského.

Slovom teda, či nemilujú svoju vlasť a nebojujú za mier tí kňazi a veriaci, ktorí si svedomite plnia svoje povinnosti všade tam, kde sú, modlitbou, prácou, obetami, šírením lásky povzbudzujú svojich blížnych ku poctivosti a svedomitosti, ako tí, ktorí veľa o pokoji len hovoria a nepreložia zaň ani „krížom slamu“? Čo si teda myslieť o týchto bratoch? Sú ešte Kristovými kňazmi?

P. E. D’ Alzon totiž tvrdí, že nie každý kňaz je Kristom povolaný. Za kňaza volá, tak píše, i diabol i svet.

Diabol volá tých, ktorí nemajú nijaký vzťah k duchovným veciam, ba sú zaťažení aj rôznymi vášňami, chce sa im však ľahko žiť i myslia si, že kňazstvo by bolo pre nich výhodné remeslo. Mohli by dosiahnuť aj nejakú hodnosť s príplatkami a pritom žiť celkom podľa svojich chúťok. Nuž rozhodnú sa pre kňazstvo.

Svet volá takých, ktorých kňazstvo si želá mamička, otec, prípadne iní, niekedy aj málo Cirkvi oddaní. V dome peňazí veľa niet, nadanie nie je najlepšie, prečo by teda neskúsili šťastie? A riadiac sa zásadou „hlas ľudu hlas Boží“, odchádzajú na teologické štúdium. Kristus volá tých, ktorí, hoci niekedy nemajú dosť bystrý rozum, sú však zbožní, pokorní, čistí, usilovní a naplnení túžbou šíriť slávu Božiu i privádzať k nemu duše, a to i za cenu chudoby, prenasledovania, ba i smrti.

Podľa toho teda, kým bol ten či onen brat povolaný za kňaza, je potom, pravda, aj jeho účinkovanie, aj jeho ovocie. Nuž neviem, kde by bolo treba zaradiť bratov, ktorí pravdu zatajujú, prekrúcajú ju, svoje počínanie teologicky zdôvodňujú, nepriateľom pomáhajú likvidovať to dielo, ktoré Kristus tak bolestnou smrťou na tomto svete vytvoril a sv. Cirkev svojou 2000-ročnou prácou ho udržovala, zveľaďovala?


Preto by bolo už na čase, aby všetci kňazi i pitisti namiesto prázdnych rečí a siahodlhých článkov o mieri v KN i míňania peňazí na výlety po svete dali sa do práce na upevňovaní mieru dôsledným plnením výzvy anjelských zborov zvestovaných betlehemským pastierom pri narodení Pána Ježiša slovami: „S láva Bohu na výsostiach …“ ako jediného najúčinnejšieho prostriedku zabezpečiť pokoj ľuďom dobrej vôle, a to apoštolskou horlivosťou v boji za víťazstvo Pravdy v celom svete takým spôsobom, aký naznačil pravoslávny kňaz Dimitrij Dudkov donedávna v pastoračnej činnosti v kostole sv. Tomáša v Moskve svojim poslucháčom:

„Ateizmus sa podobá rozštiepenému atómu zla. Prebieha rozpad mravný, rodinný, spoločenský. Neveria nielen v Boha, ale neveria ani jeden druhému. Otec neverí deťom, muž neverí žene, žena mužovi. Keďže ateizmus podkopal vieru v Boha, podkopal aj všetky základy verejného života. Chrámy svetovej hodnoty zrúcané v našej krajine (a koľko aj u nás a najmä v Čechách), nemravnosť, rozpad rodiny, zločinectvo a chuligánstvo, všetko to sú výplody ateizmu.

Ateizmus vyvolal nevraživosť, podozrievavosť, podlízačstvo, karierizmus. Vezmime si živé príklady, keď učitelia strhávali deťom násilím krížiky (aj u nás). Stalo sa, že popletení školáci bili svojich veriacich kamarátov. Stávali sa prípady, že veriacim rodinám odňali rodičovské právo, napriek tomu, že je to porušenie občianskych zákonov, podľa ktorých majú rodičia plné právo na výchovu detí v náboženskom duchu. V zamestnaní sa k veriacim chovajú podozrievavo a presadzujú ich na nižšie funkcie alebo nedávajú možnosť postupu (aj u nás). Podobné prípady sú časté a mnohí veriaci to skúsili na vlastnej koži. Chuligánstvo ateistov sa zvlášť vyskytuje v dobe náboženských sviatkov, napr. na Veľkú noc …“

Pre hlásanie týchto a podobných smutných skutočností bol upozornený „dobromyseľnými“ veriacimi i zlostnými neveriacimi, ba i kňazmi. Všetkým odpovedal: „Výstraha, aby sa mi niečo nestalo, hanobí kňaza, lebo kňaz musí prejavovať odvahu. Musí byť pastierom, ktorý je ochotný obetovať svoju dušu za ovce. Kňaz dokazuje krížom to, čo nemôže dokázať slovom a činom. Trpieť za presvedčenie, za vieru, za vec Božiu, čo môže byť presvedčivejšie! To je po prvé.

Po druhé, robím to, čo je nevyhnutne potrebné nám všetkým, lebo vidím, že bez kresťanstva mnohí, zvlášť mládež, by sa dostali do slepej uličky. Moja činnosť je zameraná na to, ako pomôcť ľuďom dostať sa zo slepej uličky. Zdá sa mi, že činnosť kňazov je dnes jedna z najnepostrádateľnejších!

A tak som sa rozhodol angažovať sa. Boh mi je pomocníkom a ja sa nebojím, veď čo mi môže urobiť človek! Je to moja viera a v nej je aj zmysel mojej činnosti. S veľkou ľútosťou – hovorí Dudkov – sa dívam na kňazov, ktorí zo svojej bohoslužby robia číre vykonávanie obradov a stávajú sa iba najatými dušpastiermi. To nie je bohoslužba, ale špekulácia s bohoslužbou.


Ježiš Kristus nevedel, kde má skloniť hlavu na zemi a my budeme robiť z práce kňaza prostriedok na osobné zbohatnutie! Čo povieme, keď Kristus bude žiadať od nás výsledky našej činnosti?
A čo, keď vyhorím? Zo strachu mám prestať pracovať pre vec Božiu? A načo som sa potom stal kňazom? Pre koho je v evanjeliu napísané: ,Dobrý pastier aj dušu dá za svoje ovce’? Komu povedal Kristus: ‘Choďte, hlásajte’? Kázaním sa dosahuje spása a ja sa budem vari báť?
S pomeň si ešte na skutky apoštolské, keď im zakázali hovoriť o Kristovi, odpovedali: ,Či netreba viac poslúchať Boha ako ľudí’? Pán ma poslal hlásať a ja mám umĺknuť, keď sa to niekomu nepáči? Myslieť len na vlastný blahobyt je zločin!


Vec Božiu nemožno porovnať s nijakou inou vecou. Všetky ostatné veci majú iba časný význam, ale Božia vec má večný význam. Kozmonauti lietali vo vesmíre, zabúdajúc, že majú deti. A našou vecou nie je len dobýjať kozmos, ale priviesť ľudí do kráľovstva Božieho.

Vari budeme menej odvážni než oni? My dnes často handlujeme s vlastným svedomím. Len aby všetko prešlo ticho a nebadane. Akože ticho? Keď si raz kňazom, musíš horieť. Kristus povedal: ,Ohlasujte blahozvesť, nuž choď a ohlasuj! Hľadaj na rôznych miestach. Dom Boží sa musí naplniť! ‘ Toto treba kričať na všetkých križovatkách, lebo naša mlčanlivosť nás robí spoluúčastníkmi ateistickej skazy!“

Tak hľa, by sme mali rozprávať a robiť aj my, ak nechceme, aby platili o nás slová sv. Jána Zlatoústeho: „Urážky prichádzajú nutne, avšak vás nemusia znepokojovať, ale majú dokázať vašu vytrvalosť. Ak však sa ich budete báť a budete od nich celou silou utekať, budete musieť omnoho viac trpieť, nikto vás nebude počúvať a všetci vami opovrhnú …“

Istí vysokoškoláci z väčšieho mesta mi povedali: „Máme v našom meste aj dobrých kňazov, nehoria však apoštolským ohňom. Hovoria, aby hovorili, zdá sa však, že bez vnútorného presvedčenia …“
Žalostné konštatovanie. Ešte bolestnejšie teda je, keď kňaz nepovie pravdu, schválne ju zakrýva, prekrúca, hanobí tých, ktorí ju smelo a odvážne hlásajú a svojím veľmi povrchným životom dokazuje, že je vlastne len remeselníkom v kňazskom stave, zdôvodňujúc to svoje správanie láskou k vlasti, starostlivosťou o hmotné dobro veriacich, akoby iní oltárni bratia opovrhovali svojou vlasťou a žili v nadzemných výškach a zabúdali na časné potreby svojich veriacich.

Šíritelia pokoja z radov našich oltárnych bratov sa často odvolávajú na výpoveď Pána Ježiša: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 22), jednostranne využívajúc ju na ospravedlnenie svojej práce za sociálne a verejné dobro občanov. Túto Kristovu výpoveď poučne rozvádza spisovateľ Giovanni Albanese vo svojom diele Nový kvas :

„Nemysli si, že služba Bohu ťa oslobodzuje od služby ľuďom. Pretože slúžiť ľuďom je časťou služby Bohu. Je pravda, že môžeš byť len sluhom Božím a že Boh sám je tvojím pravým a absolútnym Pánom. Ale je pravdou aj to, že Boh si chcel poslúžiť podriadenými, a to sú vrchnosti. Chcel, aby sa o tvoj život tu na zemi starala vrchnosť občianska a o tvoj život na druhom svete, aby sa starala vrchnosť duchovná. Jedna sa stará o to, čo potrebuješ na cestu, druhá o to, čo si vyžaduje cieľ tvojej cesty.

Ak sa ich rozkaz neprotiví prikázaniam Božím, ale je s nimi v súlade, keď ho poslúchneš, poslúchneš zákon Boží, a preto ostaneš sluhom Boha. A k sa však nezhoduje so zákonom Božím, môžeš, ba musíš neposlúchnuť, ináč by si bol otrokom človeka a nie sluhom Boha.

Preto pravý kresťan, ak sú zákony spravodlivé, je najvernejším poddaným, a ak sú zákony nespravodlivé, je najneskrotnejším rebelom. Pretože v prvom prípade ich zachováva ako Božiu vôľu a v druhom prípade ich odmieta ako svojvoľné nariadenie ľudské. Nie si teda kresťanom, ak mlčíš pred nespravodlivosťou a ak sa zohýnaš pred svojvôľou silnejšieho. Nie si teda kresťanom, ak sa nevieš vzbúriť a nie si kresťanom ak nevieš poslúchať.
Ale nie si kresťanom ani vtedy, ak sa chceš spreneveriť spravodlivým zákonom, alebo keď nerešpektuješ zákonitú autoritu. Zákonník ľudský je článkovaním zákonníka Božieho. Vrchnosť ľudská je námestníkom Božieho velenia a trest ľudský je anticipovaním trestu Božieho.

Možno aj ty si myslíš, tak ako mnoho ľudí, že si môžeš vyrovnať všetky svoje účty len s Bohom. Mýliš sa! V skutočnosti si môžeš vyrovnať svoje účty s Bohom len vtedy, keď si si ich vyrovnal s ľuďmi. Dávaš teda cisárovi, čo mu patrí odvtedy, čo sám Boh chcel, aby bol cisár.

Alebo patríš medzi tých, čo si myslia, že keď si vyrovnali účty s ľuďmi, niet už čo vyrovnávať? Vari si myslíš, že keď vyhovieš ľudskej spravodlivosti, je už všetko na mieste? Že keď zachováš občiansku počestnosť, netreba už zachovávať počestnosť mravnú, hlbšiu, reálnejšiu?

Nie, sú aj iné sporné veci, sú aj iné ťažšie nezaplatené dlhy, ktoré treba dať do poriadku, a to nie s podriadenými, ktorých možno skrotiť, a nie s vrchnosťou, ktorú možno podviesť, a nie s verejnou mienkou, s ktorou možno manévrovať a ktorú možno oklamať. Namýšľaš si, že si dokonalý človek, pretože si plníš všetky svoje spoločenské povinnosti. A ja ti hovorím, že keď odoprieš Bohu hold viery, kultu a lásky, si najnečestnejší z nečestných. Pretože si neplníš najvážnejšiu povinnosť: zanedbávaš najväčšiemu Veriteľovi splácať najväčší dlh tvojho života, tvojho rozumu, dlh tvojho Darcu a všetkých ostatných darov, ktoré si dostal, keď si prišiel na svet.

Darov, s ktorými sa chvastáš a s ktorými disponuješ, ako keby si bol ich majiteľom, a zatiaľ si len ich skladníkom. Všetko dobré, čo robíš bez viery a lásky k Bohu, je najsmutnejšou formou márnosti. Bohu sa protiví formálna počestnosť a radšej má pokoru hriešnika ako samoľúby a pyšný postoj farizeja.

Boha nedojme laická morálka. Často to, čo je v očiach ľudí skvelé, v očiach Božích je ohavné. Môžeš si, koľko chceš, opakovať: „Svedomie mám v poriadku, nikomu som neublížil… všetkým som robil len dobre… Ľudia ťa môžu považovať za bezúhonného. Môžeš dostať aj verejnú pochvalu a uznanie, ale keď nechceš dávať Bohu, čo je Božie, tak sú tie vyznamenania iba zdrapom papiera. Pretože pravý, neodvolateľný a definitívny súd bude súd Veriteľa, ktorý má v ruke tvoju najväčšiu zmenku. Tú, ktorú si nechcel nikdy zaplatiť.“

Veru nemožno ani ináč vysvetľovať Kristove slová: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu!“ To platí v pravom zmysle slova najmä kňazovi. Ak si po svojom vysvetľuje tieto závažné slová a tak ich aj uplatňuje v plnení svojho poslania, čiže, ak všetku svoju pozornosť venuje len tzv. blahobytu pred ťažkosťami, nie je hoden nazývať sa kňazom Kristovým. Keď teda si myslí, že pomôže veci mieru, ak zámerne obíde základy, na ktorých môže byť vystavený, veľmi sa klame a miesto pokoja pripravuje stály boj človeka s človekom.

Pri čítaní tohto listu môže sa kde-kto pýtať: „Akým právom píše tento človek? Kto ho poveril dávať rady, úpravy, ako treba pracovať na upevňovaní mieru…?“

Odpovedám: Robím to právom občana, ktorý miluje svoju vlasť, právom kňaza, ktorý chce byť nielen nepodareným údržbárom Kristovej Cirkvi, ale jej zveľaďovateľom, robím to právom kňaza, ktorý zo svojich 48 kňazských rokov prežil 26 rokov vo väzniciach, v koncentračných táboroch, na ťažkých pracoviskách, v invalidite a teraz prežíva ďalšie roky, ktoré mu uštedruje Dobrota Božia, na nútenom odpočinku, a to v čase, keď každá kňazská ruka je potrebná pri obrábaní Božej vinice, a robím to preto, lebo ma veľmi bolí úpadok náboženského života, nielen pre jeho znemožňovanie zo strany bojových ateistov u nás, ale i pre nedbanlivosť dosť mnohých bratov, pomáhajúc hasiť oheň Božej blahozvesti v srdciach nášho ľudu pamätajúc na slová sv. Pavla: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 29).


No povzbudzuje ma aj rada sv. Gregora Veľkého: „Je vlastnosťou spravodlivých, že hoci sami sa nachádzajú v súženiach, nezanechávajú starosť o dobro druhých; aj keď sami trpia protivenstvá, iných predvídavo poučujú o tom, čo je potrebné a ako veľkí lekári tiež chorľavejú. Sami znášajú rany a iným poskytujú uzdravujúci liek.“

K jeho napísaniu ma prinútilo tiež minulomesačné kruté 8-9 hodinové vyšetrovanie zväčša neplnoletých školáčiek a školákov v Starej Ľubovni pre schádzanie sa v kostole pri nacvičovaní spevu a pre údajné spoločné čítanie Svätého písma vo svojich domácnostiach, pričom hanebnými výmyslami potupovali pred nimi niektorých kňazov, nevynímajúc ani mňa. Prosím Vás, najdôstojnejší otče, tlmočte tieto moje slová, vychádzajúce z uboleného srdca, tým bratom v Pacem in terrris, redakciách KN, DP a kalendára a tiež niektorým fakultným pánom profesorom, ktorí zabúdajú na svoje poslanie, stávajú sa hrobármi cirkevného spoločenstva u nás a tak aj pokojného života v tejto časnosti a raz i vo večnosti, ukájajúc sa jalovou nádejou, že keď sa u nás upravia vzťahy medzi Cirkvou a štátom a ľudia budú hmotne uspokojení, potom sa rozbehne práca za spásu ich duší.

Zvedavý som, či by sa našiel záhradník, ktorý by tvrdil, že oživí kvety zavalené hrubou betónovou vrstvou. Ako bude možné dvíhať duše k Bohu, keď tieto stratia vôbec pojem duchovnosti a jej potreby a celé svoje žitie zamerajú len na čím skvelšie hmotné zabezpečenie? Slovenské porekadlo vraví: „Kde nič niet, ani Pán Boh neberie.“ Francúzsko ešte doteraz cíti následky revolúcie a odpadu veľkého počtu kňazstva v nej.

I české kraje, v ktorých po prvej svetovej vojne odpadlo 300 katolíckych kňazov spolu s miliónom veriacich a založili Československú cirkev, sú nám výstrahou, kde až môže zájsť národ pre ľahostajnosť a odpad kňazov.
V láske nášho Pána a jeho i našej drahej Matky a s modlitbou svätej Cirkvi: „Všemohúci a milosrdný Bože, dobrotivo odvráť od nás všetky protivenstvá, aby sme nehatení na duši a na tele slobodne plnili tvoju vôľu …“ (z 32. nedele v roku) i so želaním tých darov Ducha Svätého, ktoré Vám pomôžu byť a ostávať svetlom i soľou v našej cirkevnej slovenskej rodine, a s úprimným pozdravom oddaný.

Mons. Viktor Trstenský, v. r. r. k. kňaz m. sl.
Na vedomie:
najd. otcom biskupom a ordinárom SSR,
vedúcim činiteľom Pacem in terris.

Zdroj Viktor Trstenský, Nemôžem mlčať, Vydavateľstvo Nové mesto Bratislava 1995
Pripravil A. Čulen

---------- Forwarded message ---------
Od: Anton Culen <uskutocnujte.slovo@gmail.com>
Date: po 11. 1. 2021 o 11:46
Subject: "Prosím Vás, najdôstojnejší otče, tlmočte tieto moje slová, vychádzajúce z uboleného srdca, tým bratom v Pacem in terrris, redakciách KN, DP (dnes o.i. aj TV Lux, Rádio Lumen?) a kalendára a tiež niektorým fakultným pánom profesorom, ktorí zabúdajú na svoje poslanie"
To: <hovorca@kbs.sk>
Cc: <predseda@kbs.sk>, TKKBS <tkkbs@tkkbs.sk>, <tvlux@tvlux.sk>, Rádio Lumen <lumen@lumen.sk>

alianciazanedelu.sk/archiv/7943
Nina Rajtíková
Ďakujem dôstojný p. Trstenský, za všetkých kresťanov oddaných Kristovi.
ekans
bez odezvy