Je možné kritizovať pápeža?

Otcovia majú právomoc učiť a vychovávať svoje deti, ale táto právomoc nie je absolútna. Nesmú učiť svoje deti páchať zlo, ani nie sú povinní vychovávať ich s neprimeranou prísnosťou. To je všeobecne známe, hoci je tiež známe, že existujú otcovia, ktorí v realite svoje deti zavádzajú, klamú, zneužívajú, alebo ich učia konať zlo. Každý tiež vie, že je správne, aby deti za týchto nešťastných okolností otcov neposlúchali a napomínali ich, za predpokladu, že stále uznávajú autoritu svojho otca a podriaďujú sa jeho zákonným pokynom.

Žiadny otec ale asi nikdy nepovedal svojim deťom: „Deti, ak vás niekedy začnem týrať alebo vás budem učiť robiť zlo, musíte urobiť to a to.“ Dôvodom je určite to, že východiskovým predpokladom je, že deti nikdy nebudú potrebovať vedieť, čo treba za takýchto okolností robiť a že explicitné pokyny týmto smerom by v nich vyvolali falošný a znepokojujúci pocit. Deti by mohli začať uvažovať, ako veľmi je týranie a vedenie ku zlu pravdepodobné a preto začnú pochybovať o múdrosti a dobrej vôli svojho otca.

Preto je otázka čo robiť v takejto situácii, zodpovedaná len implicitne a vágne. Vyžaduje si to povaha otcovskej autority . Pretože predpoklad, že otcovia nezneužijú svoju autoritu, je veľmi silný a pretože deti musia vnútorne veriť, že toto zneužitie je veľmi nepravdepodobné, vo väčšine rodín sa táto záležitosť takmer nikdy nerieši. Má to, samozrejme, aj nevýhodu a to, že v tých zriedkavých prípadoch, keď otec skutočne zneužije svoju autoritu, deti nevedia, ako sa so situáciou vyrovnať. Čo urobíte, keď vás muž, ktorého prirodzenosť ustanovila za vášho hlavného učiteľa a opatrovníka, začne zvádzať na zlé alebo vám ubližovať?

Presne toto platí aj o pápežstve. Cirkev nemá žiadnu oficiálnu a explicitne stanovenú politiku, ako sa správať k pápežovi, ktorý učí bludy, alebo iným spôsobom zneužíva svoj úrad. Nie je to preto, že by takáto chyba a zneužitie nebolo možné. Naopak, nielenže Cirkev vždy pripúšťala možnosť, že pápež môže učiť omyl, keď nehovorí ex cathedra a že môže robiť politické a disciplinárne rozhodnutia, ktoré vážne poškodzujú veriacich, ale obe tieto veci sa v skutočnosti už viac krát stali – napríklad doktrinálne chyby pápeža Honoria I. a pápeža Jána XXII., nejednoznačná doktrinálna formulácia dočasne potvrdená pápežom Liberiom, synoda s exhumovanou mŕtvolou pápeža Formosa (za Štefana VI). a jej dôsledky a omyly pápeža Urbana VI. ktoré prispeli k Veľkej západnej schizme. (O týchto prípadoch som diskutoval tu, tu a tu.)

V katolíckej teológii existuje natoľko silný predpoklad, že pápež nerobí vážne doktrinálne a disciplinárne chyby, že podobne ako v prípade otca a detí, by bolo potenciálne chybné a destabilizujúce explicitne formulovať postup, čo robiť v takejto situácii. Preto v Katechizme nenájdete časť o tom, čo robiť so zlým pápežom. Samotná existencia a publikovanie takejto politiky by mohlo vyvolať falošný dojem, že zlí pápeži sa musia objavovať s určitou pravidelnosťou.

Nevýhodou je, že v tých zriedkavých prípadoch, keď príde zlý pápež, je Cirkev zmätená. Mnohí katolíci bez teologických znalostí budú mylne predpokladať, že katolík musí absolútne vždy podporovať akúkoľvek politiku, ktorú pápež robí a súhlasiť s akýmkoľvek doktrinálnym vyhlásením, ktoré pápež vydá – aj keď sa takéto vyhlásenie zdá byť zjavne v rozpore s tradičným učením (ako napr. Honorius I. a Ján XXII.). To - v závislosti od schopnosti takýchto zle informovaných katolíkov vysporiadať sa s kognitívnou disonanciou - vedie len k dvom riešeniam.

Tí, ktorí sú náchylnejší emocionálne reagovať a menej schopní jasného a logického uvažovania – a teda ktorým nevadí prijímanie protirečení – budú mať tendenciu súhlasiť s doktrinálnymi alebo politickými chybami takéhoto pápeža. Ich vlastné chápanie a praktizovanie viery sa v dôsledku toho zhorší. Nutne potom budú v Cirkvi budovať nejednotu, pretože budú obviňovať tých katolíkov, ktorí tieto omyly neprijmajú z nelojálnosti a rozkolu. Naproti tomu u tých, ktorí neznesú takúto kognitívnu disonanciu, môže dôjsť k otraseniu viery. Nesprávne sa budú domnievať, že sú povinní súhlasiť s bludom, ale zistia, že vzhľadom na zjavný rozpor s tradičným učením tak nemôžu urobiť. Zbytočne sa budú obávať, že konflikt medzi súčasným a minulým učením diskvalifikuje nárok Cirkvi na neomylnosť.

Je teda dôležité, aby si katolíci uvedomili, že tradičné učenie Cirkvi vždy umožňovalo kritizovať pápeža, ktorý učí omyl. A to je potvrdené aj v Novom zákone, v slávnom verejnom pokarhaní ktorým svätý Pavol napomenul svätého Petra za správanie, ktorým „sa zdalo že núti pohanských konvertitov, aby sa stali Židmi a prijali obriezku a židovský zákon“ (tak napr. Katolícka encyklopédia charakterizuje Petrov škandalózny čin).

Potvrdilo to aj odsúdenie pápeža Honoria I. jeho nástupcami pápežom sv. Agathom a pápežom svätým Levom II. Je to zrejmé z výroku pápeža Inocenta III.: „Cirkev ma môže súdiť iba pre hriech spáchaný proti viere“ (citované v J. Michael Miller, The Shepherd and the Rock: Origins, Development, and Mission of the Papacy, str. 292). Potvrdil to aj prípad teológov zo 14. storočia, ktorí kritizovali doktrinálny omyl pápeža Jána XXII., a ktorých kritika prinútila pápeža blud odvolať. Je to zrejmé z mimoriadne negatívnych úsudkov, ktoré veriaci katolícki historici (ako mnohí autori Katolíckej encyklopédie) vyniesli o najhorších pápežoch. A hoci túto tému nenájdete v katechizme, Cirkev sa za Jána Pavla II. reálne zaoberala možnosťou legitímneho a explicitného nesúhlasu s pápežom.

Donum Veritatis

Rozličné doktrinálne dokumenty vydané v priebehu posledných desaťročí objasňujú, že existuje päť kategórií výrokov magistéria. Prvé dve kategórie (ktoré sa týkajú božsky zjavených dogiem, resp. logických dôsledkov týchto dogiem) vyžadujú bezpodmienečný súhlas všetkých katolíkov; tretia kategória (ktorá sa týka reformovateľného, ale stále záväzného teologického a morálneho učenia) formuluje veľmi silnú požiadavku súhlasu; štvrtá (ktorý sa týka prudenciálnych disciplinárnych nariadení) vyžaduje iba poslušnosť, ale nie súhlas; a piata (ktorý sa týka prudenciálneho uplatňovania teologického alebo morálneho princípu na dané okolnosti) nevyžaduje ani poslušnosť, ani súhlas, ale iba úctivé uváženie. Prudenciálnym sa myslí pastoračne prezieravým.

Okrem toho Inštrukcia Donum Veritatis, vydaná CDF pod vedením kardinála Ratzingera, objasňuje, že nie každý nesúhlas s Učiteľským úradom Cirkvi predstavuje nesúhlas takého nežiaduceho druhu, akým sú vinní Küng, Curran a iní:

Ochota lojálne sa podriadiť učeniu Magistéria v záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné, musí byť pravidlom. Môže sa však stať, že teológ v nejakých prípadoch môže klásť otázky o aktuálnosti, forme, či dokonca obsahu magisteriálnych intervencií...

Pri otázke výrokov prudenciálneho charakteru sa mohlo stať, že niektoré dokumenty Magistéria, nie sú uchránené istých nedostatkov. Biskupi a ich poradcovia nie vždy brali do momentánej úvahy každý aspekt alebo celú zložitosť otázky...

Aj keď spolupráca prebieha za tých najlepších podmienok, nemožno vylúčiť, že medzi teológom a učiteľským úradom môže vzniknúť napätie... Ak napätie nepramení z nepriateľských a protichodných tendencií, môže sa stať dynamickým faktorom, stimulom pre učiteľský úrad. a teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy pri praktizovaní dialógu...

Predchádzajúce úvahy sa osobitne vzťahujú na prípad teológa, ktorý by mohol mať vážne ťažkosti s prijatím reformovateľného magisteriálneho učenia z dôvodov, ktoré sa mu zdajú opodstatnené...

Ak napriek lojálnemu úsiliu teológa ťažkosti pretrvávajú, teológ má povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje. Mal by to urobiť v duchu evanjelia a s hlbokou túžbou vyriešiť tieto ťažkosti. Jeho námietky by potom mohli prispieť k skutočnému pokroku a dať podnet pre Učiteľský úrad, aby predložil učenie Cirkvi hlbšie a s jasnejšou prezentáciou argumentov...

Pre verného ducha, oživovaného láskou k Cirkvi, môže byť takáto situácia určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu v tichu a modlitbe, ale s istotou, že ak je pravda naozaj v stávke, nakoniec zvíťazí...

Verejnú opozíciu voči Učiteľskému úradu Cirkvi nazývanú aj „disent“... treba odlíšiť od situácie osobných ťažkostí, o ktorej sme hovorili vyššie.


Koniec citátu. V týchto pasážach je uvedených niekoľko dôležitých bodov. Po prvé, ide tu o možnosť legitímnej kritiky „učenia Magistéria o záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné“ – čo by zahŕňalo výroky Magistéria v tretej kategórii uvedenej hore, ako aj štvrtej a piatej. Ako sa uvádza v pokynoch, súhlas s takýmito vyhláseniami „musí byť pravidlom“, ale tento silný predpoklad súhlasu môže byť prekonaný. Ako?

Ako som uviedolv nedávnom článku pre Catholic World Report, katolícke učenie týkajúce sa spoľahlivosti riadneho Magistéria Cirkvi hovorí, že ak Cirkev po stáročia sústavne vyučovala nejakú doktrínu, nemožno toto učenie považovať za reformovateľné. To je dôvod, prečo liberálni teológovia, ktorí spochybňujú tradičné učenie Cirkvi o veciach, ako je antikoncepcia alebo vysviacka žien, nemajú na čom stáť. Keď Magistérium jednoducho opakovane potvrdzuje takéto tradičné učenie, nesúhlas nemožno ospravedlniť odvolaním sa na pasáže z Donum Veritatis.

Ako poznamenáva teológ William May, legitímny nesúhlas toho druhu, aký má Inštrukcia na mysli, je najpravdepodobnejší, keď sa teológovia „môžu odvolávať na iné učenie Magistéria ktoré je formulované určitejšie a definitívnejšie, s ktorým je podľa ich názoru sporná náuka nezlučiteľna“ (Úvod do morálnej teológie, prepracované vydanie, s. 242). Inými slovami, možnosť legitímnej kritiky magisteriálneho vyhlásenia je najpravdepodobnejšia práve vtedy, keď sa zdá, že toto sporné vyhlásenie je v rozpore s už dlhý čas vyučovanou náukou a nie vtedy, keď toto vyhlásenie opakuje dávno jestvujúcu náuku.

Koniec koncov, existujú prísne hranice toho, čo môže Cirkev a pápeži učiť a Cirkev a pápeži to sami neustále potvrdzovali. Napríklad Prvý vatikánsky koncil učí:

Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby jeho zjavením dali na známosť nejakú novú náuku, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie alebo poklad viery odovzdaný apoštolov.


Podobne aj Druhý vatikánsky koncil učí:

Živý učiteľský úrad Cirkvi... nie je nad slovom Božím, ale slúži mu, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne to počúva, úzkostlivo ho stráži a verne vysvetľuje.

A pápež Benedikt XVI. učil:

Pápež nie je absolútny panovník, ktorého myšlienky a túžby sú zákonom. Práve naopak: Pápežova služba je zárukou poslušnosti Kristovi a jeho Slovu. Nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky, ale musí neustále zaväzovať seba a Cirkev k poslušnosti Božiemu Slovu proti každému pokusu o jeho prispôsobenie alebo rozriedenie a proti každej forme oportunizmu.

Koniec citátu. Predpokladajme teda, že by sa zdalo, že nejaké pápežské vyhlásenie alebo iný magisteriálny dokument sa pokúša zaviesť „nejakú novú doktrínu“ alebo „rozrieďuje“ konzistentné minulé učenie Cirkvi, alebo že by toto učenie „úzkostlivo“ nestráži alebo „verne“ nevysvetľuje.“ Toto by bol najjasnejší možný prípad, v ktorom by teológ mohol vzniesť legitímnu kritiku toho druhu, ktorý uznáva Donum Veritatis.

Druhým dôležitým bodom, ktorý si treba všimnúť z citovaných pasáží, je, že Donum Veritatis potvrdzuje, že teológ nielenže môže mať právo vzniesť námietky, ale v niektorých prípadoch má dokonca „povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje. “ Dokument reálne učí, že „námietky teológa by potom mohli prispieť ku skutočnému pokroku“ a byť „stimulom pre učiteľský úrad aj pre teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy“. Inými slovami, Cirkev nielen toleruje kritiku za okolností, ako sú tie, o ktorých sa hovorí, ale uznáva, že takáto kritika môže byť dobrá vec a služba Magistériu.

Tretím a celkom pozoruhodným uznaním v týchto pasážach z Donum Veritatis je, že pre teológa, ktorý vznáša takúto legitímnu kritiku, „takáto situácia môže byť určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu.“ Inými slovami, Cirkev výslovne pripúšťa možnosť, že nie neomylný akt Magistéria môže byť natoľko chybný, že teológ, ktorý ho s úctou kritizuje a ktorý zastáva „pravdu“, môže pre tento chybný akt magistéria nespravodlivo „trpieť“.

Štvrtý bod, ktorý treba zdôrazniť, je, že Donum Veritatis výslovne hovorí, že legitímna kritika nedostatočných vyhlásení Magistéria nepredstavuje „nesúhlas (disent)“ s učením Cirkvi, ako sa tento výraz zvyčajne chápe. Ako dokument ďalej podrobne vysvetľuje, to, čo Cirkev odsudzuje ako „disent“, má čo do činenia s „postojmi všeobecnej opozície proti cirkevnému učeniu“, aké sa objavili po Druhom vatikánskom koncile. Tento duch nesúhlasu, hovorí Donum Veritatis, má tieto vlastnosti:

• Vychádza z „ideológie filozofického liberalizmu, ktorá preniká myslením našej doby“ a ktorá stavia „slobodu myslenia“ proti „autorite tradície“.

• Považuje „učenie odovzdávané a všeobecne prijímané za a priori podozrivé“ a tvrdí, že „doktríny predkladané bez uplatňovania charizmy neomylnosti... nemajú záväzný charakter, ponechávajúc jednotlivcovi úplnú voľnosť, či ich bude dodržiavať alebo nie. .“

• Často pripisuje „normatívnu hodnotu“ modelom spoločnosti ktoré podporujú masmédiá, je ovplyvnený váhou verejnej mienky a snaží sa obmedziť magisteriálne výroky na témy, ktoré verejná mienka považuje za dôležité a nejaké pripustí, tak len súhlasné.

• „Vo svojej najradikálnejšej forme sa zameriava na zmenu Cirkvi formou protestu, ktorým sa inšpiruje v politickej sfére.“

Je teda zrejmé, že „nesúhlas“, ktorý Donum Veritatis kritizuje, je motivovaný teologickým liberalizmom Künga, Currana a kol., ktorý chcú, aby sa Cirkev vzdala tradičného učenia a prispôsobila sa hodnotám prevládajúcim v moderných sekulárnych liberálnych spoločnostiach. Teológ, ktorý by kritizoval pápeža za to, že neopakuje tradičné učenie (ako to urobili stredovekí teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII.), by bol preto opakom „disidenta“.

Piatym bodom, ktorý treba zdôrazniť, je, že kritiku, ktorú povolilo Donum Veritatis, možno vyjadriť verejne. Na tlačovej konferencii o hypotetickom teológovi, ktorý vznáša legitímnu kritiku, ktorú umožňuje Donum Veritatis, kardinál Ratzinger povedal: „Nevylúčili sme všetky možnosti zverejnenia a ani sme ho neuzavreli v mukách“ (citované v Anthony J. Figueiredo, Vzťah magistéria a teológie, s. 370). Ako poznamenáva William May:

Inštrukcia zjavne považuje za správne, aby teológovia zverejňovali svoje „otázky“, pretože hovorí o povinnosti brať vážne námietky vznesené proti ich názorom inými teológmi a revidovať svoje stanoviská vo svetle takejto kritiky – a to je normálne až po tom, čo teológ zverejní svoje otázky uverejnením v odborných teologických časopisoch. (Úvod do morálnej teológie, s. 241-42)

Podobne aj kardinál Avery Dulles poznamenáva, že Donum Veritatis „neobmedzuje vyjadrovanie vlastných názorov vedeckým spôsobom, ktorý by mohol byť verejne publikovaný“ (The Craft of Theology, s. 115).


Toto je zásadný bod. Niektorí katolíci nepravdivo tvrdili, že Donum Veritatis povoľuje iba kritiku, ktorá je vyjadrená súkromne pred príslušnými cirkevnými autoritami. Základom ich názoru je poznámka v Inštrukcii v tom zmysle, že „teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na ‚masmédiá‘, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu“. Ako však jasne uvádza vyhlásenie kardinála Ratzingera, Donum Veritatis v skutočnosti nezakazuje všetku verejne vyjadrenú kritiku. Okrem toho poznámku o „masmédiách“ je potrebné čítať v kontexte, pretože inštrukcia sa téme masmédií venuje na viacerých miestach a zdá sa, že ide skôr o kritiku veľmi špecifického aspektu moderných masmédií, než o používanie masmédií ako takých. Dlhšia pasáž, z ktorej sú práve citované slová, znie takto:

Teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na „masmédiá“, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu, pretože nie snahou vyvolať tlak verejnej mienky prispieva k objasneniu doktrinálnych otázok a slúži pravde.

Koniec citátu. A v kontexte diskusie o zhubnom vplyve „ideológie filozofického liberalizmu“ a jej založenia na „slobode myslenia“ a „proteste“ proti „autorite tradície“, zazneli tieto poznámky:

Fenomén disentu môže mať rôzne podoby. Jeho vzdialené a blízke príčiny sú viaceré…

Svoj vplyv má aj váha manipulovanej verejnej mienky a jej tlak na prispôsobenie sa. Modely spoločnosti podporované „masmédiami“ často nadobúdajú normatívnu hodnotu...

Disent sa niekedy odvoláva aj na istý druh sociologickej argumentácie, ktorá tvrdí, že názor veľkého počtu kresťanov by bol priamym a adekvátnym vyjadrením „nadprirodzeného zmyslu pre vieru“...

[Ale] nie všetky myšlienky, ktoré kolujú medzi Božím ľudom, sú zlučiteľné s vierou. Platí to o to viac, že ľudia môžu byť ovplyvnení verejnou mienkou ovplyvnenou modernými komunikačnými médiami.


Koniec citátu. Je teda zrejmé, že keď Donum Veritatis vyjadruje výhrady voči masmédiám, má na zreteli sekulárne liberálne hodnoty, ktoré dominujú moderným masmédiám a ktoré prostredníctvom nich pretvorili verejnú mienku, a spôsob, akým odbojní teológovia hľadali spojencov v masmédiách s cieľom pretvoriť cirkevné učenie podobným spôsobom. Používanie masmédií ako také nie je zlé. Zlé je tlačiť na Cirkev, aby sa prispôsobila hodnotám, ktoré dominujú moderným masmédiám a verejnej mienke.

Kánon 212 Kódexu kánonického práva ďalej podporuje legitimitu verejných prejavov kritiky. V ňom sa uvádza:

§ 2. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi.

§ 3. Podľa svojich vedomostí, odbornosti a vážnosti sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb.

Koniec citátu. Táto pasáž objasňuje, že katolíci môžu svoju mienku prejaviť nielen „posvätným pastierom“, ale aj „ostatným veriacim“. Je tiež dôležité poznamenať, že pasáž pridáva niektoré dôležité kvalifikácie. Jednak nám hovorí, že vyjadrené názory by mali odrážať dostatočnú úroveň „vedomostí, kompetencií a vážnosti“. Ani Donum Veritatis, ani kánonické právo nedávajú bianko šek komukoľvek, kto má potrebu sa o niečom vyjadriť. Po druhé, katolíci musia vyjadrovať svoje názory s dostatočnou „úctou k svojim pastierom“.

Učenie tradície

Učenie Donum Veritatis nie je žiadnou modernou novinkou. Má precedens v Pavlovom napomenutí svätého Petra, vo vyhlásení pápeža Inocenta III., že môže byť legitímne súdený „pre hriech spáchaný proti viere“ a v korekcii pápeža Jána XXII. uskutočnenej teológmi tej doby. V priebehu storočí túto náuku zopakovali aj niekoľkí svätci a osvedčení teológovia.

Náuka svätého Tomáša Akvinského na túto tému v Summa Theologiae II-II.33.4 stojí za rozsiahlejšiu zmienku:

Bratské napomenutie je dielom milosrdenstva. Preto by aj preláti mali byť korigovaní...

Veriaci nie je kompetentný vykonať pokarhanie svojho preláta, ktoré by prostredníctvom donucovacej povahy trestu bolo úkonom spravodlivosti, ale bratské napomenutie, ktoré je aktom lásky, patrí do kompetencie každého vo vzťahu ku ktorejkoľvek osobe, voči ktorej je viazaný láskou, za predpokladu, že v tej osobe je niečo, čo si vyžaduje nápravu...

Keďže však cnostný čin musí byť usmerňovaný náležitými okolnosťami, z toho vyplýva, že keď podriadený opravuje svojho predstaveného, mal by to robiť slušne, nie s drzosťou a tvrdosťou, ale s miernosťou a rešpektom...

Zdalo by sa, že poddaný voči svojmu predstavenému vystupuje nezriadene, keď mu vyčíta drzosť, ako aj vtedy, keď o ňom zle hovorí...

Odporovať niekomu verejne presahuje medze bratského napomenutia, a Pavol nebol Petra napomínal, keby mu nebol nejakým spôsobom rovný v obrane viery. Ale aj ten, kto nie je rovný napomínanému, môže súkromne a s úctou napomínať...

Treba si však uvedomiť, že ak by bola ohrozená viera, podriadený by mal svojho predstaveného pokarhať aj verejne. Preto Pavol, ktorý bol Petrovým podriadeným, ho verejne pokarhal pre bezprostredné nebezpečenstvo pohoršenia ohľadom viery, a ako hovorí Augustínova glosa ku Gal 2:11: „Peter dal predstaveným príklad, že ak by náhodou zišli z priamej cesty, nemali by opovrhovať karhaním od svojich poddaných.“

Domnievať sa o sebe, že človek je lepší ako jeho predstavený, sa zdá byť znakom opovážlivej pýchy; ale táto opovážlivosť sa nevyskytuje, ak si človek len v istom ohľade myslí, že je lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby. Nesmieme zabúdať ani na to, že keď niekto z lásky pokarhá svojho predstaveného, neznamená to nutne, že sa považuje za lepšieho, ale iba ponúka svoju pomoc tomu, kto „je medzi vami väčší a je teda vo väčšom nebezpečenstve, “ ako poznamenáva Augustín vo svojom rehoľnom pravidle.

Koniec citátu. Podobne, Akvinský o Pavlovom napomenutí Petra vo svojom Komentári ku Galaťanom hovorí, že toto pokarhanie bolo „spravodlivé a užitočné“ z dôvodu „nebezpečenstva pre učenie evanjelia“ a že „spôsob pokarhania bol vhodný, t. j. verejný a priamy... pretože [Petrova] pretvárka predstavovala nebezpečenstvo pre všetkých.“ Akvinský poznamenáva:

Preto z predchádzajúceho máme príklad: prelátom vskutku príklad pokory, aby nepohrdli napomínaním od tých, ktorí sú im nižší a podriadení; poddaným, príklad horlivosti a slobody, aby sa nebáli napomenúť svojich predstavených, najmä ak je ich zločin verejný a predstavuje nebezpečenstvom pre mnohých.

Koniec citátu. Niektoré aspekty Akvinského náuky si zaslúžia zdôrazniť, pretože opravujú množstvo nedorozumení, ktoré sú dnes bežné v katolíckych kruhoch.

Po prvé, katolík môže napomínať preláta (t. j. niekoho s cirkevnou autoritou, ako napr. biskup). Niektorí katolíci sa mylne domnievajú, že je to naopak, keďže podriadený nemá autoritu nad predstaveným. Ale ako zdôrazňuje Akvinský, subjektu síce chýba právomoc zjednať spravodlivosť potrestaním preláta za nesprávne konanie. To môže urobiť len nadriadený. To ale neznamená, že subjekt nemôže kritizovať preláta, pokiaľ je prelát skutočne vinný z nesprávneho konania, kritika je úctivá a subjekt koná skôr z lásky k blížnemu, než aby predstieral, že nad predstaveným vykonáva autoritu. Akvinský dokonca hovorí, že biblická správa o tom, ako Pavol karhal Petra, bola myslená ako „príklad horlivosti a slobody“ pre kresťanov, aby sa „báli napomínať svojich predstavených“.

Po druhé, aj pápež patrí medzi tých, ktorých možno takto napomenúť. Je to zrejmé z toho, že Akvinský hovorí o prelátoch vo všeobecnosti a pápež je prelát. Okrem toho, príklad, ktorý Akvinský uvádza, je Pavlovo napomenutie Petra a Peter bol pápežom. Skutočnosť, že pápež nemá na Zemi žiadneho nadriadeného, je irelevantná, pretože tu opäť nejde o subjekt trestajúci pápeža, aby učinil zadosť spravodlivosti (čo nemôže žiaden z pápežových poddaných uropiť), ale o úctivé kritizovanie pápeža z lásky.

Po tretie, Akvinskému je jasné, že hoci by sa takáto korekcia preláta v bežnom prípade mala uskutočniť súkromne, existujú aj prípady, keď sa to môže a musí urobiť verejne. Akvinský konkrétne hovorí, že je potrebné verejné pokarhanie preláta, „ak by bola ohrozená viera“, alebo ak jeho „zločin je verejný a znamená nebezpečenstvo pre mnohých“.

Po štvrté,
ďalší dôvod, prečo môže byť takáto náprava preláta potrebná, je kvôli samotnému prelátovi. Ak sa pápež previní závažným omylom a zavedie do omylu aj ostatných, neprejavuje sa mu väčšia úcta ani vernosť ak predstierame, že to tak nie. Naopak, človek prispieva k ohrozeniu pápežovej duše. Lebo práve pre svoju väčšiu zodpovednosť je duchovne vo „väčšom nebezpečenstve“, ako hovorí Akvinský (podľa Augustína). Jedna z vecí, v ktorej prelátovi hrozí väčšie nebezpečenstvo, je arogancia, takže, ako hovorí Akvinský, pokarhanie od podriadeného môže pomôcť prelátovi nadobudnúť pokoru.

Po piate, Akvinského poznámky ukazujú, že je hlúpe obviňovať tých, ktorí kritizujú pápeža, že sa nevyhnutne považujú za „katolíckejších ako pápež“. Jednak, ako hovorí Akvinský, keď katolík kritizuje preláta, „nevyplýva z toho hneď, že si myslí že je lepší, ale iba to, že ponúka svoju pomoc“. A pritom katolík, ktorý kritizuje pápeža alebo iného preláta, môže v skutočnosti v istom ohľade byť naozaj lepší. Ako píše Akvinský, „nie je žiadna opovážlivosť ak si človek mysli, že je v určitom ohľade lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby“. Teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII. za jeho teologické omyly, boli v skutočnosti lepší ako on, teda pokiaľ šlo o chápanie predmentnej teologickej veci. Katolíci za pápeža Urbana VI., ktorí ho kritizovali za jeho aroganciu a hlúpu politiku, boli v skutočnosti lepší ako on, pokiaľ šlo politickú múdrosť a predvídavosť. Katolíci, ktorí odsudzovali nemorálny osobný život, ktorý viedli mnohí pápeži minulosti, boli (mnohí z nich) v skutočnosti lepší ako títo pápeži, pokiaľ šlo o ich osobnú morálnu integritu. A tak ďalej.

Po šieste, asi sa nedá dostatočne silno zdôrazniť, že Akvinský požaduje, aby kritika preláta bola vykonaná „s miernosťou a úctou“ a nie s „drzosťou“ alebo „urážlivo“. Stáva sa, že katolíci, ktorí prichádzajú s legitímnou kritikou pápeža, sa k nemu verejne správajú s takým pohŕdaním a dešpektom, s akým sa rozhlasoví moderátori a komici zvyčajne správajú k politikom a iným verejným činiteľom v moderných liberálnych demokraciách. Toto je hrubá chyba. Aj keď sa otec mýli a treba ho pokarhať, stále je otcom a štvrté prikázanie stále platí. Nesmiete ho ponižovať ani sa k nemu správať, ako keby to bol nejaký lotor. Pápež je duchovný otec a viac než to, je Kristov zástupca. Jeho poddaní musia vždy konať spôsobom, ktorý je v súlade s vysokou dôstojnosťou jeho úradu, aj keď nositeľ tohoto úradu nároky a požiadavky tohto úradu nenapĺňa.

To neznamená, že pri hodnotení problematických pápežových slov a činov musíme popierať nepríjemné pravdy. Napríklad nie je neúctivé alebo drzé súdiť, že pápež Honorius podporil herézu, alebo že Štefan VI. bol šialený, alebo že Urban VI. bol hlúpy, alebo že pápeži Ján XII. a Benedikt IX. žili zlé životy. Sú to jednoducho priame, vecné úsudky založené na dôkazoch. Ide o to, že legitímnosť kritiky pápeža nemá nič spoločné s modernou liberálnou individualistickou mentalitou, ktorá s autoritou zaobchádza pohŕdavo a oslavovuje rebelov, buričov a disidentov. Legitímna kritika pápeža je v zásade otázka presadzovania jeho autority, pretože mu pomáha lepšie plniť účel jeho úradu, tj. odovzdávať poklad viery a učiť svoje duchovné deti. Cieľom je primäť pápeža, aby bol viac pápežom a viac otcom, nič iné.

Kľúčom je mať na pamäti, že pápežstvo má teleologickú - teda finálnu príčinu. Pápež „nie je absolútnym panovníkom“ a „nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky“ (aby som opäť citoval Benedikta XVI.), ale musí „nábožne strážiť a verne vysvetľovať... poklad viery“ (ako som to vyjadril vo Vatikáne), „ učiť len to, čo bolo odovzdané... starostlivo to strážiť a verne vysvetľovať“ (ako hovorí Druhý vatikánsky koncil). Do tej miery, do akej to pápež nedokáže, je ako otec, ktorý zavádza svoje deti. Tak ako by bolo zvrátené obhajovať činy tyranského otca v mene otcovstva, rovnako by bolo zvrátené obhajovať činy heretického pápeža v mene pápežskej autority. Ako povedal významný dominikánsky teológ Melchior Cano zo 16. storočia:

Peter nepotrebuje naše klamstvá ani lichôtky. Tí, ktorí slepo a bez rozdielu obhajujú každé rozhodnutie Najvyššieho veľkňaza, sú práve tí, ktorí najviac podkopávajú autoritu Svätej stolice – ničia jej základy namiesto toho, aby ich posilňovali. (Citované v George Weigel, Svedok nádeje, s. 15)

Tak ako by bolo zvrátené predstierať, že niekto podporuje otcovstvo zosmiešňovaním a nespravodlivosťou voči poblúdenému otcovi, rovnako je zvrátené predstierať, že podporujeme pápežskú autoritu tým, že neúctivo kritizujeme pápeža. Teleológia otcovstva ukazuje jednak to, že otca možno za určitých okolností kritizovať, ale aj to, ako sa takáto kritika musí robiť. A podobné platí aj o pápežstve. Jeho konečnou príčinou je fungovať ako doktrinálna autorita. Súhlasiť s pápežovžm omylom by podkopalo „doktrinálnu“ časť tejto funkcie, ale drzé karhanie omylu by podkopalo „autoritnú“ časť funkcie.

Ako naznačuje citát z Cana, Akvinský v žiadnom prípade nie je jediným mysliteľom katolíckej tradície, ktorý uznáva, že môžu nastať prípady, keď by sa pápež nemal poslúchať. Kardinál John Henry Newman špekuloval o možnosti „extrémnych prípadov, v ktorých sa svedomie môže dostať do kolízie so slovom pápeža a treba nasledovať svedomie a nie pápeža“, hoci takéto prípady považoval za „veľmi zriedkavé“ (Newman a Gladstone: Vatikánske dekréty, s. 127 a 136). Na podporu Newman cituje poznámky svätého Roberta Bellarmina a kardinála Torquemadu. Kardinál Torquemada napísal:

Aj keď z okolností jasne vyplýva, že pápež sa môže občas mýliť a kázať veci, ktoré sa robiť nesmú a že ho vtedy nemáme vo všetkom poslúchať, neznamená to, že ho nemajú všetci poslúchať, keď sú jeho príkazy dobré. Aby sme vedeli, v akých prípadoch ho treba poslúchať a v čom nie... v Skutkoch apoštolov sa hovorí: ‚Boha treba poslúchať viac ako človeka,‘ teda ak by pápež prikázal niečo proti Svätému písmu, či článkom viery, či pravdám o sviatostiach, či príkazom prirodzeného alebo Božieho zákona, nemá sa poslúchať, ale pri takých príkazoch sa má obchádzať. (Newman a Gladstone, s. 124)

A Bellarmin učil:

Ako je zákonné postaviť sa na odpor pápežovi, ak fyzicky napadol človeka, tak je zákonné postaviť sa proti nemu, ak napáda duše alebo ruší pokoj v štáte a ešte viac, ak sa snaží zničiť Cirkev. Je zákonné, hovorím, odporovať mu tým, že nerobíme, čo prikazuje a bránime vykonaniu jeho vôle. (Newman a Gladstone, s. 125)

Podobné poznámky nachádzame aj u iných významných teológov a klerikov minulosti. Napríklad kardinál Cajetan tvrdil, že pri jednaní s pápežom, ktorý zneužíva svoj úrad, katolíci môžu legitímne „oponovať zneužívaniu ničivej moci vhodnými prostriedkami, ako je neposlúchanie, nespolupráca na zlom čine, nemlčanie, [a] argumentovanie“ (citované v Miller, The Shepherd and the Rock, s. 295). Podobne aj kardinál Raphael Merry del Val napísal:

Akokoľvek veľká je naša synovská povinnosť úcty k čomukoľvek, čo môže [pápež] povedať, akokoľvek veľká je naša povinnosť poslušnosti vedeniu hlavného pastiera, nemyslíme si, že každé jeho slovo je neomylné, alebo že musí mať vždy pravdu...

Aj dnes by sa biskup mohol... vzoprieť pápežovi, ktorý by podľa jeho úsudku konal spôsobom, ktorý by mohol zavádzať tých, ktorí sú pod jeho vedením a vo svojej kritike uviesť, že neváha uvaliť obmedzenia na konanie nástupcu sv. Petra... Tá hypotéza je celkom predstaviteľná a nijako neničí ani neznižuje nadradenosť pápeža. Napriek tomu, že konkrétny biskup nezastáva výnimočné postavenie sv. Pavla, spoluapoštola Kniežaťa apoštolov. Dokonca aj skromná rehoľná sestra, sv. Katarína Sienská, verejne karhala aktuálne vládnuceho pontifika, pričom plne uznávala všetky jeho veľké výsady. (The Truth of Papal Claims, s. 19 a 74)

Prípad pápeža Františka

Nemusím zdôrazňovať, že tieto úvahy sú aktuálne. Pápež František urobil vyhlásenia, ktoré sa prinajmenšom zdajú byť v rozpore s tradičným katolíckym učením o svätom prijímaní pre
rozvedených a znova sobášených , pre nekatolíkov, antikoncepcii, treste smrti, podmienkach platnosti manželstva, a iných témach. Usilovne tiež odmieta reagovať aj na zdvorilé žiadosti o objasnenie a opätovné potvrdenie tradičnej náuky týchto témach.

Za tieto výroky ho kritizovali mnohí významní katolícki klerici, filozofi a teológovia s dlhoročnou reputáciou vernosti Magistériu, ako kardinál Raymond Burke, kardinál Carlo Caffarra, kardinál Walter Brandmüller, kardinál Joachim Meisner, kardinál Willem Eijk, kardinál Janis Pujats, biskup Tomash Peta, biskup Carlo Maria Vigano, biskup Luigi Negri, biskup Jan Pawel Lenga, biskup Athanasius Schneider, biskup Józef Wróbel, biskup Jan Watroba, biskup Thomas Tobin, biskup René Henry Gracida, Fr. Aidan Nichols, Fr. Thomas Weinandy, Msgr. Nicola Bux, Fr. Gerald Murray, Robert Spaemann, Josef Seifert, Germain Grisez, John Finnis, Edward Peters, E. Christian Brugger, Christopher Tollefsen, Joseph Shaw, a John Rist.

Ten zoznam by sa dal ľahko rozšíriť. Objavili sa aj petície vyhlásenie 45 teológov, synovské napomenutie , ktoré podpísalo 62 teológov a kňazov, pastoračný apel od kňazov na biskupov, aby riešili aktuálnu krízu a samozrejme dubia vydané štyrmi z vyššie uvedených kardinálov. Pápežov bývalý šéf CDF, kardinál Gerhard Müller, tiež kritizoval absenciu teologickej striktnosti za Františkovho pontifikátu, pápežov spôsob jednania s podriadenými a všeobecnú atmosféru „strachu“, ako hovorí, v Kúrii.

Zdá sa, že vidieť toľkých prominentných verných katolíkov verejne kritizovať pápeža nemá obdobu, hoci kritika, ktorej čelil pápež Ján XXII. od teológov svojej doby, bola možno trochu podobná. Avšak, aby pápež urobil toľko problematických vyhlásení a zároveň vytrvalo ignoroval opakované úctivé žiadosti o objasnenie, to je určite bezprecedentné. Kritika preto neprekvapuje. Z Donum Veritatis, kánonického práva a učenia sv. Tomáša Akvinského a iných dôveryhodných teológov je zrejmé, že tá kritika je jasne v medziach toho, čo Cirkev povoľuje. Tí, ktorí obviňujú týchto kritikov z toho, že sú „disentéri“ a sú nelojálni voči Svätému Otcovi, sú buď intelektuálne nečestní, alebo jednoducho nevedia, o čom hovoria.

Navyše, oprávnenosť tejto kritiky je zrejmá aj z učenia samotného pápeža Františka. Po prvé, pápež výslovne povedal, že niektoré z jeho verejných poznámok sú prístupné legitímnej kritike. Po druhé, pápež František vo svojej nedávnej exhortácii Gaudete et Exsultate tvrdí, že „náuka, alebo lepšie povedané, jej chápanie a vyjadrenie, nie je uzavretým systémom, ktorý nemá dynamickú schopnosť klásť otázky a pochybnosti“. Myslím, že toto vyhlásenie potrebuje serióznu kvalifikáciu. Ale ak pápež František verí, že katolík môže legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ o doktrínach, ktoré boli po tisícročia konzistentne vyučované Písmom, Otcami a učiteľmi Cirkvi a všetkými predchádzajúcimi pápežmi, potom nemôže dôsledne popierať, že je legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ jeho vlastných vyhláseniach, ktoré sa zdajú byť v rozpore s týmito doktrínami.

Dielňa svätého Jozefa (dielnasj.blogspot.com)
Public domain