Clicks2.4K
Paxus
3

Fascinujúce svedectvo toho, ktorý sa stretol s Bohom

Voľne prerozprávané svedectvo o tom, čo prežil Kolumbijčan Marino Restrepo a o ktorom hovoril 30. septembra 2011 u Kapucínov po večernej sv. omši.

Narodil som sa v malom mestečku v Kolumbii. Bol som šieste z desiatich detí. Moji predkovia - tak, ako väčšina Kolumbijčanov – mali španielske korene. Bol som vychovaný tradičnou kresťanskou výchovou.

Keď som mal štrnásť rokov, na západ začali prenikať rôzne východné filozofie ako budhizmus, rozmáhali sa rôzne ezoterické praktiky, okultizmus, hippies, drogy a ja som sa nechal strhnúť týmito prúdmi. Ako dospelý som odišiel do Nemecka študovať herectvo a filmovú hudbu. Oženil som sa, s manželkou sa nám narodili dvaja synovia. Potom sme sa presťahovali do Hollywoodu. Pracoval som ako herec, skladal som hudbu, vystupoval v talk shows... Stal som sa dosť úspešným a bohatým človekom. Chcel som si užiť každú radosť, každé rozptýlenie, čo tento svet ponúka, prežiť to naplno. Myslel som si, že to je najlepšie obdobie môjho života. Len moja mama si to nemyslela. Navštevovala ma vždy aspoň raz do roka. Hovorila mi, že na ňu nerobia dojem moje úspechy, môj majetok... Vraj som na zlej ceste a mal by som sa vrátiť k Bohu. Vždy som sa jej vysmial. Boh? Pre mňa bol "boh" niečo úplne iné. Niečo ako vesmírna energia, nadprirodzená sila. Nemal nič do činenia s Ježišom alebo s Bohom kresťanov. Ježiša som nepokladal za Božieho Syna a Vykupiteľa. A pojmy "hriech", "nebo" či "peklo" pre mňa jednoducho neexistovali, ľudské výmysly, neveril som v ne.

Mal som 47 rokov, boli Vianoce. A boli to smutné Vianoce, pretože v uplynulých štyroch rokoch mi zomrelo päť blízkych ľudí. Najskôr zomrela moja žena. Potom mama. Brat spáchal samovraždu. No a potom zomrel môj otec a druhý brat sa zabil na motorke. Vianoce som prišiel z Los Angeles do Kolumbie osláviť s mojimi štyrmi sestrami. Ony netušili, ako ďaleko som bol od Boha. Pozvali ma do kostola, tak som šiel, aby som im spravil radosť. Práve sa začínala novéna k Pražskému Jezuliatku. Pýtal som sa sestry, ktorá mi stála najbližšie, akú veľkú moc má to dieťa v jasliach. Nevnímal som ho ako Boha, skôr som ho bral ako nejaký talizman alebo zázračnú bytosť, ktorá mi môže splniť želanie. Tak som ho začal prosiť. Nebola to modlitba, prosil som o hmotné veci a profit. Ale Boh využije každú príležitosť na to, aby sa priblížil k človeku.

Deväť dní prešlo a nadišiel 25. december. Vianoce. Strávil som ho celý deň zábavou, pitím s priateľmi, tancom a všetkým možným, čo nijako nesúviselo s oslavou Božieho narodenia. Deň sa chýlil ku koncu a ja som rozmýšľal, čo budem robiť. Rozhodol som sa, že navštívim svojho strýka a strávim uňho nejaký čas. Vystúpil som z auta a akonáhle som prešiel bránou farmy, vyskočilo z tmy šesť chlapov a uniesli ma. Ruky mi spútali za chrbtom a na hlavu mi dali kuklu. Boli to kolumbijskí partizáni, ktorí chceli výkupné. Hodili ma do auta a hodiny ma viezli hlboko do džungle. Niektorí obyvatelia, ktorí boli svedkom tejto udalosti, rýchlo zavolali políciu. Polícia zmobilizovala svoje jednotky a začali ma všade hľadať.

Moji únoscovia ma odviezli veľmi hlboko do džungle. Vrhli ma do jednej jaskyne, kde som strávil 15 dní. Bola plná netopierov a chrobákov, netopierieho trusu. Ja som bol stále spútaný a s kuklou na hlave. Nemohol som sa ani poškriabať. Všetko, čo som cítil, bola nenávisť k mojim únoscom a želal som si jedine zomrieť. Nemali žiadne zásoby potravín, kŕmili ma len korienkami, bobuľami a tým, čo v džungli našli, aby ma udržali pri živote. Raz denne ma zobrali na "vychádzku". Boli opatrní, lebo vedeli, že polícia ma hľadá. No po 15 dňoch hľadanie ukončili. Partizáni mi vtedy povedali, že na druhý deň ma odovzdajú do rúk inej skupine partizánov. Ak sa im pokúsim ujsť, zabijú všetky moje sestry. Ja som vedel, že som odsúdený na smrť. Aj keby žiadané výkupné dostali, nepustia ma, pretože v tú noc, keď ma uniesli, som videl ich tváre a mohol by som ich neskôr identifikovať. Nevedel som, čo mám robiť. Vedel som, že neprežijem tak či onak.

Moja posledná noc v jaskyni však bola poznačená dvomi mystickými zážitkami. Sedel som v jaskyni, stále som bol spútaný, s kuklou na hlave. Zrazu som zbadal seba ako trojročného chlapčeka v záhrade. Jazdil som na trojkolke a palicou mlátil kvety. Vzápätí som počul hlas našej slúžky, ktorý ma napomínal. Postupne sa mi pred očami odvíjal celý môj život. Celý život som prežíval nanovo. Vedel som, že to nie je sen. Stále som si bol vedomý toho, kde som a čo sa so mnou deje, bol som pri plnom vedomí. Napriek tomu som súčasne prežíval každý okamih svojho doterajšieho života. Často to bolo veľmi nepríjemné, pretože som videl všetky svoje chyby, všetky svoje "hriechy" a to bolo veľmi nepríjemné. Mal som chuť utiecť, vybehnúť z jaskyne a ujsť pred týmto výjavom. No vedel som, že by to partizáni pokladali za útek, tak som zostal v jaskyni. Videl som aj to dobré, čo som v živote urobil, ale tie negatívne veci boli oveľa pálčivejšie. Videl som udalosti tak, ako sa odohrali až do dnešného dňa. Stále som bol v jaskyni. A vtedy sa všetko zmenilo.

Nasledoval zážitok ešte mystickejší, než ten prvý. A trval takmer celú noc.
Jaskyňa zmizla a všetko s ňou. Zistil som, že ležím tvárou na tráve na vysokej hore. Vnímal som okolo seba úžasný pokoj a harmóniu. Cítil som sa veľmi dobre. Poobzeral som sa a videl som, že oproti hore stojí iná hora a na nej úžasné svetelné mesto. Videl som to mesto aj zvonku, aj zvnútra. Akoby tam moja duša bola a obzerala si ho aj zvnútra. Vtom som pri sebe počul hlas. A bol to hlas neskutočne láskavý, milujúci, odpúšťajúci a milosrdný. Začal sa mi prihovárať. No ja som ho odmietol. Nechcel som ho počúvať. Hlas stíchol. A ja som zrazu pocítil strašnú osamelosť. Zmizlo svetelné mesto i hora. V tejto hroznej chvíli osamelosti, keď som odmietol Boží hlas, som si uvedomil jednu vec: že ja som nikdy nikoho skutočne nemiloval. Nikoho som nemal naozaj rád. To bolo hrozné zistenie. Ja som bol so sebou vždy spokojný, myslel som si vždy o sebe, že som dobrý! Len preto, že som bol zapojený do každej charitatívnej akcie!

Ocitol som sa nad hlbokou priepasťou. Tú priepasť vypĺňala hustá hmla. Cítil som, ako pomaly klesám do tej hmly. Čím som bol nižšie, s hrôzou som zisťoval, že to nie je hmla, ale každá čiastočka tej hmly je jedna duša. Videl som tie trpiace duše, mali ešte ľudskú podobu, ale neskutočne zdeformovanú hriechom. Táto priepasť mala viacero úrovní zatratenia a na dne som videl zlých duchov, démonov. Ja, ktorý som v peklo nikdy neveril, som vám teraz svedkom, že peklo naozaj existuje, lebo som ho sám videl.
Potom som sa našiel opäť na trávnatej hore. Boh sa mi opäť prihovoril. A rozprával mi celú noc. Keby som žil ešte sto rokov, stihol by som vám povedať sotva zlomok z toho, čo všetko mi Boh povedal.

Rozprával mi, že až raz zomrieme, nebudeme súdení podľa činov, alebo podľa vierovyznania. Ale každý bude súdený z lásky. Koľko v živote miloval. Hovoril mi o tom, že taký domorodec, ktorý nikdy nemal šancu poznať Krista, alebo o ňom počuť, sa v živote (ako by to mal robiť každý) riadi hlasom svedomia. Rozlišovaním medzi dobrom a zlom a žitím podľa tohto zákona. Keď potom taký človek zomrie a príde k Nemu, okamžite ho spozná ako svojho Pána. Hovoril mi ďalej o ekológii Eucharistie. Tak ako má Zem ochranný obal, ozónovú vrstvu, tak má aj duchovný ochranný obal - tých, ktorí prijímajú Krista v Eucharistii. Hovoril o tom, ako veľmi pomáha človek druhým tým, že prijíma Eucharistiu. Napríklad taký Pakistánec, Moslim, ktorý sa ráno zobudí na modlitbu, ani netuší, že Kolumbijčan na druhom konci sveta v tej chvíli prijíma Hostiu aj za neho a získava mu tým milosti. Ľudia ani netušia, akú silu má pre nich a pre mnohých iných, keď idú na sväté prijímanie.

Nám, katolíckej Cirkvi, bola zverená zodpovednosť aj za druhých ľudí. Máme sa za nich modliť ale aj chodiť na sv. prijímanie. Keď raz ľudia uvidia, čo všetko mohli získať pre iných v Eucharistii, koľkým ľuďom mohli pomôcť, budú ľutovať každú príležitosť, kedy mohli a nepristúpili k prijatiu sviatosti oltárnej. My sme ako taká armáda, ktorá má na starosti ochranu Zeme pred škodlivými duchovnými vplyvmi a kňazi sú našimi "generálmi". Keby človek vedel, KTO je to kňaz, čo znamená pre Cirkev kňaz, modlil by sa za kňazov každý deň. Lebo skrze nich prichádza na Zem Ježiš i odpustenie.

Pán mi ďalej povedal, že sme blízko pri konci časov. Kým príde Ježiš druhýkrát, do neba vojde určitý počet duší. Toto číslo sa pomaly napĺňa. Diabol vie, že to bude jeho koniec. Preto sa snaží zvýšenou aktivitou spomaliť napĺňanie počtu svätých. Preto toľko potratov. Preto antikoncepcie, rozvody, homosexualita, promiskuita, lesbizmus, nové, "voľnejšie" náboženstvá a denominácie, aby sa duše chytali do týchto pascí a dostali sa ďalej od Boha. A Pán mi rozprával ešte oveľa viac... Po nejakom čase som sa ocitol po pás vo vode, uprostred rozľahlého jazera. Bolo tam mnoho duší. A tá voda, to boli naše hriechy, ktoré nám bránili vzlietnuť do neba. Bol som v očistci. Ďaleko od jazera som uvidel skalu. Silno žiarila. Vedel som, že v tej skale je Ježiš. Vzdialenosť medzi mnou a tou skalou mohla byť pokojne rovnaká ako vzdialenosť od Zeme k Slnku. Napriek tomu som tú skalu videl celkom zreteľne. A vedel som, že ja k nej ísť nemôžem... Potom som zbadal Ježiša - teda prvé, čo som uvidel, boli doširoka otvorené ramená a počul som hlas, ktorý mi hovoril, že k nemu ešte ísť nemôžem, lebo som obťažený hriechmi, ktoré ma k nemu nepustia.

Videl som všetky svoje hriechy. Videl som každý jeden. Videl som, ako som ním ublížil svojej duši. Ako som ním ublížil ľuďom okolo mňa. Aké následky mal ten hriech pre môj život. A aké následky budú musieť znášať moje deti, vnúčatá a ďalšie generácie za to, čo som spáchal! Duše v očistci veľmi trpia, keď vidia, koľko zla popáchali svojimi hriechmi. Videl som ale aj to, akú má silu modlitba za duše v očistci. Hoci v jazere bolo veľa duší, mnohé som videl - s pomocou modlitieb za ne - priebežne stúpať k Bohu, do neba. Veľmi málo duší ide po smrti tela do neba ihneď. Väčšina ide do očistca, niektoré do pekla. Keby ste dnes v noci zomreli a vo vašom srdci bude jediná osoba, ktorej ste neodpustili, nemôžete sa dnes stretnúť s Bohom v nebi! Preto odpúšťajte!

Boh mi rozprával o sviatosti zmierenia. Ľudia vraj menej a menej pristupujú k sviatosti zmierenia a tým sú oslabení. Kňaz - nech už je akýkoľvek - dáva vždy absolútne platné rozhrešenie. Nás niekedy odrádza ísť na spoveď, lebo ten kňaz je taký a taký, lebo žije tak a tak, lebo má takú či onakú náladu. Ale na tom nezáleží. Aj keby kňaz mal pochybnú povesť, jeho rozhrešenie je tak isto platné, ako rozhrešenie svätca, lebo ho udeľuje skrze neho Boh. V očistci som sa stretol aj s Pannou Máriou. Nevedel som, že mám v nebi matku. A zrazu bola tu. Bytosť plná ľudskosti, pokory a čistoty. Nemohol som zniesť pohľad na ňu, pretože vo mne nebolo ani pokory, ani čistoty. Odvrátil som od nej pohľad do vody. A ona sa mi zjavila vo vode! Videl som tu silu každej modlitby, ale zo všetkého najväčšiu má svätý ruženec. Keby ste tušili, aká zbraň je ruženec, modlili by ste sa ho denne! Má obrovskú moc.

Viete si predstaviť, že tá noc mi obrátila život o 180 stupňov. Moji únoscovia ma väznili ešte 6 mesiacov! No už som to bral inak, s vierou, odhodlaný žiť svoj život inak a rozhodnutý ísť ku sviatosti zmierenia. Raz ma na kus vyviedli do džungle a povedali mi "choď" ! "Budem kráčať a oni ma od chrbta zastrelia," povedal som si. Ale šiel som. Na moje veľké začudovanie, nikto nestrieľal. Kráčal som hodiny a hodiny džungľou. Naraz som zbadal starý autobus. Bola to iná skupina partizánov, ktorí priviezli nejakú ženu. Partizánka vystúpila a ja som chcel, aby ma zviezli. Nechceli ma však zobrať do autobusu. Bol som celý čas, 6 mesiacov, v tých istých šatách, takže som vyzeral hrozne, neumytý, zarastený, vyhladovaný na kosť... Báli sa ma. Ale ja som sa nasilu pretlačil dnu. Na mieste, kde ma vyložili, ma neskôr vyzdvihli moje sestry. Len čo som sa ako-tak zotavil, išiel som na svätú spoveď. Tridsaťtri rokov som nebol na spovedi! Bola to veľmi dlhá spoveď, u jedného františkána. A keď som konečne vyšiel po rozhrešení von, cítil som sa ľahučký ako pierko! Vrátil som sa do Kalifornie a začal žiť úplne iný život. O svojom tajomnom zážitku som nikomu nepovedal - hovoril som si: "Boh mi dal ešte jednu šancu." Myslel som si, že to je všetko. A tak prešli dva roky.

Po čase, bolo to akurát na Kvetnú nedeľu, som mal počas obetovania ďalší mystický zážitok: Hľadel som na kríž a Pán mi zrazu povedal, že chce, aby som vydával svedectvo o svojom zážitku a obrátení. Povedal, že budem veľa cestovať a že má už pripravený menný zoznam tých, ktorí budú počúvať toto svedectvo. Nechápal som to. Ako to spraviť, ako o tom hovoriť, cítil som sa byť tou najnevhodnejšou osobou. Tak som vyhľadal františkána, ktorý ma spovedal po mojom zajatí a pýtal som sa ho na to. On mi povedal, že to mám nechať tak, vrátiť sa domov - ak Pán bude chcieť, sám sa o všetko postará. Po tejto odpovedi som už duplom nič nechápal a zmätený som sa vrátil domov. Neviem, ako je to možné, ale o mojom tajomnom zážitku sa začalo hovoriť. Súhlasil som teda, že urobím, čo odo mňa Boh žiada.

Teraz mám už viac ako 60 rokov a precestoval som 93 krajín, v ktorých som vydával svedectvo. Svedčím o tom, že Pán je živý vo Svätej Trojici Otca, Syna a Ducha Svätého; aktívny v našom živote a vždy pripravený zachrániť naše duše z exilu a pozdvihnúť nás do Jeho nebeského kráľovstva. Kristovo milosrdenstvo je nekonečné. On odpúšťa hriechy a Jeho kráľovstvo nebude mať konca. Tiež svedčím, že diabol existuje. Anjelský tvor, ktorý bol stvorený a upadol do nemilosti, je nepriateľom našej duše, kráľ pekiel, hierarchie bez budúcnosti, ktorý neúnavne klame čakajúc, pripravený urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby uchmatol spiace i nadšené duše do jeho kráľovstva - kráľovstva bez akejkoľvek radosti a pokoja. Zároveň svedčím, že Ježiš ho už porazil a že tento nepriateľ našej duše nebude mať nijakú moc nad nami veriacimi v Ježiša Krista ako nášho Spasiteľa a Vykupiteľa. Avšak ten, kto žije v smrteľnom hriechu (ako som žil aj ja vo chvíli, keď som sa dostavil pred Pána), je diablovým otrokom a je v neustálom nebezpečenstve zatratenia. Svedčím, že som bol zachránený z temnôt a že nikdy nezamením bohatstvá tohto sveta za skutočné bohatstvo - Ježiša, ktoré som našiel a nesiem vo svojom srdci. Budem naďalej svedčiť svojím životom a budem svedčiť svetu, kamkoľvek ma Pán povedie až do dňa, keď si ma pozve pred svoju tvár ešte raz.

Prosím Ducha Svätého, ktorý ma viedol napísať túto knihu, aby požehnal tých, ktorí ju čítajú s láskou a otvoreným srdcom. Prosím Ho, aby obnovil ekonómiu ich duše, aby boli svedkami Svetlu a zdedili kráľovstvo, ktoré je už uprostred nich a je im dané, aby mohli svedčiť, že Ježiš je ich Kráľ a Pán.

Nech Vás žehná Pán neustále. Nech vás Pán uchováva vo svetle, má zľutovanie s vami a vašimi a umožní vám byť apoštolmi prinášajúcimi ovocie Jeho kráľovstva, deliac sa so všetkými blížnymi, že Ježiš Kristus je Pán!

Viac a presnejšie v knihe Marino Restrepo: Z temnôt do svetla www.zachej.sk/…/z-temnot-do-sve…

Niektoré prednášky:
Očistec - dielo Božieho milosrdenstva.
Panna Mária, posol posledných časov.
Marino Restrepo: Buďte ako deti
Marino Restrepo: NWO- novy svetovy poriadok
Paxus
Paxus
One more comment from Paxus
Paxus