Peklo – videnie troch fatimských detí. Zo všetkých troch detí vízia pekla najviac ovplyvnila malú šesťročnú Jacintu.
Tu sú niektoré jej vyjadrenia o pekle: Ach, peklo! Ach, peklo! Matka Božia, zľutuj sa nad tými, ktorí nemenia svoj život. Keby len ľudia vedeli čo ich čaká vo večnosti, zo všetkých síl by sa usilovali zmeniť svoj život. Peklo!Peklo! Ako mi je ľúto duší, ktoré prídu do pekla!
A ľudia tam horia za živa, ako drevo v ohni! Jacinta sa spýtala Lucie: „Prečo Panna Mária neukáže peklo hriešnikom? Keby ho uvideli, nikdy viac by sa už nedopustili hriechu. Hyacinta bola Františkova sestra a Luciina sesternica. V čase zjavení Anjela mala iba šesť rokov. Bola najmladšia z malých vizionárov. Počas zjavení všetko počula a videla, avšak nikdy nehovorila ani s Anjelom ani s Pannou Máriou.
3. júla 1917 odhalila Presvätá Panna Mária pred očami troch detí desivú skutočnosť. Rozpráva Lucia: „Naša Pani nám ukázala obrovské ohnivé more, ktoré akoby bolo pod zemou. V tomto ohni boli ponorení démoni a duše, v ľudskej podobe; boli ako priehľadné žeravé uhlíky – sčerneté alebo rozpálené do bronzova, vznášali sa v oblakoch dymu, z ich tiel vychádzali plamene.
Dvíhali sa a padali na všetky strany ako iskry z blčiacej vatry, boli akoby v stave beztiaže a nekontrolovali svoje pohyby; príšerne vrešťali, stonali a nariekali od bolesti a zúfalstva. Toto všetko nás tak vydesilo, že sme sa začali triasť od strachu. Démoni vyzerali ako hrozne odpudzujúce a odporné, neznáme zvery, čierne a priehľadné ako žeravé uhlíky.
Toto videnie trvalo iba chvíľu, a to vďaka našej láskavej Nebeskej Matke, ktorá nás vopred upozornila na to, čo uvidíme, a sľúbila, že nás vezme do neba. Inak by sme zrejme zomreli od strachu a hrôzy. Potom sme pozdvihli oči k Našej Pani, ktorá nám láskavo, ale i so smútkom povedala: „Videli ste peklo, kam idú duše úbohých hriešnikov. Boh si želá, aby sa na ich záchranu začalo vo svete uctievať moje Nepoškvrnené Srdce. Ak ľudia urobia čo vám teraz poviem, veľa duší bude zachránených, a bude pokoj a mier.“
Panna Mária povedala: „Modlite sa, veľa sa obetujte, pretože veľa duší ide do pekla len preto, lebo sa za ne nikto nemodlí a neobetuje.“
v>
Prvé zjavenie 13. Mája 1917
Títo traja vizionári sa opäť hrali pri údolí Iria, keď zrazu spozorovali v dvojitom zablesknutí
sa svetelný zjav a nato uvideli nad dubom Boţiu Matku. Mala podobu „belostne oblečenej
Pani, ktorá žiarila viac neţ slnko a šírila svetlo, ktoré bolo jasnejšie a silnejšie než krištáľový pohár, plný krištáľovo jasnej vody, ktorou prenikajú najjasnejšie slnečné lúče”, ako ju popísala Lucia. Jej neopísateľne krásna tvár „nebola ani smutná ani veselá, skôr vážna“s výrazom jemnej výčitky.
Ruky zopnuté k modlitbe sa opierali o hruď a smerovali smerom hore. Na pravej ruke visel ruženec. Šaty sa zdali len ako utkané zo svetla. Vrchné rúcho bolo biele a biely bol aj plášť so zlatým lemom. Pokrýval hlavu Najsvätejšej Panny a splýval až k nohám. Vlasy a uši nebolo vidieť. Črty tváre nedokázala Lucia nikdy popísať, pretoţe nemohla na nebesky oslnivú tvár vôbec pozrieť. Vizionári sa nachádzali tak blízko pri Boţej Matke, že stáli asi len poldruha metra od nej vo svetelnom kruhu, ktorý ju obklopoval a ktorý vyţarovala.
Rozhovor prebiehal nasledovne
Panna Mária: „Nebojte sa, ja vám nič neurobím.”
Lucia: „Odkiaľ prichádzate?”
Panna Mária: „Prichádzam z neba!“ (a Matka Božia pozdvihla ruku a ukázala k nebu).
Lucia: „A čo chcete odo mňa?”
Panna Mária: „Prišla som vás poprosiť, aby ste po šesť mesiacov, vždy trinásteho prišli v túto hodinu sem.
Neskôr vám poviem, kto som a čo chcem. Potom sa vrátim ešte po siedme.”
LUCIA: „A prídem aj ja tiež do neba?”
PANNA MÁRIA: „Áno, ty prídeš.”
LUCIA: „A Hyacinta?”
PANNA MÁRIA: „Ona tiež.”
LUCIA: „A František ?”
PANNA MÁRIA: „On tiež, ale musí sa pomodliť veľa ružencov.”
LUCIA: „Je Maria das Neves už v nebi?”
PANNA MÁRIA: „O, áno!”
LUCIA: „A Amália?”
PANNA MÁRIA: „Ona zostane v očistci až do konca sveta. Mala okolo 12 - 18 rokov
Chcete sa obetovať Bohu
a znášať všetko utrpenie, ktoré vám chce poslať, ako úkon zmierenia za hriechy, ktoré ho
uráţajú a ako prosbu za obrátenie hriešnikov?”
LUCIA: „Áno, to chceme.”
PANNA MÁRIA: „Budete teda veľa trpieť, ale milosť Božia vám bude útechou.”
„Keď povedala posledné slová (milosť Božia….), roztiahla po prvý krát ruky a poslala
nám - to je sestra Lucia, ktorá toto píše - tak silné svetlo, tak silný odlesk svetla, ktoré z neho prúdilo, že nám prenikalo do hrude a až do vnútra duše, takže sme sa sami videli v Bohu.
Bolo to svetlo jasnejšie, než keby sme sa sami videli v najlepšom zrkadle. Potom sme pocítili najvnútornejšiu potrebu padnúť na kolená a najvrúcnejšie opakovať: „Najsvätejšia Trojica, klaniam sa Ti, Bože, môj Bože, milujem Ťa v Najsvätejšej sviatosti!‟
Po nejakej chvíľke naša nebeská Matka ešte dodala:
„Modlite sa každý deň ruženec, aby ste vyprosili mier pre svet a ukončenie vojny
Sestra Lucia vo svojich spomienkach píše:
Hyacinta sa nelíšila od ostatných detí, rada sa hrala.
„Prítomnosť Hyacinty mi bola niekedy až nepríjemná pre jej prílišnú urážlivosť. Akýkoľvek menší spor, ktorý často vznikne medzi deťmi pri hre, stačil, aby urazene trucovala v kútiku. Hovorili sme tomu, že išla „priviazať oslíka“. Ani najnežnejšie mená, ktoré dokážu deti vymyslieť pri takých príležitostiach, nestačili, aby sa šla znovu hrať. Bolo vtedy potrebné ju nechať, aby si vybrala hru i toho, s kým sa chcela hrať. Už vtedy však mala dobré srdce. Boh ju obdaroval miernou a prítulnou povahou, ktorá bola zároveň milá a príťažlivá.“
Pred zjaveniami to boli obyčajné deti ako všetky iné. Pri pasení ovečiek sa malí pastierikovia modlili ruženec. Aby mali viac času na hry, namiesto celého „Zdravas Mária“ hovorili iba Zdravas Mária a tak bol ruženec raz-dva hotový. Hyacinta si zvlášť obľúbila malé biele ovečky. Často ich pritúlila k srdcu a večer niektorú z nich niesla na ramená domov, aby „sa neunavila.“ Keď sa raz vracali domov, Hyacinta s malým jahniatkom na rukách kráčala uprostred stáda.“
Hyacinta, čo robíš medzi stádom“ – pýtala sa Lucia. „ Kráčam tak, ako Pán Ježiš na obrázku, ktorý som dostala.“ – odpovedala Hyacinta
Keďže bola rozumná a citlivá, veľmi hlboko na ňu zapôsobili slová Panny Márie:
„Ľudia musia zmeniť svoje životy a prosiť o odpustenie svojich hriechov. Nech už neurážajú Boha, bol už toľko urážaný.“
A pri inej príležitosti: „ Modlite sa, veľa sa modlite, prinášajte obety za hriešnikov.“
Po videní pekla, kam idú hriešnici, v nej utkvela myšlienka: rozhodla sa úplne obetovať za hriešnikov.
„Modlite sa, veľa sa modlite a prinášajte obety za hriešnikov, lebo veľa duší prichádza do pekla, pretože sa za nich nikto neobetuje a nemodlí.“
Vyjadrovala to Hyacintina najvrúcnejšia modlitba:
„O Ježišu, je to z lásky k tebe a za obrátenie hriešnikov.“
Nikdy nenájdeme Hyacintu modliť sa za seba, alebo prosiac o veci, ktoré potrebuje. Jej modlitba je modlitbou úplne za druhých.
Jej obety, od tých najmenších, ako modlitba, darovanie svojho obeda chudobným a ovečkám, poslúchanie vôle svojich rodičov, udržanie tajomstva, povraz, ktorý nosievala, až k veľkým obetám, medzi ktoré patrí prijatie utrpenia a odlúčenia, prijatie dokonca aj smrti, sú spôsoby prejavu solidarity a lásky k celému ľudstvu.
Hyacinta urobila z každého okamihu a celého svojho života „obetu, ktorá by sa páčila Bohu.“
Spomienky sestry Lucia zaznamenávajú víziu, ktorá mala Hyacinta pri studni:“ Videla som sv. Otca vo veľmi veľkom dome, kľačal pri stole, tvár mal skrytú v dlaniach a plakal. Vonku stálo plno ľudí a niektorí do neho hádzali kamene, iní mu nadávali a hovorili škaredé slová. Úbohý Svätý Otec! Musíme sa za neho veľa modliť!“
Hyacinta v roku 1919 ochorela na španielsku chrípku, ktorá vtedy zúrila v Európe. Na pokyn lekára musela ísť do nemocnice. Pri jednej návšteve sa jej Lucia pýtala, či má bolesti. Odpovedala: „Áno trpím, ale všetko obetujem za obrátenie hriešnikov a zadosťučinenie pre urážky nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ Hyacinta sa poslušne podrobovala bolestnej liečbe, zároveň dala najavo , že operácia je zbytočná a nepomôže jej. „Najsvätejšia Panna ma opäť navštívila a oznámila mi deň i hodinu, kedy si pre mňa príde.“
februára 1920 v noci prišla najsvätejšia Panna tak, ako prisľúbila a vzala svojho miláčika do neba. S úsmevom na tvári, v hlbokom pokoji usnula v Pánovi.
Hyacinta bola pochovaná na cintoríne Vila Nova de Ourem a neskôr v roku 1935 na farskom cintoríne vo Fatime.
marca 1951 boli jej zachované smrteľné pozostatky umiestnené v bočnej kaplnke naľavo od hlavného oltára baziliky Ružencovej Panny Márie vo Fatime.
Pápež Ján Pavol II. V jubilejnom roku 2000 blahorečil Hyacintu a jej brata Františka a v roku 2017 pápež František ich svätorečil.
„Milujem nášho Pána tak veľmi, že ak by nás zabili, nevadilo by to.
Rýchlejšie by sme všetci prišli do neba… Milujem nášho Pána tak veľmi, že ma nikdy neunudí hovoriť Mu, že Ho ľúbim… Milujem nášho Pána tak veľmi, že sa niekedy zdá, že je vo mne oheň, ktorý ma nepáli.“
Pred odchodom do Lisabonu, kde mala zomrieť osamote, Hyacinta naposledy radila Lucii:
„Veľmi miluj Ježiša a Nepoškvrnené Srdce Márie a prinášaj veľa obiet za hriešnikov… Onedlho pôjdem do neba. Ty tu zostaneš, aby sa stalo známe, že Boh si želá zaviesť vo svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Márie. Ak to budeš mať povedať, neskrývaj sa. Povedz každému, že Boh nás zahŕňa milosťami skrze Nepoškvrnené Srdce Márie, aby ju ľudia o ne prosili, a že Ježišovo Srdce si praje, aby Nepoškvrnené Srdce Márie bolo uctievané vedľa Neho. Tiež im povedz, aby sa modlili k Nepoškvrnenému Srdcu Márie za pokoj, ktorý jej Boh zveril. Keby som len mohla vložiť do sŕdc všetok oheň, ktorý horí v mojom vlastnom srdci a vďaka ktorému tak veľmi ľúbim Srdcia Ježiša i Márie!“
„Keby ľudia vedeli, čo je večnosť, urobili by všetko možné, aby zmenili svoj život. Prídu módy, ktoré budú urážať Pána Ježiša, hriechy, ktoré privádzajú do pekla toľké duše , sú to hriechy nečistoty.“

231.2KTranslate

More

• Report
• Social media
• Embed
• Change post
• Remove post