Dnes som to našiel na YOUTUBE....a určite je to pravda....Treba je to len dob... Já též, proto zdílím. Dnes som to našiel na YOUTUBE....a určite je to pravda....Treba je to len dobre počúvať.More
Dnes som to našiel na YOUTUBE....a určite je to pravda....Treba je to len dob...
Já též, proto zdílím. Dnes som to našiel na YOUTUBE....a určite je to pravda....Treba je to len dobre počúvať.
Já též, proto zdílím. Dnes som to našiel na YOUTUBE....a určite je to pravda....Treba je to len dobre počúvať.
Aké sú alternatívy?
Mohli by sme začať vymýšľať rôzne alternatívy k demokracii, skĺznuť tak do roviny tvorivej, zlepšovateľskej. Teda tam, kde vznikol aj kolektivizmus. My si však myslíme, že je oveľa rozumnejšie zamyslieť sa, aké formy vlády v minulosti existovali a ktoré z nich sa ukázali životaschopnými.
Možno to niekoho prekvapí, možno nie, ale niet v tomto na výber. Jedinou formou vlády …More
Aké sú alternatívy?
Mohli by sme začať vymýšľať rôzne alternatívy k demokracii, skĺznuť tak do roviny tvorivej, zlepšovateľskej. Teda tam, kde vznikol aj kolektivizmus. My si však myslíme, že je oveľa rozumnejšie zamyslieť sa, aké formy vlády v minulosti existovali a ktoré z nich sa ukázali životaschopnými.
Možno to niekoho prekvapí, možno nie, ale niet v tomto na výber. Jedinou formou vlády ktorá sa prirodzene vyvinula je dedičná monarchia. Všetky ostatné formy vlád sú produktom tvorivosti.
Otázkou zostáva, čo možno nazvať monarchiou. Nie vždy názov „monarchia“ zodpovedá skutočnému stavu. Veľká Británia využíva symboliku monarchie. V skutočnosti je tam demokracia.
Skúsme sa teda zamyslieť, ako by mala vyzerať skutočná, prirodzená monarchia:
Prirodzená monarchia je tá, kde zodpovednosť za štát nie je delená. Všetko čo sa delí sa oslabuje. V tomto prípade zodpovednosť. Nemôže byť na prospech štátu, keď zodpovednosť za štát je oslabovaná. Zodpovednosť a vlastníctvo sú spojené nádoby. Zodpovednosť bez vlastníctva nie je skutočnou zodpovednosťou. A vlastníctvo môže existovať iba vtedy, ak si ho vieme ochraňovať a účinne brániť pred inými záujemcami. Vlasť sa ochraňuje a bráni armádou.
Dostávame sa k tomu, čo by monarchia mala obsahovať:
Jedného panovníka s podporou armády, dostatočne silnej plniť vnútorné i vonkajšie bezpečnostné funkcie.
Pre každého panovníka najdôležitejšími ľuďmi sú tí, ktorí vernosť trónu preukázali v časoch núdze, keď bolo potrebné nasadiť svoje životy pre obranu vlasti a záujmov monarchie. Ale nie vždy je potrebné vlasť brániť. V časoch mieru armáda plní bežné civilné funkcie a jej príslušníkom ku vojenskej hodnosti prináleží aj hodnosť civilná - šľachtický titul.
Šľachtické tituly nedostávajú iba verní vojaci, ale všetci, ktorí v časoch mieru svojou čestnosťou, poctivosťou, pracovitosťou, zodpovednosťou, spoľahlivosťou, rozvážnosťou alebo inými pozitívnymi osobnostnými charakteristikami slúžia rozvoju a blahu ľudskej spoločnosti. Týmto spôsobom panovník podporuje tie rodiny, ktoré sú pre jeho štát prínosom, a naopak, nepodporuje problémové rodiny.
Je zrejmé, že štát aj v časoch mieru je organizovaný podobne ako armáda. Občan, podobne ako vojak v armáde, získava svoje postavenie v spoločností podľa činov - nie podľa slov, obleku či auta. Pre lepšie pochopenie príčin, ktoré viedli k oslabovaniu monarchii až k ich zániku po roku 1918, môžeme hovoriť o problémoch, ktoré sa vyskytujú aj v armáde.
Jednota
Bojaschopná armáda musí byť jednotná, dobre organizovaná bez vnútorných rozporov a nezdravých sociálnych javov. Udržanie jednoty a vôle vojakov bojovať až do konca je kľúčovou úlohou každého veliteľa. Čo vojak, to iný človek, iný rebríček hodnôt, iný názor na riešenie zložitých problémov. Stmeliť rôznorodú masu ľudí do jedného celku je problém, ktorému čelia vojvodcovia od nepamäti. Jednoduchým a účinným zjednocovacím prostriedkom je náboženstvo. Už v dávnej minulosti kmene zjednotené okolo svojho náboženstva boli lepšie pripravené na boj s nepriateľom i nepriazňou prírody - mali väčšiu šancu prežiť. Náboženstvo sa stalo silnou zbraňou v rukách mocnárov a neodmysliteľnou súčasťou dejín ľudstva.
Zdá sa, že nemôže byť na tom nič zlé, keď náboženstvo má silné postavenie v spoločnosti ľudí. Ibaže príbeh má aj pokračovanie. Mnohí ľudia podliehajú náboženstvu natoľko, že stačí málo, aby uverili v čokoľvek iracionálne, od existencie čarodejníc, cez opodstatnenie zákazu antikoncepcie až po ideológie kolektivizmu. Stačí ponúknuť pekne zaobalenú myšlienku; oni nebudú premýšľať, či je uskutočniteľná a aké dôsledky môže mať. Úplne stačí, keď idea, hoci zvrátená, má obal a je akoby stvorená na riešenie určitého spoločenského problému, napríklad chudoby. A z bývalých spojencov sa veľmi rýchlo môže stať masa ľudí zjednotená okolo úplne iného „náboženstva“, a na opačnej strane barikády.
Príčiny a dôsledky
Monarchie nevyužívali naplno svoj potenciál. Štáty uviazli v bludnom kruhu náboženských dogiem. Moc získala do svojich rúk cirkev. Duchovné témy sa stali predmetom svojráznej politiky. Od rovnosti pred bohom je krok k rovnosti na zemi v podaní kolektivistov. Keď pôrodnosť v chudobných rodinách narastala úmerne s narastajúcou chudobou, nedostatkom vzdelania a silnejúcim vplyvom náboženstva, stalo sa toto sociálne prostredie živnou pôdou pre rozvoj ideí kolektivizmu a nacionalizmu.
Olejom do ohňa boli aj ďalšie chyby, ktorých sa panovnícke rody dopúšťali a ktoré pramenili práve z odklonu od spoločnosti rozumu a poznania ku spoločnosti sebaklamu a prehliadania závažných problémov. Nezdravé sociálne javy – nevoľníctvo (otroctvo) - pretrvávali príliš dlho. Pridružili sa chyby v udeľovaní šľachtických titulov. Nelichotivý stav šľachty sa naplno prejavil po roku 1918, keď mnohí „šľachtici“ sa ukázali ako zbabelci, zradcovia a zlodeji. A množstvo ďalších, väčších či menších chýb, ktorých sa dopúšťali vládnuce dynastie v jednotlivých krajinách.
Výsledkom boli úspešné vzbury v Anglicku, Francúzsku, Rusku až napokon všetko zavŕšila kapitulácia v roku 1918. Tým európske monarchie de facto zanikli.
Výsledky sú neblahé, ale hovoriť že monarchie treba nahradiť demokraciami by bolo to isté, ako po prehratom boji tvrdiť, že armády treba nahradiť niečím iným, kde radoví vojaci v zákopoch budú voľbami rozhodovať o osude svojich veliteľov a generálov. Vládnuce dynastie robili chyby, za ktoré sa platí. To ale neznamená, že kolektivistický požiar bude spaľovať svet naveky.
Monarchia
Monarchia je prirodzený systém. Má logiku a má preto blízko ku všetkému, čo sa opiera o rozum, zdravý úsudok, poznanie, skúsenosti, vzdelanie, vedu. Naopak, je v rozpore so všetkým umelým, vymysleným, iracionálnym. Nepotrebuje ideovými tmelmi lepiť dokopy rozdielne typy ľudí. Má možnosti vytvárať celistvosť na etnickom princípe s vlasteneckými väzbami. Tie sú oveľa pevnejšie a stabilnejšie než väzby vytvorené zneužívaním citlivých, intímnych myšlienkových tém človeka na znásilňovanie jeho mysle náboženskými ideami. Homogénny národ na etnickom princípe v ktorom nie je núdza o ľudskosť, dobro, múdrosť, toleranciu, zodpovednosť, empatiu ale aj pracovitosť, chrabrosť, vernosť národu, etniku, vlasti, štátu je zárukou stability, prosperity, blahobytu a mieru. Žiadna z týchto vymenovaných ušľachtilých ľudských vlastnosti sa nedá natrénovať ani naučiť z biblie či politických školení. Ale zodpovednou, dlhodobo cielenou rodinnou politikou štátu v spolupráci so zodpovednosťou jednotlivca a jeho prístupu k rodičovstvu sa dá v tomto smere dosiahnuť veľa.
Mohli by sme začať vymýšľať rôzne alternatívy k demokracii, skĺznuť tak do roviny tvorivej, zlepšovateľskej. Teda tam, kde vznikol aj kolektivizmus. My si však myslíme, že je oveľa rozumnejšie zamyslieť sa, aké formy vlády v minulosti existovali a ktoré z nich sa ukázali životaschopnými.
Možno to niekoho prekvapí, možno nie, ale niet v tomto na výber. Jedinou formou vlády ktorá sa prirodzene vyvinula je dedičná monarchia. Všetky ostatné formy vlád sú produktom tvorivosti.
Otázkou zostáva, čo možno nazvať monarchiou. Nie vždy názov „monarchia“ zodpovedá skutočnému stavu. Veľká Británia využíva symboliku monarchie. V skutočnosti je tam demokracia.
Skúsme sa teda zamyslieť, ako by mala vyzerať skutočná, prirodzená monarchia:
Prirodzená monarchia je tá, kde zodpovednosť za štát nie je delená. Všetko čo sa delí sa oslabuje. V tomto prípade zodpovednosť. Nemôže byť na prospech štátu, keď zodpovednosť za štát je oslabovaná. Zodpovednosť a vlastníctvo sú spojené nádoby. Zodpovednosť bez vlastníctva nie je skutočnou zodpovednosťou. A vlastníctvo môže existovať iba vtedy, ak si ho vieme ochraňovať a účinne brániť pred inými záujemcami. Vlasť sa ochraňuje a bráni armádou.
Dostávame sa k tomu, čo by monarchia mala obsahovať:
Jedného panovníka s podporou armády, dostatočne silnej plniť vnútorné i vonkajšie bezpečnostné funkcie.
Pre každého panovníka najdôležitejšími ľuďmi sú tí, ktorí vernosť trónu preukázali v časoch núdze, keď bolo potrebné nasadiť svoje životy pre obranu vlasti a záujmov monarchie. Ale nie vždy je potrebné vlasť brániť. V časoch mieru armáda plní bežné civilné funkcie a jej príslušníkom ku vojenskej hodnosti prináleží aj hodnosť civilná - šľachtický titul.
Šľachtické tituly nedostávajú iba verní vojaci, ale všetci, ktorí v časoch mieru svojou čestnosťou, poctivosťou, pracovitosťou, zodpovednosťou, spoľahlivosťou, rozvážnosťou alebo inými pozitívnymi osobnostnými charakteristikami slúžia rozvoju a blahu ľudskej spoločnosti. Týmto spôsobom panovník podporuje tie rodiny, ktoré sú pre jeho štát prínosom, a naopak, nepodporuje problémové rodiny.
Je zrejmé, že štát aj v časoch mieru je organizovaný podobne ako armáda. Občan, podobne ako vojak v armáde, získava svoje postavenie v spoločností podľa činov - nie podľa slov, obleku či auta. Pre lepšie pochopenie príčin, ktoré viedli k oslabovaniu monarchii až k ich zániku po roku 1918, môžeme hovoriť o problémoch, ktoré sa vyskytujú aj v armáde.
Jednota
Bojaschopná armáda musí byť jednotná, dobre organizovaná bez vnútorných rozporov a nezdravých sociálnych javov. Udržanie jednoty a vôle vojakov bojovať až do konca je kľúčovou úlohou každého veliteľa. Čo vojak, to iný človek, iný rebríček hodnôt, iný názor na riešenie zložitých problémov. Stmeliť rôznorodú masu ľudí do jedného celku je problém, ktorému čelia vojvodcovia od nepamäti. Jednoduchým a účinným zjednocovacím prostriedkom je náboženstvo. Už v dávnej minulosti kmene zjednotené okolo svojho náboženstva boli lepšie pripravené na boj s nepriateľom i nepriazňou prírody - mali väčšiu šancu prežiť. Náboženstvo sa stalo silnou zbraňou v rukách mocnárov a neodmysliteľnou súčasťou dejín ľudstva.
Zdá sa, že nemôže byť na tom nič zlé, keď náboženstvo má silné postavenie v spoločnosti ľudí. Ibaže príbeh má aj pokračovanie. Mnohí ľudia podliehajú náboženstvu natoľko, že stačí málo, aby uverili v čokoľvek iracionálne, od existencie čarodejníc, cez opodstatnenie zákazu antikoncepcie až po ideológie kolektivizmu. Stačí ponúknuť pekne zaobalenú myšlienku; oni nebudú premýšľať, či je uskutočniteľná a aké dôsledky môže mať. Úplne stačí, keď idea, hoci zvrátená, má obal a je akoby stvorená na riešenie určitého spoločenského problému, napríklad chudoby. A z bývalých spojencov sa veľmi rýchlo môže stať masa ľudí zjednotená okolo úplne iného „náboženstva“, a na opačnej strane barikády.
Príčiny a dôsledky
Monarchie nevyužívali naplno svoj potenciál. Štáty uviazli v bludnom kruhu náboženských dogiem. Moc získala do svojich rúk cirkev. Duchovné témy sa stali predmetom svojráznej politiky. Od rovnosti pred bohom je krok k rovnosti na zemi v podaní kolektivistov. Keď pôrodnosť v chudobných rodinách narastala úmerne s narastajúcou chudobou, nedostatkom vzdelania a silnejúcim vplyvom náboženstva, stalo sa toto sociálne prostredie živnou pôdou pre rozvoj ideí kolektivizmu a nacionalizmu.
Olejom do ohňa boli aj ďalšie chyby, ktorých sa panovnícke rody dopúšťali a ktoré pramenili práve z odklonu od spoločnosti rozumu a poznania ku spoločnosti sebaklamu a prehliadania závažných problémov. Nezdravé sociálne javy – nevoľníctvo (otroctvo) - pretrvávali príliš dlho. Pridružili sa chyby v udeľovaní šľachtických titulov. Nelichotivý stav šľachty sa naplno prejavil po roku 1918, keď mnohí „šľachtici“ sa ukázali ako zbabelci, zradcovia a zlodeji. A množstvo ďalších, väčších či menších chýb, ktorých sa dopúšťali vládnuce dynastie v jednotlivých krajinách.
Výsledkom boli úspešné vzbury v Anglicku, Francúzsku, Rusku až napokon všetko zavŕšila kapitulácia v roku 1918. Tým európske monarchie de facto zanikli.
Výsledky sú neblahé, ale hovoriť že monarchie treba nahradiť demokraciami by bolo to isté, ako po prehratom boji tvrdiť, že armády treba nahradiť niečím iným, kde radoví vojaci v zákopoch budú voľbami rozhodovať o osude svojich veliteľov a generálov. Vládnuce dynastie robili chyby, za ktoré sa platí. To ale neznamená, že kolektivistický požiar bude spaľovať svet naveky.
Monarchia
Monarchia je prirodzený systém. Má logiku a má preto blízko ku všetkému, čo sa opiera o rozum, zdravý úsudok, poznanie, skúsenosti, vzdelanie, vedu. Naopak, je v rozpore so všetkým umelým, vymysleným, iracionálnym. Nepotrebuje ideovými tmelmi lepiť dokopy rozdielne typy ľudí. Má možnosti vytvárať celistvosť na etnickom princípe s vlasteneckými väzbami. Tie sú oveľa pevnejšie a stabilnejšie než väzby vytvorené zneužívaním citlivých, intímnych myšlienkových tém človeka na znásilňovanie jeho mysle náboženskými ideami. Homogénny národ na etnickom princípe v ktorom nie je núdza o ľudskosť, dobro, múdrosť, toleranciu, zodpovednosť, empatiu ale aj pracovitosť, chrabrosť, vernosť národu, etniku, vlasti, štátu je zárukou stability, prosperity, blahobytu a mieru. Žiadna z týchto vymenovaných ušľachtilých ľudských vlastnosti sa nedá natrénovať ani naučiť z biblie či politických školení. Ale zodpovednou, dlhodobo cielenou rodinnou politikou štátu v spolupráci so zodpovednosťou jednotlivca a jeho prístupu k rodičovstvu sa dá v tomto smere dosiahnuť veľa.