Clicks365
Coburg

Globálna vláda, globálne náboženstvo

Rím, 5.7.2021 (kath.net/as) 027 651 - Už častejšie sme uverejňovali dôležité príspevky talianskeho katolíckeho intelektuála Ettore Gotti Tedeschiho. Aj spolupráca s vatikanistom Marcom Tosattim a jeho blogom „Stilum Curiae“ bola vždy plodná. Tento raz Gotti Tedeschi naliehavo varoval pred nebezpečím vnútro-katolíckeho sporu vzhľadom na "jedno svetové náboženstvo", o ktoré usiluje globalizmus. Napísal o tom pre talianske noviny „La Verità” z 3. júla 2021.
***

Globálna vláda, globálne náboženstvo – „cuius regio, eius religio“.

Ettore Gotti Tedeschi


Už asi pol storočia existuje spoločné presvedčenie, že je potrebné globálne náboženstvo, aby sa tomuto svetu dalo úspešne vládnuť a vyhýbať sa konfliktom medzi náboženstvami. To sa dosahuje relativizáciou katolíckeho náboženstva, pretože je dogmatické, ale predovšetkým lebo má štruktúru jedinej a univerzálnej centrálnej autority. Dnes po hospodárskej a pandemickej kríze sa scenár trocha zmenil a zdá sa, že na dosiahnutie tohto cieľa sa konflikty v katolíckom náboženstve "uľahčujú" ani nie tak - alebo len - z vieroučných dôvodov, ale z dôvodov, ktoré súvisia s vysvetlením krízy a s pandémiou.

Najprv tu máme staré konflikty medzi tzv. tradicionalistami a progresivistami, ktoré ako vidíme, sa zosilňujú, potom iné v rámci tradicionalistov a máme dojem, že čochvíľa uvidíme aj rozkoly v rámci progresivistov.

To sa iste deje kvôli ľudskej hrdosti, keďže v otázkach viery sa príliš mnohí cítia ako "proroci". No mám dojem, že tieto najnovšie rozkoly, ktoré nie sú priamo a jednoznačne spojené s vieroučnými dôvodmi, sa môžu aj šikovne a "provokujúco" vyvolávať. V záležitostiach viery je málo potrebné, aby v tomto boli niektorí úspešní. Táto hypotéza je pochopiteľná, lebo ide o riadenie ľudského správania, ovplyvňovaného morálnymi hodnotami. Na jeho kontrolu treba kontrolovať alebo uvádzať do zmätku vierouku.

História nás učí, že to sa deje predovšetkým "herézami", ale aj konfliktmi, rivalitami a rozkolmi medzi veriacimi vďaka zmäteniu v náuke viery. Všetko, čo na zmätenie náuky viery treba, je príliš „interpretovateľný" učiteľský úrad spolu s revolučnými, utopickými a evolučnými morálnymi provokáciami v otázkach dogmy a doktríny.

Tieto provokácie sú určené na to, aby okamžite roznietili rozporuplné reakcie v rámci zjaveného náboženstva s absolútnou a dogmatickou pravdou. Konflikty v rámci jedného náboženstva vytvárajú priaznivé podmienky na stále zreteľnejšie zdôrazňovanie jeho pre spoločnosť nebezpečných výplodov a potrebu jeho relativizácie. No čo je vlastne cieľom tohto úsilia?

Z histórie vieme, že panovníci často usilujú o to, aby ich náboženstvo morálne ratifikovalo konanie vlády. To si myslel aj cisár Svätej rímskej ríše Karol V., keď na ukončenie náboženských vojen medzi agresívnymi protestantmi a odporujúcimi katolíkmi vynútil "Augsburgský náboženský mier" (1555) známym výrokom: „Cuius regio, eius religio“. A ten fakticky stanovil povinnosť poddaných byť konformnými s náboženstvom vládcu. Je pravda, že tento princíp obmedzil náboženskú slobodu, ale bolo to potrebné, aby sa ukončili náboženské vojny, či nie?

S rovnakým nárokom to potvrdil aj Ľudovít XIV. (na rozdiel od svojho predchodcu Henricha IV. v r. 1568) „Une foi, une loi, un Roi“ a "Ediktom z Fontainebleau" (1685) ukončil náboženskú slobodu vo Francúzsku. Napoleon sa dokonca pokúsil priviesť rímsku Cirkev do Francúzska. Skrátka kvôli vládnutiu národu sú pokusy ovládnuť aj jeho náboženskú vieru.

Dobre, ale čo by mal urobiť ten, kto by si nárokoval vládnuť celému globálnemu svetu? Možno pokúšať sa navrhnúť globálne náboženstvo - univerzálne, všetkými akceptované, pretože sa orientuje vyšším dobrom, ktoré spoznávajú všetci ako spoločné? V náboženstvách, ktoré sú už teraz veľmi svetské, alebo v náboženských filozofiách je ľahšie mať úspech, ale tam, kde sa praktizujú dogmatické náboženstvá s jedinou morálnou autoritou, už to nie je také jednoduché. Alebo dokážeme presvedčiť tých, ktorí majú absolútnu autoritu, alebo musíme dokázať, aby sa plietla náuka s dogmou, aby sa medzi veriacimi vytvorili zlomy až po vytvorenie oddelení a schiziem.

Existujú dokonca „príručky“, ako sa o to pokúsiť. Jednu napísal v r. 1862 Augusto Comte (známy ako „pontifex pozitívneho náboženstva), ktorý inšpiroval R.H. Bensona k jeho známej knihe „Pán sveta“. Nie je náhoda, že si Benson zvolil práve tento titul.

No o aké univerzálne svetové náboženstvo sa pokúsiť, ak nie o skôr pragmatické náboženstvo ako protestantizmus, alebo filozofické náboženstvá ako budhizmus, či panteistický a „spohanšťujúci ekologizmus"?

Zdá sa, že medzitým mnohí predpokladajú, že sa pripravuje istý druh Nového morálneho poriadku, ktorý má Nový svetový poriadok sprevádzať a duchovne podporovať.

Veľkí sekulárni intelektuáli ako Oswald Spengler, Hilaire Belloc, Paul Hazard a Lord Acton považovali katolicizmus pre civilizáciu za nevyhnutný. Iní ako Friedrich Nietzsche alebo Max Weber ho považovali za škodlivý pre samotnú civilizáciu. Už čoskoro by sa tento problém už nemal objavovať. A predsa v katolíckom svete v tejto oblasti s tým stále do seba rúbeme. (zg)