Treba odsúdiť hinduizmus?
Situácia kresťanov v Indii
Počiatky kresťanstva v Indii sú spojené s misijnou činnosťou svätého apoštola Tomáša, ktorý podľa tradície prišiel do Keraly, ktorá sa nachádza na juhu Indie, približne v roku 50 po Kristovi. Apoštol, ktorého sme zvykli nazývať „neveriaci Tomáš“ kvôli udalosti po Kristovom zmŕtvychvstaní („ak nevložím svoju ruku...“), vydal svedectvo o svojej neochvejnej vernosti Kristovi práve v Indii, kde podstúpil mučenícku smrť. Jeho katom bol podľa tradície istý brahman – hinduistický duchovný.
V ďalších storočiach sa evanjelium šírilo na indický subkontinent zo Stredného východu (dnešného Iraku a Iránu) a zo Sýrie. V dobe medzi 7. a 8. storočím vzniklo kresťanské sýrsko-malabarské spoločenstvo. V stredoveku sa do misijnej činnosti v Indii zapojila aj západná (latinská) Cirkev. V roku 1320 prišiel do Indie francúzsky dominikán Jordanus Catalani, ktorý vykonával svoju misijnú činnosť v Surate a v provincii Gudžarat. Onedlho nato ho pápež vymenoval za prvého katolíckeho biskupa v krajine. Spravoval kresťanské spoločenstvá v Kalkate a v Mangalore.
Ďalšiu kapitolu v dejinách evanjelizovania Indie tvorí obdobie veľkých zemepisných objavov koncom 15. storočia. V roku 1498 prichádza z Európy do Indie námorná flotila Vasca de Gamu. Portugalské sídla v Indii sú sústredené v Goy a jej okolí. Odtiaľ sa rozvíja aj misijná činnosť, ktorú v 16. storočí prevzali do svojich rúk prevažne jezuiti na čele so svätým Františkom Xaverským. Kresťanskými spoločenstvami v Indii boli v tom období predovšetkým Goa (kde bol pochovaný svätý František Xaverský a kde je až doteraz najväčšie percento katolíkov v celoindickom meradle), Mangalore a Bombaj.
Koncom 18. storočia sa do misijnej činnosti v Indii zapojili protestanti, čo súviselo s narastajúcou obchodnou a následne s politickou aj vojenskou expanziou Veľkej Británie v krajine. Pravdou je, že až v roku 1813 britská vláda povolila kresťanským misionárom prácu na ovládaných územiach, ale už predtým tam pracovali protestantskí misionári (napr. v roku 1793 baptista William Carey).
V súčasnosti má kresťanské spoločenstvo v Indii približne 24 miliónov členov, čo je len niečo vyše 2% indickej populácie. Je to len kvapka v mori, ale tento kvas prostredníctvom práce a života ľudí, akými bola blahoslavená Matka Terézia z Kalkaty, prinášal a prináša hojné a požehnané plody. Záver 20. storočia sa v Indii vyznačoval zosilnenými nacionalistickými tendenciami. V tamojšej kultúre je nacionalistický antagonizmus často stotožňovaný so spormi s výlučne náboženským charakterom (výrazným dôkazom sú hinduisticko-moslimské roztržky, ktoré si v roku 1947, v období vzniku nezávislej Indie a jej rozdelenia na hinduistickú časť a moslimskú – Pakistan, vyžiadali státisíce ľudských životov).
V posledných rokoch organizácie, ktoré v sebe spájajú agresívny nacionalizmus s podobne agresívnym hinduizmom, ako Vishwa Hindu Parishad (Svetový kongres hinduizmu) či Rashtriya Swayamsevak Sangh (Národný dobrovoľnícky spolok), považujú za svojich úhlavných nepriateľov kresťanov. Fundamentalistickí hinduisti – nacionalisti im vyčítajú „prozelytizmus za peniaze“ (čiže to, že ich ku kresťanstvu „priťahuje“ perspektíva lepšieho materiálneho zabezpečenia) a „slúženie cudzím veľmociam“ (napr. USA).
Organizované útoky na indických kresťanov sa začali koncom 90. rokov 20. storočia. V roku 1998 začali partizáni z vyššie uvedených organizácií v štáte Gudžarat v západnej Indii systematicky ničiť kresťanské chrámy tak katolícke, ako aj protestantské. Po týchto vandalských útokoch nechávali letáky, ktoré jasne svedčili o svojich autoroch: „India pre hinduistov... Naše náboženstvo, náboženstvo Rámu a Krišnu, je pravé. Konverzia na inú vieru je hriech.“
Za obdobie zosilnených útokov na kresťanské spoločenstvá v Gudžarate si zámerne vybrali 25. december 1998 –
Vianoce. Na mnohé dediny obývané kresťanmi sa vtedy vyrútili hinduistické partizánske oddiely, ktoré ničili chrámy, v ktorých boli práve zhromaždení veriaci na slávenie jedného z najväčších kresťanských sviatkov. Typické bolo aj to, že na tieto útoky vôbec nereagovali miestne civilné ani policajné orgány.
Násilie nasmerované proti kresťanom pokračovalo v januári 1999 v štáte Orisa. 23. januára sa tam udial jeden z najkrutejších útokov na kresťanov. V dedine Manoharpur hinduisti zaživa upálili v aute austrálskeho protestantského misionára Grahama Stainesa (58 rokov) s jeho dvoma synmi: sedemročným Timotejom a desaťročným Filipom. Dodajme, že Staines, ktorý prišiel do Indie v roku 1965, pracoval v miestnom leprozóriu (centre pre pomoc malomocným). V deň pohrebu svojho manžela a dvoch synov manželka zavraždeného misionára, Gladys Staines, ktorá tiež dlhé roky pomáhala malomocným, vrahom odpustila.
Po takmer desiatich rokoch od týchto udalostí sa Orisa znovu stala dejiskom prenasledovania kresťanov. Na Vianoce v roku 2007 útočníci spálili 95 kresťanských kostolov v štáte a 600 domov, ktoré patrili kresťanom. Násilie znovu prepuklo v septembri 2008. Zvlášť brutálne útoky sa udiali v oblasti Kandhamal. Kresťanku Kamalinu Naik, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva, obkľúčil fanatický zástup hinduistov a žiadal od nej, aby sa zriekla viery v Krista. Keď odmietla, ona aj jej ročný synček boli – podľa výpovedí očitých svedkov – „posekaní na kúsky“.
Najčastejšie však vrahovia používali benzín. Toho, kto sa nechcel zrieknuť viery v Krista a vrátiť sa k hinduizmu, poliali benzínom a podpálili. Podľa údajov Katolíckej cirkvi v Indii v období medzi koncom augusta a polovicou septembra 2008 v Orise takto zomrelo 35 kresťanov, medzi nimi aj ochrnutý Rasananda Nath Prahan, 35-ročný kresťan, ktorý sa nedopustil hriechu apostázy.
Ako vieme z príkladu tragickej smrti Grahama Stainesa, útoky neobchádzajú ani tých, ktorí sa venujú chorým a chudobným bez ohľadu na vyznanie. V septembri 2008 húf ľudí v mestečku Czattisgarh zaútočil na sestry z Kongregácie misionárok lásky, ktorú založila blahoslavená Matka Terézia, a brutálne ich zbil. Stalo sa to iba preto, že rehoľnice viedli sirotinec v mestečku. V dôsledku prenasledovania bolo takmer päťdesiattisíc kresťanov (prevažne zo štátu Orisa) nútených opustiť svoje domy, čo v praxi znamená, že zostali bez domova.
www.milujtesa.org/…/prenasledovanie…
Počiatky kresťanstva v Indii sú spojené s misijnou činnosťou svätého apoštola Tomáša, ktorý podľa tradície prišiel do Keraly, ktorá sa nachádza na juhu Indie, približne v roku 50 po Kristovi. Apoštol, ktorého sme zvykli nazývať „neveriaci Tomáš“ kvôli udalosti po Kristovom zmŕtvychvstaní („ak nevložím svoju ruku...“), vydal svedectvo o svojej neochvejnej vernosti Kristovi práve v Indii, kde podstúpil mučenícku smrť. Jeho katom bol podľa tradície istý brahman – hinduistický duchovný.
V ďalších storočiach sa evanjelium šírilo na indický subkontinent zo Stredného východu (dnešného Iraku a Iránu) a zo Sýrie. V dobe medzi 7. a 8. storočím vzniklo kresťanské sýrsko-malabarské spoločenstvo. V stredoveku sa do misijnej činnosti v Indii zapojila aj západná (latinská) Cirkev. V roku 1320 prišiel do Indie francúzsky dominikán Jordanus Catalani, ktorý vykonával svoju misijnú činnosť v Surate a v provincii Gudžarat. Onedlho nato ho pápež vymenoval za prvého katolíckeho biskupa v krajine. Spravoval kresťanské spoločenstvá v Kalkate a v Mangalore.
Ďalšiu kapitolu v dejinách evanjelizovania Indie tvorí obdobie veľkých zemepisných objavov koncom 15. storočia. V roku 1498 prichádza z Európy do Indie námorná flotila Vasca de Gamu. Portugalské sídla v Indii sú sústredené v Goy a jej okolí. Odtiaľ sa rozvíja aj misijná činnosť, ktorú v 16. storočí prevzali do svojich rúk prevažne jezuiti na čele so svätým Františkom Xaverským. Kresťanskými spoločenstvami v Indii boli v tom období predovšetkým Goa (kde bol pochovaný svätý František Xaverský a kde je až doteraz najväčšie percento katolíkov v celoindickom meradle), Mangalore a Bombaj.
Koncom 18. storočia sa do misijnej činnosti v Indii zapojili protestanti, čo súviselo s narastajúcou obchodnou a následne s politickou aj vojenskou expanziou Veľkej Británie v krajine. Pravdou je, že až v roku 1813 britská vláda povolila kresťanským misionárom prácu na ovládaných územiach, ale už predtým tam pracovali protestantskí misionári (napr. v roku 1793 baptista William Carey).
V súčasnosti má kresťanské spoločenstvo v Indii približne 24 miliónov členov, čo je len niečo vyše 2% indickej populácie. Je to len kvapka v mori, ale tento kvas prostredníctvom práce a života ľudí, akými bola blahoslavená Matka Terézia z Kalkaty, prinášal a prináša hojné a požehnané plody. Záver 20. storočia sa v Indii vyznačoval zosilnenými nacionalistickými tendenciami. V tamojšej kultúre je nacionalistický antagonizmus často stotožňovaný so spormi s výlučne náboženským charakterom (výrazným dôkazom sú hinduisticko-moslimské roztržky, ktoré si v roku 1947, v období vzniku nezávislej Indie a jej rozdelenia na hinduistickú časť a moslimskú – Pakistan, vyžiadali státisíce ľudských životov).
V posledných rokoch organizácie, ktoré v sebe spájajú agresívny nacionalizmus s podobne agresívnym hinduizmom, ako Vishwa Hindu Parishad (Svetový kongres hinduizmu) či Rashtriya Swayamsevak Sangh (Národný dobrovoľnícky spolok), považujú za svojich úhlavných nepriateľov kresťanov. Fundamentalistickí hinduisti – nacionalisti im vyčítajú „prozelytizmus za peniaze“ (čiže to, že ich ku kresťanstvu „priťahuje“ perspektíva lepšieho materiálneho zabezpečenia) a „slúženie cudzím veľmociam“ (napr. USA).
Organizované útoky na indických kresťanov sa začali koncom 90. rokov 20. storočia. V roku 1998 začali partizáni z vyššie uvedených organizácií v štáte Gudžarat v západnej Indii systematicky ničiť kresťanské chrámy tak katolícke, ako aj protestantské. Po týchto vandalských útokoch nechávali letáky, ktoré jasne svedčili o svojich autoroch: „India pre hinduistov... Naše náboženstvo, náboženstvo Rámu a Krišnu, je pravé. Konverzia na inú vieru je hriech.“
Za obdobie zosilnených útokov na kresťanské spoločenstvá v Gudžarate si zámerne vybrali 25. december 1998 –
Vianoce. Na mnohé dediny obývané kresťanmi sa vtedy vyrútili hinduistické partizánske oddiely, ktoré ničili chrámy, v ktorých boli práve zhromaždení veriaci na slávenie jedného z najväčších kresťanských sviatkov. Typické bolo aj to, že na tieto útoky vôbec nereagovali miestne civilné ani policajné orgány.
Násilie nasmerované proti kresťanom pokračovalo v januári 1999 v štáte Orisa. 23. januára sa tam udial jeden z najkrutejších útokov na kresťanov. V dedine Manoharpur hinduisti zaživa upálili v aute austrálskeho protestantského misionára Grahama Stainesa (58 rokov) s jeho dvoma synmi: sedemročným Timotejom a desaťročným Filipom. Dodajme, že Staines, ktorý prišiel do Indie v roku 1965, pracoval v miestnom leprozóriu (centre pre pomoc malomocným). V deň pohrebu svojho manžela a dvoch synov manželka zavraždeného misionára, Gladys Staines, ktorá tiež dlhé roky pomáhala malomocným, vrahom odpustila.
Po takmer desiatich rokoch od týchto udalostí sa Orisa znovu stala dejiskom prenasledovania kresťanov. Na Vianoce v roku 2007 útočníci spálili 95 kresťanských kostolov v štáte a 600 domov, ktoré patrili kresťanom. Násilie znovu prepuklo v septembri 2008. Zvlášť brutálne útoky sa udiali v oblasti Kandhamal. Kresťanku Kamalinu Naik, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva, obkľúčil fanatický zástup hinduistov a žiadal od nej, aby sa zriekla viery v Krista. Keď odmietla, ona aj jej ročný synček boli – podľa výpovedí očitých svedkov – „posekaní na kúsky“.
Najčastejšie však vrahovia používali benzín. Toho, kto sa nechcel zrieknuť viery v Krista a vrátiť sa k hinduizmu, poliali benzínom a podpálili. Podľa údajov Katolíckej cirkvi v Indii v období medzi koncom augusta a polovicou septembra 2008 v Orise takto zomrelo 35 kresťanov, medzi nimi aj ochrnutý Rasananda Nath Prahan, 35-ročný kresťan, ktorý sa nedopustil hriechu apostázy.
Ako vieme z príkladu tragickej smrti Grahama Stainesa, útoky neobchádzajú ani tých, ktorí sa venujú chorým a chudobným bez ohľadu na vyznanie. V septembri 2008 húf ľudí v mestečku Czattisgarh zaútočil na sestry z Kongregácie misionárok lásky, ktorú založila blahoslavená Matka Terézia, a brutálne ich zbil. Stalo sa to iba preto, že rehoľnice viedli sirotinec v mestečku. V dôsledku prenasledovania bolo takmer päťdesiattisíc kresťanov (prevažne zo štátu Orisa) nútených opustiť svoje domy, čo v praxi znamená, že zostali bez domova.
www.milujtesa.org/…/prenasledovanie…
