N I K O D É M -farizej -meno -27.marca
J E Ž I Š ...a....N I K O D É MBohatý,vysoko postavený a vplyvný starý farizej Nikodém veľa počul od ľudí o Ježišovi.Bol ohromený ,mnohými zázrakmi,ktoré Ježiš konal,tušil,že Ježiš bude niečo ako prorok,či priamo poslaný Mesiáš...Hlavou mu vírilo mnoho myšlienok...Poznal židovskú vieru...Mojžiša a prorokov...zachovával predpísané prikázania a nariadenia.Bol to povahou hlbavý človek,ktorý hľadal pravdu...Bol aj na mravnej a morálnej výške...a bol ctený medzi farizejmi a ľudom ako svätý človek...ale to všetko Nikodémovi nestačilo...chcel viac a tušil,že to viac...a vyššia dokonalosť jestvuje a má súvis s Ježišom...A tak poslal svojho dôverného posla,že by sa chcel s Ježišom stretnúť a prebrať nejaké otázky,ktoré ho trápili a vírili v hlave...Tak mu Ježiš určil termín ako žiadal,neskoro v noci,aby všetci spali a nikto ho u Ježiša nevidel.Nikodém mal vyššie postavenie a nechcel verejne prejaviť svoj záujem o Ježiša...ale tajne...aby nestratil svoj vplyv a postavenie medzi farizejmi...Tak sa vybral za noci,zahalený v tmavom plášti k Ježišovi...je možné,že sa stretli v dome Marka...ktorý vlastnila Markova matka-vdova Mária a ktorá Ježišovi a apoštolom nechávala dom na ich stretnutia...Za šera noci,svitu mesiaca sa vybral Nikodém na stretnutie,ktoré mu malo zmeniť život.A tak sa začal slávny dialog medzi ním a Ježišom...O tomto rozhovore potom neskôr povedal sv.Jánovi-evanjelistovi,ktorý ho vpísal,medzi svoje evanjelium...Spomína sa,že sám napísal jedno evanjelium -Nikodémovo evanjelium...Neskôr sa Ježiša zastáva,pri súdnom procese...v tú poslednú,posvätnú noc Krista na zemi...oddaľuje vynesenenie rozsudku Sanhedrinom...že proces sa môže konať sa svetla...nie v noci...s Jozefom z Arimatie hlasujú proti rozsudku smrti...je pravdepodobné,že vystupuje s farizejmi na Golgotu a tam vidí posledné chvíle ukrižovaného Ježiša na zemi...zažíva zázračné udalosti...zatmenie slnka a tma...zemetrasenie...uteká do mesta,kde v chráme je posvätná opona roztrhnutá na dvoje...stretáva v meste v šerom, matnom svite mrtvoly, dávno zomrelých,ktoré vošli do mesta a vydesili živých posvätnou hrôzou...To už Nikodémovi stačilo...musel už uveriť.. ...Sám za veľké peniaze kupuje drahocenné voňavé masti do hrobu...A nakoniec prinesie vzácnu myrhu a aloe-voňavé oleje na Ježišov pohreb...Je predpoklad,že sa Nikodém v závere života obrátil na vieru Ježiša a pomáhal apoštolom v evanjelizácii po umučení Ježiša...A apoštolovi Jánovi vyrozprával tajomstvo,o ktorom vedel len on a Ježiš ...v tú pamätnú noc...kedy božie svetlo osvietilo hľadajúcu,blúdiacu dušu Nikodéma jasným svetlom.Je možné,že po tom všetkom už nemohol ostať v zbore farizejov,ale pripojil sa k učeníkom apoštolov...O jeho živote viac niet zmienky...
Súčasní Nikodémovia...
Ohromné zástupy Nikodémov chodili v noci tajne za Ježišom za socializmu a boli to komunisti- členovia KSČ...Prišli tajne ku Ježišovi len v noci...lebo sa báli prezradenia a že by prišli o dobrú prácu,kariéru,postavenie a zlaté korytá...Cez deň Krista nepoznali,ani sa k nemu nepriznávali...Najlepšie na pohodlné sedenie sú 2 stoličky...jedna s Bohom a druhá s diablom...veriaci komunisti...z tých mal Ježiš naozaj najväčšiu "radosť"...lebo v pohodlí a pri korytách ho títo súdruhovia Nikodémi v bežnom živote nepotrebovali,prenasledovali,ošpiňovali a zabraňovali aj iným prísť k Ježišovi...mali svoju "Matku- Komunistickú stranu".Chudobného Krista s krížom nepotrebovali...Až keď už mali vypľuť dušu...tak robili nočné nálety za Kristom...aby im dal luxus aj na druhom svete,keď si ho užili a zvykli si na luxus a prepych už tu- ako súdruhovia...chceli to aj tam za bránou smrti...nebíčko sladké...2 stoličky "čestného" súdruha...Čo mal Kristus s nimi robiť,keď sa tak preúkrutne rozmnožili a množia aj teraz...Mať sa dobre tu na zemi a slúžiť Molochovi a nosatým vládcom a mať sa dobre aj na druhom svete...žiadne nepríjemné, očistcové muky a peklo to už tiež nie...to žiadajú od Krista...za tmy a anonymity noci.... Za temnoty noci,svitu hviezd,na tajnom mieste im Kristus hovorí...Kto zradí mňa pred ľuďmi...toho i ja zapriem pred Otcom nebeským...
Svätý Nikodém - 27. 3. 2016
Sv. NIKODÉM
Svätý
Sviatok: 31. august
1. storočie
Význam mena: národný hrdina, víťaz národa (gr.)
Prominentný Žid z čias Ježiša Krista sa spomína len v štvrtom evanjeliu. Meno Nikodém je gréckeho pôvodu, no v tom čase nebolo medzi Židmi nezvyčajné dávať aj cudzie mená. Nikodém bol farizej a učiteľ zákona. Z troch častí Jánovho evanjelia, kde sa spomína jeho meno, je najznámejšia jeho nočná návšteva u Ježiša (Jn 3, 1-21). Medzi farizejmi bol výnimočný tým, že nebol Ježišovým odporcom, naopak, sám sa usiloval pochopiť učenie, ktoré Ježiš priniesol. Ježiš ho nazýva učiteľom Izraela. Zdá sa, že mal vysoké postavenie medzi Židmi a jeho meno znamenalo veľa. V ďalšej príhode ho Ján vykresľuje ako Kristovho obrancu. Z toho môžeme usudzovať, že si zobral k srdcu Ježišovo učenie, aj keď nebol jeho zjavným učeníkom. Nakoniec sa spomína v Jn 19,39. Spolu s Jozefom z Arimatey zabalzamovali Ježišovo telo a pochovali ho. Jeho meno sa objavuje neskôr v niektorých apokryfných spisoch, napr. v „Acta Pilati“, ktoré boli v 16. storočí publikované pod názvom „Nikodémovo evanjelium“. Nevieme, kde a kedy zomrel. Spomienka na sv. Nikodéma sa slávi rôzne. Rímske martyrológium z r. 2004 uvádza 31. august, ortodoxná cirkev si ho pripomína 2. augusta (na pamiatku nájdenia jeho relikvií spolu so sv. Štefanom a Gamalielom).
1 Medzi farizejmi bol človek menom Nikodém, popredný muž u Židov. 2 On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu:
„Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“
3 Ježiš mu odpovedal:
„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“
4 Nikodém mu vravel:
„Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“
5 Ježiš odpovedal:
„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. 6 Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.
7 Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. 8 Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“
9 Nikodém sa ho opýtal:
„Ako sa to môže stať?“
„Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš? 11 Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. 12 Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských?
13 Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. 14 A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, 15 aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“
16 Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.
17 Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.
18 Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.
19 A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20 Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. 21 Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.
Nikodém a Ježiš
Prvé stretnutie
Nikodém je popisovaný v Biblii ako človek, ktorý prišiel za Ježišom . Prišiel za ním v noci. Ježiša oslovil titulom rabi . V úvode svojej otázky vyjadril Nikodém svoje poznanie, že Ježiš prišiel od Boha ako učiteľ. Toto poznanie dosiahol na základe znamenia, ktoré zrejme videl Ježiša činiť. Lebo, podľa Nikodémovho vyjadrenia také znamenia nemôže nikto robiť, ak nie je Boh s ním. Ježiš bez toho, aby čakal na položenie otázky, odpovedá Nikodémovi a informuje ho, že je nutné, aby sa každý človek znovu narodil, inak nemôže vidieť Božie kráľovstvo . Nikodém chápe slovo narodenia doslova, ako návrat do lona matky. Ježiš vysvetľuje správny význam výrazu „znovu sa narodiť“, to znamená, že je potrebné narodiť sa z vody a Ducha .
„
Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Kto sa nenarodí z vody az Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“
“
— Ján 3, 5 ( Kráľ , ČEP )
Akonáhle sa o Ježišovi začalo medzi ľudom hovoriť, že je Mesiáš , poslali farizeji spolu s vrchnými kňazmi chrámovú stráž, aby ho zatkli a priviedli. Chrámová stráž sa pre Ježiša vypravila, ale na základe jeho učenia sa rozhodli ho nezatknúť a Ježiša nepriviedli. Farizejom a vrchným kňazom vysvetlili, že Ježiša nepriviedli preto, že nikdy nikto takto nehovoril. Keď boli obvinení, že sa nechali zviesť Ježišovými bludmi, vstúpil do rozhovoru práve farizej Nikodém s otázkou či odsudzuje Zákon človeka bez toho, aby ho najskôr vypočul a zistí, čo urobil? Bol zahriaknutý slovami: „Nie si tiež ty z Galiley ? Preskúmaj to a pozri, že z Galiley prorok nepovstane!“
Nikodém pri Ježišovom pohrebe
Nakoniec je Nikodém v Novom zákone spomenutý v súvislosti s Ježišovým pohrebom. Začiatkom nášho letopočtu bolo v Izraeli zvykom mŕtve telá balzamovať. Taký zámer mali s Ježišovým telom aj jeho blízki. A práve na tento účel priniesol Nikodém okolo sto libier zmesi myrhy a aloe .
Význam postavy
Nikodém je Bibliou popísaný ako človek, ktorý na základe rozumových argumentov (nie teda slepo) veril , že Ježiš prichádza od Boha.
Nikodémovo evanjelium je jeden z novozákonných apokryfov , v ktorom vystupujú Jozef Arimatijský , člen najvyššej rady sanhedrínu a člen veľerady farizejov Nikodém spoločne s apoštolom Judášom a sudcom Pilátom . Ako očití svedkovia a vykonávatelia líčia vlastné zážitky príbehu utrpenia , Ukrižovania a Zmŕtvychvstania Ježiša Krista . Kniha sa skladá z prológu, v ktorom sa k autorstvu zápiskov ak ich voľnému prekladu z hebrejčiny do gréčtiny hlási jeden zo sedemdesiatich Kristových učeníkov, Ananiáš z Damasku , z prvej časti o 16 kapitolách az druhej časti o 11 kapitolách.
Prvá časť pochádza najskôr z 2. storočia a najneskôr zo začiatku 4. storočia , pretože o nej referuje už roku 325 cirkevný historik Eusebius z Caesarey . Pod titulom Pilátovho aktu Jozef z Arimatie popisuje posledné dni Ježišovho života od jeho zajatia cez súd až po ukrižovanie.
Druhá časť ( Descensus ad infernos ) popisuje udalosti od zostupu Ježiša do pekla , spútania Satana a záchranu duší až po zmŕtvychvstanie . Ako svedkovia zázrakov v nej vystupujú dvaja Kristom zachránení hriešnici, Karinus a Leucinus. Táto časť bola spísaná snáď po grécky v priebehu 5. - 6. storočia .
Farizej Nikodém je postava, ktorej meno každý z nás zaiste pozná, no málo o ňom vieme. Skúsme si podľa tých pár správ, ktoré v Písme o ňom máme, zrekonštruovať jeho charakter. V Biblii sa spomína trikrát. Všetky tri miesta sa nachádzajú v Evanjeliu podľa Jána. Po prvý raz sa spomína v diskusii, ktorú viedol s Ježišom uprostred noci (J 3, 1- 21). Toto stretnutie sa uskutočnilo pravdepodobne na žiadosť Nikodéma. Prekvapuje nás čas: v noci. No musíme vedieť, že Nikodém bol nielen farizej, čo bola trieda vysokopostavených mužov židovskej spoločnosti, ale bol aj člen židovskej veľrady, tzv. synedria. A Ježiš bol v tej dobe už známy. Nie všetci k nemu a k jeho učeniu cítili sympatiu. Boli takí, ktorí ho radi počúvali a ktorí sa k nemu dokonca aj otvorene hlásili, no boli aj takí, ktorí ho nemali radi. Ježiš bol už v tej dobe tým, ktorý rozdeľoval spoločnosť. Tak, ako to povedal pri jeho narodení starec Simeon: „Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli." Proti nemu stáli hlavne tí, ktorí boli vysoko postavení, a ktorí sa tak dobre cítili vo svojich kreslách, ktoré znamenali moc a prestíž. Nikodém patril medzi nich. Bol človekom ambicióznym, ale predsa hľadajúcim pravdu. Preto sa chcel s Ježišom stretnúť v noci. Nechcel si na jednej strane poškodiť, no na druhej strane sa chcel s Ježišom osobne stretnúť a položiť mu zopár otázok, ktoré ho zaujímali. Druhýkrát sa Nikodém spomína v Písme vo chvíli, kedy to okolo Ježiša začína byť horúce a kedy sa už farizeji začínajú intenzívne o neho zaujímať. Poslali dokonca za ním aj svojich sluhov, aby ho chytili a priviedli, no títo sluhovia toho neboli schopní, nakoľko boli jeho slovami ohúrení. Vrátili sa teda naprázdno. Evanjelista Ján (J 7, 45- 53) opísal situáciu, kedy sa Nikodém za Ježiša dokonca verejne prihovára a tak aj dosť riskuje: „Či náš zákon súdi človeka skôr, než ho vypočuje a zistí, čo robí? Odpovedali Mu: Nie si aj ty z Galiley? Skúmaj a uvidíš, že nieto proroka z Galiley." Nikodém sa tu javí už trocha odvážnejším. Hoci ani prvé stretnutie s Ježišom v noci nebolo bez rizika, predsa to bolo len bezpečnejšie ako sa k nemu priznať medzi ostatnými. Toto miesto u Jána hovorí, že Nikodémove názory sa začínajú formovať jasným smerom. Tretíkrát je Nikodém spomenutý u Jána v súvislosti s pochovávaním Ježišovho mŕtveho tela. Ján v 19. kapitole píše takto: „Potom Jozef z Arimatie, ktorý bol učeníkom Ježišovým, ale tajným pre strach zo Židov, požiadal Piláta, aby mohol sňať telo Ježišovo; a Pilát privolil. Prišiel teda a sňal Jeho telo. A prišiel aj Nikodém, ktorý prvý raz v noci prišiel k Nemu, a priniesol asi sto funtov myrhy zmiešanej s aloe. Potom vzali telo Ježišovo a zavinuli ho aj s tými voňavými vecami do plátna, ako je u Židov v obyčaji pochovávať." Scéna je veľmi dramatická. Ježiš je už mŕtvy. A Nikodém sa k nemu teraz prihlási už úplne verejne, aby mu vzdal svoju poslednú úctu. Riziko pre neho tu bolo naozaj veľké. No zdá sa, že na to nedbá. A pritom je nevyhnutné vedieť, že to bolo ešte pred Ježišovým zmŕtvychvstaním, o ktorom Nikodém nemohol vedieť. Tieto tri správy o Nikodémovi svedčia o jednej zaujímavej skutočnosti: odvaha sa u Nikodéma vyvíjala. Nebola v jeho postoji k Ježišovi od samého začiatku. Bol u neho boj medzi hodnotami. Ne jednej strane to bola hodnota jeho kariéry a spoločenského statusu a všetkého, čo bolo na to napojené. Na druhej strane však išlo o hodnoty, ktoré hlásal Ježiš, a ktoré sa Nikodémovi zdali príťažlivé, no v počiatku ešte nie dostatočne presvedčivé. Aspoň nie natoľko, aby pre ne riskoval všetko.
Ježiš na neho netlačil. Nežiadal od neho, aby ho prišiel počúvať cez deň. Nevysvetľoval mu, že jeho práca počas jeho dňa ho unaví natoľko, že on potrebuje v noci spať a odpočívať. Nezaprisahával ho, aby sa ukázal verejne, aký je charakter, a aby obetoval čosi aj zo svojho strachu. Aby sa stal hrdinom... Tento Ježišov postoj spôsobil, že Nikodém vo svojom učeníctve dozrel. Na svoje hrdinstvo potreboval čas. A Ježiš mu ho doprial.
Kiež by sme prijali silu k rastu i odvahu pre život s Kristom z Jeho utrpenia a smrti! Kiež by sme- podobne ako Nikodém- pochopili, že Ježišovi Kristovi záleží aj na nás, pre ktorých trpel a aj svoj život položil.
Pre lepšie pochopenie úryvku si všimnime bezprostredný kontext, do ktorého je stretnutie Nikodéma s Ježišom zasadené. Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme počas židovskej Veľkej noci (porov. 2,13.23). Ako každý nábožný žid šiel na veľké sviatky do svätého mesta, aby sa „ukázal pred Pánom, svojím Bohom“, ako predpisoval Zákon (Ex 23,14-17). Slávenie bolo spojené s prinášaním obety. A tak Ježiš vystúpil aj do chrámu, kde našiel neporiadok (porov. Jn 2,14-16). Jeho gesto očisty svätého miesta, „domu Otca“ (2,16), vyvolalo konfrontáciu s predstaviteľmi národa. V nej poukázal na nový chrám, nové miesto Božej prítomnosti medzi ľuďmi, ktorým je on sám. Židia, s ktorými sa rozprával, ho nepochopili (porov. 2,20) a aj učeníci porozumeli jeho slovám až po zmŕtvychvstaní (porov. 2,21-22).
Vzápätí však evanjelista zaznamenáva aj inú reakciu: počas veľkonočných sviatkov „mnohí uverili v jeho [Ježišovo] meno, lebo videli znamenia, ktoré robil“ (2,23). Tak ako pri stretnutí s prvými učeníkmi (porov. 1,35-51), aj prvý kontakt Ježiša so zástupmi nachádza odozvu viery. Sú to prvé výhonky, ktoré potrebujú rásť, no sú znakom nádeje. Ježiš to vie, ako píše ďalej evanjelista, lebo on videl do srdca človeka, „nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi... vedel, čo je v človeku“ (2,25).
Prvý verš 3. kapitoly podáva krátky náčrt postavy Nikodéma. Dozvedáme sa, že patril ku skupine farizejov. Dnes sa označenie „farizej“ chápe ako synonymum slova „pokrytec“. Ježiš skutočne odsudzuje správanie mnohých farizejov, ktorí Zákon využívali pre svoj osobný prospech (porov. Mt 23). No pôvodným zámerom farizejského spôsobu života bola zvláštna láska k Zákonu ako vyjadreniu Božej vôle a úsilie zachovávať ho čo najvernejšie. Nikodém prichádza k Ježišovi ako človek znalý Zákona, ktorý túži ešte viac patriť Bohu. Okrem toho nám evanjelista hovorí, že bol „popredný muž u Židov“ (3,1). Môže to znamenať, že bol členom židovskej veľrady – kde však väčšinu tvorila skupina saducejov, čiže bol tam v menšine. No a v 10. verši ho Ježiš označuje titulom „učiteľ Izraela“, čo značí, že bol znalcom Písma.
Ježiš vedel, kam Nikodém mieri svojím výrokom – veď poznal aj jeho srdce a zmýšľanie (porov. 2,24-25) – preto mu v odpovedi ukazuje cestu, ktorú hľadá: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (3,3). Výraz Božie kráľovstvo, dôležitý v synoptických evanjeliách, je vo štvrtom evanjeliu zriedkavý. Vyjadruje účasť na spoločenstve Božích detí (porov. 1,12-13). Vidieť, a teda mať skúsenosť Božej vlády značí vstúpiť do synovského vzťahu s Otcom. Podmienkou je znovuzrodenie zhora. Nikodém nechápe, lebo grécky výraz ánōthen má dvojaký význam: „zhora“ i „znova“. On má iba skúsenosť pozemského zrodenia, preto sa čuduje (porov. 3,4). Augustín komentuje jeho postoj slovami: „Nepoznal iný spôsob zrodenia, iba ten z Adama a Evy; ešte nechápal, že sa možno zrodiť z Boha a z Cirkvi. Poznal len tých rodičov, čo rodia pre smrť, ešte nie tých, ktorí rodia pre život“ (Homília 11).
Niet divu, že Nikodém sa pýta: „Ako sa to môže stať?“ (3,9). Jeho posledná otázka dáva Ježišovi priestor, aby prešiel k zjaveniu „nebeských vecí“ (porov. 3,12), k zjaveniu Božieho plánu spásy.
Pozorné a vnímavé čítanie úryvku nám priblížilo postavu Nikodéma v dynamike jeho dialógu s Ježišom. Teraz sa zamyslime nad tým, aké posolstvo nám ponúka ich stretnutie pre náš dnešný život. Veď celý dialóg medzi Ježišom a Nikodémom je „katechézou o skutočných dimenziách kresťanskej viery“ (I. de la Potterie).
Znamenia, ktoré boli prvým impulzom viery pre Nikodéma, lákajú mnohých i dnes. Nie je zriedkavosťou stretnúť sa s povzdychnutím typu: „Ach, keby mi Boh dal milosť byť svedkom zázraku – určite by to posilnilo moju vieru...“ Sú takí, čo prežívajú svoju vieru len v honbe za mimoriadnymi udalosťami. Zaiste, mocné činy konané v Ježišovom mene zjavujú Božiu moc, ale samé osebe ešte nedávajú vieru. Evanjeliá nám predstavujú skupinu farizejov, ktorí opakovane žiadajú od Ježiša znamenia v zmysle zázračných činov (porov. Mt 12,38n; 16,1n), lenže iba preto, „aby ho pokúšali“ (Mk 8,11). Ježiš vtedy odmieta robiť divotvorcu (porov. Mk 8,12), lebo neprišiel uspokojovať ľudské rozmary. Znamenia a divy môžu vzbudzovať zvedavosť, ale bez viery zostávajú len atrakciou, ktorá sa srdca nedotkne. „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť,“ píše apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom, „my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1,22-24). Skutočným znamením, ktoré nepomíňa, je Božia láska, ktorá sa zjavuje v Kristovi na kríži. Toto znamenie má moc premieňať život – ak ho človek kontempluje srdcom.
Lebo iniciatíva života a spásy vychádza od Boha; odpoveď však musí dať človek sám. Nikodém zavŕšil svoju odpoveď v tichej službe milosrdenstva pod krížom. Bol to znak toho, že jeho viera dozrela a on dokázal vystúpiť z tmy a kráčať vo svetle života. I dnešný svet očakáva od veriaceho svedectvo odvážnej viery, ktorá dokáže vystúpiť z tieňa pohodlného ústrania a zaujať jasný postoj; vyjsť „na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu“ (3,21).
Pane, ďakujem, že si ma znovuzrodil z vody a Ducha Svätého, spolu so svätým Gregorom si uvedomujem, že krst je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením... Voláme ho darom, milosťou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti, kúpeľom znovuzrodenia, pečaťou a napokon každým najvznešenejším menom. Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič, milosťou, lebo sa udeľuje vinníkom, krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode, pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský, osvietením, lebo je jasom a svetlom, rúchom, lebo zakrýva našu pohanu, kúpeľom, lebo obmýva, pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením Božej nadvlády. (porov. sv. Gregor Naziánsky, Oratio 40, 3-4, PG 36, 361-364).
Pane, ďakujem, že som Tvojím, že ti patrím, že si ma prijal za svojho syna, za svoju dcéru. Chcem žiť z Tvojho Ducha stále.
Contemplatio
Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.
(Jn 3,3)
Ježiš a Nikodém
Takže, ako prvé čo som si na Nikodémovom príbehu všimol bolo to, že Nikodém prišiel za Ježišom a nie naopak. To znamená, že Nikodém zjavne premýšľal nad tým čo videl, čo počul a konfrontoval to s tým čo dovtedy poznal, s tým čo ho dovtedy formovalo. Z toho čo urobil sa dá usúdiť, že jeho srdce nebolo voči týmto, vskutku novým a zvláštnym okolnostiam, ktoré do jeho života zavítali zatvrdené. Bol to zjavne človek rozumný, ktorý sa síce snažil žiť prísne podľa Božieho zákona a zrejme všetko do písmenka sa z neho snažil aj dodržiavať, avšak zákon v ňom samotnom nespôsobil duchovnú slepotu. Na jednej strane ho istým spôsobom ten zákon chránil, lebo mu určoval, že čo si ešte môže dovoliť a čo už nie. Čo je správne a čo už nie. Na strane druhej, keď sa stretol s Pánom Ježišom a tou Jeho slobodou tak zistil, že tým zákonom je svojim spôsobom obmedzovaný, limitovaný. Zistil, že rozpoznať mesiášov príchod už nie je pre neho také jednoduché. Bolo tam zjavne niečo, čomu v tom bránilo. Niečo čo sa nedalo naučiť, čo nebolo jasne definované. A tak to zrazu všetko začalo ísť na hranu jeho viery. V zákone nemal totižto napísané, že príde človek menom Ježiš a ten bude mesiášom. Takže on zrazu musel len vierou jednoducho prijať dané skutočnosti s ktorými sa práve stretol. Tým nevravím to, že Nikodém bol pred tým neveriaci a že ovládal len literu zákona. Ale skrátka prišiel do situácie, ktorú nikdy pred tým nezažil a to mu to jej prvotné a správne rozsúdenie, hoc všetko dopredu o nej vedomostne poznal len sťažovalo. On sa proste ocitol v tej stáročiami Božími prorokmi predpovedanej - dobe príchodu mesiáša v ktorého mal len uveriť.
Presne tak, ako ani nám nie je jasné, že či už žijeme v poslednej dobe, alebo ešte stále nežijeme. My si môžeme myslieť, že žijeme v posledných časoch, keď vidíme to množstvo znakov konca vekov. Avšak aj prví učeníci už očakávali Ježišov príchod, pretože tie isté znaky konca sa zjavne dali odpozorovať už aj za ich čias. No nestalo sa tak. A tak to môže byť aj s dnešnými "indíciami". Svet môže trvať ešte ďalších, hoc aj 500 rokov. Čiže my tiež na základe vonkajších prejavov rozumovo súdime a môžeme mať aj také vnútorné tušenie, že asi už fakt žijeme v poslednej dobe, ale ruku do "ohňa" za to určite nedáme. A tak isto si sprvoti nebol istý Ježišom, ako mesiášom ani Nikodém. A preto musel za Ním ešte dodatočne osamote prísť a túto vec si s Ním zoči-voči vyjasniť.
Inak keď sa na rozhovor Ježiša a Nikodéma lepšie pozrieme, tak zbadáme, že bol v podstate veľmi krátky a akoby neosobný. Nikodém v podstate povedal štyri vety a to je všetko. A navyše, ako keby to ani rozhovor vo svojej podstate nebol. Nikodém za Ježišom prišiel, niečo skonštatoval a Ježiš na to ako keby nereflektoval. Odpovedal mu v inotajoch a Nikodéma ako keby nechal, že nech si z toho niečo vyberie. To, čo si myslí, že je správne. Nechal ho potrápiť sa s tým. Nikodém skrátka príde a povie Ježišovi "majstre vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha, lebo nikto nemôže činiť znamenia aké Ty činíš, ak Boh nie je s ním." A Ježiš mu na to začne hovoriť o nejakom novom narodení. Nikodém sa čuduje, nechápe to a pýta sa, že ako sa znova narodiť, keďže sa znovu nedá vojsť do lona matky. Ježiš mu na to odpovedá, že on sám by to mal ako učiteľ vedieť a pritom to nevie. Ďalej mu Pán Ježiš hovorí o nejakom vetre, ktorý veje nevedno kam, ktorého hlas len počuť a podobne. Bol to skrátka zvláštny rozhovor.
Ten rozhovor bol presne taký istý, ako keď k nám prehovára Pán Boh v rôznych životných situáciách a chce nás niekam ďalej vo viere posunúť. Tiež nám niekedy odpovedá na naše modlitby nepriamo, skrze rôzne životné situácie, ktorým v danú chvíľu nerozumieme a nechá nás v nich ako keby potrápiť. No keď ich s vierou prijmeme, žijeme ich a skúmame, tak nás vždy niekam ďalej vo viere posunú. Takýmto spôsobom nás učí dôvere. Nezadefinuje nám presne, že toto či tamto rob, ako to bolo povedzme v starom zákone, ale necháva to na našu slobodnú vôľu. Na postoj nášho srdca. Všetko skúmajte, dobrého sa držte, ničím sa nedajte ovládnuť. Všetko je dovolené, no nie všetko aj prospešné. Na veci života, ktoré nám nie sú jasné máme hľadať odpovede a byť popri tom neustále v spojení s Duchom Svätým, ktorý nám v tom pomáha. Práve skrze skúmanie prichádzame k poznaniu. V starej zmluve sme my ľudia boli ako keby len bezduchí "vykonávači" zákona a teraz máme byť hlbokoduchými "skúmačmi" všetkého. A práve to skúmanie nám spôsobuje duchovný rast. Pán Boh nás tým učí ísť pod povrch vecí. Proste, s príchodom Pána Ježiša prišla do našich životov hĺbka, ktorá však od nás niečo aj vyžaduje. A preto sme aj v cirkvi tak rozdielni. O všetkom duchovnom máme veľa vedomostí, ako Nikodém, ale pri pohľade na ľudí v cirkvi ako takých, predsa len cítime, že nám mnohým ešte niečo chýba.
Vo finále si myslím si, že Nikodém uveril tomu, že Pán Ježiš bol mesiášom. Z toho konkrétneho príbehu to síce až tak nevyplýva, ale ak ďalej čítame slovo Božie, tak zistíme, že Nikodém nechýbal pri veciach, ktoré sa diali po ukrižovaní a to tomu faktu nasvedčuje.
Tak, to by bolo asi všetko. Uvedomil som si, že nemá zmysel tu nejak mechanicky rozoberať vetu po vete, lebo pre nás, dlhoročných kresťanov je to myslím si, že už nepotrebné. Už to všetko vieme naspamäť. Myslím tým tie slová o znovuzrodení o večnom živote a podobne, ktoré sú v príbehu ešte zaznamenané. Podstata dnešného slova spočíva v tom čo Nikodém urobil. Teda v tom, že Nikodém si šiel po to svoje ujasnenie si niečoho v čom nemal jasno priamo za Ježišom. Že nezostal stáť obďaleč s ostatnými. A takéto niečo máme urobiť aj my. Aj my si máme ísť za Ježišom ujasniť veci nášho života, smrti, vzťahov, roboty, peňazí a čo ja viem čoho ešte všetkého, v ktorých ešte nemáme jasno. Alebo ak nebodaj nemáme jasno ešte aj vo viere. Samozrejme naše osobné stretnutie sa s Ním už neudeje zoči-voči, ako to bolo pri Nikodémovi, ale sa udeje skrze vieru, modlitbu, skrze štúdium Božieho slova a skrze vyvodzovanie uzaverov. A je jedno v ktorej hodine, alebo v ktorej fáze nášho života si to k Nemu pôjdeme ujasniť. Môžeme ísť trebárs aj v noci, keď budeme oslavovať 70tku. Ako správni kresťania máme všetko okolo seba skúmať a na to čo nám nie je jasné máme hľadať odpovede. A ako je napísané, kto hľadá nájde, kto prosí dostane, kto klope, tomu bude otvorené. Pána Boha máme hľadať celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Tak isto máme o tom všetkom rozjímať dňom i nocou. Všetky tieto slová poukazujú len na jednu jedinú vec a to tú, že hľadanie Božieho kráľovstva je pre nás osobne veľmi dôležité a že zjavne veľa vecí nám v živote nebude hneď na prvý pohľad jasných a to aj napriek tomu, že o nich budeme veľa vedieť.
Nikodém zastával významné postavenie v židovskom národe. Bol veľmi vzdelaný, mal nevšedné schopnosti a bol váženým členom národnej rady. Ako iných aj jeho zaujalo Ježišovo učenie. Hoci Nikodém bol bohatý, učený a vážený, tento Nazaretčan ho nezvyčajne upútal. Spasiteľova zvesť na neho mocne zapôsobila, takže zatúžil lepšie poznať tieto obdivuhodné pravdy. Kristovo rázne vyčistenie chrámu vyvolalo nenávisť kňazov a popredných mužov. Zľakli sa moci tohto cudzinca. Takú opovážlivosť neznámeho Galilejčana nehodlali trpieť. Boli rozhodnutí jeho dielo zastaviť. Nie všetci však s tým súhlasili. Niektorí sa báli odporovať tomu, v ktorom sa tak zrejme prejavil Boží Duch. Pripomenuli si zavraždených prorokov, ktorí karhali hriechy izraelských vodcov.
Ako mnohých Izraelcov, aj jeho veľmi zarmucovalo znesväcovanie chrámu. Bol svedkom, ako Ježiš vyhnal kupcov a predavačov, videl neobvyklý prejav Božej moci, všimol si, ako Spasiteľ prijíma chudobných a uzdravuje chorých, videl ich radostné pohľady, počul slová vďaky a chvály a nemohol pochybovať, že Ježiša Nazaretského poslal Boh. Aj keď túžil pohovoriť si s Ježišom, nechcel ho vyhľadať verejne. Bolo by to príliš ponižujúce, keby židovské knieža prejavilo záujem o učiteľa dosiaľ tak málo známeho. Keby sa o jeho návšteve dozvedela veľrada, stihlo by ho jej pohŕdanie a hnev.
Chcel vyjadriť i vzbudiť dôveru, no vyjavil vlastne svoju neveru. V Ježišovi nevidel Mesiáša, ale len božského učiteľa. Miesto toho, aby Ježiš na tento kompliment odpovedal, uprene sa na hovoriaceho zadíval, akoby čítal v záhyboch jeho duše. Vo svojej nekonečnej múdrosti videl pred sebou človeka, ktorý hľadá pravdu. Poznal cieľ tejto návštevy a v mysli svojho poslucháča sa snažil utvrdiť jeho presvedčenie tým, že ho čo najdôraznejšie, no priateľsky upozornil na to najhlavnejšie: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Ján 3,3). (168) (169) (170) Nikodém prišiel k Pánovi v predstave, že si s ním pohovorí, ale Ježiš mu odhalil základné zásady pravdy.
Nikodémovi povedal: Predovšetkým potrebuješ duchovné znovuzrodenie a nie teoretické poznanie. Potrebuješ nové srdce, nie uspokojenie svojej zvedavosti. Skôr, ako budeš vedieť oceniť nebeské veci, musíš prijať nový život zhora. Ak nenastane táto zmena, pod vplyvom ktorej bude všetko nové, nič ti nepomôže pohovor o mojej moci alebo mojom poslaní. Nikodém počul kázanie Jána Krstiteľa o pokání a krste i odkaz na toho, ktorý má krstiť Duchom Svätým. Sám si uvedomoval nedostatok duchovnosti v živote Židov, ich úporný fanatizmus a prízemnú ctibažnosť.
Pohania, ktorí prijali vieru Izraela, boli často pripodobnení k novorodencom. Preto musel postrehnúť, že Kristove slová neboli mienené doslovne. Ako rodený Izraelita Nikodém pokladal svoju účasť v Božom kráľovstve za celkom samozrejmú. Bol presvedčený, že nijakú zmenu nepotrebuje. Preto ho Spasiteľove slová prekvapili. Znepokojili ho vlastne preto, že mierili osobne na neho. Zápasila (108) v ňom farizejská pýcha s úprimnou túžbou poznať pravdu. Prekvapil ho spôsob, ako sa s ním Ježiš zhováral, i to, že nedbal na jeho význačné postavenie v Izraeli.
Prekvapený Nikodém odpovedal Kristovi ironickou otázkou: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“ (Ján 3,4). Podobne ako mnohí iní, ktorým pravda zasiahla svedomie, ani on nezaprel, že prirodzený človek nechápe veci Božieho Ducha. Duchovné veci v ňom nenachádzajú ozvenu, lebo tie treba chápať duchovne. Spasiteľ sa však neprel. Vážne, pokojne a dôstojne zodvihol ruku a pravdu zdôraznil s ešte väčšou (171) istotou: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Ján 3,5).
Nikodém vedel, že Kristus tu mieni krst vodou a obnovu srdca Božím Duchom. Bol presvedčený, že je v prítomnosti toho, ktorého predpovedal Ján Krstiteľ. Ježiš pokračoval: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch“ (Ján 3,6). Srdce je svojou prirodzenosťou zlé a „kto získa čisté z nečistého? Nikto!“ (Jób 14,4). Nijaký ľudský dôvtip nenájde liek na hriešnu dušu. „Veď zmýšľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu – a ani sa nemôže“ (Rim 8,7). „Lebo zo srdca pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá a rúhania“ (Mat 15,19).
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Ján 3,8). Pôsobenie vetra počuť zo šumu vetiev, lístia a kvetov, nemožno ho však vidieť, a nikto nevie, odkiaľ prichádza a kam ide. Podobne pôsobí aj Duch Svätý na ľudské srdce. O jeho pôsobení sa dá práve tak málo povedať ako o vanutí vetra. Človek možno nevie určiť presný čas, miesto či okolnosti svojho obrátenia, to však ešte neznamená, že nebol znovuzrodený. Podobne neviditeľne ako vietor aj Kristus stále pôsobí na ľudské srdce. Pozvoľna a snáď celkom nebadane môžu pôsobiť dojmy, ktoré človeka privádzajú ku Kristovi.
Ak Boží Duch ovládne srdce, mení sa celý život. Človek sa zbavuje hriešnych myšlienok i zlých skutkov; miesto zloby, závisti a hádok prichádza láska, pokora a pokoj. Smútok sa mení na radosť a v tvári sa zrkadlí nebeské svetlo. Nikto nevidí ruku, ktorá uľahčuje bremeno života, nikto nepozoruje svetlo, ktoré žiari z neba. Požehnanie prichádza, keď sa človek vierou odovzdáva Bohu. Potom moc ľudským okom nepostihnuteľná tvorí novú bytosť na Boží obraz. Nie je možné, aby myseľ smrteľného človeka mohla pochopiť dielo vykúpenia. Jeho tajomstvo presahuje ľudské chápanie.
Ten, komu bola zverená náboženská výchova ľudu, mal by tieto závažné pravdy poznať. Kristove slová sú poučné v tom zmysle, že Nikodém sa nemal vzrušovať nad jasnými slovami pravdy, ale v pokore sa zamyslieť nad svojím nedostatočným duchovným rozhľadom. Kristus mu to dal znať s takou dôstojnosťou a takým láskavým hlasom i pohľadom, že Nikodém nemohol byť urazený, keď si uvedomil svoj ponižujúci stav. Keď však Ježiš vysvetlil, že na zem prišiel zriadiť kráľovstvo duchovné, nie pozemské, jeho poslucháč sa zarmútil.
Tým len dokázali, že ešte nie sú Božou milosťou uspôsobení na to, aby mohli byť účastníkmi posvätných služieb chrámových. Horlivo dbali o zachovanie zdanlivej svätosti, no zanedbávali svätosť srdca. Prísne sa pridŕžali litery zákona, ustavične však odporovali jeho duchu. Najviac potrebovali práve tú zmenu, o ktorej Kristus hovoril Nikodémovi – mravné znovuzrodenie, očistenie od hriechu a obnovu poznania i svätosti. Slepota Izraela voči dielu znovuzrodenia sa nedala nijako ospravedlniť. Izaiáš pod vplyvom Ducha Svätého napísal: „Všetci sme boli podobní nečistému, a všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho“ (ROH Iz 64,6; ECAV Iz 64,5).
Podľa ľudského posúdenia žil spravodlivo a počestne, no v Kristovej prítomnosti si uvedomoval, že má nečisté srdce a celý jeho život je vlastne hriešny. Kristus upútaval Nikodéma. Keď mu Spasiteľ objasňoval znovuzrodenie, zatúžil po tejto zmene aj vo svojom vnútri. Ako sa to mohlo stať? Na nevyslovenú otázku Ježiš odpovedal: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Ján 3,14.15). Toto už bolo Nikodémovi známejšie.
Boh ich chcel poučiť, že tieto obrady samy osebe sú práve tak bezcenné ako medený had. Ich zmyslom bolo usmerniť pohľad na Spasiteľa. Pre svoje uzdravenie z rán ani pre (111) odpustenie svojich hriechov nemohli Izraelci urobiť nič iné, než prejaviť vieru v Boží dar. Mali pohliadnuť a žiť. Možno, že niektorí z uštipnutých zaváhali a okamžite nepohliadli. Možno pochybovali, či v tom medenom symbole môže byť nejaká moc. Možno žiadali nejaké vedecké poučenie. Nedostali však nijaké vysvetlenie.
Božie slovo museli prijať tak, ako im ho zvestoval Mojžiš. Nepohliadnuť znamenalo zahynúť. Spornými diskusiami človek nezíska svetlo. Ak chceme žiť, musíme pohliadnuť. Nikodém si toto poučenie vzal k srdcu. Skúmal Písmo inak než dosiaľ; nie teda z teoretického záujmu, ale v záujme svojho života. Len čo sa dal viesť Duchom Svätým, začal rozumieť Božiemu kráľovstvu. Dnes sú tisíce tých, čo potrebujú poznať tú istú pravdu, z ktorej sa poučil Nikodém o zmysle vyzdvihnutého hada.
Ani kajať sa nevieme bez pomoci Božieho Ducha. Písmo o Kristovi hovorí: „Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelovi pokánie a odpustenie hriechov“ (Sk 5,31). Pokánie prichádza od Krista práve tak ako odpustenie. Ako sme teda spasení? „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada“, tak bol Syn človeka vyzdvihnutý, a každý, kto bol zákerne uštipnutý hadom, môže pohliadnuť a žiť. „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech (175) sveta“ (Ján 1,29). Svetlo, ktoré žiari z kríža, zjavuje Božiu lásku. Jeho láska nás priťahuje k nemu. Ak tejto láske nevzdorujeme, dovedie nás pod kríž s kajúcnym vyznaním hriechov, ktoré ukrižovali Spasiteľa.
Duch Boží potom skrze vieru prebúdza v človekovi nový život. Myšlienky a túžby sa podriaďujú Kristovej vôli. Človek dostáva nové srdce a novú myseľ podľa obrazu toho, ktorý v nás prebúdza ochotu všetko podriadiť len jemu. V novej mysli a v novom srdci je potom napísaný Boží zákon a my smieme povedať, čo platí o Kristovi: „Rád plním tvoju vôľu, Bože môj, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím“ (Ž 40,9). (112) Ježiš vo svojom rozhovore s Nikodémom opísal plán spasenia i svoje poslanie na svete.
V žiadnom inom preslove nevysvetlil tak úplne, bod za bodom prípravné dielo v srdci tých, čo chcú zdediť nebeské kráľovstvo. Hneď na začiatku svojho pôsobenia ozrejmil túto pravdu jednému z najvnímavejších učiteľov ľudu a členovi veľrady. Toto svetlo však izraelskí vodcovia neprijali. Nikodém túto pravdu skrýval v srdci, takže za celé tri roky nepriniesla takmer nijaké ovocie. Ježiš však poznal pôdu, do ktorej zasial semeno. Slová tohto nočného rozhovoru na osamelom vrchu nezanikli. Istý čas sa Nikodém ku Kristovi verejne nepriznával, no pozoroval jeho život a uvažoval o jeho učení.
Vo veľrade opätovne maril zámery kňazov, ktoré mali Krista pripraviť o život. Keď bol Ježiš nakoniec ukrižovaný, Nikodém sa rozpamätal na slová z Olivového vrchu. „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby každý, kto verí, (176) mal v ňom večný život“ (Ján 3,14.15). Svetlo onoho tajného rozhovoru ožiarilo golgotský kríž a Nikodém poznal v Ježišovi Vykupiteľa sveta. Po Pánovom nanebovstúpení, keď prenasledovanie rozohnalo učeníkov, Nikodém smelo vystúpil do popredia. Zo svojho bohatstva podporoval mladú cirkev, ktorá mala podľa mienky Židov po Kristovej smrti zaniknúť.
V nebezpečných dobách bol tento kedysi opatrný a pochybujúci učeník pevný ako skala, povzbudzoval iných nasledovníkov vo viere a štedro sa staral o rozšírenie evanjelia. Posmievali sa mu a prenasledovali ho tí, čo mu kedysi preukazovali úctu. Nakoniec schudobnel, no neochabol vo viere, ktorá sa zrodila v onom nočnom rozhovore s Ježišom. Nikodém oznámil obsah tohto rozhovoru Jánovi a ten ho zaznamenal na poučenie miliónov.
Tieto pravdy sú dnes práve tak významné, ako v onej slávnej tmavej noci na vrchu, keď toto židovské knieža prišlo k tichému galilejskému Učiteľovi a chcelo radu o ceste života. (113) (177)