Svätý...J O Z A F Á T -J Á N ...K U N C E W Y C Z-arcibiskup,mních bazilián,mučeník za jednotu Cirkvi -sviatok 12.november
Je slávnym mučeníkom Východu...chcel zjednotiť pravoslávnu cirkev s rímskokatolíckou a doplatil na tie snahy svojím životom...je uctievaný ako mučeník za jednotu Cirkvi...
Žil v rokoch 1580–1623. Narodil sa v dnešnej západnej Ukrajine, bol významným obhajcom jednoty Cirkvi a ukrajinský gréckokatolícky biskup. Jeho pamiatku si pripomíname 12. novembra.
Život a pôsobenie: Narodil sa ako Ján v rodine šľachtica a obchodníka v meste Vladimir-Volynskyi na Ukrajine. Bol arcibiskupom a mučeníkom. Jeho život a smrť boli silno spojené s úsilím o cirkevnú jednotu.
Pamiatka: Je patrónom ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.
Sviatok: 12. november.
Jozafát Kuncewycz, biskup a mučeník
krstným menom: Ján
Svätý
Sviatok: 12. november
* 1580 Vladimir Volynskyi, Ukrajina
† 12. november 1623 Vitebsk, Bielorusko
Sv. Jozafát Ján Kuncewycz sa narodil asi v roku 1580 vo Wlodzimierzi Wolyňskom na Ukrajine. Pri krste dostal meno Ján. Jeho rodičia Gabriel a Marianna boli schudobnenými šľachticmi; boli pravoslávnymi kresťanmi. Otec bol obchodníkom. Keď Ján dorástol, poslal ho do litovského mesta Vilno, aby sa tiež vyučil za obchodníka. No jeho vábil skôr chrám a duchovná služba. V tých časoch zúril vo Vilne boj medzi uniátmi (kresťanmi gréckoslovanského obradu, ktorí uznávali primát pápeža) a rozkolníkmi, ktorí pápeža neuznávali. Ján – ani sám dobre nevedel, prečo – sa ocitol na strane katolíkov. Chodieval na bohoslužby do katolíckeho chrámu. Keď to videl jeho majster, obchodník Jacek Popovič, nahováral ho, aby sa venoval obchodu a sľuboval mu celý svoj majetok do dedičstva, keďže bol bezdetný. No Ján sa nedal nahovoriť. V roku 1604 sa s ním rozlúčil a takisto aj so svojimi rodičmi a vstúpil do rehole sv. Bazila v kláštore Najsvätejšej Trojice vo Vilne. Ako rehoľné meno si zvolil Jozafát.
Od služobníctva vyžadoval zbožnosť a spravodlivosť a zvlášť sa venoval duchovenstvu, ktoré bolo mravne upadnuté a bez vzdelania. Mnohí šľachtici kňazov dosadzovali, ako sami chceli, nakladali s nimi podľa svojej ľubovôle, odopierali im dávky na výživu a starali sa aj do vecí cirkevných. Náboženský život sa pod vedením biskupa Jozafáta veľmi upevnil a dobre rozvíjal. No ani rozkolníci nespali, aj keď prvé tri roky s nimi nemal Jozafát neobyčajné problémy. Vymysleli si však zákerný plán.
Najali potulného popa Silvestra, ktorý začal raz večer drzo a sprosto vykrikovať pod arcibiskupskými oknami. Ráno to pokračovalo. Jozafátovi služobníci vyšli von a Silvestra chytili. Práve to chceli sprisahanci. Začali zvoniť na zvone a kričať, aby biskupa odstránili. Jozafát kázal Silvestra prepustiť. No rozkolníci vbehli dnu, zranili jeho služobníkov a jeho samého udreli kyjom a následne sekerou do hlavy.
Keď padol na zem, ešte po ňom šliapali a bodali ho. Napokon ho strelili do hlavy, jeho telo potupili, vyzliekli a hodili do rieky Dvine. Stalo sa to 12. novembra 1623. No hneď na druhý deň, keď vytriezveli, si uvedomili svoj strašný čin. Jeho telo vylovili a v slávnostnom sprievode ho previezli do Polocka. Oplakali svoj zločin a obrátili sa. Smotrickij, ktorý bol hlavným pôvodcom zločinu, odišiel do Grécka a v roku 1627 po rokoch kajúcnosti sa zmieril s uniatskou Cirkvou.
Na hrobe sv. Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. dňa 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Za svätého bol vyhlásený v roku 1867 pápežom Piom IX. V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do Viedne do gréckokatolíckeho chrámu sv. Barbory a v roku 1949 ich odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili vo Vatikánskej bazilike pod oltár sv. Bazila Veľkého.
Vo Vilniuse sa ako pravoslávny chlapec dostal do styku s gréckokatolíkmi a rozhodol sa k nim pridať.
V roku 1604 vstúpil k baziliánom, kde prijal mníšske meno Jozafát. Usadil sa v spustnutom monastieri vo Vilniuse. Čoskoro sa počet novicov rozšíril čo vyvolávalo odpor pravoslávnych. V r. 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza. Kvôli presvedčivosti kázania mu pravoslávni dali prezývku dušechvat. V r. 1613 bol menovaný za archimandritu monastiera, kde bolo už okolo 70 mníchov.
V r. 1617 bol vysvätený na biskupa. Po smrti arcibiskupa v Polocku sa Jozafát stal jeho nástupcom. Vo svojej eparchii začal zavádzať prísny poriadok. Musel však čeliť odporu pravoslávnych. Vzrastala aj nenávisť ľudu voči nemu. Keď v. roku 1623 prišiel do Vitebska, zbehol sa proti nemu rozoštvaný ľud a žiadal si jeho smrť.
Mnohí nechali voľný priechod svojim emóciám, nadávali už mŕtvemu Jozafátovi, tupili jeho telo, dvíhali ho zo zeme a škodoradostne sa mu prihovárali: „Vstávaj, vladyka! Nie je náhodou nedeľa? Treba ti kázať, arcibiskup, vstávaj!“ Aby toho nebolo málo, ktosi zabil psa, ktorý bol na biskupskom dvore a takto kusy rozštvrteného psa pohádzali na telo Jozafáta. V istej chvíli, keď z neho trhali odev, vrahovia si všimli, že mŕtvy má pod vrchným odevom odev z vrecoviny, ktorý nosieval ako prejav pokánia. To ich zmiatlo, takže zaváhali, či tento usmrtený človek je vôbec Jozafát. Veď je arcibiskup, a cirkevní hodnostári nezvyknú nosievať tak drsný odev. Nahé telo potom vyvliekli na vrch, k nohám i ku krku mu priviazali kamene a odtiaľ ho zhodili do rieky Dvina, na mieste, kde bola najhlbšia, aby sa telo nenašlo.
Hystéria davu vyprchala a na celé mesto zaľahol akýsi ťažký mrak. Jeden z obyvateľov mesta, vyznaním kalvín, svedčil: „Hoci som kalvín, vydávam svedectvo a pokladám za zázrak, že spolu s ďalšími dvoma svedkami, ktorí už nežijú, videl som akýsi ohnivý oblak na biskupským domom, v ktorom bol arcibiskup zabitý. Oblak po polhodine zmizol“.
Vopred naplánovaná Jozafátova smrť nepriniesla obyvateľom mesta očakávanú úľavu. Práve naopak. Doľahol na nich strach, neistota, všetci sa zrazu cítili byť vinní. Chodili po uliciach ako živé mŕtvoly a s nikým nebolo reči. Napriek tomu, že bola nedeľa, v meste zavládla tak ťažká atmosféra, že ešte aj po piatich rokoch od tragédie rímskokatolícky farár vo Vitebsku spomínal, že v tú nedeľu v celom meste nebola slúžená liturgia. Nik nebol v stave slúžiť. Mučenícka smrť Jozafáta však začala rýchlo prinášať ovocie, početné úprimné obrátenia tých, ktorí naňho položili ruky.
Pozostatky boli neskôr prenesené do Bialy, v r. 1916 do Viedne a v r. 1949 do Ríma. V Ríme sú uložené pod oltárom sv. Bazila Veľkého v Chráme sv. Petra.
Gréckokatolícka cirkev aj rímskokatolícka cirkev slávi jeho pamiatku 12. novembra.
SV. JOZAFÁT-JÁN KUNCEVIČ
biskup a mučeník
(1580? - 1623)
Svätý Jozafát Kuncevič sa stal mučeníkom pri apoštolskej práci za zjednotenie pravoslávnych s Rímom.
Pochádzal z pravoslávnej rodiny. Narodil sa pravdepodobne roku 1580, a to vo Volodymyre (Wlodzimierz), v dnešnej západnej Ukrajine. Pri krste dostal meno Ján.
Po získaní základných vedomostí poslali rodičia Jána do litovského mesta Viľňusa. Tam sa chlapec dostal do styku s veriacimi a duchovnými východného obradu, ktorí boli zjednotení s Rímom. Toto zjednotenie sa uskutočnilo v rokoch 1595-1596 dohodou v Ríme a jej prijatím na synode v Breste (Litovskom). Ján sa rozhodol pridať k zjednoteným.
Pod vplyvom jezuitov vstúpil roku 1604 do rehole sv. Bazila vo Viľňuse. Tam prijal rehoľné meno Jozafát, ktoré odvtedy používal Po začlenení sa do rehoľného života a po doplnení teologického štúdia bol roku 1609 vysvätený za kňaza. Ako rehoľný kňaz mal Jozafát isté povinnosti v kláštornej komunite, ale popritom sa venoval aj apoštolátu mimo kláštora. Bol veľmi dobrý kazateľ. A keďže bol pritom i vzdelaný a nábožný, jeho kázne silno pôsobili na poslucháčov. Katolíkov upevňovali vo viere a mnohých pravoslávnych privádzali k zjednoteniu s Rímom.
Už štyri roky po kňazskej vysviacke vymenovali rehoľní predstavení Jozafáta za igumena (predstaveného) baziliánskeho kláštora v Byteni a o rok neskôr za archimandritu (vyššieho predstaveného) vo Viľňuse. Jeho schopnosti však upútali aj pozornosť vyšších cirkevných predstavených. Kyjevský metropolita Velamin G. Ruckyj ho vymenoval za koadjútora vekom pokročilého polockého arcibiskupa a v novembri 1617 ho vysvätili za biskupa. Keď starý arcibiskup o rok neskôr zomrel, Jozafát sa stal jeho nástupcom.
Jozafát netúžil po hodnostiach. No v tomto prípade vedel, že neprijíma pocty, ale ťažké a nebezpečné poslanie. A chcel ho vykonávať dôsledne, bez ohľadu na následky, ktoré môže vyvolať jeho horlivosť v Božej službe.
Jozafát bol arcipastierom a zároveň misionárom, apoštolom zjednotenia pravoslávnych s Rímom. Ako arcipastier sa usiloval predovšetkým pozdvihnúť úroveň svojich duchovných. Každoročne ich zvolával na synodu. Okrem toho ich osobne navštevoval; viedol ich k poriadku v živote a v kostole, k dôstojnému sláveniu bohoslužieb a k solídnemu vyučovaniu kresťanskej náuky. Na pomoc vyučovaniu im zostavil katechizmus.
Zvlášť ťažký bol jeho apoštolát zjednotenia. Jozafát sa mu však venoval so zápalom a kázňami, rozhovormi i písaním dosiahol pekné výsledky. Ale od roku 1620 začali pravoslávni s pomocou Kozákov systematický boj proti zjednoteniu s Rímom. V polockom arcibiskupstve viedol protirímsku propagandu istý Melecij Smotrickij. Podarilo sa mu pobúriť proti arcibiskupovi ľudí najmä vo Vitebsku. Keď tam Jozafát prišiel, ľudia ho prepadli v jeho biskupskom dome, zbili ho, dobodali oštepmi a nakoniec dorazili veľkou sekerou. Jeho telo hodili do rieky Dviny. Bolo to 12. novembra 1623.
O niekoľko dní voda vyplavila arcibiskupovo telo. Veriaci ho pochovali najprv v Polocku a neskôr v Biale. Roku 1916 previezli jeho telesné pozostatky do Viedne a roku 1949 do Ríma, kde sú uložené v chráme sv. Petra pod oltárom sv. Bazila Veľkého.
Polockého arcibiskupa a mučeníka Jozafáta vyhlásil za blahoslaveného roku 1643 pápež Urban VIII. a za svätého Pius IX. roku 1867. Pápež Pius XI. pripomenul trojsté výročie mučeníckej smrti sv. Jozafáta roku 1923 osobitnou encyklikou.
Lovec duší, ktorého „ulovili“ sekerou: Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup
Jozafát, ktorého si gréckokatolíci i rímskokatolíci pripomínajú 12. novembra, sa narodil v roku 1580 vo Volyni v meste Vladimír (dnes na Ukrajine). Pri krste dostal meno Ján. Aj keď jeho pravoslávna rodina nebola veľmi nábožná, navštevoval cirkevnú školu pri miestnej katedrále a osvojil si modlitby i duchovné cvičenia.
Keď sa rodina s mladým synom presťahovala do Vilniusu (dnešného hlavného mesta Litvy), aby sa podľa otcovho vzoru pripravil na kariéru obchodníka, Jánovi sa naskytla príležitosť stále viac spoznávať myšlienku zjednotenia Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi. Postupne sa stal prívržencom Brest-Litovskej únie, ktorá v roku 1596 spojila časť pravoslávnych veriacich s Katolíckou cirkvou.
Po čase sa zamestnal ako pomocník obchodníka menom Jacenty Popovič. Vďaka tomu mal možnosť stretnúť sa s katolíckymi teológmi, medzi nimi aj s významnými jezuitmi, ktorí pôsobili vo Vilniuskej akadémii. Umožnilo mu to prehĺbiť si vzdelanie, hoci latinčinu sa začal učiť až neskôr. Poznanie náboženských otázok ho priviedlo k presvedčeniu, že cesta únie medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou je správna. Vo svojich prvých písomných dielach obhajoval potrebu jednoty medzi východnou a západnou cirkvou.
V roku 1604 vstúpil do baziliánskeho Kláštora Svätej Trojice vo Vilniuse a prijal mníšske meno Jozafát. Teológiu začal študovať pod vedením rektora kláštornej školy Petra Surovjatnika. V jej štúdiu pokračoval pod vedením významného teológa, neskoršieho kyjevského gréckokatolíckeho metropolitu Jozefa Velamina Rutského. Už v tom období sa Jozafát prejavil ako zapálený kazateľ, ktorý privádzal mnohých k únii a získal si tak medzi pravoslávnymi veriacimi prezývku lovec duší.
V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza a v nasledujúcom roku ho vymenovali za predstaveného noviciátu. Stal sa blízkym spolupracovníkom metropolitu Rutského a spolu začali reformovať a upevňovať kláštorný život. Zároveň sa Jozafát venoval misijnej činnosti, kázal a presviedčal pravoslávnych veriacich, aby prijali úniu. Napísal aj niekoľko polemických traktátov, v ktorých obhajoval výhody únie s Katolíckou cirkvou.
V roku 1613 sa stal archimandritom baziliánskeho kláštora vo Vilniuse. Roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku, čo znamenalo, že mal právo po smrti arcibiskupa nastúpiť na jeho miesto, k čomu došlo rok nato.
Od nástupu na arcibiskupský stolec začal Jozafát reformovať cirkevný život v Polocku a jeho okolí: obnovoval chrámy, zakladal cirkevné školy a upevňoval disciplínu medzi kňazmi. Jeho cieľom bolo nielen zjednotenie, ale aj duchovné oživenie veriacich. Mnohé jeho reformy vyvolali silný odpor, zvlášť medzi pravoslávnymi veriacimi odmietajúcimi úniu.
Jozafát preto počas svojej pastoračnej služby čelil mnohým ťažkostiam a konfliktným situáciám. Niektorí veriaci, predovšetkým v Mogiľove, ho otvorene odmietali a niekoľkokrát bol nútený čeliť nepriateľskému davu. V roku 1620, keď v Poľsko-litovskom kráľovstve narastali vnútorné konflikty, jeruzalemský patriarcha Teofan III. vysvätil nových pravoslávnych biskupov. Jozafát považoval túto akciu za ohrozenie únie a ešte viac zintenzívnil úsilie o zachovanie jednoty.
Počas vizitácie vo Vitebsku v roku 1623 sa situácia vyhrotila, keď jeho veriaci zatkli miestneho pravoslávneho kňaza menom Iľja, čo vyvolalo pobúrenie miestnych obyvateľov. Rozvášnený dav vtrhol do sídla Jozafáta, ktorý sa práve modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa, tu som!“
O päť dní nato zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď ho začali skúmať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené, kým ho nepreviezli do Polocka, kde bolo pochované 18. januára 1625.
Na hrobe svätého Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Pápež Pius IX. ho v roku 1867 kanonizoval, označiac ho za svätého hieromučeníka a apoštola únie.
V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do viedenského gréckokatolíckeho Chrámu svätej Barbory, odkiaľ ich v roku 1949 odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili v Bazilike svätého Petra pod oltár svätého Bazila Veľkého.
Štyri desaťročia predtým pri tristoročnici Jozafátovho umučenia vydal pápež Pius XI. encykliku Ecclesiam Dei admirabili, ktorou pripomenul význam jeho obete a jeho vernosť Bohu i Cirkvi.
Svätý Jozafát je dnes považovaný za patróna Ukrajiny a symbol jednoty medzi východnými a západnými kresťanmi. Pápež Ján Pavol II. ho nazval apoštolom zjednotenia.
Józef Simmler: Martýrium Jozafáta Kuncieviča (asi 1861), Národné múzeum vo Varšave. Zdroj: wikimedia commons
Jozafát, ktorého si gréckokatolíci i rímskokatolíci pripomínajú 12. novembra, sa narodil v roku 1580 vo Volyni v meste Vladimír (dnes na Ukrajine). Pri krste dostal meno Ján. Aj keď jeho pravoslávna rodina nebola veľmi nábožná, navštevoval cirkevnú školu pri miestnej katedrále a osvojil si modlitby i duchovné cvičenia.
Keď sa rodina s mladým synom presťahovala do Vilniusu (dnešného hlavného mesta Litvy), aby sa podľa otcovho vzoru pripravil na kariéru obchodníka, Jánovi sa naskytla príležitosť stále viac spoznávať myšlienku zjednotenia Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi. Postupne sa stal prívržencom Brest-Litovskej únie, ktorá v roku 1596 spojila časť pravoslávnych veriacich s Katolíckou cirkvou.
Po čase sa zamestnal ako pomocník obchodníka menom Jacenty Popovič. Vďaka tomu mal možnosť stretnúť sa s katolíckymi teológmi, medzi nimi aj s významnými jezuitmi, ktorí pôsobili vo Vilniuskej akadémii. Umožnilo mu to prehĺbiť si vzdelanie, hoci latinčinu sa začal učiť až neskôr. Poznanie náboženských otázok ho priviedlo k presvedčeniu, že cesta únie medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou je správna. Vo svojich prvých písomných dielach obhajoval potrebu jednoty medzi východnou a západnou cirkvou.
V roku 1604 vstúpil do baziliánskeho Kláštora Svätej Trojice vo Vilniuse a prijal mníšske meno Jozafát. Teológiu začal študovať pod vedením rektora kláštornej školy Petra Surovjatnika. V jej štúdiu pokračoval pod vedením významného teológa, neskoršieho kyjevského gréckokatolíckeho metropolitu Jozefa Velamina Rutského. Už v tom období sa Jozafát prejavil ako zapálený kazateľ, ktorý privádzal mnohých k únii a získal si tak medzi pravoslávnymi veriacimi prezývku lovec duší.
V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza a v nasledujúcom roku ho vymenovali za predstaveného noviciátu. Stal sa blízkym spolupracovníkom metropolitu Rutského a spolu začali reformovať a upevňovať kláštorný život. Zároveň sa Jozafát venoval misijnej činnosti, kázal a presviedčal pravoslávnych veriacich, aby prijali úniu. Napísal aj niekoľko polemických traktátov, v ktorých obhajoval výhody únie s Katolíckou cirkvou.
V roku 1613 sa stal archimandritom baziliánskeho kláštora vo Vilniuse. Roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku, čo znamenalo, že mal právo po smrti arcibiskupa nastúpiť na jeho miesto, k čomu došlo rok nato.
Od nástupu na arcibiskupský stolec začal Jozafát reformovať cirkevný život v Polocku a jeho okolí: obnovoval chrámy, zakladal cirkevné školy a upevňoval disciplínu medzi kňazmi. Jeho cieľom bolo nielen zjednotenie, ale aj duchovné oživenie veriacich. Mnohé jeho reformy vyvolali silný odpor, zvlášť medzi pravoslávnymi veriacimi odmietajúcimi úniu.
Jozafát preto počas svojej pastoračnej služby čelil mnohým ťažkostiam a konfliktným situáciám. Niektorí veriaci, predovšetkým v Mogiľove, ho otvorene odmietali a niekoľkokrát bol nútený čeliť nepriateľskému davu. V roku 1620, keď v Poľsko-litovskom kráľovstve narastali vnútorné konflikty, jeruzalemský patriarcha Teofan III. vysvätil nových pravoslávnych biskupov. Jozafát považoval túto akciu za ohrozenie únie a ešte viac zintenzívnil úsilie o zachovanie jednoty.
Počas vizitácie vo Vitebsku v roku 1623 sa situácia vyhrotila, keď jeho veriaci zatkli miestneho pravoslávneho kňaza menom Iľja, čo vyvolalo pobúrenie miestnych obyvateľov. Rozvášnený dav vtrhol do sídla Jozafáta, ktorý sa práve modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa, tu som!“
Tu jeden z buričov udrel Jozafáta kyjom a druhý mu zasadil sekerou smrteľnú ranu do hlavy. Ležiac na zemi si Jozafát povzdychol: „Bože môj,“ a buriči vidiac, že ešte žije, strelili mu dvakrát do hlavy. Následne mŕtvolu vytiahli na dvor, kde ju zhanobili. Potom k telu priviazali veľký kameň a hodili ho rieky Dvina.
O päť dní nato zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď ho začali skúmať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené, kým ho nepreviezli do Polocka, kde bolo pochované 18. januára 1625.
Na hrobe svätého Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Pápež Pius IX. ho v roku 1867 kanonizoval, označiac ho za svätého hieromučeníka a apoštola únie.
V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do viedenského gréckokatolíckeho Chrámu svätej Barbory, odkiaľ ich v roku 1949 odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili v Bazilike svätého Petra pod oltár svätého Bazila Veľkého.
Štyri desaťročia predtým pri tristoročnici Jozafátovho umučenia vydal pápež Pius XI. encykliku Ecclesiam Dei admirabili, ktorou pripomenul význam jeho obete a jeho vernosť Bohu i Cirkvi.
Svätý Jozafát je dnes považovaný za patróna Ukrajiny a symbol jednoty medzi východnými a západnými kresťanmi. Pápež Ján Pavol II. ho nazval apoštolom zjednotenia.
Jozafát, ktorého si gréckokatolíci i rímskokatolíci pripomínajú 12. novembra, sa narodil v roku 1580 vo Volyni v meste Vladimír (dnes na Ukrajine). Pri krste dostal meno Ján. Aj keď jeho pravoslávna rodina nebola veľmi nábožná, navštevoval cirkevnú školu pri miestnej katedrále a osvojil si modlitby i duchovné cvičenia.
Keď sa rodina s mladým synom presťahovala do Vilniusu (dnešného hlavného mesta Litvy), aby sa podľa otcovho vzoru pripravil na kariéru obchodníka, Jánovi sa naskytla príležitosť stále viac spoznávať myšlienku zjednotenia Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi. Postupne sa stal prívržencom Brest-Litovskej únie, ktorá v roku 1596 spojila časť pravoslávnych veriacich s Katolíckou cirkvou.
Po čase sa zamestnal ako pomocník obchodníka menom Jacenty Popovič. Vďaka tomu mal možnosť stretnúť sa s katolíckymi teológmi, medzi nimi aj s významnými jezuitmi, ktorí pôsobili vo Vilniuskej akadémii. Umožnilo mu to prehĺbiť si vzdelanie, hoci latinčinu sa začal učiť až neskôr. Poznanie náboženských otázok ho priviedlo k presvedčeniu, že cesta únie medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou je správna. Vo svojich prvých písomných dielach obhajoval potrebu jednoty medzi východnou a západnou cirkvou.
V roku 1604 vstúpil do baziliánskeho Kláštora Svätej Trojice vo Vilniuse a prijal mníšske meno Jozafát. Teológiu začal študovať pod vedením rektora kláštornej školy Petra Surovjatnika. V jej štúdiu pokračoval pod vedením významného teológa, neskoršieho kyjevského gréckokatolíckeho metropolitu Jozefa Velamina Rutského. Už v tom období sa Jozafát prejavil ako zapálený kazateľ, ktorý privádzal mnohých k únii a získal si tak medzi pravoslávnymi veriacimi prezývku lovec duší.
V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza a v nasledujúcom roku ho vymenovali za predstaveného noviciátu. Stal sa blízkym spolupracovníkom metropolitu Rutského a spolu začali reformovať a upevňovať kláštorný život. Zároveň sa Jozafát venoval misijnej činnosti, kázal a presviedčal pravoslávnych veriacich, aby prijali úniu. Napísal aj niekoľko polemických traktátov, v ktorých obhajoval výhody únie s Katolíckou cirkvou.
V roku 1613 sa stal archimandritom baziliánskeho kláštora vo Vilniuse. Roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku, čo znamenalo, že mal právo po smrti arcibiskupa nastúpiť na jeho miesto, k čomu došlo rok nato.
Od nástupu na arcibiskupský stolec začal Jozafát reformovať cirkevný život v Polocku a jeho okolí: obnovoval chrámy, zakladal cirkevné školy a upevňoval disciplínu medzi kňazmi. Jeho cieľom bolo nielen zjednotenie, ale aj duchovné oživenie veriacich. Mnohé jeho reformy vyvolali silný odpor, zvlášť medzi pravoslávnymi veriacimi odmietajúcimi úniu.
Jozafát preto počas svojej pastoračnej služby čelil mnohým ťažkostiam a konfliktným situáciám. Niektorí veriaci, predovšetkým v Mogiľove, ho otvorene odmietali a niekoľkokrát bol nútený čeliť nepriateľskému davu. V roku 1620, keď v Poľsko-litovskom kráľovstve narastali vnútorné konflikty, jeruzalemský patriarcha Teofan III. vysvätil nových pravoslávnych biskupov. Jozafát považoval túto akciu za ohrozenie únie a ešte viac zintenzívnil úsilie o zachovanie jednoty.
Počas vizitácie vo Vitebsku v roku 1623 sa situácia vyhrotila, keď jeho veriaci zatkli miestneho pravoslávneho kňaza menom Iľja, čo vyvolalo pobúrenie miestnych obyvateľov. Rozvášnený dav vtrhol do sídla Jozafáta, ktorý sa práve modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa, tu som!“
Tu jeden z buričov udrel Jozafáta kyjom a druhý mu zasadil sekerou smrteľnú ranu do hlavy. Ležiac na zemi si Jozafát povzdychol: „Bože môj,“ a buriči vidiac, že ešte žije, strelili mu dvakrát do hlavy. Následne mŕtvolu vytiahli na dvor, kde ju zhanobili. Potom k telu priviazali veľký kameň a hodili ho rieky Dvina.
O päť dní nato zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď ho začali skúmať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené, kým ho nepreviezli do Polocka, kde bolo pochované 18. januára 1625.
Na hrobe svätého Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Pápež Pius IX. ho v roku 1867 kanonizoval, označiac ho za svätého hieromučeníka a apoštola únie.
V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do viedenského gréckokatolíckeho Chrámu svätej Barbory, odkiaľ ich v roku 1949 odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili v Bazilike svätého Petra pod oltár svätého Bazila Veľkého.
Štyri desaťročia predtým pri tristoročnici Jozafátovho umučenia vydal pápež Pius XI. encykliku Ecclesiam Dei admirabili, ktorou pripomenul význam jeho obete a jeho vernosť Bohu i Cirkvi.
Svätý Jozafát je dnes považovaný za patróna Ukrajiny a symbol jednoty medzi východnými a západnými kresťanmi. Pápež Ján Pavol II. ho nazval apoštolom zjednotenia.
Jozafát, ktorého si gréckokatolíci i rímskokatolíci pripomínajú 12. novembra, sa narodil v roku 1580 vo Volyni v meste Vladimír (dnes na Ukrajine). Pri krste dostal meno Ján. Aj keď jeho pravoslávna rodina nebola veľmi nábožná, navštevoval cirkevnú školu pri miestnej katedrále a osvojil si modlitby i duchovné cvičenia.
Keď sa rodina s mladým synom presťahovala do Vilniusu (dnešného hlavného mesta Litvy), aby sa podľa otcovho vzoru pripravil na kariéru obchodníka, Jánovi sa naskytla príležitosť stále viac spoznávať myšlienku zjednotenia Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi. Postupne sa stal prívržencom Brest-Litovskej únie, ktorá v roku 1596 spojila časť pravoslávnych veriacich s Katolíckou cirkvou.
Po čase sa zamestnal ako pomocník obchodníka menom Jacenty Popovič. Vďaka tomu mal možnosť stretnúť sa s katolíckymi teológmi, medzi nimi aj s významnými jezuitmi, ktorí pôsobili vo Vilniuskej akadémii. Umožnilo mu to prehĺbiť si vzdelanie, hoci latinčinu sa začal učiť až neskôr. Poznanie náboženských otázok ho priviedlo k presvedčeniu, že cesta únie medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou je správna. Vo svojich prvých písomných dielach obhajoval potrebu jednoty medzi východnou a západnou cirkvou.
V roku 1604 vstúpil do baziliánskeho Kláštora Svätej Trojice vo Vilniuse a prijal mníšske meno Jozafát. Teológiu začal študovať pod vedením rektora kláštornej školy Petra Surovjatnika. V jej štúdiu pokračoval pod vedením významného teológa, neskoršieho kyjevského gréckokatolíckeho metropolitu Jozefa Velamina Rutského. Už v tom období sa Jozafát prejavil ako zapálený kazateľ, ktorý privádzal mnohých k únii a získal si tak medzi pravoslávnymi veriacimi prezývku lovec duší.
V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza a v nasledujúcom roku ho vymenovali za predstaveného noviciátu. Stal sa blízkym spolupracovníkom metropolitu Rutského a spolu začali reformovať a upevňovať kláštorný život. Zároveň sa Jozafát venoval misijnej činnosti, kázal a presviedčal pravoslávnych veriacich, aby prijali úniu. Napísal aj niekoľko polemických traktátov, v ktorých obhajoval výhody únie s Katolíckou cirkvou.
V roku 1613 sa stal archimandritom baziliánskeho kláštora vo Vilniuse. Roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku, čo znamenalo, že mal právo po smrti arcibiskupa nastúpiť na jeho miesto, k čomu došlo rok nato.
Od nástupu na arcibiskupský stolec začal Jozafát reformovať cirkevný život v Polocku a jeho okolí: obnovoval chrámy, zakladal cirkevné školy a upevňoval disciplínu medzi kňazmi. Jeho cieľom bolo nielen zjednotenie, ale aj duchovné oživenie veriacich. Mnohé jeho reformy vyvolali silný odpor, zvlášť medzi pravoslávnymi veriacimi odmietajúcimi úniu.
Jozafát preto počas svojej pastoračnej služby čelil mnohým ťažkostiam a konfliktným situáciám. Niektorí veriaci, predovšetkým v Mogiľove, ho otvorene odmietali a niekoľkokrát bol nútený čeliť nepriateľskému davu. V roku 1620, keď v Poľsko-litovskom kráľovstve narastali vnútorné konflikty, jeruzalemský patriarcha Teofan III. vysvätil nových pravoslávnych biskupov. Jozafát považoval túto akciu za ohrozenie únie a ešte viac zintenzívnil úsilie o zachovanie jednoty.
Počas vizitácie vo Vitebsku v roku 1623 sa situácia vyhrotila, keď jeho veriaci zatkli miestneho pravoslávneho kňaza menom Iľja, čo vyvolalo pobúrenie miestnych obyvateľov. Rozvášnený dav vtrhol do sídla Jozafáta, ktorý sa práve modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa, tu som!“
Tu jeden z buričov udrel Jozafáta kyjom a druhý mu zasadil sekerou smrteľnú ranu do hlavy. Ležiac na zemi si Jozafát povzdychol: „Bože môj,“ a buriči vidiac, že ešte žije, strelili mu dvakrát do hlavy. Následne mŕtvolu vytiahli na dvor, kde ju zhanobili. Potom k telu priviazali veľký kameň a hodili ho rieky Dvina.
O päť dní nato zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď ho začali skúmať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené, kým ho nepreviezli do Polocka, kde bolo pochované 18. januára 1625.
Na hrobe svätého Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Pápež Pius IX. ho v roku 1867 kanonizoval, označiac ho za svätého hieromučeníka a apoštola únie.
V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do viedenského gréckokatolíckeho Chrámu svätej Barbory, odkiaľ ich v roku 1949 odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili v Bazilike svätého Petra pod oltár svätého Bazila Veľkého.
Štyri desaťročia predtým pri tristoročnici Jozafátovho umučenia vydal pápež Pius XI. encykliku Ecclesiam Dei admirabili, ktorou pripomenul význam jeho obete a jeho vernosť Bohu i Cirkvi.
Svätý Jozafát je dnes považovaný za patróna Ukrajiny a symbol jednoty medzi východnými a západnými kresťanmi. Pápež Ján Pavol II. ho nazval apoštolom zjednotenia.
Narodil sa asi roku 1580 alebo o niečo neskôr, vo Vladimíre (Владимир-Волинский) na Volyňsku, v dnešnej západnej Ukrajine, necelých 15 km od hranice s Poľskom. Jeho otec Gabriel bol schudobnený šľachtic a zároveň prosperujúci obchodník a jeho matka Marina. Obaja boli pravoslávneho vyznania a pri sv. krstu dali synovi meno Ján. Základného vzdelania sa mu dostalo doma, neskôr (asi r. 1596) ho otec poslal do učenia vo Vilne (Vilniuse) chcel z neho mať obchodníka. V tej dobe sa tam bojovalo proti zjednoteniu s katolíkmi, pretože na synode v litovskom Breste vznikla únia s rímskym apoštolským stolcom. Ján vo Vilne navštevoval gréckokatolícky chrám a pripojil sa k únii.
Po smrti polockého arcibiskupa Brolnického v roku 1618 bol Jozafát povolaný za jeho nástupcu a dva roky potom rozkolníci ustanovili Meletija Smotrického ako vzdor – biskupa. Jozafát chodil medzi ľud, Božím slovom poučoval aj napomínal, písal, šíril literatúru, prejavoval lásku. Veľa nepriateľov ale zostávalo zatvrdilých. Mnohým kňazom chýbala po stránke duchovnej i mravnej patričná úroveň. Šľachta podporovala rozkol, ktorý jej umožňoval zmocňovať sa majetku chrámov a kláštorov. Nehanebne vraj zasahovala aj do záležitostí týkajúcich sa manželstva.
Veriacimi bolo telo asi piaty deň vylovené a pochované v Polocku. Smotrický, pokladaný za hlavného aktéra zločinu, utiekol do Grécka, ale sužovaný výčitkami svedomia sa vraj vrátil a v roku 1627 sa zmieril so zjednotenou cirkvou.
Roku 1705 boli ostatky Josafata Kuncewicza prenesené do Biale a od roku 1949 sú uložené vo svätopeterskej bazilike. Blahorečený bol 16.5.1643 pápežom Urbanom VIII. a kanonizovaný 29.6.1867 pápežom Piom IX.
Pápež Pius XI. o ňom povedal: „Pokladáme ho právom za slávnu ozdobu a stĺp východných Slovanov. Veď sotva kto iný viac preslávil ich meno a lepšie prispel k ich spáse, než tento ich pastier a apoštol, najmä tým, že prelial svoju krv za jednotu svätej cirkvi. Bol vedený akýmsi nebeským vnuknutím k úsiliu o všeobecné obnovenie kresťanskej jednoty; poznal, že k tomu môže veľmi prispieť, ak sa bude zasadzovať o udržanie východného slovanského obradu a baziliánskeho spôsobu mníšskeho života v jednote všeobecnej cirkvi.
Pretože mal predovšetkým starosť o spojenie svojich krajanov so stolcom Petrovým, zbieral na všetkých stranách dôvody, ktoré mohli viesť k tomuto spojeniu a upevniť ho. Skúmal najmä liturgické knihy, ktoré používali východní kresťania – aj odlúčení – podľa ustanovení svätých Otcov. Po tejto starostlivej príprave začal pracovať na obnovení jednoty, energicky a zároveň láskavo a pritom tak plodne, že ho protivníci nazývali „uchvatiteľ duší“.“