Všetkých nemôže odvolať, možno aj na neho príde. Schneider je proti odvolaniu biskupa Stricklanda. čistka” biskupov, ktorí sú verní nemennej katolíckej viere, dosiahla rozhodujúcu fázu. Biskup Strickland a ďalší veriaci biskupi, ktorí už boli požiadaní o rezignáciu, ktorí sú v súčasnosti marginalizovaní alebo ktorí budú ďalšími v poradí, by mali pápežovi Františkovi úprimne povedať: Svätý Otče, prečo nás prenasledujete a bijete? Snažili sme sa robiť to, o čo nás žiadali všetci svätí pápeži? S bratskou láskou prinášame obetu tohto druhu prenasledovania a vyhnanstva za spásu vašej duše a za dobrý stav Svätej rímskej cirkvi. Vskutku, sme tvoji najlepší priatelia, Najsvätejší Otče!+ Atanáz Schneider, pomocný biskup Svätej Márie v Astane. Odvolanie biskupa Stricklanda je "zjavná nespravodlivosť", hovorí biskup Schneider

Schneider má zásluhu na tom, že v Cirkvi sa zachováva tradícia svätých otcov. Kazachstan je jedinou krajinou na svete, kde biskupská konferencia rozhodla, že prijímanie sa prijíma len na kolenách a do úst“. Schneider to údajne sám navrhol na biskupskej konferencii pred sedemnástimi rokmi, „pápež Benedikt to potvrdil v roku 2007 a platí to dodnes“. Schneider nosí v sebe starý kresťanský Západ. Ten, ktorého na Západe už niet.

Po zrušenej návšteve biskupa z kazašskej Astany Atanáza Schneidera ožila na Slovensku téma týkajúca sa prijímania Eucharistie.
Táto téma rozdeľuje aj mnohých katolíkov na Slovensku. Kazašský biskup, etnický Nemec Atanáz Schneider, zastáva v tejto otázke stanovisko, ktoré je tvrdo na hrane, ba vlastne je už v rozpore s magistériom a tradíciami Cirkvi. Tvrdí, že „prijímanie na ruku je najväčšia rana cirkvi v súčasnosti“ a že „je to banalizácia a trivializácia Tela Kristovho… keď ho podávajú ako cukríky.“
Vlani to vybičoval vetou: „Kým nebude prijímanie na ruku zakázané a cirkev nezačne pred Pánom kľačať, obnova cirkvi nenastane.“Podobne exkluzívny je Schneiderov postoj k tridentskej omši, ktorej slávenie pápež František svojím apoštolským listom Traditionis custodes rázne obmedzil.
Kazašský biskup odporučil slovenským kňazom učiť sa obrady tridentskej omše aj potajme s tým, že raz príde čas, keď nový pápež toto nariadenie zruší. Vyhlásil: „Latinská omša je natoľko dôležitá, že ju žiaden pápež nemôže zničiť. To latinská omša porazí pápeža.“ Hádam neexistuje medzi 5400 biskupmi katolíckej Cirkvi prelát, ktorý pápeža Františka tak tvrdo, dôsledne a nebojácne kritizuje.

Keď pápež v septembri 2022 zavítal do Schneiderovej diecézy, chcel som pápežovho kritika práve vtedy a práve tam spoznať.
Spoznal som ho ako hĺbavého, inteligentného človeka.
Schneider mi na moje veľké šťastie poskytol rozhovor v deň, keď bol pápež v Astane – približne šesť hodín po pápežovom odlete sme sa už spolu o Františkovi rozprávali.
Hneď na úvod priznám, že považujem Schneiderovo stanovisko k spôsobom prijímania Eucharistie za uletené. V máloktorej katolíckej krajine tak rezonuje ako na Slovensku, ale ja si ho nemôžem osvojiť – to by som spätne znehodnotil veľkú časť svojho života ako rakúsky katolík.

Z prvých 20-25 rokov po svojom prvom svätom prijímaní sa totiž vôbec nepamätám na človeka, ktorý by prijal Telo Kristovo inak ako do rúk. V nemecky hovoriacich krajinách je to štandardom.
Podávanie do úst som sa musel naučiť v strednom veku, keď som už žil na Slovensku. Je to dôstojný spôsob prijímania, spočiatku som mal z neho trému, dodnes ho inštinktívne vnímam ako niečo mimoriadne a vzácne.
Pomocného biskupa astanskej arcidiecézy som spoznal ako hĺbavého, inteligentného, jazykovo (v nemčine aj ruštine) veľmi nadaného človeka.
Pôsobil na mňa ako Nemec zo starého sveta, zbehlý vo Whatsappe, pritom ponorený to modlitby. Nie je to žiaden cirkusant. Je veľmi vážny, nerobí si zo seba srandu, jeho „súper“ na Petrovej stolici je určite vtipnejší.
On žije Eucharistiou. Zakaždým, keď vie, že sa niekde za dverami uchováva Najsvätejšia sviatosť, predkláňa a požehná sa na chodbe. Úcta k Eucharistii sa uňho zakorenila v detstve, v sovietskom Kirgizsku, keď chodil s rodinou na omše vzdialené desiatky kilometrov ranným vlakom za tmy a vracal sa až neskoro večer.
Jeho mama hovorievala deťom: „Deti, ísť na Eucharistiu je najväčšia púť, aká existuje.“ Vraj zostávala v kostole dlhšie po omši, až kým všetci neodišli. Potom išla dopredu a na prst zbierala väčšie čiastočky z Eucharistií a dávala si ich na jazyk – aby si ich aspoň takto uctila a aby sa neznesväcovali.

Slovom, Anton Atanáz Schneider nosí v sebe starý kresťanský Západ. Ten, ktorého na Západe už niet. V Európe by už nemohol byť biskupom. Mal dvanásť a pol roka, keď sa rodina sťahovala zo sovietskeho Estónska do južného Nemecka. Rozprával mi: „Mysleli sme si, že Nemecko je raj, boli sme takí naivní. Potom sme v Hannoveri na verejnosti v staničnom stánku videli pornografický obrázok.“
Najmä jeho rodičia boli šokovaní. Pýtali sa: „Kam sme sa to dostali?“ Ich syn mi opísal začiatky v Nemecku takto: „A všetky tie neslušné šaty. A potom cirkevné pomery, celý ten modernizmus. Moji rodičia trpeli.“
Ako spomínal pri inej príležitosti, prijímanie postojačky do rúk v nemeckých kostoloch bolo súčasťou tohto hlbokého šoku: „Pôsobilo to dojmom akéhosi povrchného a svetského prístupu k tomu, čo je ,sväté‘.“
To Nemecko, do ktorého sa besarabsko-stredoázijskí Nemci po takmer dvoch storočiach vrátili, už neexistovalo.
Biskup mi v novej chladnej umelej metropole Astana povedal, že má radosť zo svojho stredoázijského pôsobiska. Nejakým spôsobom je tam doma. V Európe, hovorí, by nemohol byť biskupom.
Prejdime si päť bodov, v ktorých bol na pápeža veľmi prísny. Mohli by nás prinútiť zamyslieť sa, no nielen nás, ale v konečnom dôsledku aj samotného pápeža.

Po prvé, očkovanie. Jedine pri tejto téme Schneider brzdil. V období, keď mnohé krajiny sveta uvažovali o povinnom očkovaní, varoval Schneider výrokom, že tým by „vstúpili do veku apokalypsy“. Napokon boli iba dva európske štáty, ktoré povinné očkovanie na nejaké obdobie zaviedli, jedným z tých dvoch bol Vatikán.
Opýtal som sa ho spätne, či Vatikán s povinným očkovaním vstúpil do veku apokalypsy. Stručne odvetil: „Takto by som to nepovedal.“

Schneiderovo chápanie omše je radikálne. Kazašský biskup to podľa mňa pri téme očkovania prepálil, ale ani pápež z toho nevyviazol nepoškvrnený. Kým Kongregácia pre náuku viery nevydala k téme veľmi kvalitný dokument, František osobne sa veľmi nesnažil vyjasniť svoj postoj k očkovaniu.

Keď časť jeho stáda prepadla dezolátnym vlkom, bol z neho neprítomný pastier.
Po druhé, liturgia. Schneiderovo chápanie omše je to najradikálnejšie, s čím som sa počas dlhého cestovateľského života stretol. Zdôrazňoval, že „Kazachstan je jedinou krajinou na svete, kde biskupská konferencia rozhodla, že prijímanie sa prijíma len na kolenách a do úst“. Vraj to sám navrhol na biskupskej konferencii pred sedemnástimi rokmi, „pápež Benedikt to potvrdil v roku 2007 a platí to dodnes“.
Jeho astanská arcidiecéza išla ešte ďalej: „Čítanie môžu prednášať len muži v liturgickom oblečení.“ Schneider sa pri tom odvoláva na tradíciu aj na Písmo: „Inak sme protestanti. V priebehu 2000 rokov nebolo nikdy dovolené, aby ženy vykonávali liturgické služby vo svätyni.“

Ženy vykonávajúce liturgické služby a lektorky sú podľa neho „plazivým zmierňovaním zásady, že kňazstvo je Bohom vyhradené výlučne pre mužské pohlavie“. S tým nesúhlasím.
Na druhej strane, ako ovečka z krajiny, kde vládne opačný extrém, snívam o tom, že poniektorí u nás by si občas mohli vziať príklad z astanského modelu.
Na jednej tureckej omši som raz videl staršiu elegantnú paniu so šialene zložitým byzantsko-blízkovýchodným životopisom. Eucharistiu prijala po kľačiačky do úst – a pri tom sa rozplakala. Pyšným schizmatickým nemeckojazyčným veriacim prajem, aby mohli aj oni niečo také na vlastné oči vidieť – doma v Nemecku.

Prečo sa náboženskí lídri stretávajú vždy v neľudskej Astane? Po tretie, svetová politika. O globálnych elitách sa vyjadril pomocný biskup odvážne, až s ľahkým sklonom ku konšpirológii. Múdro poznamenal, že „tieto politické elity si dávajú rôzne mená. Budú sa nazývať Medzinárodné zoskupenie pre rozvoj, pre sociálnu spravodlivosť, pre podporu žien, pre demokratický rozvoj“. Zaradil medzi svetovú elitu napríklad bilderbergovcov aj slobodomurárov. Nazýval vládnuci systém „totalitou – pretože ak môžete písať len so súhlasom politických elít, potom je to totalita“. Bol presvedčený, že za tým stojí organizácia, „nemôže to fungovať bez ideologickej štruktúry, ktorá drží v rukách moc. Potrebuje to dobre premyslenú stratégiu infiltrácie. Podarilo sa im to, dokonca aj v Cirkvi, s gender ideológiou“.
To, čo hovorí, je silná káva. Nad poslednou vetou by sa však aj Svätý Otec mohol zamyslieť.
Po štvrté, je tu ešte Kongres svetových náboženstiev. Dôvod, pre ktorý František pred rokom zavítal do Astany, bol už siedmy takýto kongres. A takýto vysokopostavený náboženský líder sa na ňom ešte nikdy nezúčastnil.
Nedá sa ľahko pochopiť, prečo sa náboženskí lídri stretávajú vždy v neľudskej Astane. To mesto je monumentom zakladateľa štátu Nazarbajeva, kde sa to len tak hemží symbolmi nového ezoterického pseudopohanstva – na kovovom zábradlí veľkolepého mosta v centre sú napríklad namontované zlaté baranie hlavy.
Na centrálnej osi kazašskej moci stojí Pyramída svornosti. Nazarbajev ju dal postaviť špeciálne pre náboženský kongres.
Biskup Schneider nazýva dielo slávneho architekta Normana Fostera „symbolom slobodomurárov, pretože to prevzali z Egypta. Majú kult chrámu. Stupne pyramídy sa smerom k vrcholu čoraz viac zužujú a zužujú. Ľudia sú u nich vyvolení“.
Schneider, ktorý odmieta kongres a nedostal pozvánku, v ňom videl „veľmi jasný slobodomurársky jazyk. Úplná relativizácia samotného náboženstva. To je ich princíp“.

Mal som pocit, že Františka ako človeka má rád. Odvážne tvrdil: „Tento kongres je prostriedkom na podporu princípu relativizmu v náboženských otázkach. Máme teda supermarket náboženstiev.“
Schneiderov boj proti kongresu považujem za prehnaný, veď náboženský dialóg je fajn. Aj ja sa však pýtam, prečo sa práve hlava katolíckej cirkvi takto angažuje pre čudný koníček stredoázijského diktátora na dôchodku.
Po piate, kritika pápeža. Tá je priama a tvrdá. Slizká falošná poslušnosť, ktorú vyžaruje nejedna biskupská konferencia v strednej Európe, nie je Schneiderov štýl.
S úprimným začudovaním mi povedal v Astane: „Je to záhadný človek. Niekedy hovorí použiteľné veci. A potom zase mätúce veci.“ Podľa pomocného biskupa mal v Astane „tri-štyri zdvorilostné výmeny“ s pápežom. František zrejme veľmi dobre vie, kto ten Atanáz je. Venoval mu misál s osobným venovaním, pri odovzdávaní darčeka zažartoval.
Schneider povedal, že prijal pápeža v Astane „srdečne, bratsky, láskavo a s bázňou“. Pripadalo mi to úprimné. Mal som pocit, že Františka má ako človeka rad.
Krásne mi opísal svoje postavenie na okraji cirkvi. Povedal: „Toto zostáva dom môjho otca.“
Porovnal to so situáciou v rodičovskom dome, keď sa otec správa zle: „Možno by sa dalo odsťahovať, pretože chcem pokračovať v hodnotách svojho starého otca a v cti svojej rodiny. Môžem odísť z lokality, ale nemôžem povedať, že už nenosím svoje meno. Nemôžem povedať, že moje meno už nie je Schneider, pretože môj otec je taký zlý človek. Nemožno zosadiť otca.“
Samozrejme, stále sa môže stať, že František Atanáza predsa len odvolá, vážnych dôvodov by sa našlo dosť.
Ja však dúfam, že kritika tohto mimoriadne tvrdého biskupa pápežovi napokon prospeje.
Moje poznanie po osobnom stretnutí / Biskup Schneider stojí na okraji cirkvi, ale pápež takého kritika potrebuje

Jehovisti neveria v peklo, neveria v Trojicu. Svedkovia Jehovovi veria, že iba 144 000 ľudí, ktorých počet sa nachádza v 7. a 14. kapitole Zjavenia, pôjde do neba, aby boli kráľmi a kňazmi s Ježišom Kristom. Viera v Trojicu je rozpoznávací znak kresťanov – aj protestanti veria v Trojicu. Majú prepísanú bibliu. Svedkovia neveria učeniu o Trojici, o panenstve Márie, nesmrteľnosti duše, neveria vo vzkriesenie tela. Zašli dokonca tak ďaleko, že Ježiša degradovali na anjela. On stvoril Ježiša, ktorý bol na nebesiach archanjelom Michaelom. Na zemi bol človekom, nie Bohom. Keď ho Jehova vzkriesil z mŕtvych, vrátil sa na nebesia ako Duch. Sú to skupiny ktoré sa považujú za vyvolenú elitu, majú jediného vodcu, ktorý všetko riadi, jedinú správnu ideológiu a využívajú psychickú manipuláciu na získanie aj udržanie členov, podobne ako mormóni, korejská sekta Šinčchondži.
Svedkovia sa vo všetkom odvolávajú na Bibliu, ktorú vysvetľuje ich vedenie doslovne, čo jej dáva úplne iný zmysel ako bežná kresťanská viera. Boh je podľa nich jedna osoba, Jehova, a vo vesmíre kedysi existoval sám.

1, odmietajú sviatosti
2, odmietajú učenie o Najsvätejšej trojici
3, ku krížu majú doslova odpor
4, neslávia Vianoce Narodenie Pána
5, neslávia Veľkú noc
6, popierajú zmrtvýchvstanie Ježiša Krista

Ak si by som si mal vybrať medzi adventistami a svedkami, tak volím adventistov. Našťastie tu mám Katolícku cirkev, neporazenú a neporaziteľnú.
Na Slovensku pôsobia oveľa nebezpečnejšie a pre spoločnosť zhubnejšie sekty ako Jehovisti a nič sa s tým nerobí. Jednou z nich je Bnai Brith, na ktorej seansách sa zúčastnila aj Radičová spolu s izraelským veľvyslancom, tu je zápis priamo z ich oficiálnej stránky: Welcome - B'nai B'rith Europe Jehovisti sú oproti tomuto len neškodný pioniersky tábor.

Tvrdia, že svet ukončí Apokalypsa, ktorú prežijú len ich členovia, ktorí budú vládnuť 1 000 rokov. Najlepších 144 000 z nich bude žiť na nebesiach. Zvyšní budú žiť na Zemi vo večnej blaženosti, zbavení chorôb, hmotných starostí a plynutia času. Neoslavujú Vianoce, narodeniny, meniny, nesmú vziať do ruky zbraň ani voliť a odmietajú transfúziu krvi, čím nie raz hazardujú so svojím životom. „Tým, že odmietajú transfúziu, ohrozujú život a zdravie seba aj svojich detí. Transfúzia je zakázaná. Istá pani vraví, že sa stretla s prípadom mladého muža, ktorý sa do tohto spoločenstva dostal ešte ako dieťa.
„Zhodou okolností bol hemofilik (hemofília je vrodená porucha zrážania krvi). Trpel, pretože nemohol podstúpiť transfúziu krvi a nemohol ani brať žiadne lieky. Musel vypisovať, žiadať o dovolenie vedenia v Amerike, v Prahe, kým mu dovolili po dlhom čase brať lieky, aby nemal pocit viny a strachu, že je zatratený. Sú to veľké osobné tragédie.“
Mnohí sú v silnej viere presvedčení a myslia si, že našli svoju najlepšiu duchovnú cestu. Len zriedkakedy sa jej ozve člen tohto spoločenstva, najčastejšie sú to blízki, ktorí vidia, že sa im daný človek mení pred očami.
Ak si starší myslia, že pokrstený svedok dobrovoľne neposlúchol pokyny stanovené v Biblii, budú to vyšetrovať. Toto vyšetrovanie sa nazýva "súdny výbor". Ak starší rozhodnú, že daná osoba je "vinná" a neľutuje to, čo urobila, môže byť "vylúčená zo spoločenstva". To znamená, že daná osoba už nie je členom skupiny. Keď sa to stane, žiadni iní svedkovia Jehovovi nesmú s takouto osobou hovoriť ani s ňou komunikovať (okrem niektorých situácií, ako je spoločné bývanie alebo práca), pokiaľ vylúčená osoba nečiní pokánie a nie je jej umožnené vrátiť sa do skupiny. Keď je takejto osobe umožnené vrátiť sa do spoločenstva, bola "obnovená".
Niektorí ľudia vrátane bývalých svedkov kritizovali tento trest ako prísny a nespravodlivý. Aj štýl vedenia skupiny niektorí autori označili za autokratický a totalitný.
„Ak je niekto v zlej situácii a je oslovený, chytí sa.“ Spoveď bývalej jehovistky naháňa strach
Pocit samoty, opustenia, ale aj šťastia z nás robí zraniteľných ľudí.„Nepoučený“ človek sa tak môže dostať do pazúrov spoločenstiev, ktorým sa celý odovzdá. Svedkovia Jehovovi veria, že iba ich náboženstvo sa skutočne riadi Božími pokynmi a že Boh neschvaľuje žiadne iné náboženstvá.
Svedkovia Jehovovi veria, že iba ich náboženstvo sa skutočne riadi Božími pokynmi a že Boh neschvaľuje žiadne iné náboženstvá. Poznal som iba svet, ktorý mi predostreli svedkovia

Knihu 10 zázrakov ruženca, je povinnou výzbrojou každého bojovníka Ježiša a Márie, nájdete na 10 zázrakov ruženca
Po zázračnom víťazstve kresťanskej armády nad moslimami v bitke pri Lepante v roku 1571 členovia benátskeho senátu vyhlásili: „Nebola to odvaha, zbrane ani armáda, vďaka ktorým sme zvíťazili, ale Ružencová Panna Mária!“
10 zázrakov ruženca - nová kniha o. Donalda Callowaya - Slovenský dohovor za rodinu

hajajko, kde máš ovečky? Kedy si naposledy spal? Viem prečo máš meno, hajaj búvaj ovečky. Lebo ti chýba spánok. Následky sú očividné. Prebúdzanie stres s poruchou správania na fórach bez sebareflexie. Najčastejšie sa jedná o nenávisť voči katolíkom a Panne Márii-Panické ataky. Jedná sa o ťažké stavy spojené so svrbením kože endokrinné poruchy silné emočné zážitky neslušné správanie úzkosti, obsedantno-kompulzívna porucha, depersonalizácia. Poruchy sluchu a oči a ďalšie problémy Zmätok v tiesňových linkách. Kedy volať. Dôležité čísla a tiesňové linky 112, 155

hajajko, kde máš ovečky? Kedy si naposledy spal? Viem prečo máš meno, hajaj búvaj ovečky. Lebo ti chýba spánok. Následky sú očividné. Prebúdzanie stres s poruchou správania na fórach bez sebareflexie. Najčastejšie sa jedná o nenávisť voči katolíkom a Panne Márii-Panické ataky. Obsedantno-kompulzívna porucha, depersonalizácia. Jedná sa o ťažké stavy spojené so svrbením kože endokrinné poruchy silné emočné zážitky neslušné správanie úzkosti, poruchy sluchu, oči a ďalšie problémy Zmätok v tiesňových linkách. Kedy volať. Dôležité čísla a tiesňové linky 112, 155

Schránky mimozemštanov, a príšer, ktoré ľudia našli sú na 100% démoni. Existujú len, Boh, anjeli, démoni a nič viac. Egyptské, Mezopotámske, Indické, Indiánske a iné mýty sú toho dôkazom. Démoni chodia k ľuďom, zjavujú sa ako anjeli svetla - klamú a podvádzajú svet. Prečo to robia? Aby ľudia nepoznali pravdu o Ježišovi Kristovi o ktorej hovorím v článku najdôležitejšia vec a nedostali sa do neba, ale do pekla. ....Lebo sú to duchovia démonov, ktorí robia znamenia, vychádzajú na kráľov celého sveta, aby ich zhromaždili do boja na veľký deň vševládneho Boha." (Zj.16,14)