Clicks53
Peter(skala)

List pápeža Františka kňazom Rímskej diecézy: Ako ďalej po pandémii

Po období pandémie, ktoré znemožnilo v Rímskej diecéze mnohé spoločné liturgické podujatia a postavilo farnosti mesta pred náročné výzvy, napísal pápež František ako Rímsky biskup list všetkým kňazom svojej diecézy.

V liste vydanom na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého pápež František kňazom vysvetľuje, že keďže s nimi nemohol sláviť omšu svätenia olejov, chce sa im prihovoriť touto formou. Zveruje sa im, že s ním mnohí kňazi prostredníctvom emailov či telefonátov zdieľali zážitky počas pandémie. A tak sa „z prvej ruky“ dozvedal o tom, čo prežívajú.

„Toto vzájomné podelenie sa obohacovalo moju modlitbu, v mnohých prípadoch vzdávaním vďaky za odvážne a veľkodušné svedectvo, ktoré som od vás dostával; inokedy to bola zas prosba a príhovor plný dôvery v Pána, ktorý vždy podáva ruku (porov. Mt 14,31). Hoci bolo nevyhnutné udržiavať sociálny odstup, nezabránilo to upevneniu pocitu spolupatričnosti, jednoty a misie, ktoré nám pomohlo k tomu, aby sa neocitla v karanténe samotná láska k blížnemu, osobitne k tým najviac znevýhodneným osobám a komunitám. V tých úprimných dialógoch som mohol konštatovať, že nevyhnutný odstup nebol synonymom uzavretia sa do seba, ktoré anestetizuje, uspáva a zhasína misiu.

Povzbudený touto vzájomnou výmenou vám píšem, pretože vám chcem byť bližšie, aby som vás sprevádzal na vašej ceste, zdieľal ju s vami a potvrdzoval ju. Nádej závisí aj od nás a vyžaduje si, aby sme si pomohli udržiavať ju živou a činnou; tú odvážnu nádej, ktorá sa pestuje pri stretnutí s druhými a ktorá nám bola daná ako dar a úloha, aby sme budovali novú „normálnosť“, po ktorej tak veľmi túžime.

Píšem vám hľadiac na prvú apoštolskú komunitu, ktorá tiež zažívala momenty uväznenia, izolácie, strachu a neistoty. Päťdesiat dní strávili medzi nehybnosťou, uzavretosťou a počiatočným hlásaním, ktoré navždy zmenilo ich život.“


Svätý Otec pripomína kňazom biblickú udalosť, keď sa Ježiš zjavil vo večeradle učeníkom zhromaždeným zo strachu za zatvorenými dvermi: Ježiš si «stal doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého» (Jn 20,19-22).

Pápež cituje aj úvod koncilovej konštitúcie Gaudium et spes, že Kristovi učeníci si osvojujú všetko, čo prežívajú ľudia dneška: ich radosti, nádeje, smútky i úzkosti. Tak to bolo aj počas ťažkého obdobia vrcholu pandémie v Taliansku:

„Všetci sme počúvali čísla a percentá, ktoré nás deň po dni zachvacovali; rukou sme sa dotýkali bolesti nášho ľudu. To, čo prichádzalo, neboli vzdialené údaje: štatistiky mali mená, tváre, zdieľané príbehy. Ako kňazská komunita nám táto realita nebola cudzia a nehľadeli sme na ňu len z okna; premočení búrkou ste sa činili, aby ste boli prítomní a sprevádzali vaše komunity: videli ste prichádzať vlka a neušli ste, ani ste neopustili stádo (porov. Jn 10,12-13).

Znášali sme náhlu stratu rodinných príslušníkov, susedov, priateľov, farníkov, spovedníkov, oporné body našej viery. Videli sme bezútešné tváre tých, ktorí nemohli stáť nablízku svojim drahým a povedať im zbohom v ich poslednej hodine. Videli sme utrpenie a bezmocnosť zdravotných pracovníkov, ktorí sa vysilení vyčerpávali v nekonečných pracovných dňoch, ustarostení, aby vyhoveli toľkým požiadavkám.

Všetci sme cítili neistotu a strach pracovníkov a dobrovoľníkov, ktorí sa dennodenne vystavovali riziku, aby boli zaistené základné služby; a aj preto, aby sprevádzali a starali sa o tých, ktorí vo svojej vylúčenosti a krehkosti ešte viac trpeli následkami tejto pandémie.

Počuli sme a videli ťažkosti a nepríjemnosti sociálnej uzávery: osamelosť a izolovanosť predovšetkým seniorov; úzkosť, skľúčenosť a pocit nechránenosti zoči-voči neistote zamestnania a bývania; násilie a škrípanie vo vzťahoch. Inštinktívny strach z nákazy sa mocne vrátil. Zdieľali sme aj úzkostné obavy o celé rodiny, ktoré nevedia, čo dať na tanier v nasledujúci týždeň.

Zakúsili sme našu vlastnú krehkosť a bezmocnosť. Tak, ako pec skúša výrobky hrnčiara, tak sme boli vystavení skúške
(porov. Sir 27,6). Zasiahnutí tým všetkým, čo sa dialo, sme v oveľa širšie cítili neistotu nášho života a apoštolských záväzkov. Nepredvídateľnosť situácie, ktorá vyniesla na svetlo našu neschopnosť spolunažívania a konfrontácie s neznámom, s tým, čo nemôžeme ovládať či kontrolovať a ako všetci, cítili sme sa zmätení, vystrašení, bezbranní. Prežívame aj ten zdravý a potrebný hnev, ktorý nás ženie, aby sme nenechali naše ruky ochabnúť zoči-voči nespravodlivostiam a pripomína nám, že sme boli vysnívaní pre Život.“

Komplexnosť situácie si vyžadovala viac než len ľahké povzbudenia a útešné príhovory, píše Svätý Otec, pričom dodáva:

„Nikto nie je mimo toho, čo sa deje. Môžeme povedať, že sme komunitne prežívali hodinu Pánovho plaču: plakali sme pred hrobom priateľa Lazára (porov. Jn 11,35), pred uzavretosťou jeho ľudu (porov. Lk 13,14;19,41), v temnej noci Getsemán (porov. Mk 14, 32-42; Lk 22,44). Je to tiež hodina plaču učeníka pred tajomstvom kríža a zla, ktoré zasahuje mnoho nevinných. Je to plač Petra po zapretí (porov. Lk 22,61), plač Márie Magdalény pred hrobom (porov. Jn 20,11).

V takýchto situáciách nie je ľahké nájsť cestu, píše pápež. Pandémia priniesla zmenu do všetkých našich návykov a spôsobov, vrátane života modlitby. Zasiahla bez rozdielu všetkých, konštatuje Svätý Otec:

Pandémia nepozná prídavné mená, hranice, a nikto si nemôže myslieť, že ju zvládne sám. Všetci sme zasiahnutí a zainteresovaní.

Rétorika spoločnosti zaistenej pred rizikami, nerušenej a neustále chtivej po bezhraničnom konzume bola spochybnená, keď sa ukázalo, že jej chýba kultúrna a duchovná imunita voči konfliktom. Rad starých i nových otáznikov a problémov (ktoré sa v mnohých oblastiach považovali za prekonané a brali sa ako vec minulosti) zaplnilo obzor a dostali sa do pozornosti. Otáznikov, ktoré nenachádzajú odpoveď čisto len obnovením rozličných aktivít; skôr bude nevyhnutné rozvinúť pozorné načúvanie, avšak plné nádeje, pokojné, no húževnaté, stále, no nie úzkostlivé, ktoré by mohlo pripraviť a vyhladiť cesty, ktorými nás Pán volá prejsť
(porov. Mk 1,2-3).

Vieme, že z utrpenia a bolestných skúseností nevychádzame rovnakí ako predtým. Musíme byť bdelí a mať sa na pozore. Samotný Pán sa v jeho kľúčovej hodine modlil za toto: «Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým» (Jn 17,15).

Vystavení náporu a zasiahnutí osobne i komunitne v našej zraniteľnosti a krehkosti a v našich limitoch, vážne riskujeme, že sa utiahneme a budeme sa „prehrabávať“ v dezolácii, ktorú nám pandémia predstavuje, ako aj to, že sa to vyhrotí do neobmedzeného optimizmu, neschopného akceptovať reálny rozmer udalostí (porov. Evangelii gaudium, 226-228).“

Svätý Otec ďalej vyzýva rozpoznať pokušenia, ktoré ohrozujú, zneisťujú a zabraňujú komunitám šíriť „nový život, ktorý nám chce darovať Zmŕtvychvstalý Kristus“:

„Sú tu rozličné pokušenia typické pre tento čas, ktoré nás môžu oslepiť a viesť nás k pestovaniu istých pocitov a postojov, ktoré nedovoľujú nádeji stimulovať našu kreativitu, náš dôvtip a našu schopnosť odpovedať. Počnúc tým, že by sme chceli čestne prijať závažnosť situácie, no snažiac sa ju vyriešiť len náhradnými či utišujúcimi činnosťami, čakajúc, že všetko sa vráti do „normálu“, ignorujúc hlboké rany a počet medzitým padlých osôb; až po zotrvávanie v ponorení sa do istej paralyzujúcej nostalgie nedávnej minulosti, ktorá nás vedie povedať „nič viac nebude ako predtým“ a robí nás neschopnými pozvať druhých k snívaniu a vypracovaniu nových ciest a nových štýlov života.“

Pápež po poukázaní na tieto nebezpečenstvá opäť obracia pohľad na vzkrieseného Ježiša: «Ježiš prišiel, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám!”» (Jn 20,19-21).

Podobne Svätý Otec pripomína aj zážitok učeníkov na ceste do Emauz (Lk 24,13-21). Ďalej pokračuje:

„Pán si nevybral či nehľadal ideálnu situáciu, aby prenikol do života svojich učeníkov. (...) Keď sa objavil vo večeradle za zavretými dverami, uprostred izolácie, strachu a neistoty, v ktorej žili, Pán dokázal premeniť každú logiku a dať nový význam dejinám a udalostiam. Každý čas je vhodný pre ohlasovanie pokoja, žiadne okolnosti nie sú obraté o jeho milosť. Jeho prítomnosť uprostred odizolovania sa a nútenej neprítomnosti ohlasuje učeníkom včerajška a rovnako i nám dnes nový deň schopný spochybniť nehybnosť a rezignáciu a mobilizovať všetky dary do služby spoločenstva. S jeho prítomnosťou sa odizolovanie stalo plodným, dávajúc život novej apoštolskej komunite.

Povedzme to s dôverou a bez strachu: «Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť»
(Rim 5,20). Nebojme sa náročných scenárov, v ktorých žijeme, pretože tam, uprostred nás je Pán; Boh vždy urobil ten zázrak plodenia dobrého ovocia (porov. Jn 15,5). Kresťanská radosť sa rodí práve z tejto istoty. Uprostred protirečení a nepochopiteľných vecí, ktorým musíme každý deň čeliť, ponorení a ba dokonca ohlušení mnohými slovami a spojeniami, sa ukrýva hlas Zmŕtvychvstalého, ktorý hovorí: «Pokoj vám».“

Ako ďalej píše Svätý Otec, Ježiš „ponúkol svoje prebodnuté ruky a bok ako cestu zmŕtvychvstania“. „Neukrýva ani nemaskuje svoje rany; naopak, pozýva Tomáša, aby sa rukou dotkol toho, ako zranený bok môže byť zdrojom Života v hojnosti (porov. Jn 20,27-29).“

Svätý Otec sa s rímskymi kňazmi delí aj s touto svojou osobnou skúsenosťou z duchovného sprevádzania:

„Pri opakovaných príležitostiach som ako duchovný sprievodca mohol byť svedkom skutočnosti, že «osoba, ktorá vidí veci také, aké naozaj sú, nechá sa preniknúť bolesťou a zaplače vo svojom srdci, je schopná dotknúť sa hlbín života a byť skutočne šťastná. Tejto osobe sa dostáva útechy, avšak útechy Ježiša, nie útechy tohto sveta. Môže sa tak odvážiť mať účasť na utrpení druhého a prestať utekať pred bolestnými situáciami.

Týmto spôsobom objaví, že život má zmysel v pomáhaní druhému v jeho bolesti, v porozumení jeho úzkosti, v prinášaní úľavy ostatným. Táto osoba cíti, že druhý je telo z jeho tela; nebojí sa priblížiť až na dotyk jeho rany: má súcit až tak, že zakusuje ako vzdialenosti miznú. Takto je možné prijať výzvu svätého Pavla: „Plačte s plačúcimi“
(Rim 12,15). Vedieť plakať s druhými, to je svätosť» (Ap. exhort. Gaudete et exsultate, 76).“

Záverečnú časť listu začína Svätý Otec slovami vzkrieseného Ježiša učeníkom: «„Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého“» (Jn 20, 21-22). Zameriava sa v nej na budúcnosť:

„Drahí bratia, ako kňazské spoločenstvo sme povolaní ohlasovať a prorokovať budúcnosť, ako ranná stráž, ohlasuje zornicu, prinášajúcu nový deň (porov. Iz 21,11)...“