Netreba to dramatizovat. Aky cely Iran? Skorumpovaný mulláhovsky rezim alebo iranci, ktorí mulláhovsky rezim nenavidia?
Ved mulláhovske pazdaránske gardy brutalne a krvavo potlacia akykolvek naznak protestu s krvavým mulláhovskym rezimom.
Pamatame, co bolo v roku 2009? Ake velke protesty proti rezimu muláhov, kde ludia kricali: Marg bar diktator! Marg bar Chameneí! Marg bar Jomhurie Eslami!
co v preklade znamena: Smrt diktatorovi! Smrt Chameneímu! Smrt Islamskej Republike!
Chameneí dal protesty krvavo na tankoch potlacit!
www.youtube.com/watchwww.youtube.com/watchwww.youtube.com/watchKrvavé kameneSíce sa to už pred svetom radšej tutle, neznamená
to však, že smrť ukameňovaním neexistuje.
Naopak, stále je reálnou hrozbou hlavne pre
iránske ženy a to, že obeť je často nevinná, veľa
nezaváži.
29. novembra 2010, 10:00
Vďaka protestujúcim
aktivistom sa veľa
rozsudkov podarí
zmeniť, nie každá
iránska žena však má
to šťastie...
Vďaka spravodajským agentúram svet už videl mnohé
drásajúce zábery mučených a umierajúcich ľudí. Ako však v skutočnosti
vyzerá smrť ukameňovaním, to vie málokto – samozrejme, okrem tých, čo
kamene hodili. Hoci je to v Iráne a ďalších fundamentalistických
krajinách stále aktuálny trest, deje sa pokútne, keďže proti nemu brojí
celý svet aj domáci aktivisti. Napriek tomu zopár prísne strážených
svedectiev o popravách uniklo. A keďže tí, čo proti hroznému trestu
bojujú, sú presvedčení, že by sa o tom mala vydať správa, vznikol
dokumentárny film Zomrieť ukameňovaním. Jeho hrdinkami sú advokátka Šadi
Sadr a ďalšie iránske aktivistky, no aj obete krvavej justície. Tie,
ktorým sa pomôcť podarilo a rozsudok im zrušili, no i tie, čo našli smrť
pod spŕškou kameňov.
Vina nevinnýchV Iráne sa s trestom smrti nebabrú.
Okrem naozaj závažných deliktov
ním trestajú aj cudzoložstvo, prostitúciu či zabitie v sebaobrane,
pretože žena či dievča nemá právo vzoprieť sa mužovi. Hlavne, ak už nie
je panna, vtedy sa vôbec nedá hovoriť o poľahčujúcej okolnosti, že si
pred násilníkom bránila česť. Je vrahyňa a hotovo. Spravodlivosť sa
príliš nezaoberá ani tým, že mnohé Iránky predávajú svoje telo
jednoducho preto, že ich prinúti rodina a že sex s otcom či s bratom
mali preto, lebo ich príbuzní znásilnili. Určite provokovali a podľa
mnohých sudcov je za to jediný adekvátny trest – ukameňovanie.Nevojnová popravaNa to, aby vás v Iráne odsúdili na trest smrti, veľa netreba. Dokonca
ani tých štyroch svedkov či štvornásobné doznanie, ako stojí v zákone.
Podľa iránskeho súdnictva môže totiž sudca vymeriavať tresty – aj
hrdelné – iba na základe vlastného úsudku. No keďže predsa len hlasov
proti ukameňovaniu stále pribúda, robí sa to tajne. Tak ako to zažili
deti Mahboubeh. Jednoducho večer odišli z väzenskej návštevy, a keď ráno
prišli, už im len na cintoríne ukázali čerstvý hrob. Ústa svedkov
popravy boli zamknuté – čo chcete vidieť – krvavú hlinu a kamene? Veľa
nepovedal ani úmrtný list. V týchto prípadoch v ňom zvyčajne stojí –
nevojnová poprava, príčina smrti pomliaždenie hlavy ťažkým predmetom...
Smrť v priamom prenose
Napriek utajovaniu sa však aktivistkám predsa len podarilo získať
svedectvo o hroznej smrti ženy, ktorá síce osem rokov vychovávala svoje
deti bez muža, napriek tomu ju odsúdili na cudzoložstvo. Namiesto
posledného želania, na ktoré má každý popravený právo, musela vykonať
rituálnu „posmrtnú“ očistu svojho tela. Po ukameňovaní sú totiž mŕtvoly
také zdevastované, že sa už nedajú poumývať. Potom ju celú od hlavy po
päty zamotali do látky a ľudskú kuklu preniesli k vopred pripravenej
jame. Zakopali ju a znova vykopali. Ženy sa totiž musia zahrabať po
plecia (muži po pás), no jej jama bola prihlboká, takže netrčala hlava.
Spravili jej teda podložku z hliny a znova zakopali. A potom sa už
začali recitovať náboženské verše, aby rozvášnili dvesto ľudí, čo
pozvážali autobusmi. Kolektívny kat stál od obete asi šesť metrov, keď
prvá skala odštartovala kamennú spŕšku. Rubáš sa zafarbil krvou, v
prachu sa váľali kúsky mozgu a zúfalý krik pomaly tíchol. Napriek tomu,
keď prišiel na kontrolu obhliadač mŕtvol, žena vraj ešte stále žila...
Vo filme tento drastický popis odznie takmer doslova a objavia sa aj
autentické zábery. Sama Sadr priznáva, že s tým má problém, no musela
uznať, že je to potrebné. Inak to ľudí, ktorých sa kameňovanie priamo
netýka, nevytrhne z ľahostajnosti.
Zvyčajný život...
Hoci sama Sadr na konci filmu za svoje aktivity skončí vo väzení,
dokument ocenený na Berlinale Cenou za mier a spravodlivosť ukazuje aj
niekoľko dobrých koncov. Napríklad príbeh dvadsaťjedenročnej Leily,
ktorej sa podarilo zmeniť trest. Dnes žije v azylovom dome, vzdeláva sa a
jej najväčším snom je vraj prežiť obyčajný život iránskej ženy. Iste
však nemá na mysli ten zvyčajný model, ktorý donedávna žila ona sama,
keď ju v deviatich rokoch začala predávať vlastná mama... Leilu možno
vďaka tomu, že je taká mladá, prežité nezlomilo a verí v šťastnú
budúcnosť. Iná zachránená Sadrina klientka je však v tridsiatke zlomená.
Trpí úzkosťou a depresiami a neverí, že život sa pre ňu neskončil, aj
keď namiesto kameňovania ju napokon potrestali „iba“ deväťdesiatimi
deviatimi ponižujúcimi ranami bičom. Holubicou nádeje je aj oslobodenie
Názin, ktorá mala umrieť preto, že v sebaobrane zabila muža, čo ju
prepadol aj s mladučkou neterou, keď sa vracali do dediny. Argument
sudcu znel – čo sa čudujú, dve ženy samy v pustatine, predsa s prípadným
násilím museli rátať, či nie? Sadr si to však nemyslela a dosiahla, že
klientku oslobodili. Sama však za toto a ďalšie víťazstvá zaplatila.
Dnes čaká na súd a reálne jej hrozí päť rokov väzenia a bičovanie...
Smrť pred kamerou
Film Zomrieť ukameňovaním môžete vidieť v rámci 11. ročníka
medzinárodného filmového festivalu Jeden svet, ktorý tento týždeň začína
v Bratislave. Postupne až do januára sa v pätnástich slovenských
mestách premietne až šesťdesiat dokumentárnych filmov – od svetových,
ale aj slovenských autorov –, ktoré podávajú svedectvo o svete, v ktorom
žijeme. Organizátorom podujatia je občianske združenie Človek v
ohrození.