Gloria.tv And Coronavirus: Huge Amount Of Traffic, Standstill in Donations
Clicks711

Video: Homília em. arcibiskupa J. Sokola k šesťdesiatke veľkého syna Slovenského národa Vdp J. Košiara: Náš oltárny brat, jubilant Ján svoje kňazstvo bral a berie vážne, naozaj spĺňa poslanie „Iďte a učte“, naozaj sa snaží byť svetlom, ktoré svieti do tmy tejto doby, snaží sa byť soľou, ktorá dodáva chuť, optimizmu, radosti, nádeje a elánu

Homília em. arcibiskupa J. Sokola k šesťdesiatke veľkého syna Slovenského národa Vdp J. Košiara: Náš oltárny brat, jubilant Ján svoje kňazstvo bral a berie vážne, naozaj spĺňa poslanie „Iďte a učte“,…More
Homília em. arcibiskupa J. Sokola k šesťdesiatke veľkého syna Slovenského národa Vdp J. Košiara: Náš oltárny brat, jubilant Ján svoje kňazstvo bral a berie vážne, naozaj spĺňa poslanie „Iďte a učte“, naozaj sa snaží byť svetlom, ktoré svieti do tmy tejto doby, snaží sa byť soľou, ktorá dodáva chuť, optimizmu, radosti, nádeje a elánu. TU: alianciazanedelu.sk/archiv/5194

Veľa dnes počúvame o nevďačnosti detí voči rodičom, učiteľom, starým rodičom.

Naozaj, musím povedať, že nevďačnosť vládne v dnešnom svete. Často rozprávame o 50-tych rokoch, keď brali rehoľníkov, keď brali niektorých kňazov v pastorácii, ako sa ľudia na Slovensku zhromažďovali okolo fary a bránili svojho duchovného otca. Mnohí mi hovoria, „no keby to dnes prišlo, verte mi, že to by to bola rarita, kde by sa ľudia zhromaždili a bránili by svojho kňaza, ba naopak, ešte by o ňom povedali, že robil toto a tamto, hoci niet vôbec nič na tom pravdy…

Všetci ale hovoria, povedia, no vieš, on bol taký, a tak mu treba. Ako sa to zmenilo. Dostali sme v roku 1993 slovenskú samostatnosť. Každý človek, toho ktorého národa by mal túžiť po tom, aby jeho krajina mala slobodu, aby mala svoju samostatnosť. Chvála Bohu, mnohí sú si toho vedomí na Slovensku, najmä starší ľudia, ale väčšina nie, naopak. Keby prišlo k zmene, vôbec nejakú tú vďačnosť, ktorú by mali mať v srdci, mnohí nemajú. A tak by sme mohli pokračovať.

Preto keď terajší jubilant, a predvčerom dôstojný pán Viliam Kurila, inžinier elektrotechnickej fakulty, ktorý slávil svoje osemdesiatiny, ktorý bol najdlhšie kaplánom tu v Bazilike svätého Mikuláša, mal aj na starosti, vtedy keď rehoľníci neboli, jezuitský kostol a potom ten na Tulipáne, predtým bol v iných farnostiach a oral tam brázdu. Toto sme mu na jeho jubileu osemdesiatin pripomínali, ako práve dnes aj nášmu oltárnemu bratovi Jankovi na jeho šesťdesiatku. Narodil sa totiž 1. februára 1960 v historickom meste Levoča.

Naozaj tak, ako vo štvrtok ďakoval otec Viliam, 83 ročný kňaz, dnes si pripomína svoje narodeniny Janko, a takto by sme mali aj my, drahí moji bratia a sestry, vďačiť Pánu Bohu, dať si na sv. omšu, a keď sa to nedá z nejakých dôvodov, aspoň sa pomodliť k Pánu Bohu, a prosiť cez ruky Márie a prejaviť vďačnosť, že Pán dal jeho, mňa, teba, brat, sestra a povolal ťa k životu. Mohol predsa hocikoho iného.

A keď sa slávi nejaké jubileum, ako náš oltárny brat Ján, šesťdesiat rokov a tým viac treba ďakovať za krásny vek, ktorého sa dožil.
Ako som už povedal, narodil sa v historickom meste Levoči. Pod Levočskou Pannou Máriou prežíval svoje detstvo až do dospelého veku. Keď zmaturoval v roku 1978, prešiel do Bratislavy na vysokú školu elektrotechnickú, práve tak ako Viliam Kurila a tam v roku 1983 náš jubilant Ján, sa akosi prebudil, že bol by rád kňazom. A preto opustil Slovensko, odišiel do Ríma, kde začal študovať na teologickej fakulte. Zapojil sa do cirkevného života v Ríme, zvlášť sa napojil na pána biskupa Hnilicu a jemu v spoločenstve Pro frátribus pomáhal všetkými možnými silami v jeho činnosti, otcovi biskupovi, ktorý ktorú mal zodpovednosť za celý svet.

Tak bol totiž vysvätený, tak mu to povedal jeho svätiaci biskup Róbert Pobožný. Janko bol vysvätený na kňaza 21. júna 1987. Pracoval v Ríme, iste ste ho mnohí počúvali keď Vatikánsky rozhlas vysielal, bolo tam počuť aj jeho hlas. Zapájal sa do činnosti, ako som už povedal, pána biskupa Hnilicu, ktorý mal veľmi, veľmi veľké pole pôsobnosti. Iste mnohí viete, že keď sa dostal do Ruska, tam zasvätil Rusko Panne Márii, jej Nepoškvrnenému Srdcu.

A akým spôsobom… otvoril si noviny, aby nezbadali, a tak celebroval sv. omšu a obetovaním Panne Márii za zasvätenie celého ľudstva jej Nepoškvrnenému Srdcu. Potom, keď prišli deväťdesiate roky, Janko sa vrátil na Slovensko. Dostal sa do pastorácie a snažil sa zo všetkých síl o to, aby naozaj spĺňal v plnej miere svoje poslanie katolíckeho kňaza, ktorého prvou úlohou je spĺňať Ježišove slová „Iďte a učte“. A on naozaj učil, podnecoval k láske k svätej Cirkvi, ktorú vždy miloval. Za ktorú prinášal obety a snažil sa aj veriacemu Božiemu ľudu odovzdať túto lásku k svätej Cirkvi ako k Matke.

Povzbudzoval najmä vás, a snažil sa, aby to Božie kráľovstvo vzrastalo nielen počtom, ale aj kvalitou. Aby ste poznali bližšie a hlbšie svoje vieru, a jej krásu, lebo čo nepoznáme, drahí moji bratia a sestry, drahí mariánski ctitelia, nemôžeme milovať.

A čo nemilujem, nemôžem za to prinášať obety. Tento jeho povzbudivý príklad nech aj nás všetkých tu prítomných akosi nadchne k tomu, aby sme milovali Matku Cirkev, aby sme boli verní krstným sľubom, ktoré dali naši krstní rodičia, aby sme boli verní krstným sľubom, ktoré dali naši rodičia, aby sme boli verní naozaj tak, aby sme sa stali svedectvom tak, ako nám dnes o tom hovorí Božie slovo, lebo láska je základný pilier našej katolíckej viery.
Jasne si musíme uvedomiť, že musíme sa milovať navzájom, ako Pán miloval nás. On dokonca miluje aj svojich nepriateľov. Je to nie ľahká úloha, ale pohľadom viery, kríža a večnosti aj keby nám niekto ublížil, všetko sa dá a všetko prispeje k budovaniu Božieho kráľovstva na tejto zemi.

Ak to drahý náš jubilant v minulosti potreboval náš národ, dnes, keď po zjavnej ateizácii prišla nová sofistikovaná, rafinovaná snaha mariť Božie kráľovstvo, umenšovať ho kvalitou i kvantitou, je potrebné, aby sme sa my stali tým čím máme byť. Soľou, ktorá dáva chuť, optimizmus, radosti, nádeje. Kto ju bude dávať tomuto u naháňanému, ubitému, znechutenému svetu ak nie my, veriaci v Krista? Ktorý nám dokázal svoju lásku tak, že položil aj svoj život za nás, aby nás vykúpil.
Musíme byť svetlom, ktoré svieti do tejto doby, veľmi rafinovaného, sofistikovaného boja proti Bohu, proti Cirkvi. Máte otvorené oči a vnímavé srdce, uvedomujete si túto skutočnosť?


Neveríte ľahkovážne, keď niečo povedia, ten urobil to, ten spravil to, ten tamto? Myslím si, že chvála Bohu sa ešte Slovensko drží, ale je to veľký pokles od tých 50-tych rokov. Zjavná ateizácia urobila veľmi zle, mnohí z našich rodín i deti, ktoré boli pokrstené, už neboli vyučované v náboženstve, lebo rodičia sa báli o svoj post, alebo o budúcnosť svojich detí, čo nebolo celkom pravdivé a správne.

Nikdy nezabudnem na prípad, čo mi spomínala jedna matka dieťaťa. Ako prišla s prihláškou na vyučovanie náboženstva a pani učiteľka, tiež veriaca, ale v tej okolnosti a situácii, aká bola, povedala: „Aj vy prinášate prihlášku?“ No áno, však sme katolícka rodina! No ale máte syna, ktorý je na gymnáziu a nedostane sa na vysokú školu! A keď budete prihlasovať vaše dievčatá, tak im zamedzíte túto skutočnosť. A predstavte si, táto jednoduchá žena povedala: „Tak bude robotníkom!“ Učiteľka zobrala prihlášku, iste bola povzbudená, bola tiež z katolíckej rodiny, poznal som ju osobne. A iste mala obavu, strach, čo povie riaditeľka, riaditeľka, čo povie inšpektor, inšpektor, čo povie predseda strany a tak ďalej, cele koleso zamotané. A predsa ten syn skončil, zmaturoval, dostal sa na vysokú školu a stal sa ekonomický inžinier. Takže vidíte, bol to strach zbytočný v mnohých prípadoch.
V niektorých bol síce strach iný, záležalo od riaditeľa, obyvateľov, funkcionárov toho mesta, tej dediny, ale predsa len mohli priniesť tú obetu a iste požehnanie Božie bolo s nimi a na nich.

Náš oltárny brat, jubilant Ján svoje kňazstvo bral a berie vážne, naozaj spĺňa poslanie „Iďte a učte“, naozaj sa snaží byť svetlom, ktoré svieti do tmy tejto doby, snaží sa byť soľou, ktorá dodáva chuť, optimizmu, radosti, nádeje a elánu.

A to si zapíšeme do svojich pamätí a sŕdc, aby sme aj my v tejto dobe omnoho ťažšej, ako bol zjavne ateizmus nedali sa zmanipulovať a zostali sme verní Bohu, Cirkvi a národu. Lebo všetky tieto hodnoty sú dnes šliapané, napádané a zatláčané. Prišli sme spolu s ním ďakovať Pánu Bohu za to, že ho povolal k životu a že ho potom napriek tomu, že nastúpil cestu na vysokej škole na elektrotechnickej univerzite, sa potom rozhodol, keďže videl, že tu ho neprijmú, lebo bol už na vysokej škole, tak odišiel do zahraničia a stal sa služobníkom oltára. Prišli sme dnes po Pánu Bohu ďakovať jemu, že sa stal služobníkom oltára a Božieho ľudu a prišli sme zároveň ďakovať aj jeho zosnulým rodičom, ktorí prijali päť detí.

A Ty jubilant si bol z tých detí najmladší v rodine. Prišli sme poďakovať, že ho prijali, že ho vychovali a že ho aj v tých časoch ateizácie viedli k Pánu Bohu. Potrebuje teraz, keď už prichádza do jesene života, hoci ešte o ňom žalm deväťdesiaty nehovorí nič, preto že ten znie: „Vek vášho žitia je sedemdesiat rokov, ak ste pri sile osemdesiat, ale tie sú predsa trápením a trýzňou, ubiehajú ako voda v potoku a my odchádzame.

Je pravda, že predovšetkým sa ten vek teraz predlžuje. Preto ja tiež tento žalm tak trošku mením, keď ho recitujem, že vek vášho žitia je osemdesiat štyri rokov, som si myslel, že keď mám štyridsať, päťdesiat, ak sme pri sile, deväťdesiat, ale tie sú už zväčša trápením a trýzňou. To môžem dosvedčiť aj ja, drahý Jano, že ten osemdesiaty piaty, šiesty a siedmy, to už je nie to, čo bolo v osemdesiatom štvrtom.

Ale ak všetko spojíme s utrpením Ježiša Krista a budeme taký malý potôčik, že všetky utrpenia začleníme do jeho utrpení, aj my budeme vykupovať tento svet. Svojimi ťažkosťami, bolesťami, trápeniami , svojimi obetami.
V tom však potrebujete, náš jubilant, milosť Božiu, pomoc a ochranu Panny Márie, aj vášho krstného a birmovného patróna i anjela strážcu. A rovnako aj modlitby nás, veriaceho Božieho ľudu. Teda predovšetkým nezabúdajte na modlitbu na spojenie skrze Pannu Máriu s Trojjediným Bohom, nezabúdajte prosiť i ďakovať a proste Pannu Máriu, ženu viery, svojho krstného, birmovného patróna, proste svojho anjela strážcu, ten aby sa vydal k Panne Márii, aby vyprosoval nám milosť, ako taký užitočný dážď, na vyschnutú, vyprahnutú úrodu, ktorý tichučko padá, zavlažuje tú zem a rastliny, ktoré sú na nej.

A tak potom pri spolupráci s tou milosťou vyprosovanou Máriou, vašimi krstnými, birmovnými patrónmi, anjelmi strážnymi i modlitbami vašimi i našimi ste rástli k dokonalosti a svätosti. Boli ste vždy dobrým kňazom. Po svojej kňazskej službe ste sa stali aj rytierom Rádu Svätého hrobu. Tí pred niekoľkými storočiami bojovali za víťazstvo vo Svätej zemi, za víťazstvo viery. Nasledujte ich v tomto. Každého jedného, ktorý je členom tohto Rytierskeho rádu Svätého hrobu, aby ste i naďalej niesli do svojho života, do ktorého vstupujete, ozaj orali hlbokú brázdu v dušiach bratov i sestier, teda v Božom kráľovstve, a tak aby ste toto Božie kráľovstvo zveľaďovali, aby Božie kráľovstvo naozaj kvitlo. Tak, ako kvitlo v päťdesiatych rokoch, aby naši veriaci nedali sa manipulovať neuverili to, keby napísali o niekom teraz, v tejto chvíli, že jeden z nás je v Prahe opitý a rozbíja, ani tam nie je a mnohí tomu veria. Teda, aby ozaj sme mali otvorené oči a vnímavé srdce v tom momente a zostali verní Bohu, Cirkvi i národu. Ako ste im dali aj vy doteraz svoj príklad a kráčali cestou spásy.

Amen.
Pripravil A. Čulen
Homília em. arc. J. Sokola 1. 2. 2020
alianciazanedelu.sk/archiv/5194