Dúhová nákaza našich krajín: Odvahu a šľachetnosť odniesol čas. Prečo sa stali kresťania zbabelými?

Dúhová nákaza našich krajín: Odvahu a šľachetnosť odniesol čas. Prečo sa stali kresťania zbabelými? Čo je a čo nie je tolerancia. Náuka odsúdená k zániku. Nové celosvetové hnutie? V čom je záhuba všetkých a v čom veľká nádej

Radomír Malý komentuje poľskú kauzu, kde si biskup dovolil spomenúť katolícke učenie o morálke, zhodou okolností v čase, keď sa v Prahe konal tohtoročný festival zhubnej homosexualistickej ideológie

Kázeň krakovského metropolitu Marka Jędraszewského, ktorá decentne pripomenula zásadné body katolíckej sexuálnej morálky vzťahujúce sa k otázke homosexuality, vyvolala mediálnu búrku. Arcibiskup sa stal terčom zúrivých mediálnych útokov liberálov, sodomitov a modernistov, ako aj trestných oznámení. Pozitívne je, že nezostal osamotený a postavili sa za neho početní biskupi a verní veriaci. K dnešnému dňu dostal podporu od troch biskupských konferencií: poľskej, českej (vďaka, kardinál Duka!) a slovenskej.

Teda nielen v západnej Európe, ale aj v Poľsku, tradične katolíckej krajine, prebieha hysterická kampaň proti Cirkvi, ktorá má za následok nie len vandalské ničenia kostolov a sakrálnych pamätihodností (to sa deje už niekoľko rokov), ale došlo už aj na fyzické napádanie kňazov, ako ukázali nedávne prípady v Štetíne, v Turku alebo vo Vroclavi.

S tým súvisí aj rastúca agresivita hnutia LGBT +, tj. genderismu a homosexualismu. Ich verejné manifestácie sú sprevádzané hrubými verbálnymi útokmi proti Katolíckej cirkvi a obrancom rodiny, nenarodeného života a správnej sexuálnej morálky. Tomu zodpovedajú aj heslá na ich transparentoch. Preto neprekvapuje, že agresivita voči katolíckym kňazom narastá. O tom, že ich motivácia pochádza práve z tohto zdroja, svedčí Štetínska kauza, keď dvaja páchatelia mužského pohlavia chceli po kňazovi, aby ich „zosobášil“. Keď odmietol, ukradli mu ornáty a surovo ho zbili.

Celý článok TU: alianciazanedelu.sk/archiv/4200

Kde je odvaha?
Krakovský arcibiskup Mons. Marek Jedraszewski zareagoval a pri príležitosti 75. výročia varšavského povstania predniesol kázeň, v ktorom okrem iného povedal: „Našej krajine už nehrozí červená nákaza. To ale neznamená, že neexistuje nová, ktorá chce ovládnuť dušu, srdce i myseľ. Nie marxistická, boľševická, ale zrodená z toho istého ducha – neomarxistická. Nie červená, ale dúhová … „

A bolo zle. Všetky ľavicové a liberálne médiá spustili na krakovského metropolitu ťažkú kanonádu. Obvinili ho z „nenávistnej reči“ a z útokov na práva človeka, do boja proti nemu sa zapojila aj tzv. „Katoľavica“, čiže ľavicoví katolíci okolo periodika Tygodnik Powszechny.

Niektorí poľskí biskupi sa postavili na obranu svojho spolubrata. Ordinár z Wloclawku Mons. Wieslaw Mering v rozhovore s listom Nasz Dziennik 2. augusta upozornil na súvislosť terajšej dúhovej revolúcie s ruskou boľševickou a francúzskou osvietenskou revolúciou, ktoré krvavo likvidovali Katolícku cirkev. Okrem toho ale biskup Mering odvážne prehlásil: „Druhotná príčina však, prečo protikresťanské organizácie si stále viac trúfajú a pristupujú k útokom a profanizácii, spočíva na samotných kresťanoch. Tí sa v Európe stali príliš zbabelými, nemajú odvahu brániť tie hodnoty, ktoré by mali byť pre nich sväté. Apologetika, čiže obrana viery, je od istej doby synonymom netolerancie a fundamentalizmu … „

Vďaka Bohu za týchto dvoch biskupov! Napriek tomu však ku sťažnosti biskupa Meringa na zbabelosť katolíkov, neochotných brániť princípy zjavenej pravdy, by bolo treba položiť si otázku, odkiaľ sa táto zbabelosť vzala. Určite nespadla z neba. Ako to, že v Poľsku, na Slovensku alebo niekde aj na východnej Morave v 50. rokoch katolícki sedliaci bránili svojho farára, keď si pre neho prišla komunistická tajná polícia, s vidlami a cepmi v rukách? Kam sa podela odvaha bojovníkov za slobodu Cirkvi v Španielsku v rokoch 1936-9, mexických cristeros padajúcich pod výstrelmi nepriateľov s výkrikmi „Nech žije Kristus kráľ!“, alebo jednoduchých roľníkov vo Vendée za Francúzskej revolúcie vraždených s celými rodinami so zástavami Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v rukách?

Kde zostalo nadšenie obrancov Viedne z r. 1683 proti niekoľkonásobnej tureckej presile?

Prečo dnes naproti tomu sme u katolíkov prevažne svedkami poníženej kapitulácie? Pokiaľ je mi známe, snáď len ešte v africkej Nigérii katolícki kresťania statočne bránia svoju vieru a svojich kňazov proti moslimom z organizácie Boko Haram, sú počuť aj správy o odvahe katolíckych veriacich v komunistickej Číne, inak v Európe a Severnej Amerike sú to iba jednotlivci obhajujúci rodinu, morálku a nenarodené životy, a to s minimálnou podporou svojich pastierov, tí naopak im často ukazujú zdvihnutý prst s pripomienkou, aby boli „tolerantní“.

Predtým bolo inak
Biskupi Mering a Jedraszewski medzi nich rozhodne nepatria. Predstavujú v európskom kontexte vzácne výnimky medzi katolíckymi hierarchami. Prečo ale nepovedia, odkiaľ sa vzala súčasná zbabelosť katolíkov, ktorú právom pranierujú? Pre odpoveď nemusíme chodiť ďaleko. Museli by totiž poukázať na zlom, ktorý nastal na Druhom vatikánskom koncile (DVK), a na následný vývoj. Tým nehovorím, že im toto vyčítam, plne chápem kontext, v ktorom pôsobia, tzn. nutnosť aspoň minimálnu súdržnosti ako s poľským, tak aj s ostatným episkopátom a s Vatikánom, nota bene pokiaľ viem, tak títo biskupi nepatria k žiadnym nadšeným adorátorom DVK, avšak vyššie zmienenej otázke, ktorú slová biskupa Meringa vyvolali, sa nemožno ubrániť.

DVK hovorí totiž úplne inou rečou, než predchádzajúci pápeži, oficiálne dokumenty, koncily, cirkevní spisovatelia, áno, aj ako apoštoli a predovšetkým sám Bohočlovek Ježiš Kristus. Spasiteľ niekoľkokrát ostro pranieroval zvrátené bludné náuky farizejov a saducejov, vyhlásil, že iba On a nikto iný je Cesta, Pravda a Život, a predpovedal svojim učeníkom a vyznávačom, že práve za vyznávanie a hlásanie tejto náuky budú prenasledovaní a popravovaní. Sv. Pavol i ostatní pisatelia novozákonných listov nešetrili tvrdými slovami proti bludom aj ich nositeľom, proti pohanom a judaistom, a zdôrazňovali jedinú pravdu v Ježišovi Kristovi. Za jej hlásanie podstúpili mučenícku smrť.

V dejinách Cirkvi neexistuje cirkevný učiteľ alebo svätec, ktorý by neodsudzoval jasne a nekompromisne bludy, to isté predstavovali aj všetky koncily, ktoré svoje dogmatické definície vždy končili sankciami proti tým, ktorí by ich popierali, sa slovami „anatéma sit!“ Rovnako tak pápeži, koncily a teológovia vyhlasovali iné náboženstvá a nenáboženské ideológie za satanskú zvrhlosť a akcentovali nutnosť hlásať ich vyznávačom zjavenú pravdu o Božom Synovi Ježišovi Kristovi s tým, že v nikom inom niet spásy a bez viery v neho a v to, čo Cirkev ním založená predkladá veriť, sa nedá dostať do neba. Táto viera v samospasiteľnosť a jedinú pravdu viedla milióny katolíckych kresťanov v histórii k tomu, že radšej volili mučenícku smrť ako jej zapretie, a v prípade potreby pozdvihli aj zbraň na obranu jej samotnej alebo ich posvätených služobníkov.

Lenže …
… dnes by niekto povedal – „to všetko odniesol čas“. Presnejšie povedané: nie čas, ale neomodernizmus v Katolíckej cirkvi, začatý DVK a pokračujúc so zvyšujúcou sa intenzitou až do súčasnosti. Prečo by napríklad katolík vyznával v moslimskej krajine, napríklad v Saudskej Arábii, svoju vieru až k preliatie krvi, keď koncilové dokumenty, ako ich cituje článok Pasqualucciho, oznamujú, že „Cirkev s úctou hľadí na moslimov …“, alebo že oni uctievajú spolu s nami „jedného a toho istého Boha“? Prečo by sa v komunistickom štáte katolíci postavili na obranu svojho farára, ktorého prišli tajní zatknúť, keď koncil komunistickú ideológiu odmietol odsúdiť a zdôraznil v dokumente Gaudium et Spes aj inde, že aj v prostredí tzv. nenáboženského humanizmu je veľa dobrých a pozitívnych prvkov? Prečo by bránili nenarodený život, monogamné manželstvá a rodinu a odmietali verejnú legalizáciu sodomských hriechov, prečo by kvôli tomu vyvolávali nepokoje a rozruchy, podstupovali prenasledovanie a komplikovali si život vyhodením z práce a pod., Keď hlásatelia pokoncilových novôt uni sono tvrdia, že v tom všetkom svinstve je zárodok boja za spravodlivosť, hoci zle pochopený?

Nepopierame, že v nekatolíckych denomináciách, v nekresťanských náboženstvách a v moderných ideológiách sa naozaj nachádzajú niektoré správne hodnoty, ale žiadna, ktorá by nebola obsiahnutá už v katolíckej náuke. Tieto dobré prvky, tzv. „Zrnká pravdy“ (citát zo sv. Tomáša Akvinského), nemôžu ale nikdy vyvážiť zlo, ktoré je všade mimo Krista a jeho Cirkev obsiahnuté. Koniec koncov nie sme žiadne sliepky, aby sme kdesi vyzobávali akési zrnká, keď máme v Božom zjavení obsiahnutú všetku pravdu.

Koncil považuje toleranciu a uznanie kladných hodnôt, ktoré existujú mimo Cirkev, za „znamenia doby“, jednotu ľudstva potom za konečný cieľ všetkej snahy. Už na jeho začiatku zazneli hlasy, že treba skončiť s exkomunikáciami a odsudzovaním heterodoxních náuk a protikresťanských ideológií. Ich vyznávači predsa majú tiež v mnohom pravdu, nie iba my.

Katolíci sú totiž nie „vlastníci“ pravdy, ale jej „hľadači“ na rovnakej úrovni s inými. Výlučnosť Ježiša Krista ako Bohočloveka, Písma sv., Tradície a katolíckej dogmy sa tak stáva obyčajnou ušľachtilou hypotézou na takmer rovnakej úrovni s inými, vraj rovnako ušľachtilými vyznaniami a ideami, napr. s liberálnym humanizmom, budhizmom, hinduizmom, islamom, neomarxismem ai., aj keď ich náuky sú v totálnom rozpore s tým, čo hlása Katolícka cirkev. A obetovať sa za obyčajnú hypotézu, nedokázanú domnienku, hoci nosnú a mne osobne pomáhajúci, stratiť kvôli tomu prácu alebo sa nechať vláčiť po súdoch, nota bene keď značná časť hierarchov toto odmieta ako „netolerantný postoj“?

Nie, to by bol nezmysel. Preto radšej budem mlčať, ak nie dokonca akceptovať všetky tie genderistické nezmysly a zhovädilosti, veď „v mene koncilu“ tak robia aj mnohí rádový katolícki teológovia, žurnalisti, politici, ba aj niektorí hierarchovia. Prečo sa zastávať niekoho, biskupa, kňaza alebo laika, ktorý vybočil z radu a počína si ako „fanatik“, a spôsobiť si tak problémy? Veď predsa my katolíci nemáme výlučnú a jedinou pravdu, tí druhí vrátane tých, čo nás prenasledujú, ju majú v mnohých bodoch tiež.

Nádej
Tolerancia je zaiste správny postoj, ak vyplýva z autentickej kresťanskej lásky k blížnemu. Týka sa ale človeka, nie scestných náuk. Tie musím naopak nenávidieť a im kategoricky odporovať, keď ich niekto chce – hoci v mene väčšiny – vnútiť celej spoločnosti, napr. zákony umožňujúce potraty, sobáše sodomitov, „slobodnú“ voľbu pohlavia atď. Človeka zaostávajúceho zvrátené názory nesmiem nenávidieť, ubližovať mu alebo pôsobiť príkoria, ale rovnako tak nutné je mať na zreteli, že keď on ich celospoločensky presadzuje, dopúšťa sa násilia na druhých. Napríklad poslanci, ktorí odhlasovali potrat, páchajú vraždy tých najnevinnejších bytostí. Alebo keď legalizujú homosvatby, likvidujú riadne monogamné heterosexuálne manželstvo a rodinu, ktoré sú nenahraditeľné pre výchovu budúcej generácie. Tu musím nekompromisne pozdvihnúť meč svojho verbálneho i občianskeho odporu, a – ak je to nutné – aj fyzický meč podľa príkladu križiakov, vendéeských sedliakov, mexických cristeros, španielskych katolíckych národovcov alebo dedinčanov v komunistických krajinách, brániacich s poľnohospodárskym náradím......

Celý článok TU: alianciazanedelu.sk/archiv/4200