Clicks50

Keď viera vonia – kadidlo a vôňa v biblických opisoch

V tomto vianočnom čase určite väčšina z nás zacítila vôňu vianočného stromčeka, medovníkov a iných príjemne aromatických vecí. Možno niekto dostal ako darček pod stromček parfum či iný druh voňavky. Aj v Biblii a v kresťanskej liturgii vône zohrávali dôležitú úlohu. Už v Knihe žalmov je napísané: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta“ (Ž 141, 2).

Vôňa vplýva na vnímanie človeka, pridáva pocit slávnostnosti, ktorým je naplnené aj Vianočné obdobie. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime priblížiť pohľad na vôňu kadidla a iných aromatických látok v Biblii, a to v súvislosti s práve prežívanými vianočnými sviatkami.

Kadidlo je dehydrovaná látka, ktorá sa získava z určitých stromov rodu boswellia. Ako vonnú živicu ju botanicky pomenoval anglo-indický prírodovedec George Christopher Molesworth Birwood (1832 – 1917). V roku 1867 švajčiarsky lekárnik a chemik Friedrich August Flückiger (1828 – 1894) prvý raz použil v učebnici farmakológie pre kadidlo názov species nova.

Pod rod stromov boswellia patrí asi 25 druhov. Tento rod je rozšírený v južnej Arábii, severovýchodnej Afrike a v Prednej Indii. Kadidlo v našich kostoloch zvyčajne pochádza z južného pobrežia Arabského polostrova, zo štátov Jemen a Omán. To, čo my nazývame kadidlom, je vlastne živica zo stromov boswellia sacra, respektíve boswellia carteri. Tieto stromy z druhu bursacea dorastajú do výšky 2 – 6 metrov. Ich konáre vyrastajú z mohutného kmeňa hneď nad zemou, takže stromy vyzerajú ako kry. Kôra sa odlupuje vo veľkých kusoch. Keď v dôsledku rastu odpadne, nahradí ju nová. Listy, ktoré vyrastajú neskoro na jeseň, sú dlhé približne 15 – 25 cm a rastú riedko na konároch alebo ako trsy na ich koncoch.

Skoro na jar sa objavujú biele kvety, ktoré sa v lete menia na bobuľovité kôstkovice. V čase horúčav, zvyčajne v máji, sa z kmeňa a konárov kôra zoškriabe. Pre paralelné usporiadanie kapilár stačí iba oškriabať povrch, netreba zarezávať do kôry. Z týchto rán v malom množstve vyteká lepkavá mliečna tekutina, ktorá na vzduchu tuhne a je nižšej kvality. Približne po mesiaci sa oškriabe, no ešte stále sa nezbiera. Počas nasledujúcich dvoch týždňov z rán na strome vyteká viac tekutiny, ale ani táto sa nevyužíva na kadidlo. Zber sa začína až po treťom zoškriabaní. V horúcich letných mesiacoch sa vytečená živica zbiera raz za týždeň. Zo stromu strednej veľkosti sa získava približne 500 gramov. V októbri, keď sa končí teplé obdobie, živica prestane vytekať a zber sa skončí.

Liečivý prostriedok

Použitie kadidla ako medicínsko-terapeutického prostriedku sa spomína už na egyptskom papyruse Eber približne okolo roku 1600 pred Kr. Olibanum sa veľmi skoro používalo ako liečivo pri rôznych ochoreniach, ale pripisoval sa mu najmä upokojujúci účinok. Kadidlo ako liečivý prostriedok spomína Hippokrates, Teo-frast aj Dioskurides. Starovekí lekári si osobitne cenili kadidlo pre jeho pozitívny vplyv pri hojení rán a na zastavenie krvácania. Ako medicínske indikácie na použitie kadidla sa v stredoveku uvádzali: zápcha, kašeľ, zápal, chrapľavosť hlasu, omrzliny, bradavice, kožné vyrážky, lupienka, lepra, svrab, suchotiny... Kadidlová živica ako liečivý prostriedok sa spomína v 12. storočí v diele sv. Hildegardy s názvom Physica. Od polovice 19. storočia sa kadidlová živica používala aj pri bronchitíde a ochoreniach pľúc.

Kadidlová cesta

Kým staré klasické latinské pomenovanie kadidla ako t(h)us pochádza z gréckeho thyos (obeta), pomenovanie kadidlovej živice – olibanum, ktoré sa dnes používa v prírodných vedách a od stredoveku sa objavovalo na lekárskych receptoch, má svoj pôvod v juhoarabčine. V gréckom slove libanos a v hebrejskom lebonah sa na označenie kadidla zaužívalo pomenovanie, ktoré sa vyslovuje ako liban. V týchto pomenovaniach je počuteľný semitský koreň LBN, ktorého základný význam je biely, a to pre mliečnobielu farbu živice z prvého zberu. Keďže kadidlo bolo vždy vzácnou a dôležitou surovinou, bola podľa neho pomenovaná najdôležitejšia obchodná cesta na Blízkom východe – Kadidlová cesta. Táto cesta spájala pobrežie Indického oceánu s pobrežím Stredozemného mora. Už v 10. storočí pred Kristom ňou prechádzali karavány 70 až 90 dní a za tento čas prešli trasu dlhú približne 3 500 km.

Kadidlo v starovekých kultúrach

Historicky veľmi staré zmienky o kadidle pochádzajú z Egypta. Na archeologických a ikonografických artefaktoch z 3. tisícročia pred Kr. sa znázorňovalo kadidlo ako dôležitý spoločenský prvok aj ako súčasť kultu, lebo v tom čase sa takmer žiadna kultová činnosť v starovekom Egypte nezaobišla bez kadidla. Kadidlo bolo v Egypte znakom zjavenia božstva, jeho vôňa dokonca stelesňovala samo božstvo.
Na rozdiel od Egypta v Mezopotámii bolo kadidlo v najstaršej dobe medzi vonnými látkami neznáme. Často sa to vysvetľuje chýbajúcimi námornými obchodnými vzťahmi s južnou Arábiou.

Grékom priniesli kadidlovú živicu pravdepodobne Feničania v 7. storočí pred Kr. Najskôr sa kadidlo používalo ako dar pre bohyňu Afroditu, ale aj pri svadobných obradoch a v rámci antických tajných náboženských rituálov. Živicové zrnká sa uchopili palcom a ukazovákom, pričom prostredníkom sa hodili na žeravé uhlíky alebo do ohňa.

Prvý vládca, ktorému bolo kadidlo dôkazne obetované, bol Alexander Veľký.

V Ríme treba používanie kadidla datovať asi do 3. storočia pred Kr. Obrovské množstvá kadidla sa spotrebovali pri pohrebných slávnostiach. Spravidla však kadidlová obeta patrila iba bohom a zbožstvovaným osobám.

Vône v Starom zákone

I texty Starého zákona poukazujú na význam kadidla. Z hľadiska vône môžeme rozlíšiť: obetovanie tuku, obetovanie pečiva a obetovanie vonných látok.

Starozákonnú prax obetovania opisuje biblický text Prvej knihy Samuelovej z 11. storočia pred Kr.: „Keď niekto prinášal obetu a mäso sa varilo, prišiel kňazov sluha s trojzubou vidlicou v ruke, strčil ju do kotla, do hrnca, do rajnice alebo do misy a všetko, čo vidlica zachytila, vzal si kňaz pre seba...“ (1 Sam 2, 13 – 14). Z toho vyplýva, že po zabití obetovaných zvierat v chráme sa tuk vyvaril a pozbieral z povrchu. Ako najcennejší diel sa nechal na oltári spáliť a tým sa obetoval Bohu. V texte 1 Sam 2, 27 sa vysvetľuje, že toto obetovanie bolo kňazskou funkciou. Uvarené mäso, ktoré kňazi vybrali z nádoby, bolo ich podielom jedla. Spaľovanie kvaseného pečiva, opísané v Knihe proroka Amosa 4, 4 – 5, je pravdepodobne kanaánskeho pôvodu. Ani v Knihe proroka Izaiáša ešte nie je možné pomyslieť na kadidlo a iné koreniny ako na spaľovanú látku. Pri porovnávaní Iz 1, 13 a Iz 6, 6 je pravdepodobné, že aj tu išlo o pečivo, ktoré bolo spaľované, pretože žeravé uhlíky z oltára, ktoré sa dotkli pier proroka, majú svoje miesto v každodennom živote pri príprave chleba.

V neoficiálnej oblasti sa obetovali koláče a chlieb. Podobne kritická ako text u Izaiáša je aj Kniha Deuteronómium. Jej polemika však bola oveľa formálnejšia a bola prebratá zo skorších prameňov. V kňazských predpisoch sa nachádzajú tri pasáže, ktoré rozprávajú o preniknutí obety vonných látok do kultu Jahveho. Ide o príbeh Áronových synov Nadaba a Abiua v Knihe Levitikus (10, 1 – 5), o 250 mužoch v šestnástej kapitole Knihy Numeri a od toho sa odvíjajúcu správu o Koreho skupine.

Obetovanie vonných látok v Starom zákone patrilo k výsadám kňazov. Kadidlo v potravinových obetách Starého zákona sa používalo ako prísada k obetovanému pokrmu. Išlo o obetu, ktorej vôňu zjemňovali vonnými ingredienciami.

Podľa proroka Nehemiáša (Neh 13, 5 – 9) kadidlo bolo uložené v chrámových skladoch, kde sa dalo kúpiť. Mnohí pútnici si prinášali do Jeruzalema kadidlo sami, ako to dosvedčuje aj text Jer 41, 5. Z hľadiska liturgie sa stal veľmi známym druhý verš zo Žalmu 141: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“ Hoci nejde o sprievodnú modlitbu k prinášanej obeti, uvedený verš Žalmu 141 má formu synonymickej paralely.

Modlitba sa vznáša k Bohu ako dym kadidla a Boh prijíma túto obetu. Isté predpisy o kadidlovej obete a o kadidlovom oltári nájdeme v Knihe Exodus 30, 1 – 10. V Ex 30, 34 – 38 predpísaná príprava obetného kadidla vymenúva aromatické ingrediencie: storax – živicu zo stromu pistacia lentiscus, kadidlo z vonných lastúr – roztavený kryt niektorých voňavých lastúrnikov; galban – mliečnu šťavu rastliny ferula galbaniflua hustnúcu na gumovitú živicu.

Vonné perspektívy
v Novom zákone


Aj v textoch Nového zákona sa na viacerých miestach spomínajú aromatické látky. O ich hodnote a dôležitosti svedčí napríklad aj fakt, že hneď dve rôzne vonné látky – kadidlo a myrha – boli aj medzi darmi mudrcov, ktoré priniesli malému Ježišovi, keď sa mu prišli pokloniť ako novému kráľovi do Betlehema, čo je zachytené v Evanjeliu podľa Matúša (2, 11). Kadidlo aj myrha sú veľmi vzácne vonné látky, majú jedinečnú vôňu, za ktorú vďačia živicovému pôvodu.

Kadidlo – dar mudrcov
od východu


Podľa biblického textu Mt 2, 11 priniesli mudrci Dieťaťu v jasliach zlato, kadidlo a myrhu. Kadidlo je prvým z týchto vianočných darov. Boli to najcennejšie dary, aké sa vtedy používali, a kadidlo sa považovalo za štátny dar. Keď mudrci podarovali Ježišovi v Betleheme kadidlo, bol to prejav úcty Kristovi ako panovníkovi. Pre kadidlo (a myrhu) sa v dejinách ujala hypotéza, že mudrci zrejme pochádzali z Arábie. Treba si však uvedomiť, že vďaka spomínaným obchodným cestám arabské kadidlo bolo dostupné v celom Stredomorí, takže pôvod mudrcov z Arábie nevieme na tomto podklade dostatočne dokázať. Poklona troch mudrcov v Betleheme sa často chápala ako naplnenie proroctva z Iz 60, 6, čím by predstavovala eschatologickú púť národov k vrchu Sion.

Kadidlo a zlato sa v tomto úryvku spomínajú spoločne a medzi všetkými troma darmi z úryvku Mt 2, 11 nie je nikde v predchádzajúcich biblických textoch či v Starom zákone nijaká súvislosť. No v dejinách výkladu Písma zohrali dôležitú úlohu. Zlato sa zvyčajne v biblickej exegéze vysvetľuje ako dar pre Krista ako kráľa, myrha sa od čias sv. Ireneja a Origena vzťahuje na Ježišovu smrť. Kadidlo bolo darom pre Krista ako Boha, ale z dôvodu svojej primárne kultovej konotácie poukazovalo na Krista ako veľkňaza.

Zaujímavé je stredoveké vysvetlenie cieľa týchto troch darov od mudrcov: zlato zmiernilo biedu v Ježišovej rodine, kadidlo zahnalo zápach v maštali a myrha zabezpečila Dieťaťu zdravie.

Priniesli mudrci od východu
Ježišovi dve alebo tri vonné látky?


Ďalšia možná interpretácia biblického textu o daroch mudrcov z Mt 2, 11 hovorí, že je nanajvýš pravdepodobné, pokiaľ ide o dary troch mudrcov, že v skutočnosti mu priniesli do daru tri, nie dve vonné látky. Podľa Gonzagua Ryckmansa sa zlato do tohto textu dostalo v dôsledku lingvistického nedorozumenia, ktoré vzniklo v arabčine. V starej juhoarabčine sa totiž označuje tým istým slovným kmeňom ako zlato – „DHB“ – aj zložka vonnej látky, vydávajúca silne aromatizovanú príjemnú vôňu.

Myrha – jej cena a symbolika

Dve aromatické látky, spomínané v textoch Nového zákona – kadidlo a myrha –, sa od seba výrazne odlišujú nielen použitím, vzhľadom a vôňou, ale aj symbolikou. Arabi dodnes nazývajú myrhu murr,
čo v preklade znamená horký. Myrha je silne aromatická živica zo stromu commiphora myrha, ktorý rastie na Blízkom východe. Známa bola
najmä ako voňavý olej používaný v kozmetike, pri kultovom pomazaní, ale aj ako dôležitá vonná prísada na pomazanie zosnulých. Verilo sa, že myrha spomaľuje starnutie, lieči poranenia kože, pomáha pri črevných problémoch, dezinfikuje ústnu dutinu, ničí baktérie a upokojuje. Myrha, ktorá môže byť tuhá aj tekutá, je na rozdiel od kadidla horká a tmavá, kým kadidlová živica je zväčša sladká a bledá. Kadidlo, ktoré sa viac používalo pri kulte, bolo symbolom Ježišovho božstva, kým myrha pre svoju horkosť symbolizovala skôr Pánovo utrpenie. Myrha však bola
jedinečnou zložkou vonných látok a posvätných olejov aj pri židovských pohreboch. Vôňa myrhy pri spaľovaní je príjemne drevitá a korenistá. Jozef Flávius napísal, že pri Herodesovom pohrebe len voňavé látky
nieslo päťsto sluhov. Tieto fakty vysvetľujú, prečo Nikodém s Jozefom z Arimatey uložili Ježišovo telo do hrobu s veľkým množstvom mimoriadne vzácnej zmesi myrhy a aloe. V rímskom impériu si však myrha nezískala takú popularitu ako kadidlo. No jej cena bola
neporovnateľne vyššia ako cena kadidla.

Vône nás sprevádzajú po celý život a sú významným prvkom v procese ľudskej komunikácie. Pomocou vône možno vyvolať radosť, príjemný pocit či atmosféru. Vôňu kadidla v aktuálne prežívanej vianočnej liturgii prinášame Bohu, ale je určená
aj ľuďom v chráme vo forme incenzu. Aj pomocou nej sa vytvára istá duchovná atmosféra, napríklad pri požehnávaní
príbytkov v období Zjavenia Pána. K skúmanej téme kadidla a vonných látok mám už niekoľko rokov aj osobný vzťah.
Na základe skúseností s rôznymi vonnými ingredienciami, používanými v liturgii Východu i Západu, či z krátkodobých
pobytov vo viacerých krajinách mám zbierku aromatických látok, používaných pri bohoslužbách v rôznych častiach sveta, s počtom vyše sto exemplárov, medzi ktorými osobitné miesto zaujíma kadidlo. Človek sa otvára príjemnej vôni a rád sa dá ňou preniknúť. Vôňa kadidla v chráme počas vianočných sviatkov môže byť súčasne i podnetom chváliť Boha za jeho dar stvorenia. Preto vianočná kresťanská liturgia i život každého kresťana majú šíriť vôňu poznania Ježiša Krista. –PC–

PETER CABAN
AUTOR VYUČUJE LITURGIKU NA RKCMBF
UNIVERZITY KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
A NAPÍSAL KNIHU O VÔŇACH V BIBLII A LITURGII
ILUSTRAČNÉ SNÍMKY: PROFIMEDIA.SK