Clicks1.5K
Coburg
3

Peter Grečo: Problematika Cirkvi a vakcinácia. Kedy sa hierarchia oddeľuje od Krista a jeho ľudu, a aká je povaha a miera takého stavu?

„Za krátky čas ovládli tvoj svätý ľud, naši nepriatelia pošliapali tvoju svätyňu.“ (Izaiáš 63, 18)

Aká je tu úloha kresťanského náboženstva a katolíckej Cirkvi pri kreovaní novej totality? Mysliaceho a duchovne žijúceho človeka znepokojuje nápadné angažovanie pápeža a u nás arcibiskupa Zvolenského v „náboženstve zdravia“. Pápež 10. januára prehlásil: „Verím, že po morálnej stránke by sa mal každý nechať zaočkovať” a pranieruje tých, ktorí nezaočkovaním hazardujú so životom a zdravím svojím a iných.

Tajomstvo Božsko-ľudskej povahy Cirkvi

Najprv je potrebné uviesť, že Cirkev je obdivuhodná Božsko-ľudská ustanovizeň, je to živý organizmus tvorený organickým celkom božieho ľudu a hierarchie, ktorý má cestou dejinami ľudom ponúkať záchranu od temnoty sveta a večný život. V nej pôsobia tri súčinitele v pre nás tajomnom pomere: Božia vôľa, ľudská činnosť a rafinované záškodníctvo Satana. S jeho úlohou je nutné počítať, hoci to popiera racionalizmus a skepsa. „Kristus prišiel na svet, aby zmaril skutky diabla“ (1 Jn 3,8).

Nerozdrviteľná Skala Cirkvi je sám Kristus.

Na ňom budujú skaly počnúc prvým apoštolom Petrom a na jeho vyznaní s ním spojení jeho nástupcovia. Bez tejto reality pri konfrontovaní s jej dejinnými zlyhaniami bude cirkevné spoločenstvo iba sociálna organizácia podobná štátu. Skĺzneme iba do sociologicko-politologického a religiózneho prístupu. Druhá krajnosť, prehliadať v mene božského faktoru v cirkvi jej ľudské – mocenské a ekonomické i mravné kazy, nás z reality odvádza do sterilného spirituálneho zásvätna. Kedy sa hierarchia oddeľuje od Krista a jeho ľudu, a aká je povaha a miera takého stavu? Kritérium poznáme: „Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. Z tŕnia predsa nezbierajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno“ (Lk 6, 43 – 44). Kto je kompetentný priložiť sekeru na korene zlého stromu, vytnúť ho a hodiť do ohňa (Lk 3,9)?

Cirkev v područí svetskej moci

Cirkevná inštitúcia sa dostala do područia svetskej vernosti, stratila slobodu. Diecézy sú v úplnom podriadení štátu, tak ako napríklad v nám známej sovietskej ére. Cirkevní hodnostári, podobne ako za socializmu, opakujú starú „pravdu“, že nijaké zásadné problémy medzi cirkvou a socialistickým zriadením neexistujú. Ich dnešné vyhlásenia sa podobajú tým, ktoré prednášal patriarcha Alexej I. v Sovietskom zväze za Brežneva, a z ktorých vyplýva, že socialistická (ateistická) spoločnosť vlastne žije podľa evanjelia (sic!).

Ostentatívne zatvorenie rímskych bazilík za pontifikátu Františka pred Božím kultom v marci minulého roku, ktoré sa ako reťazová reakcia prenieslo do sveta, dávajú tušiť niečo desivé. Výrazné je angažovanie pápeža pri podpore zakrývania tváre maskami (čo v niektorých otrokárskych societach bolo jednou z foriem trestu). Vatikánsky štát sa ochotne prispôsobuje drastickým sociálno-inžinierským opatreniam cudzej vlády. Bohoslužba vo Svätej noci počas Vianoc bola presunutá na večer s úmyslom zadosťučinenia zákazu vychádzania v Taliansku. Pápežovo volanie po pandemickej súdržnosti je umocňované neustálym zdôrazňovaním vakcinácie populácie, ktorá má byť čím rýchlejšie vyvinutá a dostupná aj pre chudobných celého sveta.

Trieštenie duchovnej jednoty je poznateľné, zatiaľ pri zachovaní formálnej jednoty Cirkvi.

Eliminácia Božieho kultu a angažmán pápeža na globálnej vakcinácii sú tou deliacou líniou divergencie. Prvým dôvodom je duchovné pozadie kľúčových politických hráčov, ktorí tvoria politikum vakcinovania. V najvyšších štruktúrach slobodomurárstva jestvuje zasväcovanie Satanovi spojené s pedofilnými a dokonca kanibalskými praktikami. Arogancia zlého ducha, ktorý sa postavil aj pred Krista: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať“ (Mt 4,9) je pre iluminátorov kľúčová a to odhliadnuc od samotnej povahy moci, čo popísal Fjodor Dostojevskij na postave veľkého inkvizítora.

Druhým je pôvod presadzovaných vakcín.

„Triumvirát“ prelátov: kardinál Burke, arcibiskup Vigano a biskup Schneider a ďalší k nim pridávajúci sa pravoverní pastieri preto vyzývajú, že vakcinácia (ak neberieme jej medicínsku spornosť) môže viesť až k zasväteniu, podriadeniu sa Satanovi. „Človek milión“ v záujme svojho zdravia, ktorý verí slepo politickej propagande a aj falošnej autorite odpadlíckych biskupov môže prísť o osobnú integritu. Preto Athanazius Schneider varuje, že aj za cenu mučeníctva musíme odmietnuť satanizáciu skrze vakcináciu.

Jed nepriateľov Cirkvi vpichnutý do jej krvného obehu

Ak skúmame príčiny, prečo Cirkev ako celok odovzdala svoju slobodu a podriaďuje sa bezbožníckej moci v „dymovej clone“ údajnej pandémie a „ochrany zdravia“, majme na zreteli dôležité učenie sv. apoštola Pavla, ktorý hovorí o Cirkvi ako jednom tele s mnohými údmi (1 Kor 12,26).

Jeden z najpopulárnejších svätých uplynulého storočia Maximilián Kolbe, ktorý v roku 1941 v nacistickom vyhladzovacom tábore Osvienčim obetoval svoj život za otca rodiny, nám pomôže odhaliť proces tejto paralýzy. Páter Kolbe počas svojich štúdií v Ríme v roku 1917 sledoval sprievod slobodomurárov po Námestí sv. Petra, ktorým oslavovali dvesté výročie svojho založenia. Niesli aj tento opovážlivý transparent: „Satan musí vládnuť vo Vatikáne. Pápež bude jeho otrok.” Na francúzskej revolúcii sa presvedčili, že brány pekelné cirkev nepremôžu, a preto zvolili inú, nebezpečnú stratégiu. Vlastnými teológmi a predstavenými budú „očkovať“ telo cirkvi, teda sa infiltrujú do jej štruktúr.

Ideológie v rozvetvenej, ale súdržnej rodine zvanej ateistický humanizmus, ktorými v posledných dvoch storočiach ničili základy kresťanskej civilizácie: komunizmus, z neho odvedený kultúrny marxizmus (fenimizmus, sexuálna neviazanosť, súčasný genderizmus a LGBT) a jeho zdanlivý náprotivok liberalizmus, taktiež evolucionizmus, freudizmus a ďalšie „izmy“, preniesol protivník do organizmu cirkvi.

Je pre nich lepší trvalý, po generáciách realizujúci diverzný rozklad, ako jednorazová eliminácia cirkevného organizmu. Totiž, ak by sa im to teoreticky jednorázovo podarilo, stratili by objekt svojej nenávisti, ktorá je popri schopnosti klamať, esenciálna vlastnosť Satana a jeho služobníkov. Riskovali by, že po násilnom zlikvidovaní cirkvi v jednom období vyrastie po čase druhá odolnejšia.

Z dokumentov, ktoré unikli z lóže slobodomurárov, je dôležitá Permanentná inštrukcia Alta Vendita z polovice IXX. storočia. Dočítame sa tam, že im nejde o to, aby hierarchia sa otvorene prihlásila k slobodomurárstvu. Naopak, stačí im „malíček pápeža“. Dokument ďalej uvádza: „Na to, aby sme si zaistili pápeža požadovaných kvalít, je potrebné sformovať v jeho blízkosti generáciu, ktorá by dokázala vládnuť podľa našich predstáv. Získate si povesť dobrých katolíkov a rýdzich patriotov. Vďaka tejto vašej povesti sa naše doktríny bez podozrenia dostanú medzi mladých klerikov, ako aj medzi rehoľníkov do kláštorov. Prirodzeným tokom času obsadí „naše“ mladé duchovenstvo všetky funkcie, vytvorí zvrchovanú radu a napokon bude voliť pontifika, ktorý by mal vládnuť. A tento pontifik, podobne ako väčšina jeho súčasníkov, bude viac či menej „napájaný“ talianskymi a humanitnými princípmi, ktoré sa postupom času dostanú do obehu.“

Sv. Pius X. pomenoval a energicky (na istý čas) potlačil infiltráciu protivníka, čo v Cirkvi poznáme pod pojmom modernizmus encyklikou Pascendi Dominici gregis (1907). Pápež znovu v encyklike Editae saepe (1910) rozvíja tézu o infiltrovaní modernistov do krvného obehu: „Bludy sa objavujú v mnohých formách a neresti si obliekajú rôzne šaty, takže dokážu mnohých, dokonca aj spomedzi našich radov, dostať do svojich osídel a zviesť ich zdaním novosti a správnej náuky, alebo ilúziou, že Cirkev akceptuje mravné zásady sveta.“ Bývalý benediktín Albert Houtin, opísal plán modernizmu, totiž že „reformátori“ neodídu z Cirkvi, a to ani v prípade, že by stratili vieru, a že v nej ostanú čo najdlhšie, aby šírili svoje myšlienky.

Paralela s programom kultúrnych marxistov z Frankfurtskej „filozofickej školy

Neskorší novátori neo-modernisti, skrývajúci sa za pojem „pravá reformácia“ implementovali pod vedením Yvesa Congara mätúci slogan: „primát pastorácie“. V rámci neho zaviedli aj možnosť rozlišovania dogiem od ich slovnej formulácie, teda nedogmatické formulácie viery, ako keby bolo možné meniť slovné vyjadrenie doktríny bez zmeny jej obsahu. Podľa jeho slov: „Netreba vytvárať ďalšiu cirkev, ale potrebujeme urobiť z nej cirkev, ktorá je iná.“ Vidíme tu paralelu s programom kultúrnych marxistov (Marcusa, Lukácsa, Adorna a Grmamsicho) z Frankfurtskej „filozofickej školy“: „Netreba robiť sociálne revolúcie, ale treba zmeniť vedomie ľudí, je potrebné urobiť kultúrnu revolúciu – zasiahnuť kultúru v jej kresťanskom jadre, ktoré ešte viditeľne a formálne pretrváva. Tak sa dosiahne náš starý revolučný cieľ – rozboriť sveta starý základ“, presne v duchu spevu Internacionály.

II. vatikánsky koncil – presadenie kľúčových ideí slobodomurárov
Príhodný čas na „výstrel z Auróry“ v katolicizme nastal za „tajomného“ Jána XXIII. Doba blahobytu sociálneho štátu, rast životnej úrovne priala revolučným snahám novátorov. Veď už sv. Ján Zlatoústy (+407) varoval, že čím väčšia materiálna istota, tým väčšia duchovná ospalosť a indiferentizmus: „Satan usmrcuje spiacich.“

Doteraz všeobecné koncily vždy boli vieroučné, teda definovali bludy a nastavili stratégiu a taktiku boja voči nim. Prvou výnimkou v celých dejinách je Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965), ktorý sa pozitívne chcel vymedziť voči svetu a púšťať „čerstvý vzduch do domu cirkvi“.

Arcibiskup G. de Proenca Sigaud v intenciách výrazov „revolúcia a kontrarevolúcia“ dôsledne analyzoval aktívne protikresťanské sily, ktorými by sa mal koncil zaoberať: komunizmus, slobodomurárstvo a medzinárodný judaizmus (sionizmus). Poukázal aj na nezriadené vášne revolúcie: pýchu a zmyselnosť, ktoré ohrozujú vieru. Počas koncilu sa aj napriek mnohým pokusom nedostalo ani k jednej vete odsudzujúcej zhubnosť komunistických doktrín. Aj tu sa pýtame, ako je to možné pri cca 3000 koncilových otcov? Jed protivníka bol silnejší než asistencia Ducha Svätého. Jeden politický väzeň komunizmu mi vysvetlil, že v každom politickom systéme platí rovnaký princíp rozloženia síl: 10 % vládne, 10 % je v opozícii a 80 % je umlčané stádo. Ten sa uplatnil aj na Koncile.

Historik R. de Mattei výrazom „blesková vojna“, označuje strategické prevzatie iniciatívy neo-modernistami, progresívcami. Učinili to pod vedeným skupiny nemeckých prelátov na prvom zasadaní koncilu pri voľbe zástupcov do komisií pre prípravné schémy v rozpore s rokovacím poriadkom. Pod zámienkou, že sa otcovia nepoznajú, vynútili si po krátkej dobe ukončenie prvého zasadania. Liberálny historik O. H. Pesch túto iniciatívu a ďalšie zvraty na sneme vníma ako víťazstvo zdravých progresívnych síl nad „spiatočníkmi“. Nastala doba „očkovania“ tela Cirkvi „progresívnym“ krídlom vakcínami jedov rôznych bludov ateistického humanizmu, ktorých od čias osvietenstva bolo neúrekom.

Koncilová revolúcia sa udiala v troch líniách: zmena náuky – popretie exkluzivity kresťanstva a jeho zarovnanie s inými náboženskými systémami (Deklarácia Nostra aetate a Dignitatis humanae), zmena antropológie (konštitúcia Gaudium et spes) – človek je Bohom údajne stvorený kvôli sebe samému – antropocentrizmus, zmena liturgie (Novus Ordo Pavla VI.) – sekularizácia a „protestantizovanie“ obradov. Pokoncilová okyptená liturgia v dôsledku straty posvätna sa neraz premieňa na „talkshow“.

Medzi najťažšie dôsledky tejto politiky na zmenu náuky môžeme zaradiť koncilom „zrovnoprávnenie“ náboženstiev dekrétmi Nostra aetate (NA) a Dignitatis humanae (DH). Koncil nenápadne rezignoval de iure na univerzálnosť spásy v osobe Ježiša Krista. Toto falošné učenie excelentne analyzoval biskup Athanasius Schneider, ktorý poukazuje, že podľa tohto tvrdenia by mal človek právo vyplývajúce zo samotnej prirodzenosti (a teda Bohom pozitívne chcené) zvoliť si, praktizovať a šíriť, a to i kolektívne, uctievanie modiel a dokonca aj satana, pretože existujú náboženstvá, ktoré sa klaňajú diablovi, napríklad „cirkev satanova“.

Pápež Pavol VI. dokončil Koncil a videl po celom Západe masový odliv ľudí z bohoslužobného života a na druhej strane experimenty na liturgii. Kňazi húfne zanechávali pastoráciu, kláštory sa zatvárali a kedysi kresťanský život sa sekularizoval. „Cez trhlinu prenikol do Božieho chrámu satanov dym“, predniesol na sviatok sv. Petra a Pavla v roku 1972. Na ten istý sviatok v roku 1978, krátko pred smrťou, zhodnotil celú situáciu ako nerozvážne doktrinálne experimentovanie, ktoré otriaslo vierou mnohých kňazov a veriacich. Dnešný rozvrat mravov v klére Katolíckej cirkvi siaha k jeho menovaniam kardinálov a biskupov homosexuálnej orientácie, čo je prehľadne zdokumentované práve na biskupskom zbore v USA o čom podáva svedectvo arcibiskup Vigano.

Medzi kondolenciami vynikala tá, ktorú poslal bývalý veľmajster lóže veľkého Orientu Talianska G. Gamberini: „Je to po prvýkrát v dejinách moderného slobodomurárstva, keď hlava najväčšieho západného náboženstva zomrela nie v stave nepriateľstva voči slobodomurárom. A po prvýkrát v dejinách môžu slobodomurári vzdať hold pre hrobe pápeža bez dvojznačnosti či protirečení.“

Od pokoncilovej dekonštrukcie až k Bergoliánskemu rozvratu

Koncilom prišla do cirkvi nielen vážna kríza, ako to neskoršie priznal prominentný historik a poradca na koncile Hubert Jedin, ale skôr rozvrat. Od roku 1986 bolo v Assisi niekoľko pochybných seáns. Pápež Ján Pavol II. a potom aj jeho nástupca sa modlili spolu s tými, ktorí k uctievaniu pravého Boha majú ďaleko. Nebolo Božím napomenutím silné zemetrasenie, ktoré ťažko poškodilo Baziliku sv. Františka?

Odhaľuje sa aj pozadie vplyvnej kardinálskej skupiny tzv. Mafia zo St. Gallen, ktorá sa pokúšala prekaziť už v roku 2005 pápežskú voľbu Ratzingera podsunutím Bergolia. Na druhý pokus im to v roku 2013 vyšlo.

Etablovanie synkretizmu a modloslužobníctva sme mohli vidieť v roku 2019 vo vatikánskych záhradách a nad hrobom sv. Petra pri „zasväcovaní“ modle Pachamame. Nasleduje rozvrat náuky o osobe človeka a disociácia rodiny: Eucharistia pre rozvedených, masovosť vyhlasovania manželskej nulity. Zosilnieva trend legalizácie sodomizmu so sympatiami samotného pápeža. Už sa nepoužíva pápežský Oltár vierovyznania situovaný priamo nad hrobom sv. Petra bod bronzovým Berniniho baldachýnom. František podľa pápežskej ročenky zamietol ako historicky prekonaný titul „Kristov námestník“.

Univerzálne bratstvo – vízia slobodných murárov – je už explicitne prítomné v obsahu encykliky Fratelli Tutti: „nová vízia bratstva a sociálneho priateľstva“ (č. 6) a následná „univerzálna ašpirácia na bratstvo“ (č. 8), O kresťanskom Bohu hovorí len v krátkej pasáži: „Ako veriaci sme presvedčení, že bez otvorenosti voči Otcovi všetkých nebudú existovať pevné a stabilné dôvody odvolania sa na bratstvo“ (č. 272).
Miešanie pojmov a protikladné výroky sú typickou črtou pontifikátu súčasného pápeža. „Aj keď hovoria podobne ako veriaci, chápu pod tým nielenže niečo vskutku nepodobné, ale priam protichodné“, upozorňuje sv. Irenej (Adversus haereses III, 17).

Ak človek – náboženský živočích, neuctieva pravého Boha, nutne si ctí falošných bohov v ideológii, vede a politike

V intenciách Nikolaja Berďajeva platí, že ak človek – náboženský živočích, neuctieva pravého Boha, nutne si ctí falošných bohov v ideológii, vede a politike. Pre Cirkev to znamená reťazové štiepenie heréz. Jedinečnosť spásy v osobe Ježiša Krista je nahradená „spásou skrze zdravie“ v bratstve všetkých ľudí. Opustenie pravej náuky vedie k zatemnenému poznaniu, nesprávnemu vyhodnocovaniu reality. Podstata je zamieňaná za akcidenty, príčina za následky, časť sa zamieňa za celok, neodlišuje sa sväté od svetského, podlieha sa vplyvom lživého protivníka, to jest Satana a hierarchia sa spája sa nepriateľmi Krista. Slepí vodcovia, ktorí tvrdia, že vidia, lebo nepoznajú svoj hriech (Jn 9, 41). Preto vedenie Cirkvi podporuje nový svetový poriadok, vyvolaný zrejme neomaltuziánskymi metódami pandémie. V strachu a ošiali ochrany zdravia ľudia strácajú rozumový úsudok, človek sa blížnemu stáva nepriateľom, ktorý ho môže nakaziť a dezinfekcia nahradila svätenú vodu.

Súčasný cézaropapizmus a prenasledovanie pravoverných

Podriadenie cirkevnej moci svetskej, resp. svetovládnej – cézaropapizmus – vidíme na pontifikáte Františka a jemu oddaných biskupov. Nie je to ojedinelý zjav v dejinách. A. V. Kurojedov, ktorý stál v rokoch 1960 – 1984 na čele Rady pre záležitosti cirkvi pri sovietskom vládnom kabinete, v úzkom kruhu sa chvastal, že „biskupi sú teraz všetci naši, skutočné preverení ľudia, zato s radovými kňazmi máme obtiaže, títo ešte nie sú stopercentne lojálni“.

Od nedávnej socialistickej doby poďme hlbšie do dejín. Dnešná situácia má paralely tiež s ikonoboreckým obdobím kresťanstva vo Východnej rímskej ríši (Byzancii), keď podstatná časť vedenia cirkvi pod vplyvom židovstva a islamu, aj zo strachu i pre hmotné výhody, neprijala bohoľudské tajomstvo v osobe Krista a upadla do herézy. Toto obdobie začalo v roku 726 a trvalo až do roku 843. Biskupi aj za podpory cisárskeho dvora dali ničiť ikony ako modly. Tristo z nich na sneme v roku 754 servilne odsúhlasilo heretické tézy cisára Konštantína V., ktoré zavrhovali úctu ikon. Tí niekoľkí spolu so svojimi prívržencami, ktorí obhajovali pravú náuku, menovite patriarcha sv. Germanos a sv. Ján Damašský či mních Georgios Cyperský, boli kruto prenasledovaní. Georgios sa dokonca otvorene postavil pred cisára a verejne ho usvedčil. V krátkej prestávke prenasledovania v roku 787 bol zvolaný snem, aby anuloval výsledky toho z roku 754 a slávnostne rehabilitovali obhajcov ikon. Žila ešte väčšina aktérov toho prvého.

Boží ľud sa delí na dva tábory, každý má svojich tribúnov i úderné heslá. Tomáš Halík – arcikňaz náboženstva človeka sa znova aktivizuje a určuje bojovú líniu: „Povedz mi, čo si myslíš o pápežovi Františkovi a ja ti poviem, kto si“. Všimnime si, ako už prebieha propagandistická kampaň proti odporcom, osobné výpady, ale aj umlčovanie a zastrašovanie kňazov. Už sme tu mali oficiálnu cirkev pod vedením kolaborantského duchovenstva Pacem in terris s ustráchanou väčšinou ľudu a podzemnú, vystavenú prenasledovaniu. Aj terajšia čínska totalitná realita má rozdelenú Cirkev na komunistami spolu s Vatikánom protežovanú „štátnu cirkev“ a podzemnú.

Dnes tu máme tvoriacu sa „vakcinovanú cirkev“, oddanú Františkovi verzus cirkev spiatočníkov, neposlušných pápežovi. Pravdivá je intuícia Berďajeva: „Oficiálni cirkevní hodnostári, moderní zákonníci a farizeji, veľkňazi mníšskych rádov žehnajúci zločincom tohto sveta, keď sa ich dopúšťajú mocní; byrokratickí klerikáli ako Pobedonoscev, všetci tí malí inkvizítori – agenti Veľkého inkvizítora zapreli vo svojom srdci Krista a rúhajú sa proti Duchu.“

Patriarcha sv. Atanáz (+ 373) neraz sám čelil veľkej presile Ariánov, ktorí popierali božstvo Krista. Podobne patriarcha sv. Ján Zlatoústy bol až 17-krát vo vyhnanstve, pretože obranou viery sa vzoprel cisárskej moci. Dnes „stĺp pravovernosti“ arcibiskup Vigano žije v exile. Svedkom je arcibiskup San Franciska Salvatore J. Cordileone, so svojimi eucharistickými procesiami, či biskup G. D‘Ercole, emeritný biskupa diecézy Ascoli Piceno, ktorý na svoj odpor voči štátno-cirkevnej moci doplatil stratou úradu. Bývalý prefekt Kongregácie pre vieru G. Müller rázne vyhlasuje: „Žiadny civilný orgán však nemá právo a oprávnenie zakazovať zhromaždenia veriacich za účelom uctievania Boha, prijímania Božej milosti a útechy vo sviatostiach a slávenia eucharistickej obety.“

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť! Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Áno, hovorím vám: Tohoto sa bojte!“ (Lk 12, 4 – 5). Toto nové duálne prenasledovanie od svetskej vrchnosti a zároveň aj od cirkevnej (od vlastných), oddelenej od Krista a ľudu, bude kreovať v prevažnej miere nekrvavých mučeníkov, mučeníkov ohromného psychického teroru mocných, mediálneho zosmiešňovania a ostrakizovania od zamaskovanej a vakcinovanej väčšiny, ktorá svojim strachom padla do siete diabla. Nedostane sa nám možno ani to nutné z verejných služieb a benefitov, na čo budú mať nárok servilná väčšina.

„Vy, deti moje, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete“ (1 Jn 4,4) a preto dostávame slobodu Božieho dieťaťa uprostred otrokov. Mať jasnú však tvár predznamenáva Táborské svetlo Kristovej tváre. On je s nami až do skončenia sveta. Keďže máme skúsenosť aj s príkoriami končiaceho socializmu, preto smieme volať: „Príď Svätý Duch a nedovoľ nám odpadnúť v čase prenasledovania a výsmechu od viery (Akatist k DSV, Ikos 10).

Z každého prenasledovania vyšla Cirkev možno pokorená, ale duchovne posilnená, takže sa čím ďalej šírila, a toto ostáva pre naše časy. Spomínaný Nicejský snem z roku 787, ktorý načas prerušil ikonoboreckú herézu nás povzbudzuje týmto Vyznaním viery: „Ježiš Kristus, Boh náš, daroval nám svetlo Svojho poznania a vyslobodil nás z tmy bludného modloslužobníctva, je spojený ako Ženích so svojou Svätou, Všeobecnou Cirkvou, na ktorej niet škvrny, ani vrásky (Ef 5,27) a obetoval sa, aby ju takou zachoval. Povedal to svojim učeníkom slovami: ,A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta‘ (Mt 28, 20). Prisľúbil sa nielen im, ale aj nám, ktorí skrze nich v Neho veríme.“

Peter Grečo

alianciazanedelu.sk/archiv/8243
Caesar
II vatikansky koncil bol v rezii slobodomurárov.
Zoznam slobodomurárov v katolíckej cirkvi:
Zoznam slobodomurárov v katolíckej cirkvi: Nasledujúci zoznam je zoznamom slobodných murárov a zároveň členov katolíckeho duchovenstva sedemdesiatich rokov ktorí vyšiel v Bulletin de l'Occident Chrétien Nr.12, July, 1976, (Directeur Pierre Fautrad a Fye - 72490 Bourg Le Roi.) Všetci na zozname sú slobodní …More
II vatikansky koncil bol v rezii slobodomurárov.
Zoznam slobodomurárov v katolíckej cirkvi:
Zoznam slobodomurárov v katolíckej cirkvi: Nasledujúci zoznam je zoznamom slobodných murárov a zároveň členov katolíckeho duchovenstva sedemdesiatich rokov ktorí vyšiel v Bulletin de l'Occident Chrétien Nr.12, July, 1976, (Directeur Pierre Fautrad a Fye - 72490 Bourg Le Roi.) Všetci na zozname sú slobodní murári a sú exkomunikovateľní podľa Canon Law 2338. Na začiatok je meno, nasleduje jeho pozícia v katolíckej cirkvi, dátum zasvätenia medzi slobodných murárov, jeho kód #; a jeho prezývka /ak je známa/. granosalis.cz/…73&mode=nested&order=0&thold=0

25. Bugnini, Annibale. Archbishop.Wrote Novus Ordo Mass. Envoy to Iran, 4-23-63; # 1365-75. "BUAN."

31. Casaroli, Agostino. Cardinal. Secretary of State (next to Pope) under Pope John Paul II since July 1, 1979 until retired in 1989. 9-28-57; # 41-076. "CASA."

107. Suenens, Leo. Cardinal. Title: Protector of the Church of St. Peter in Chains, outside Rome. Promotes Protestant Pentecostalism (Charismatics). Destroyed much Church dogma when he worked in 3 Sacred Congregations: 1) Propagation of the Faith; 2) Rites and Ceremonies in the Liturgy; 3) Seminaries. 6-15-67; # 21-64. "LESU."

115. Villot, Jean. Cardinal. Secretary of State during Pope Paul VI. He is Camerlengo (Treasurer). "JEANNI," "ZURIGO."
Glockner ...
hierarchie katolické církve zrazuje Krista a jako antikristova směřuje k zániku, zatímco pravá Kristova Církev žije výhradně v podzemí.
Glockner ...
Hierarchie zrazuje Krista, když zavírá kostely podle pokynů světské moci