Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 180
(Mt 13, 10-23; Mk 4, 10-20. 24-25; Lk 8, 9-15. 18)
7. jún 1945
1 Sme znova v Petrovej kuchyni. Večera bola určite štedrá, lebo na akomsi kredenci, ktorý mi trocha pripomína naše toskánske truhlice, sú nakopené taniere so zvyškami rýb, mäsa, syra, sušeného alebo scvrknutého ovocia a medových koláčov. Amfory a poháre ešte zo stola neodložili.
Petrova žena musela robiť úplné zázraky, aby uspokojila svojho muža, a určite pracovala celý deň. Teraz unavená, ale spokojná, je vo svojom kútiku a počúva, čo hovorí jej muž a ostatní. Hľadí na svojho Šimona, ktorý pre ňu musí byť veľkým človekom, aj keď je trochu náročný. Keď ho počuje, ako vychádzajú nové slová z jeho úst, ktoré predtým rozprávali len o loďkách, sieťach, rybách a peniazoch, prižmúri dokonca viečka, sťaby oslepená príliš silným svetlom. Peter jednak od radosti, že Ježiš je pri jeho stole, ako aj od hojného jedla prekypuje dnes večer nadšením a odhaľuje sa v ňom budúci Peter, ktorý bude kázať zástupom.
Neviem, aká poznámka niektorého zo spoločníkov spôsobila, že Peter dáva lapidárnu odpoveď: „Prihodí sa im to, čo staviteľom babylonskej veže.
* Pozri Gn 11, 1—9.*
Vlastná pýcha spôsobí pád ich teórií a budú rozdrvení.“
Ondrej namietne bratovi: „Ale Boh je Milosrdenstvo. Zabráni zrúteniu a poskytne im čas, aby sa polepšili."
„To si nemysli. Korunou ich pýchy budú osočovania a prenasledovanie. Ó, už to cítim. Budú nás prenasledovať, aby nás rozprášili ako nenávidených svedkov. A keďže úkladne zaútočia na pravdu, Boh vykoná pomstu a oni zahynú."
„Budeme mať silu odporovať?" spýta sa Tomáš.
„Pozri... pokiaľ ide o mňa, nemal by som ju. Ale dôverujem jemu" a Peter ukáže na Učiteľa, ktorý mlčky počúva s trochu sklonenou hlavou, akoby chcel skryť svoju tvár plnú porozumenia.
„Ja si myslím, že Boh nás nebude skúšať nad naše sily," povie Matúš.
„Alebo aspoň úmerne skúškam zväčší našu silu," ukončí Jakub Alfejov.
„On to už aj robí.
2
Bol som bohatý a mocný. Keby ma Boh nechcel zachovať pre svoje ciele, bol by som už zahynul v zúfalstve, keď som bol malomocný a prenasledovali ma. Bol by som zúril sám na seba... Miesto toho zostúpilo do mojej úplnej bezútešnosti nové bohatstvo, aké som predtým nikdy nevlastnil, bohatstvo presvedčenia: ,Boh jestvuje.' Predtým... Boh... Áno, bol som veriaci, verný Izraelita. Ale bola to viera formalizmov. A domnieval som sa, že odmena za vieru bude vždy nižšia než sú moje čnosti. Dovolil som si dohadovať sa s Bohom, lebo som sa cítil byť ešte čímsi na zemi. Šimon Peter má pravdu. Aj ja som si staval babylonskú vežu zo samochvál a uspokojovania svojho ja. Keď sa mi to všetko zrútilo a bol som ako pošliapaný červ pod ťarchou toho všetkého neužitočne ľudského, vtedy som už nediskutoval s Bohom, ale sám so sebou, so svojím bláznivým ja, až kým som ho nezničil. A čím viac som to robil, raziac cestu tomu, čo si myslím, že je imanentný (jestvujúci vo svojej podstate) Boh v našom pozemskom bytí, tak som dostával novú silu a bohatstvo. Tú istotu, že nie som sám a že Boh bdie nad človekom, ktorého premohol človek a zlo."
„Čo si myslíš, kto je podľa teba Boh, ten, ktorého si nazval ,imanentný Boh v našom pozemskom bytí'? Čo tým chceš povedať? Nerozumiem ti a zdá sa mi to akýsi blud. Boh je ten, ktorého poznáme skrze Zákon a Prorokov. Nie je nijaký iný," povie prísne Judáš Iškariotský.
„Keby tu bol Ján, povedal by ti to lepšie než ja. Ale ja ti to hovorím tak, ako viem. Boh je ten, ktorého poznáme skrze Zákon a Prorokov. To je pravda. Ale v čom ho poznávame? Ako?"
Júda Alfejov vykríkne: „Málo a zle. Poznali ho ešte oni, proroci, ktorí nám ho opísali. My máme o ňom zmätenú predstavu, ktorá sa vynára z celej hromady prekážok naznášaných sektami... "
„Sektami? Ale ako to hovoríš? My nemáme sekty. My sme synovia Zákona. Všetci," vraví agresívne rozhorčený Iškariotský.
„Synovia zákonov. Nie Zákona. To je jemný rozdiel. Z jednotného čísla na množné. Ale v podstate to znamená, že sme synovia toho, čo sme my vytvorili, a už nie synovia toho, čo nám dal Boh," poznamená Tadeáš.
„Zákony sa zrodili zo Zákona," povie Iškariotský.
„Aj choroby sa rodia z nášho tela a azda mi nechceš povedať, že sú to dobré veci," namietne Tadeáš.
„Ale vysvetlite mi, kto je imanentný Boh Šimona Horlivca." Iškariotský, ktorý už nemôže vyvrátiť námietku Júdu Alfejovho, sa usiluje priviesť problém k východiskovému bodu.
3 Šimon Horlivec vraví: „Naše zmysly potrebujú vždy istý výraz, aby zachytili nejakú myšlienku. Každý z nás, hovorím o nás veriacich, verí silou viery v Najvyššieho, Pána a Stvoriteľa, večného Boha, ktorý je na nebesiach. Ale každá bytosť zároveň potrebuje viac než takú holú vieru, panensky čistú, netelesnú, vhodnú a postačujúcu pre anjelov, ktorí vidia a duchovne milujú Boha, lebo majú ako on duchovnú prirodzenosť a majú schopnosť vidieť Boha. My si potrebujeme vytvoriť istý ,obraz' o Bohu, ktorý pozostáva z podstatných vlastností, ktoré pripisujeme Bohu, aby sme takto vyjadrili jeho absolútnu a nekonečnú dokonalosť. Čim viac sa duša sústreďuje, tým presnejšie sa jej podarí spoznávať Boha. Toto je to, čo nazývam imanentný Boh. Nie som filozof. Možno som nepoužil správne slová. Ale skrátka, pre mňa imanentný Boh znamená cítiť, vnímať (lat. percipere) Boha vo svojej duši a cítiť a vnímať ho už nie ako abstraktnú ideu, ale ako skutočnú prítomnosť, ktorá nám dáva novú silu a pokoj."
„Dobre. Ale ako si ho cítil? Aký je rozdiel medzi cítiť skrze vieru a cítiť skrze imanenciu?" spýta sa trochu ironicky Iškariotský.
„Boh je istota, chlapče. Keď ho ty cítiš, ako vraví Šimon, tým slovom, ktorému presne nerozumiem, ale chápem jeho ducha — a ver, že našou chybou je, že chápeme len slovo, a nie ducha Božích slov —, to znamená, že sa ti podarí zachytiť nielen pojem hroznej vznešenosti, ale aj najláskavejšie otcovstvo Boha. To znamená, že keď cítiš, že ťa celý svet posudzuje a nespravodlivo odsudzuje, iba on, jediný, večný, ktorý je tvoj Otec, ťa neodsudzuje, ale ti odpúšťa a utešuje ťa. To znamená, že aj keby si cítil, že ťa celý svet nenávidí, predsa by si pocítil nad sebou lásku väčšiu než celý svet. To znamená, že aj keby si bol odlúčený vo väzení alebo na púšti, vždy by si počul, že sa ti niekto prihovára: ,Buď svätý, aby si bol ako tvoj Otec.' To znamená, že z pravej lásky k tomu Bohu Otcovi — ku ktorej sa napokon dospeje a takto ho začne pociťovať — sa prijíma, vykonáva, berie sa alebo sa oddáva bez ľudskej miery, mysliac iba na to, aby sa láska odplácala láskou, aby sa čo najlepšie napodobňoval Boh v mojich vlastných skutkoch," vraví Peter.
„Si namyslený! Napodobňovať Boha! To ti nie je dovolené," usúdi Iškariotský.
„To nie je pýcha. Láska vedie k poslušnosti. Napodobňovať Boha považujem za formu poslušnosti, lebo Boh hovorí, že nás stvoril na svoj obraz a podobu," odpovie Peter.
„Stvoril nás. Ale my nesmieme ísť vyššie."
„Ty si ale nešťastník, keď takto zmýšľaš, drahý chlapče! Zabúdaš, že sme upadli a že Boh nás chce znovu priviesť do stavu, v akom sme boli."
4 Ježiš sa ujme slova: „Ešte vyššie, Peter, Judáš a vy všetci. Ešte vyššie. Adamova dokonalosť sa dala ešte vylepšovať skrze lásku, ktorá by ho bola priviedla k stále presnejšiemu obrazu jeho Stvoriteľa. Adam by bol bez poškvrny hriechu najpriezračnejším zrkadlom Boha. Preto hovorím: ,Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.' Ako Otec. Teda ako Boh. Peter to povedal veľmi dobre. I Šimon veľmi dobre. Prosím vás, zapamätajte si ich slová a aplikujte ich na svoje duše."
Petrova žena takmer omdlieva od radosti, keď počuje takto pochváliť svojho muža. Od dojatia plače za závojom, spokojná a šťastná.
A Peter sčervená akoby dostal záchvat mŕtvice. Na chvíľu onemie a potom povie: „Dobre, tak mi daj odmenu. Podobenstvo dnešného rána..."
I ostatní sa pripájajú k Petrovi a vravia: „Áno. Sľúbil si to. Podobenstvá sú užitočné na pochopenie príkladu. Ale my chápeme, že majú vyšší zmysel než je príklad.
5
Prečo im hovoríš v podobenstvách?"
„Pretože im nie je dané poznať viac než čo vysvetlím. Vám je dané omnoho viac, lebo vy, moji apoštoli, musíte poznať tajomstvo, a preto je vám dané, aby ste pochopili tajomstvá nebeského kráľovstva. Preto vám hovorím: ,Pýtajte sa, ak nepochopíte ducha podobenstva.' Vy dávate všetko a všetko vám bude dané, aby ste rovnako i vy mohli dať všetko, keď príde váš čas. Vy dávate Bohu všetko - city, čas, záujmy, slobodu, život. A Boh vám dá všetko, aby vám to vynahradil a aby vás urobil schopnými v Božom mene dávať všetko tým, ktorí prídu po vás. Lebo kto dal, ten dostane v hojnosti. Ale tomu, kto dal len trocha alebo vôbec nedal, sa vezme aj to, čo má.
Im hovorím v podobenstvách, lebo keď hľadia, nech vidia iba to, čo osvecuje ich vôľu, aby patrili Bohu, a keď počúvajú, nech počujú a pochopia vždy podľa toho, ako chcú byť oddaní Bohu. Veď to vidíte! Mnohí počúvajú moje slová, no len máloktorí sa oddávajú Bohu. Ich duchu chýba dobrá vôľa. Na nich sa napĺňa Izaiášovo proroctvo:
* Porov. Iz 6, 9—10.*
,Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu; ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich nemohol uzdraviť.' Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú, pretože máte dobrú vôľu!
Veru, hovorím vám, že mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli. Stravovala ich túžba pochopiť tajomstvo slov, ale keď zhaslo svetlo proroctva, slová zostali ako vyhasnuté uhlíky aj pre svätého, ktorý ich dostal.
Iba Boh zjavuje seba samého. Keď sa jeho svetlo stiahne po skončení svojej úlohy osvetliť tajomstvo, neschopnosť pochopiť obaľuje kráľovskú pravdu prijatého slova ako obväzy múmiu. Preto som ti dnes ráno povedal: ,Príde deň, keď nájdeš všetko, čo som ti dal.' Teraz si to nemôžeš uchovať. Ale potom ťa osvieti svetlo a nielen na chvíľku, ale na neodlučiteľné spojenie večného Ducha s tvojím duchom, takže tvoje učenie o tom, čo je otázkou Božieho kráľovstva, bude neomylné. A to sa vzťahuje na teba, ako aj na tvojich nástupcov, ak budú žiť z Boha ako z jediného chleba.
*.......-ak budú žiť z Boha ako z jediného chleba - táto podmienka stanovená pápežskej neomylnosti musela vyvolať námietku zo strany pátra Miglioriniho, ktorému MV prináša odpoveď od Ježiša, napísanú s dátumom 30. jún 1945, na dvoch stranách lístka, ktorý nachádzame vložený medzi rukopisné strany zošita. Vyberáme z nich podstatné časti: [.... ] Ježišmi odpovedá: „[ ... ] Je pravda, že pápežská neomylnosť v duchovných veciach je definovaná pravda, ktorá je v každom mojom vikárovi, odhliadnuc od jeho spôsobu života a čností, ktoré má. Ale je pravda i to, že nemôžete nájsť dogmu definovanú a vyhlásenú pápežmi, ktorí by boli, či sa to už o nich vie alebo nevie, bez mojej milosti. Duch Svätý nemôže mať za priateľa dušu v nemilosti. [. . . ] Spoľahnite sa teda na túto istotu - že dogmy sú pravé, že neomylnosť jestvuje, lebo nepovolím dogmy tomu, kto by si to nezaslúžil. Toto bolo obsiahnuté vo vete, ktorá vzbudila námietku. [.....]." To isté ponímanie je v Ježišových slovách apoštolovi Jakubovi Alfejovmu v 258.6: „Boh vám dá svetlo podľa hodností postavenia, ktoré máte. Boh vás neponechá bez svetla, pokiaľ si milosť v sebe neuhasíte hriechom. " *
6 Teraz počúvajte ducha podobenstva.
Máme štyri druhy polí - úrodné, tŕnisté, kamenisté a polia plné chodníkov. Máme aj štyri druhy duchov.
Máme čestných duchov, duchov, ktorí majú dobrú vôľu, ktorá ich pripravila spolu so správnym konaním apoštola, ,pravého' apoštola. Lebo sú apoštoli, ktorí sa tak volajú, ale nemajú ducha apoštolov, ktorí sú pre formovanie vôle škodlivejší ako vtáky, tŕnie a kamene. Svojou neúprosnosťou, unáhlenosťou, výčitkami a vyhrážkami navždy odvrátia ľudí od Boha. Existujú ďalší, ktorí, naopak, neprestajnou nemiestnou dobrotou, nechajú zhniť semeno v príliš mäkkej pôde. Svojou nedostatočnou náročnosťou odoberajú elán dušiam, o ktoré sa starajú. Ale uvažujme o pravých apoštoloch, teda o priezračných zrkadlách Boha. Títo sú otcovskí, milosrdní, trpezliví a zároveň silní, ako je ich Pán. Takže duchovia pripravení nimi a svojou vlastnou vôľou sa môžu prirovnať k úrodným poliam, očisteným od kameňov a kríkov, bez buriny a kúkoľa, v ktorých sa darí Božiemu slovu, a každé slovo — semeno — vytvorí steblo a klasy a dáva niekde sto, niekde šesťdesiat a niekde tridsaťnásobnú úrodu. Sú takíto medzi tými, čo ma nasledujú? Určite. A budú svätí. Medzi nimi sú ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev a zo všetkých krajín, sú tam i pohania, ktorí tiež dajú stopercentnú úrodu pre svoju dobrú vôľu, jedine pre ňu, alebo pre ich vôľu a vôľu apoštola alebo učeníka, ktorý ich pre mňa pripraví.
Tŕnisté polia sú tie, na ktoré z nedbalosti prenikli tŕnisté kríky osobných záujmov, ktoré udusia dobré semeno. Musíme stále, ustavične na seba dohliadať. Nikdy nemôžeme povedať: ,Ó, už som vyformovaný, zasadený, môžem byť spokojný, že dám semeno večného života.' Treba sa strážiť - boj medzi dobrom a zlom prebieha ustavične. Už ste niekedy pozorovali kolóniu mravcov, ktoré sa usadia v dome? Aha, sú pri ohnisku. Žena odtiaľ vezme potraviny a položí ich na stôl. A mravce zavetria a zaútočia na stôl. Žena ich odloží do kredenca a mravce sa doň dostanú cez kľúčovú dierku. Žena zavesí potraviny na strop a mravce sa vydajú na dlhú púť po stenách a trámoch, spustia sa po povraze a najedia sa. Žena ich spáli, obarí, otrávi. A uspokojí sa v domnení, že ich už vykynožila. Ó, ak nedá pozor, aké prekvapenie! Aha, vychádzajú nové vyliahnuté mravce a sme opäť na začiatku. Tak je to, pokiaľ človek žije. Musíme sa strážiť, aby sme vytrhali zlé buriny, len čo vyklíčia. V opačnom prípade vytvoria spleť kríkov a udusia zrno. Svetské starosti, klamlivé bohatstvo vytvoria burinu, udusia rastlinu Božieho semena a zabránia jej vyhnať do klasov.
Pozrime sa teraz na polia plné kameňov. Koľko ich je v Izraeli! To sú tie, ktoré patria ,synom zákonov', ako veľmi správne povedal môj brat Júda. Nie je na nich jediná kamenná tabuľa Svedectva, ani kamenná tabuľa Zákona. Je tam kamenistá hromada malých biednych ľudských zákonov, vytvorených ľuďmi. Je ich tak veľa, že svojou ťarchou rozdrobili na kúsky aj tabuľu Zákona. Skaza, ktorá zabraňuje akémukoľvek vzklíčeniu semena. Koreň sa nemôže živiť. Niet tam zeminy, niet vlahy. Voda zatuchne, lebo sa drží na dlažbe kremeňa, slnko praží na tie skaly a spaľuje rastlinky. To sú duchovia tých, ktorí zamieňajú jednoduché Božie učenie zložitými ľudskými učeniami. Aj oni prijímajú Božie slovo s radosťou. Na chvíľu ich zburcuje a očarí. Ale potom. . . Vyžadovalo by sa hrdinstvo tvrdo pracovať a očistiť pole, duše a myseľ od všetkého kamenia rečníkov. Vtedy by semeno zapustilo koreň a vyrástlo by do silného stebla. Takto... nie je ničím. Stačí strach z ľudského prenasledovania. Stačí jedno pomyslenie: ,A potom? Čo mi urobia vplyvní ľudia?', a biedne, nevyživované semeno slabne. Stačí, aby sa celá hŕba skál pohla s prázdnym zvukom mnohých stoviek prikázaní, ktoré nahradili Prikázanie, a človek zahynie so semenom, ktoré dostal... Izrael je toho plný. Toto vysvetľuje, prečo prichádzanie k Bohu ide opačným smerom než ľudská moc.
Posledné sú polia plné ciest, zaprášené a holé. Polia svetských ľudí, sebcov. Ich zákonom je ich pohodlie, ich cieľom je užívať si. Nenamáhať sa, snívať, smiať sa, jesť... Kraľuje v nich svetský duch. Prach svetskosti pokrýva zem, ktorá bola humusom. Vtáky, čiže plytvanie, sa vyroja na tisíce otvorených chodníkov, aby uľahčili život. Svetský duch, teda duch Zlého, zobe a ničí každé semeno, ktoré padá na túto zem, otvorenú každej zmyselnosti a ľahkomyseľnosti.
7 Pochopili ste? Ešte sa chcete niečo spýtať? Nie? Potom si môžeme ísť odpočinúť, aby sme zajtra mohli odísť do Kafarnauma. Skôr než sa vydáme na Paschu do Jeruzalema, musím ešte ísť na jedno miesto."
„Pôjdeme aj cez Arimateu?" spýta sa Iškariotský.
„Nie je to isté. Záleží to od..."
Niekto silno zabúcha na dvere.
„Kto to môže byť v túto hodinu?" spýta sa Peter a vstáva otvoriť.
Ukáže sa Ján. Veľmi rozrušený, zaprášený, s jasnými stopami plaču na tvári.
„Ty si tu?" zakričia všetci. „Ale čo sa stalo?"
Ježiš vstal a povie iba: „Kde je matka?"
A Ján, prichádzajúc dopredu si pokľakne k nohám svojho Učiteľa, vystrie ruky akoby žiadal o pomoc a povie: „Matka sa má dobre, ale plače ako ja, ako mnohí, a prosí ťa, aby si nešiel popri Jordáne z našej strany. Preto ma poslala naspäť, lebo... lebo Jána, tvojho bratranca, uväznili ..." Ján plače a medzi prítomnými zavládne veľký rozruch.
Ježiš veľmi zbledne, ale nerozruší sa. Iba povie: „Vstaň a rozprávaj."
„lšiel som dolu s matkou a ženami. Aj Izák a Timon boli s nami. Tri ženy a traja muži. Poslúchol som tvoj príkaz zaviesť Máriu k Jánovi... ach! Ty si vedel, že to bolo ich posledné zbohom! Že to malo byť posledné zbohom... Búrka, čo bola pred pár dňami, nás zdržala na niekoľko hodín. To však stačilo, aby Ján už viac neuvidel Máriu... My sme prišli okolo poludnia a jeho zajali na svitaní za spevu kohúta. .. "
„Ale kde? Ako? Kto? V jeho skrýši?" všetci sa vypytujú, všetci chcú vedieť.
„Zradili ho! Použili tvoje meno, aby ho zradili!"
„Aká hrôza! Ale kto to urobil?" kričia všetci.
A Ján sa znova roztriasol a vyslovil potichu tú hrôzu, aby ju ani vietor nepočul: „Jeden jeho učeník...“
Zmätok dosahuje vrchol. Niektorí zlorečia, iní zasa plačú a ďalší z nich skamenie ako socha.
8 Ján sa hodí Ježišovi okolo krku a kričí: „Bojím sa o teba! O teba, o teba! Svätí majú zradcov, ktorí sa predávajú za zlato a zo strachu pred mocnými, z dychtivosti po odmene, z... z poslušnosti Satanovi. Za tisíce a tisíce vecí! Ó, Ježišu, Ježišu, Ježišu! Aká to bolesť! Môj prvý učiteľ! Môj Ján, ktorý mi dal teba!"
„Len pokojne! Pokojne! Nateraz sa mi nestane nič."
„Ale potom? Čo sa stane neskôr? Pozerám sa... pozerám sa na týchto... bojím sa všetkých i seba. Medzi nami bude tvoj zradca..."
„Ale čo si sa zbláznil? Myslíš si, že by sme ho neroztrhali na kusy?" zakričí Peter.
A Iškariotský: „Ó! Naozaj sa zbláznil! Ja sa nikdy nestanem zradcom. Ale ak by som sa cítil taký zoslabnutý, že by som sa ním mohol stať, zabil by som sa. Radšej tak, ako byť vrahom Boha."
Ježiš sa uvoľní z Jánovho zovretia a prudko zatrasie Iškariotským so slovami: „Nerúhaj sa! Nič ťa nemôže oslabiť, ak to nechceš. A keby sa to stalo, mal by si plakať, a nie spáchať ďalší zločin okrem bohovraždy. Slabým sa stáva ten, kto sám pretrhne živé puto s Bohom."
9 Potom sa vráti k Jánovi, ktorý plače s hlavou položenou na stole, a vraví: „Hovor po poriadku. I ja trpím. Bol z mojej krvi a môj predchodca."
„Videl som len niekoľkých jeho učeníkov. Boli zarmútení a rozzúrení na zradcu. Ostatní odprevadili Jána do väzenia, aby mu boli nablízku pri smrti."
„Ale ešte nie je mŕtvy... znova môže utiecť," usiluje sa ho potešiť Horlivec, ktorý má Jána veľmi rád.
„Ešte nie je mŕtvy, ale zomrie," odpovie Ján.
„Áno, zomrie. Vie to tak isto, ako to viem ja. Teraz ho už nikto a nič nezachráni. Kedy? Neviem. Viem, že z Herodesových rúk nevyjde živý."
„Áno, z Herodesových. Počúvaj. Ján išiel k tej úžine medzi vrchmi Hebal a Garizim, ktorou sme prešli aj my, keď sme sa vracali do Galiley, lebo zradca mu povedal: ,Mesiáš zomiera, lebo ho napadli nepriatelia. Chce ťa vidieť a zveriť ti tajomstvo.' A Ján odišiel so zradcom a ešte s jedným. V tieni údolia boli Herodesovi ozbrojenci a zajali ho. Ostatní utiekli a priniesli správu učeníkom, ktorí zostali v Enone. Práve prišli, keď som ta došiel ja s matkou. Strašné na tom je, že to bol jeden z nášho kraja... a že na čele tohto sprisahania, aby ho chytili, boli farizeji z Kafarnauma. Boli za Jánom a povedali mu, že ty si bol ich hosťom a že odtiaľ si odišiel do Judey... Nevyšiel by z úkrytu kvôli nikomu, len kvôli tebe. . . "
10 Po Jánovom rozprávaní nastane hrobové ticho. Ježiš vyzerá akoby mal omdlieť, jeho modré oči potemneli a zakalili sa. Stojí so sklonenou hlavou, s mierne sa chvejúcou rukou ešte stále spočívajúcou na Jánovom pleci. Nik sa neodváži prehovoriť.
Ježiš prelomí ticho: „Pôjdeme do Judey inou cestou. Ale zajtra čo najskôr musím ísť do Kafarnauma. Odpočiňte si. Idem do olivovej záhrady. Potrebujem byť sám." Odchádza a nepovie už nič iné.
„Určite sa ide vyplakať," zašepká Jakub Alfejov.
„Poďme za ním, brat," povie Júda Tadeáš.
„Nie. Nechajte ho vyplakať sa. My len ticho vyjdeme, aby sme počuli. Bojím sa nástrah zo všetkých strán," odpovie Horlivec.
„Hej, poďme. My, rybári, na breh. Ak príde niekto od jazera, uvidíme ho. A vy medzi olivovníky. Určite bude na svojom zvyčajnom mieste pri orechu. Na úsvite pripravíme loďky, aby sme mohli vyraziť čo najskôr. Tie hady! Ó, hovoril som to! Všakže, chlapče? Ale... Matka je naozaj v bezpečí?"
„Ó, áno. Aj pastieri - Jánovi učeníci išli s ňou. Ondrej... nášho Jána už neuvidíme!"
„Buď ticho! Pripomína mi to kuvikanie kuvika... Jeden predchádza druhého a... a..."
„Pre svätú archu! Buďte ticho! Ak budete ešte hovoriť o nešťastí pre Učiteľa, začnem od vás a okúsite chuť môjho vesla na chrbtoch!" skríkne rozčúlený Peter. „Vy," hovorí potom tým, ktorí zostávajú medzi olivovníkmi, „vezmite si palice, hrubé konáre, sú tam v drevárni. A schovajte sa so zbraňami. Prvý, kto sa priblíži k Ježišovi, aby mu ublížil, nech zahynie."
„Učeníci! Učeníci! Musíme byť opatrní pri nových!" zvolá Filip.
Nový učeník sa cíti zranený a spýta sa: „Pochybuješ o mne? Učiteľ si ma vyvolil a povolal ma."
„Nie o tebe. Myslel som na zákonníkov a farizejov a na ich ctiteľov. Odtiaľ príde pohroma, verte tomu."
Vychádzajú a rozpŕchnu sa, niektorí k loďkám, iní medzi olivovníky na kopcoch, a všetko sa končí.