Starec Paisij a moja pyšná mienka o sebe
No miesto pokory a tichosti, som nemal takéto zmýšľanie a nahováral som si, že v konečnom dôsledku aj ja niečo ,,vidím" a konám. Sám seba som pozdvihoval do stavu, keď som sa na jednej strane tváril pokorne pred ľudmi, na druhej strane som bol nad nimi.
Keď som mal takéto myšlienky, navštívil som starca a odhalil mu, čo sa so mnou deje. Moje myšlienky boli celkom presiaknuté vysokou mienkou o sebe samom. Starec bez toho, aby mi niečo radil, začal rozprávať:
Keď som bol v Katunákia, raz v noci, keď som bdel vo svojej kélii a vyslovoval Isusovu modlitbu, okolo tretej hodiny v noci ma začala ovládať akási nebeská radosť. Zároveň sa moja temná kélia, ktorej tmu lámalo slabé svetlo sviečky, začala pomaly napĺňať belasým, prekrásnym svetlom. Na začiatku bolo svetlo veľmi silné. Pochopil som však, že aj moje oči ,,silneli", aby mohli zniesť túto žiaru. Bolo to Nestvorené Svetlo! Zostal som dnu niekoľko hodín, pričom som stratil pojem o pozemských veciach a žil som v inom, duchovnom svete, veľmi odlišnom od tohto telesného.
Počas prežívania tohto stavu a prijímania rôznych nebeských skúseností prostredníctvom tohto Nestvoreného Svetla, uplynuli hodiny bez toho, aby som si to uvedomil.
V istej chvíli Nestvorené Svetlo pomaly začalo ustupovať a ja som sa vrátil do svojho predošlého stavu. Vyhladol som však, preto som si vzal kúsok suchého chleba. Vysmädol som, napil som sa trochu vody.
No vnútorne som sa cítil ako zviera a ľutoval som sám seba, že sa úplne podobám na dobytok potom, ako som videl svoju temnú dušu a nádherné Božské nestvorené svetlo.
(Poznámka. Podobne ako keď prorok Izaiáš uvidel lem Božieho rúcha a padol ako podťatý a kričal o sebe, že je nečistý. A to bol jeden z najsvätejších ľudí v histórii.)
Táto prirodzená pokora sa zrodila ako výmena za tento stav. Z tohto duchovného stavu nádhery Boha, som sa okamžite dostal do iného stavu, do svojej duše, a keďže som videl rozdiel, nezostávalo mi nič iné, ako odsúdiť seba samého a pociťovať k sebe samému odpor.
Trochu nižšie vo vedľajšej kélii býval iný brat. Išiel som po tomto zážitku za ním. Zdalo sa mi totiž, že je noc, dokonca že je spln mesiaca. Vyšiel som za ním a opýtal sa ho:
- Brat môj, čo sa deje? Prečo je taká veľká tma? Akoby sa dnes ešte nerozvidnelo. Koľko je hodín?
Brat sa na mňa rozpačito pozeral a iba prehlásil:
- Nerozumiem ti, otče Paisij.
A vtedy sa mi rozjasnilo a uvidel som veci reálne. Uvedomil som si, čo sa skutočne stalo. Bolo totiž desať hodín ráno a ten ,,spln mesiaca", ktorý sa mi zdal že vidím, bolo slnko.
To nestvorené Božie svetlo, do ktorého som niekoľko hodín pozeral, bolo také silné (moje oči museli dostať zvláštnu moc, aby ho mohli zniesť), že denné svetlo a slnko, sa oproti nemu zdali ako noc so splnom mesiaca! Slnečné svetlo pred Nestvoreným Svetlom, bolo ako noc v porovnaní s dňom!
Toto mi vyrozprával starec a povedal, aby som odišiel, pretože medzitým prišli ďalší pútnici.
Pobral som sa cestou späť a aj ja som pocítil môj biedny stav, pýchu, do ktorej som spadol. Keď starec Paisij mal zážitok, vidieť nestvorené Božie svetlo, pričom v porovnaní s ním, sa cítil ako dobytok. Čo ja - hlupák - som sa naparoval malou dávkou blahodate za svoje modlitby?
Veď mne prišla do srdca len malá útecha a už som si myslel, aký som veľký. Tu som učinil pokánie a v slzách som uznal veľkosť a Majestát Boha, pred ktorým som sa aj ja, podľa rozprávania starca Paisija, celkom podobal stavu dobytka.
Takto konal starec Paisij. Nie dlhé reči a dokazovanie, ale príklad a príbeh. Ako náš Pán hovoril v podobenstvách - v príbehoch. Ani sa ma starec Paisij na to už viac nikdy nepýtal.
Keď sme sa neskôr stretli, obaja sme dobre vedeli, akú to malo dohru. Moja pýcha bola porazená. Azda len malý úsmev Paisija, pri ďalšom stretnutí mi dal pocítiť, že on vie. Kiež by mal svet viac takýchto spravodlivých...
Všetko o Paisijovi Svätohorskom pod touto značkou: #athosaisij
Odber cez jedno z posledných slobodných medií - telegram: SlovenskePravoslavie