Roberto de Mattei: Cirkev synodálna a Cirkev Kristova

Roberto de Mattei
15. októbra 2021   Cirkev   Synodalita

Zatiaľ čo sa v tom či onom smere množia hlasy ohľadom situácie v zdravotníctve, pápež František šliape na plyn v boji proti času. Bez ohľadu na výsledok sa blíži koniec jeho pontifikátu. Okrem toho, po vydaní motu proprio Traditionis custodes, nás v blízkej budúcnosti nepochybne čakajú ďalšie prekvapenia.

Medzitým je na obzore synoda biskupov v roku 2023. Zúčastní sa na nej aj pápež František? On sám to možno nevie, ale v príhovore k Rímskej diecéze 18. septembra okrem iného povedal: „Existuje veľký odpor voči prekonaniu obrazu Cirkvi pevne rozdelenej na vedúcich a podriadených, na tých, ktorí učia, a tých, ktorí sa majú učiť, pričom sa zabúda, že Boh rád mení pozície (…)

Synodálna Cirkev obnovuje horizont, z ktorého vychádza slnko Kristus: postaviť hierarchické monumenty znamená zakryť ho. Keď Cirkev slovom a skutkom svedčí o bezpodmienečnej Božej láske, o jej pohostinnom rozšírení, skutočne tým vyjadruje svoju vlastnú katolicitu. Byť Cirkvou je spôsob, ako vstúpiť do tejto Božej šírky.“

Synodálna Cirkev: nesplnený sen kardinála Martiniho

Pápež František vysvetlil, že synodalita pre neho nie je kapitolou v traktáte o ekleziológii, a už vôbec nie módnym výstrelkom, heslom alebo neologizmom, ktorý sa dá použiť alebo inštrumentalizovať: „Nie! Synodalita vyjadruje povahu Cirkvi,“ povedal, „jej formu, štýl, poslanie. A tak hovoríme o synodálnej Cirkvi, pričom sa však vyhýbame tomu, aby sme ho považovali za jeden z titulov, za spôsob uvažovania s alternatívami. Nehovorím to na základe teologického názoru, dokonca ani ako osobnú myšlienku, ale na základe toho, čo môžeme považovať za prvú a najdôležitejšiu „príručku“ ekleziológie, ktorou je kniha Skutkov apoštolov. (…) Každý je protagonistom, nikto nemôže byť považovaný len za figúrku.

Treba si uvedomiť, že všetci sú protagonisti. Hlavným hrdinom už nie je pápež, kardinál, vikár, pomocní biskupi; nie, všetci sme hlavnými hrdinami a nikoho nemožno považovať len za štatistu. Posty v Cirkvi sa doteraz vždy považovali za skutočné služby. A autorita pochádza z počúvania Božieho hlasu a hlasu ľudu, čo sa nikdy nemalo oddeliť, pretože to držalo tých, ktorí ju prijali „pri zemi“. „Pod“ životom, ktorému bolo treba preukazovať službu lásky a viery.“

Pápež František si to možno neuvedomuje, ale týmito slovami preskočil dvadsaťjeden koncilov a 265 pontifikov, ktorí definovali ekleziológiu, a stavia sa do úlohy autoritatívneho vykladača Skutkov apoštolov v Lutherovom štýle.

„Prosím vás,“ dodal František, „nechajte dvere a okná otvorené, neobmedzujte sa na to, že budete brať do úvahy len tých, ktorí prichádzajú alebo myslia ako vy, ktorí budú 3, 4 alebo 5 %. Nechajte ich všetkých vstúpiť… Nechajte ich vyjsť a pýtať sa vás, nech sú ich otázky vašimi. Nenechávajte nikoho vonku, ani za sebou. Bude to dobré pre Rímsku diecézu a pre celú Cirkev, ktorá sa neposilňuje len reformovaním štruktúr – to je veľký podvod – vydávaním pokynov, ponukou stretnutí a konferencií alebo silou smerníc a programov – to je dobré, ale ako súčasť iného –, ale znovu sa objavuje ako ľud, ktorý chce kráčať spolu, medzi nami a s ľuďmi.“

Cirkev, „ľudia na ceste“: to je demokratická a antihierarchická koncepcia, synodálna koncepcia, ktorá je v rozpore s večným Magistériom, ktorému nikto – ani pápež – nemôže odporovať.

Cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus, určite nie je synodálnou Cirkvou, ale hierarchickou Cirkvou, ktorá nemá potrebu spochybňovať samu seba alebo postupovať do neznáma, pretože jej Zakladateľ jej zjavil jej poslanie a zanechal jej nemennú konštitúciu.

Pius XII. v prejave 2. októbra 1945 vysvetlil, že na rozdiel od štátu Cirkev nevznikla zdola, ale zhora: „To znamená, že Kristus, ktorý vo svojej Cirkvi uskutočnil Božie kráľovstvo, ktoré ohlásil a určil pre všetkých ľudí všetkých čias, nezveril veriacim poslanie Učiteľa, Kňaza a Pastiera, ktoré prijal od Otca pre spásu ľudského rodu, ale ho odovzdal. Odovzdal ho kolégiu apoštolov či hlásateľov, ktorých sám vybral, aby kázaním, kňazskou službou a sociálnou mocou svojho úradu pomáhali zástupom veriacich vstúpiť do Cirkvi, aby ich posväcovali, osvecovali a privádzali k plnej zrelosti Kristových nasledovníkov.“ Podobne to objasňuje aj konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium v 20. kapitole, kde sa zdôrazňuje, že „apoštoli v tejto hierarchicky usporiadanej spoločnosti dbali na ustanovenie nástupcov“.

Cirkev je hierarchická, pretože je to viditeľná Cirkev, ktorá má telo a údy: je to mystické telo. A tak ako v ľudskom tele je hlava a ostatné údy, aj v katolíckej Cirkvi je hlava, ktorou je pápež, pod ním sú biskupi a údy, ktorými sú jednotliví veriaci. Pápež a biskupi predstavujú učiacu Cirkev, ktorá riadi a učí zhora, zatiaľ čo veriaci tvoria Cirkev učiacu sa, ktorá sa riadi učením a normami Cirkvi zdola.

V hierarchii má každý svoje miesto, každý hrá svoju úlohu, každý plní svoju úlohu a poslanie. Iba cirkevná autorita má právo a povinnosť riadiť a učiť, ale všetci veriaci majú právo a povinnosť strážiť, brániť a odovzdávať vieru, ktorú prijali pri krste. Preto my, jednoduchí veriaci, chceme tvárou v tvár tomuto synodálnemu experimentu zdôrazniť svoju vernosť večnému Magistériu Cirkvi a s úctou vyjadriť svoj odpor voči nesúladnému hlasu pastiera, ktorý sa zrejme chce od tohto učenia vzdialiť.

Zdroj: https://adelantelafe.com/la-iglesia-sinodal-y-la-de-cristo/

***

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil s podnadpisom Doposiaľ nenapísané dejiny ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia (a nemalou mierou naň vplýva i dnes). Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na odkaze: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/.

PDF (formát pre tlač)