Anton Čulen
330

Historik František Vnuk: K trom životným jubileám Jozefa Braneckého, SchP

Historik František Vnuk: K trom životným jubileám Jozefa Braneckého, SchP

Dňa 31. marca uplynulo 140 rokov od narodenia, 7. apríla 115 rokov od kňazskej vysviacky a o pár dní – 14. novembra – uplynie 60 od smrti slovenského historika, spisovateľa, pedagóga a kňaza-piaristu Jozefa Braneckého.
Pokladám si za povinnosť zastaviť sa pri tomto jubileu, pretože k jeho menu ma viažu milé spomienky na moje mladé roky. Bol prvým spisovateľom, s menom ktorého som sa stretol ešte prv než som sa naučil čítať. V našej chudobnej domácnosti sme totiž popri svätovojtešských kalendároch mali iba jednu knihu – prvý zväzok historických povestí J. Braneckého Keď rumy ožijú. Mladším čitateľom tu musím pripomenúť, že to bolo pred 90 rokmi a v tom čase v dedinských sedliackych chalupách bola kniha zriedkavosťou i vzácnosťou. Na takéto márnosti “sa peniaze nevyhadzovali.” Okrem modlitebných kníh a kalendárov, tlačené slovo a literatúra vôbec boli v domácnostiach skôr výnimkou než pravidlom. A hádam aj ten kalendár by sa nebol kúpil, keby nebolo treba zistiť, kedy je v okolitých mestečkách dobytčí alebo výkladný jarmok.

Neviem, za akých okolností sa Braneckého kniha ocitla v našom dome, ale môžem povedať, že bola ošúchaná častým čítaním, a bola mojím prvým stretnutím s literatúrou. Čítavala z nej moja stará mama nám svojim vnúčatám – ale aj susedom a priateľom – hlavne počas dlhých zimných večerov pri pradení a páraní peria.

Neskôr ako stredoškolák-gymnazista mal som šťastie vidieť a počuť pána rektora Braneckého aj osobne. V roku 1941, krátko pred koncom školského roka, prišiel na gymnázium v Zlatých Moravciach a žiakom vyšších tried mal prednášku o tom, ako sa rodí historická povesť. Upútal hneď svojím zjavom. Bol mužom štíhlej vysokej postavy; o hlavu vyšší ako riaditeľ gymnázia Emanuel Filo, ktorý nám ho uvádzal. Jeho prednes už od prvej vety vedel vzbudiť a udržať pozornosť všetkých nás. V priebehu prednášky bolo vidno, že má ťažkosti so zrakom, keď na stole rukami hmatal akýsi kúsok papiera a aby mohol prečítať, čo na ňom bolo, priložil si ho tak blízko k očiam, že sa takmer dotýkal konca jeho nosa.

V prednáške nám pútavo vykladal, ako sa ľudové povesti rodia, prechovávajú a zachovávajú v ľudovej tvorbe. Hovoril nám, že ony žijú aj v pamätiach našich rodičov a starých rodičov a vyzýval nás, aby sme ich zbierali, zachytili a položili na papier. Tých, čo v sebe cítia spisovateľskú žilu, povzbudzoval, aby sa pokúsili o literárne spracovanie historických príhod z nášho kraja.

V tom čase som už o tvorbe Jozefa Braneckého vedel pomerne dosť. Každú jeho knihu, ktorá bola na dosah v školskej alebo obecnej knižnici, som prečítal, niektoré z nich (napríklad, Poklady Matúša Čáka) aj dva- či trikrát. Pravda, v tom čase (v r. 1941) Braneckého povesť a literárna prestíž spočívala v jeho historickom románe Frater Johannes, ktorý vyšiel v roku 1929 a hneď sa stal senzáciou mladej povojnovej slovenskej literatúry (dnes by sme povedali bestsellerom). Bol jedným z mála literárnych diel, ktoré vzbudili pozornosť aj v cudzine. Román bol preložený aj do poľštiny a maďarčiny. Menej známou – ale v slovenskom prostredí jedinečnou – je udalosť, že v marci 1942, pri príležitosti šesťdesiatky J. Braneckého, trenčianska likérka Slovlik prišla na trh s novým trpkým bylinkovým likérom, ktorý pomenovali Frater Johannes.

Autor tohto úspešného románu, Jozef Branecký, sa narodil 31. marca 1882 v (Uhorskej) Skalici. Tu navštevoval základnú školu a štyri triedy gymnázia. Ďalšie ročníky stredoškolského vzdelania absolvoval v Levoči, kde po skončení 6. ročníka bol prijatý za člena rehole piaristov, alebo ako znel plný titul tohto rádu Ordo Clericorum regularium pauperum Matri Scholarum piarum (Rád chudobných regulárnych klerikov Matky Božej nábožných škôl – SchP). Tu mohol naplno uplatniť svoje pedagogické schopnosti, pretože piaristi sa venovali výhradne výchove mladých a dospievajúcich chudobných chlapcov.

Rehoľu piaristov založil španielsky kňaz Jozef Kalazanský (1557-1648), ktorý otvoril svoju prvú bezplatnú školu v Ríme v roku 1597. Pápež Gregor XV. schválil konštitúciu rádu v r. 1621. Rád sa veľmi rýchle ujal a šíril v krajinách katolíckej Európy. Prvá piaristická škola na území Slovenska vznikla ešte za života zakladateľa, v Podolínci v roku 1642. Stojí za zmienku, že v roku 1918 spomedzi 20 stredných škôl na území Slovenska, piaristi viedli a spravovali deväť: Nitra, Trenčín, Ružomberok, Prievidza, Svätý Jur, Levice, Banská Štiavnica, Senec a Krupina.

Ako piarista Branecký pokračoval v štúdiách a v rehoľnej formácii najprv vo Vacove a potom v Kecskeméte, kde maturoval v roku 1902. Pedagogické a teologická štúdium na univerzite v Budapešti dokončil v roku 1907 a v apríli 1907 bol vysvätený za kňaza. Prvú svätú omšu odslúžil v rodnej Skalici 7. apríla 1907.

Po vysviacke jeho prvým pôsobiskom bolo prestížne piaristické gymnázium Nagykárolyi (dnes Carei v Rumunsku. Škola si svoju povesť zachovala dodnes a je známa pod menom Școală Gimnazială Vasile Lucaciu ), kde bol profesorom hudby a klasických jazykov. V roku 1917, keď bol preložený do Trenčína a tam žil, pracoval, organizoval a tvoril až do päťdesiatych rokov, keď násilný zásah komunistického režimu rušivo nezasiahol do jeho plodného života.

Koniec vojny a prevrat v roku 1918 kruto poznačil existenciu piaristických škôl na Slovensku. Keď treba s obdivom a vďakou hovoriť o zásluhách piaristov na intelektuálnom a náboženskom rozvoji slovenskej mládeže, menej chvályhodného sa dá povedať o duchu, v akom sa to dialo. Ako všetko školstvo v starom Uhorsku, aj piaristické školy boli nástrojmi odnárodňovania a maďarizácie. A tak po prevrate v roku 1818 hnev nových vladárov bol v prvom rade namierený proti nim. Nielen preto, že boli maďarské, ale – ako sa ponosovali predstavitelia katolíkov – preto, že boli katolícke. Evanjelické školstvo totiž podobným opatreniam vystavené nebolo.

Referentom pre školstvo v Šrobárovej administratíve bol Anton Štefánek a ten konal veľmi rýchlo a bezohľadne. Všetky katolícke gymnázia boli poštátnené a profesori – „pre neznalosť slovenského jazyka“ – nedostali povolenie vyučovať. Týmto opatrením bolo postihnutých 60-70 piaristov, ktorí museli opustiť svoje celoživotné povolanie a odísť zo Slovenska. Niektorí odchádzali dobrovoľne, iní pod nátlakom. Medzi nimi boli aj niekoľkí rodení Slováci, ako napríklad Vincent Tomek, rodák z Plaveča (obec v okrese Stará Ľubovňa), ktorý bol v roku 1947 dosiahol najvyššie postavenie rehole, keď bol zvolený za generálneho predstaveného piaristov.

A tak na Slovensku po roku 1919 ostalo len asi 10 piaristov, ktorí sa potom sústredili v štyroch domovoch: Trenčín, Nitra, Prievidza a Svätý Jur. V roku 1930 vznikla samostatná slovenská provincia a jej provinciálom sa stal páter Jozef Branecký.

V rušných poprevratových mesiacoch aj Jozef Branecký bol pozbavený rektorstva, teraz už poštátneného trenčianskeho gymnázia. Bol však jedným z tých, čo odmietli odísť do Maďarska; zostal na Slovensku a hneď sa zapojil do aktívnej činnosti na kultúrnom, náboženskom a národnom poli. V roku 1919 je spoluzakladateľom katolíckej telocvičnej organizácie Orol, funkcionárom miestneho odboru Matice slovenskej (od roku 1932 predseda Historického odboru MS) a hybnou silou ľudovýchovného spolku Slovenský kruh. V roku 1920 prevzal vedenie Katolíckeho konviktu a od roku 1925 bol pravidelným prispievateľom do regionálneho časopisu (založeného katolíckym dekanom-farárom Andrejom Marsinom) Trenčan (často pod priehľadným pseudonymom „Rektor“).

Ako sa raz bol vyslovil „Trenčín prirástol k jeho srdcu a jeho srdce Trenčínu“. Bola to vrelá a precítená láska, ktorá rástla tým viacej, čím hlbšie sa venoval štúdiu bohatej histórii tohto mesta. Dôkladne preskúmal jeho slávnu minulosť, ako je zachytená v mestských, stoličných i jezuitských archívoch. Niektoré neznáme dokumenty uverejnil vo vedeckých časopisoch a v matičných publikáciách, iné zas veľmi účinne spracoval epicko-prozaickou formou s dôrazom na národno-náboženský a výchovný aspekt. Svieži štýl a podrobná znalosť historického pozadia vedeli vyvolať dobovú náladu silnej umeleckej hodnoty.

Jeho prvé literárne príspevky boli dramatické pokusy a drobná beletria. Na svoje prišiel až v roku 1926, keď publikoval kratšie historické poviedky v dvoch dielach Zo starého Trenčína a Trenčín, Trnava…. Podobnou antológiou pútavých, veselých i dojemných historických príhod bolo aj jeho dvojzväzkové dielo Keď rumy ožijú… (1931, 1932).

Najpozoruhodnejším a najúspešnejším dielom Jozefa Braneckého je jeho historický román Frater Johannes (1929).V ňom vykreslil pohnuté životné osudy Turka-janičiara slovenského pôvodu, Jána Gludováca, v ktorom láska k slovenskej dievčine prebudí jeho slovenský pôvod a napokon ho privedie späť, medzi svojich, neskôr ku konverzii a vstupu do jezuitského rádu. Na Slovensku román vyšiel v niekoľkých vydaniach, vydali ho aj Slováci v Amerike a vyšiel aj v roku 1968 v krátkom období tzv. Dubčekovej jari. Po páde komunizmu ho znovu vydal Spolok sv. Vojtecha ako podielovú knihu pre svojich členov (v roku 1994) .

Bohužiaľ, dnešný vkus a umelecké kritéria slovenského čitateľa a hlavne slovenskej mládeže – akoby otupené tridsaťročnou indoktrináciou a súčasným zhonom po materiálnych hodnotách – dávajú prednosť internetovej publicistike pred umeleckými kvalitami, ktoré nás nadchýnali pred 70-80 rokmi.

Ako starostlivý pedagóg Jozef Branecký nikdy nestrácal zo zreteľa mládež. V snahe dať mladým ľuďom vhodné čítanie, ktoré nielen upúta a pobaví, ale aj duchovne nadchne, napísal pre nich niekoľko kníh. V roku 1935 vydal knihu Poklady Matúša Čáka a v roku 1942 Pribinove vŕby. Deje poviedok sú síce zo slovenskej minulosti (z 9. a 14. storočia), ale udalosti sú fiktívne; inými slovami: mohlo to tak byť, ale nemuselo.

Podobný charakter majú aj jeho dve posledné publikácie. V roku 1948 vyšiel jeho historický román z obdobia Napoleonových vojen Alexander a Alexandra. Autor v ňom vyobrazil romantický príbeh lásky ruského dôstojníka armády maršala Kutuzova a dcéry trenčianskeho mešťana Zlatáryho. Príbeh sa odohráva na pozadí bitky troch cisárov (Napoleona oproti rakúskemu cisárovi a ruskému cárovi) pri Slavkove u Brna (Austerlitz) a na podpísaní Bratislavského mieru (v decembri 1805). V tom istom roku vyšiel aj druhý román Ferko a Janka, ktorého dej prebieha za života uhorského šľachtica Ctibora, pána Beckovského hradu (14. – 15. storočie). Posledné dva romány však už „nepísal“ iba diktoval, pretože zrakom bol už „na okraji slepoty“.

Rokom 1948 sa skončila nielen literárna činnosť Jozefa Braneckého, ale aj verejné pôsobenie piaristov na Slovensku. Zásahy komunistického režimu proti Cirkvi a proti reholiam, známe pod menom Barbarská noc, neobišli ani piaristov. Ich likvidácia prebiehala v rámci Akcie K2, ktorá sa odohrala v noci z 3./4. mája, keď z kláštorov v Trenčíne, Prievidzi a Sv. Jure odvliekli 14 pátrov piaristov a väznil ich v „sústreďovacích kláštoroch“ v Podolínci a Hronskom Beňadiku. Provinciála Braneckého internovali s ostatnými rehoľnými predstavenými v Močenku (toto mestečko sa vtedy volalo Mučeníky, ale pretože tento názov pripomínal žalostný stav odvlečených rehoľníkov, v 1951 premenovali ho na Sládečkovce).

Ďalšie osudy Jozefa Braneckého, ako aj osudy tisícov prenasledovaných kňazov, rehoľných bratov a sestier, veriacich laikov, boli v rukách väzniteľov krutého režimu.

V lete 1950 Jozef Branecký bol prepustený z „preškolovacieho tábora“ v Mučeníkoch a dovolili mu pokračovať v pastoračnej službe ako správcovi piaristického kostola v Trenčíne. Ale to už bolo v jeseni jeho pestrého a plodného života, keď s pribúdaním rokov prichádzalo aj ubúdanie fyzických i psychických síl. V roku 1959 sa utiahol do kňazského charitného domova pre starých a chorých kňazov v Pezinku, kde si Pán povolal k sebe dňa 14. novembra 1962.

Večná mu pamäť v národe!

František Vnuk (9. nov. 2022)
alianciazanedelu.sk/archiv/12866