Sv. Imrich Uhorský

knieža, 5. novembra
(zomr. r. 1031)

Svätý Imrich Uhorský bol synom sv. Štefana, prvého uhorského kráľa.
Narodil sa niekedy medzi rokmi 1000-1007. Bol jediným potomkom sv. Štefana a jeho manželky bl. Gizely, ktorý sa dožil dospelého veku.
Mal dobré charakterové vlastnosti a otec doňho vkladal veľké nádeje. Zo svojej strany urobil všetko, aby bol z Imricha vzorný kresťanský vladár. Jeho výchovu zveril do rúk sv. Gerharda, benediktínskeho mnícha a neskoršieho csanádskeho biskupa. Okrem toho dal preňho zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo dobrého kresťanského kráľa: De institutione morum ad Emericum Ducem .
Imrich nesklamal očakávanie svojho otca. Po dosiahnutí dospelého veku mal všetky predpoklady na to, aby bol z neho charakterný panovník, ktorý bude robiť česť národu i Cirkvi. Preto mu svätý Štefan chcel odovzdať vládu ešte za svojho života. Ale prv, ako to stihol urobiť, syn mu roku 1031 zomrel na následky poranenia pri poľovačke. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade (Székesfehér-vár).
O svätorečenie kniežaťa Imricha Uhorského sa zaslúžil neskorší uhorský kráľ sv. Ladislav. Stalo sa to roku 1083. Spolu s ním bola priznaná úcta svätých aj jeho otcovi sv. Štefanovi, jeho vychovávateľovi sv. Gerhardovi a dvom slovenským mníchom sv. Andrejovi-Svoradovi a Benediktovi.

www.modlitba.sk/…/imrich_uh.htm

Ľudovít IX., francúzsky kráľ
Svätý
Sviatok: 25. august
* 25. apríl 1214 Poissy, Francúzsko
† 25. august 1270 Kartágo, dnes mestská časť Tunisu, Tunisko
Sv. Ľudovít IX. francúzsky kráľ, sa narodil v Poissy, blízko Paríža. Jeho rodičia boli Ľudovít VIII. a sv. Blanka z Kastílie (Španielsko). V roku 1227, po smrti jeho otca, ako 12-ročného ho vyhlásili za kráľa Ľudovíta IX. V roku 1235 sa oženil s Margarétou, mali spolu 11 detí. Bol príkladným otcom aj manželom.
Sv. Ľudovít sa preslávil modlitbou a duchom pokánia. Nenechal sa ovplyvniť mocou. Robil si starosti pre nepokoje medzi národmi. Bol kráľom, ktorý vedel obrániť Cirkev a bojovať za spravodlivosť. Patril do tretieho rádu františkánov. Založil veľa kláštorov. Každý deň sa zúčastňoval na sv. omši, celé hodiny sa modlieval breviár.
Viedol vojsko, aby obránil Francúzsko. Vyhral vojnu nad anglickým kráľom Henrichom III. Bol na čele dvoch výprav s cieľom zastaviť inváziu moslimov a oslobodiť Kristov hrob. V prvej výprave sa stal väzňom v Egypte. Oslobodil sa o rok neskôr, po tom ako zaplatil veľké výkupné. Počas druhej zomrel na mor v Severnej Afrike v roku 1270. Kanonizovaný bol v roku 1297.

Ako Ježiš Kristus vo Večeradle hovoril apoštolom o pomazaní kráľov (podľa vízie bl.Kataríny Emmerichovej)

SVATÉ SVĚCENI

Nyní ještě přednesl Mistr řeč o svatých tajemstvích. Řekl jim, jak mají svatou Oběť přinášet na jeho památku až do konce světa. Poučil je také v hlavních věcech o tom, jak se přijímají a jak se udělují. Dále jim řekl, jak mají o tomto tajemství povědět ostatním. Také jim dal návod, kdy mají opět něco vzít ze zbývající velebné svátosti a kdy ji mají podat nejsvětější Panně. Až však na ně sestoupí Utěšitel, smějí sami konsekrovat chléb a víno.

Potom je učil o kněžství, o svatém pomazání, o přípravě křižma a svatých olejů. Mluvil mnoho o tom, jak mají oleje smíchat a při kterých příležitostech mají mazání užívat.

Zmiňoval se tu i o pomazání králů. Dokonce i nespravedliví králové obdrželi skrze svaté pomazání tajemnou moc před druhými.

Nabral pak z tuhé masti a z tekutého oleje do prázdného pouzdra a smíchal je. Hned nato jsem viděla, jak Pán pomazal Petra a Jana. Vykročil poněkud stranou zprostřed stolu a položil oběma ruce nejdříve na ramena a pak na hlavu. Musili potom sepnout ruce a palce zkřížit. Pak se hluboce sklonili před Mistrem a on jim potřel palce a ukazováčky mastí a udělal jim také kříž na hlavu. Řekl, že to jim zůstane až do konce světa. Také Jakub Mladší, Ondřej, Jakub Starší a Bartoloměj byli posvěceni.

Viděla jsem však — jak, to nemohu vypovědět — že jim Ježíš tímto svěcením dal něco podstatného a nadpřirozeného. Dále jim řekl, že po přijetí Ducha svatého sami teprve mohou konsekrovat chléb a víno a pak že mají vysvětit i ostatní apoštoly. Viděla jsem přitom, jak Petr a Jan o letnicích před velkým křtem vložili ruce na ostatní apoštoly a že je po osm dní potom stejně tak vkládali na mnohé učedníky. Také jsem viděla, že po vzkříšení Jan poprvé podal Nejsvětější svátost svaté Panně. Tuto událost později slavili apoštolově vždy jako svátek. Církev jej už nemá, ale v Církvi vítězné se ten den stále připomíná. V prvních dnech po letnicích viděla jsem konsekrovat velebnou svátost jen Petra a Jana, ale později tak činili i ostatní.
Pán jim posvětil oheň v kotlíku. Byl opatrován ve velikonočním krbu vedle Nejsvětější svátosti.
Všechno, co činil Ježíš při ustanovení nejsvětější Večeře, stalo se velmi tajným a učilo se také o tom dále jako o tajemství. Zůstalo tak v Církvi až podnes. Rozšiřovalo se to však přece podle potřeby z vnuknutí Ducha svatého.
Po skončení těchto svatých úkonů byly kalich a nádoby se svatým olejem přikryty. Petr a Jan pak odnesli všechno na místo, které bylo od komnaty odděleno závěsem. Tento pokojík se stal teď svatyní. Nejsvětější svátost stála ve zdi, trochu nad oltářním krbem. Josef z Arimatie a Nikodém střežili pak světnici i za nepřítomnosti apoštolů.
Nyní ještě Ježíš dlouho mluvil a modlil se s nejsvětější vroucností. Bylo to často, jako by hovořil se svým nebeským Otcem. Byl pln Ducha a Lásky. Také apoštolové byli plni radosti a horlivosti. Tázali se ještě na různé věci a Mistr jim dával vysvětlení. Myslím, že o tom všem je mnoho zapsáno v Písmu svatém. Během své řeči říkal Spasitel něco Petrovi a Janovi, kteří mu seděli nejblíže. Měli to sdělit ostatním později, až všichni budou k poznání způsobilí. Něco říkal také jen Janovi samému, protože Jan totiž bude žít déle než ostatní. Také mu něco říkal o sedmi církvích, o korunách, o andělech a o jiných obrazech s hlubokým smyslem, jimiž označoval jistou budoucí dobu. Druzí apoštolově pociťovali lehkou bázeň, když Ježíš projevoval Janovi tak zvláštní důvěru.
Mluvil chvílemi také o svém zrádci a řekl, co teď Jidáš dělá, přitom jsem také současně viděla, že Jidáš provádí to, co Pán sděloval apoštolům. Petr hořel znovu velkou horlivostí a ujišťoval, že jistě s Mistrem vytrvá. Tu řekl Pán: „Šimone, Šimone, satan po vás dychtí! Prosíval by vás jako pšenici. Ale já jsem se modlil, aby tvá víra neochabla, a až se jednou docela obrátíš, pak posiluj bratry své!" Když pak Ježíš říkal, že tam, kam on jde, nemohou ho následovat, zvolal Petr, že za ním půjde třeba až na smrt. Ježíš odpověděl: „Opravdu, dřív než kohout dvakrát zakokrhá, třikrát mě zapřeš." Upozornil je na krušnou dobu, která jim nastává, a řekl jim: „Když jsem vás rozeslal bez měšce, bez obuvi a bez mošny, měli jste někdy nedostatek?" Odpověděli mu: „Ne." Tu pokračoval, aby teď každý, kdo má měšec a mošnu, vzal je s sebou; a kdo nemá nic, aby prodal šat a opatřil si meč; neboť teď se musí i to vyplnit, že ho budou považovat za zločince. Vše, co o něm bylo psáno, blíží se k svému vyplnění. — Rozuměli všemu jen v smyslu hmotném, a Petr mu ukázal dva meče. Byly krátké a široké. Ježíš řekl: „Dost! Vyjděme!"
Tu k němu přistoupily jeho Matka, Maria Kleofášova a Magdaléna a snažně ho prosily, aby nechodil na Olivovou horu, neboť zaslechly pověst, že ho mají nepřátelé zajmout. Ježíš je však těšil několika slovy a šel pak rychle mimo ně. Bylo večer kolem deváté hodiny.
Šli teď cestou, po níž ráno kráčeli Petr a Jan, k hoře Olivové.

misie.sk/index.php

Dnes už nemáme ani jeden štát, kde by reálne vládol kresťanský kráľ. Ako vidieť, všetky systémy usporiadania ľudskej spoločnosti sú dočasné ale Cirkev so svojim usporiadaním daným od Boha je tu stále od jej založenia samotným Spasiteľom.Hlásala Slovo Božie v antickej Rímskej ríši,evanjelizovala barbarov,ktorí neskôr založili stredoveké kráľovstvá priniesla evanjelium do Ameriky, Afriky a bude hlásať evanjelium až do Pánovho druhého príchodu, pretože ju vedie prisľúbený Duch Svätý a musí naplniť Pánovo Veľké poverenie, ktoré dostali apoštoli pri Nanebovstupení Pána:
Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A HĽA,JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI AŽ DO SKONČENIA SVETA.
Mt 18,-20

CISÁR KAROL I. (1887-1922)
foto

RAKÚSKY CISÁR KAROL I. sa narodil 17. augusta 1887 na zámku Persenberg v Dolnom Rakúsku. Jeho rodičia boli arcivojvoda Otto a princezná Mária Jozefína von Sachsen, dcéra posledného saského kráľa. Cisár František Jozef I. bol Karolov prastrýko.
Karol bol od detstva vychovávaný v katolíckom duchu. Známa je skutočnosť, že sa za neho modlila skupina ľudí, lebo jedna stigmatizovaná rehoľníčka mu predpovedala veľké utrpenie a útoky na jeho osobu. Z tejto skupiny po Karolovej smrti vznikla Liga modlitieb cisára Karola za mier medzi národmi, ktorá je od roku 1963 uznaná ako cirkevné spoločenstvo.
Už od mladosti sa Karolov život vyznačoval veľkou láskou k Najsvätejšej sviatosti oltárnej a k Božskému Srdcu Ježišovmu. Všetky dôležité rozhodnutie hľadal v modlitbe.
Dňa 21. októbra 1911 sa Karol oženil s princeznou Zitou von Bourbon – Parma. Počas desaťročného šťastného manželstva im Boh požehnal osem detí. Karol svoju manželku veľmimiloval a ešte aj na smrteľnej posteli jej povedal: « Zita, nekonečne ťa milujem»!
Po zavraždení následníka trónu veľkovojvodu Františka Ferdinanda 28. júna 1914 sa Karol I. stal následníkom trónu. V priebehu 1. svetovej vojny po smrti cisára Františka Jozefa, 21. novembra 1916 sa Karol stal rakúskym cisárom. Za uhorského apoštolského kráľa bol korunovaný 30. decembra 1916.
Aj túto svoju úlohu Karol videl ako nasledovanie Krista: V láske k národom, ktoré mu boli zverené, v starostlivosti o ne až po obetu vlastného života.
Najsvätejšiu povinnosť kráľa – starať sa, aby vládol mier, si Karol vzal za svoju aj uprostred strašnej vojny. Ako jediný z predstaviteľov štátov podporoval mierové iniciatívy pápeža Benedikta XV.
Pokiaľ išlo o vnútornú politiku, aj napriek veľmi ťažkým podmienkam, vedený sociálnou náukou Cirkvi prispel svojim dielom k širokej a príkladnej reforme v sociálnej oblasti.
Jeho postoj po skončení vojny umožnil prechod k novému poriadku bez občianskej vojny, no aj napriek tomu bol z vlasti vyhostený.
Na želanie pápeža, ktorý sa obával, že v strednej Európe zavládne komunizmus, Karol sa usiloval o obnovenie svojej autority v Maďarsku, no dva pokusy o to stroskotali, lebo za každú cenu sa chcel vyhnúť občianskej vojne.
Svoj život cisár Karol dožil v kruhu svojej rodiny v exile na portugalskom ostrove Madeira ako chudobný človek. Bývali v skromnom, dokonca vlhkom dome, no úradu sa nevzdal, lebo svoje poslanie chápal ako Božie poverenie.
Utrpenie a chorobu v posledných rokoch života obetoval za mier a jednotu svojho ľudu. Všetkým, ktorí mu v živote ublížili, odpustil. Zomrel s pohľadom upretým na Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu 1. apríla 1922. Ani na smrteľnej posteli nezabudol na motto svojho života: «Úsilím môjho života bolo vo všetkých veciach čím jasnejšie poznať a čo najdokonalejšie plniť Božiu vôľu».

www.vatican.va/…/ns_lit_doc_2004…

1 z prípadov, kedy korunovacia cisara nebola právoplatná a tak ani Bohom schvalená i ked bola za účasti pápeža:

Pius VII. (1800 ‒ 1823).
Francúzska revolúcia (1789) sa výrazným spôsobom pričinila o to, že osvietenské idey sa začali
šíriť v západnej Európe. Tento proces sa ďalej rozvíjal v napoleonskom období a zasiahol celú Európu.
Starý kontinent zmenil svoju tvár.
Podobne ako jeho predchodca, aj tento nový pápež ‒ Luigi Barnaba Chiaramonti ‒ sa narodil v Cesene 14. augusta 1742.
Za pápeža bol zvolený v Benátkach 14. marca 1800 a o sedem dní uvedený na prestol sv. Petra.
Pius VII., pôvodne benediktín, sa v roku 1785 stal biskupom v Imole a bol vymenovaný za kardinála. Podľa historikov
bol „tolerantný a reformne ladený“. S Napoleonom (1804 ‒1814) uzavrel v r. 1801 konkordát, ktorý posilnil Cirkev vo
Francúzsku. Korunoval ho za cisára v Paríži, za ponižujúcich podmienok (r. 1804 ‒ keď si cisár, za prítomnosti pápeža, sám
položil na hlavu cisársku korunu). Krátko pred korunováciou Napoleona sa pápež dozvedel, že manželstvo budúceho cisára
s Jozefínou nie je cirkevne uzatvorené. Pápež odmieta korunováciu slovami: „O, dcéra, v akom poľutovaniahodnom stave
žijete... Načo by Vám bola koruna, keď Vášmu spojeniu chýba požehnanie nebies?“ Napoleon, plný hnevu, nakoniec ustúpil a o polnoci pred korunováciou sa nechal zosobášiť strýkom ‒kardinálom Feschom.
Pontifikát Pia VII. bol poznačený nedorozumeniami s Napoleonom, ktorý v roku 1808 obsadil Rím a pápeža nechal
o rok na to doviezť do Savony, a potom do Francúzska. Až v roku 1814 sa mohol Pius VII. vrátiť do Večného mesta. Skutočnosť, že pápež mal odvahu čeliť Napoleonovi, ktorého postihol cirkevným trestom ‒ exkomunikáciou, zatiaľ čo všetky vlády kontinentu pred ním kapitulovali, priniesli pápežstvu veľkú prestíž. Napr. v roku 1819 napísal francúzsky filozofa vyslanec v Peterburgu knihu s názvom Du Pape (Od pápeža), v ktorej neomylného pápeža označil za záruku poriadku a stability vo svete. Štátnym sekretárom Pia VII. bol známy kardinál Consalvi.
V tomto období sa veľmi výrazne prejavuje hnutie, ktoré je označované výrazom „ultramontanizmus“ (z lat.
ultra montes– za vrchmi, teda za Alpami). Vyzdvihovalo pápežskú autoritu a neobmedzenú moc pápeža voči štátu. Hnutie sa takto postavilo proti liberálnym hnutiam (galikanizmus, jansenizmus,jozefinizmus, febronianizmus...).
Pápež 7. augusta 1814 bulou Sollecitudo animarum obnovil rehoľu jezuitov. Schválil a zaviedol bielo-žltú pápežskú vlajku. Vo Vatikáne založil Lapidárium, výsledok trpezlivej práce Gaetana Mariniho, a múzeum Chiaramonti. Dal tiež zriadiť Vatikánsku galériu, ktorá je so svojimi zbierkami jednou z najbohatších vo svete. V roku 1804 potvrdil erigovanie Košického biskupstva.
Zomrel 20. augusta 1823. Pochovaný bol v Bazilike sv. Petra

www.papezivdejinach.com/…/katalog_papezi_…

Mikuláš V.,
vlastným menom Tommaso Parentucelli sa narodil v Sarzane. Bol zvolený ako 49-ročný 6. marca 1447 a 19.toho istého mesiaca bol intronizovaný. Po zvolení si nevybral žiadny erb a ako insígnie používal prekrížené apoštolské kľúče sv. Petra.
Podarilo sa mu uzavrieť zmluvu s rakúskym panovníkom Fridrichom III. (1440 ‒ 1493) o právach a privilégiách Cirkvi
a ríše. A tak Fridricha v roku 1453 korunoval za rímskeho cisára (bol posledným kráľom korunovaným v Ríme).

www.papezivdejinach.com/…/katalog_papezi_…

Štefan V. (885 ‒ 891)
bol Riman z aristokratickej rodiny, syn Adriána z Via Lata. Vstúpil do služieb Cirkvi za pápeža
Hadriána II. (897 ‒ 872). Zvolený bol jednomyseľne v septembri 885. Po zverejnení voľby sa údajne najskôr zabarikádoval
vo svojom dome. Novozvolený pápež neoznámil svoje zvolenie Karolovi III., ktorý ho preto chcel zosadiť. Ale keď pápež
dokázal zákonnosť svojho zvolenia, cisár ho schválil. Aj keď pri slávnosti intronizácie bola pápežská pokladnica prázdna,
podľa zvyku bohato obdaroval chrámy, kláštory i ľud z rodinného majetku, ktorý vlastnil.
Hoci sa po tomto pápežovi nezachoval v Ríme žiadny monument, vie sa, že dal prestavať Kostol svätých apoštolov vo
farnosti, z ktorej pochádzal. Zakázal skúšku ohňom a vodou na súdoch (Božie súdy).
Podporoval umenie a remeslá.
V čase jeho pontifikátu sa riešila aj otázka cisárskej koruny.
Cisár Karol III. Tučný musel podať demisiu. Guido zo Spoleta, ktorý bol korunovaný za kráľa na území Talianska a mal podporu biskupov zo severu Talianska, bol nakoniec korunovaný pápežom za cisára.
V tomto období sa v Carihrade definitívne skončil spor v prípade carihradského patriarchu Fócia, ktorý bol zosadený cisárom Levom IV. (775 ‒ 780) a poslaný do kláštora

www.papezivdejinach.com/…/katalog_papezi_…