skutočný príbeh ženy, matky, manželky a vedkyne - Marie Curie-Sklodowskej.
V biednych podmienkach drevenej kôlne, s deravou strechou - honosne nazvanej laboratórium, znáša výpary, žiarenie, pred ktorým sa nechráni a kde celé hodiny mieša železnou tyčou vriacu masu- sa jej podarí získať decigram čistého rádia. Úspech sa dostaví v roku 1902. Týmto objavom rádia navždy zmenila tvár vedy.
Rádioaktivita (2019) | ČSFD.sk

Tento koncept malých jadrových elektrární si zaslúži kritiku, ale z úplne iného smeru. A najprv musím upozorniť, že žiadna energia nie je úplne zadarmo, a navyše cena rastie čím viac jej na danom území chceme. Slnko nám dáva nejaký limitovaný príkon (ktorý sa dá využiť nepriamo cez vodné elektrárne, prípadne spaľovaním odpadovej biomasy, a potom priamo napríklad solárnymi panelmi na domoch), a keď chceme viac, má to nutne nejaké následky a cenu. Na Slovensku máme stále na vysokej úrovni aj výskum v oblasti jadrovej energetiky (FEI STU), zaplatený aj haváriou A1 v Jaslovských Bohuniciach, takže apriori nie je správne hneď odmietnuť jej aplikáciu v oblasti výroby energie na Slovensku. Avšak Američania nás evidentne chcú použiť len ako odbytisko, takže už len z toho dôvodu má zmysel im odporovať.

Tak teraz k tým jadrovým elektrárňam ako takým:
1. Malý reaktor má automaticky nižšiu účinnosť využitia paliva, lebo unikne viac neutrónov, z čoho vyplýva viac rádioaktívneho odpadu pri ťažbe aj z vyhoretého paliva. Ako jediná výhoda mi napadá azda len lepšie využitie odpadového tepla na vykurovanie, lebo teplo sa nedá dopravovať príliš ďaleko (ale to len vtedy, ak nejaký komerčný záujem nezablokuje toto využitie odpadového tepla).

2. Naše reaktory sú dosť bezpečné - už ten systém s moderovaním+chladením vodou (namiesto moderovania grafitom ako v Černobyle) je bezpečnejší a máme tam aj mnoho ďalších bezpečnostných opatrení; inak by nám ich EÚ nenechala.

3. Čo sa týka historického vývoja a dnešného stavu jadrovej energetiky, treba si uvedomiť, že nie je príliš vyhovujúci. Stále totiž ideme na urán 235 a pri ťažbe a obohacovaní sa hromadí ochudobnený urán 238 - dá sa to chápať aj tak, že urán 235 nám bol daný do času, kým vyvinieme lepšie reaktory (napr. množivé reaktory, ktoré premieňajú U-238 na štiepiteľné plutónium). Minimálne by bolo vhodné, aby dochádzalo k prepracovaniu vyhoretého paliva (aspoň tak ako vo Francúzsku), lebo významná časť jeho škodlivého rádioaktívneho obsahu (plutónium a ďalšie aktinoidy - ide práve o tie izotopy, ktoré sú najškodlivejšie v horizonte tisícov rokov) sa dá spáliť v ďalšom cykle (spolu s U-238). Avšak pri prepracovaní dochádza k čiastočnému úniku niektorých rádioaktívnych prvkov (napr. kryptón-85 s polčasom 11 rokov, ktorý môže týmto dočasne kontaminovať vzdušný rezervoár kryptónu pre požitie napr. v žiarovkách, dvojsklách atď.). Prepracovanie paliva robili napr. v Británii, ale tam boli dosť lemraví a unikalo im aj technécium. Takže treba hlavne chemikov, ktorí by tento proces čo najviac vylepšili; ale žiaľ je to zrejme politicky priechodné len v štátoch s jadrovým statusom, a aj tam je s tým problém kvôli ekologickým aktivistom. Vyhoreté jadrové palivo obsahuje konkrétne tieto zložky:
a) drvivú väčšinu (nad 90%) tvorí urán 238 (a 236), ktorý nie je štiepiteľný, ale dá sa použiť do množivých reaktorov, alebo ako čiastočne štiepiteľná palivová matrica - tak ako doteraz
b) plutónium a stredne-žijúce aktinoidy (spomenuté vyššie; cca. 3-5%) - dajú sa spáliť v ďalšom cykle
c) krátkožijúce izotopy (polčas 30 rokov) - stroncium-90, cézium-137, kryptón-85, samárium-151 - tie treba skladovať a chladiť (cca. stovky rokov; ale je ich pomerne málo, cca. 1%), prípadne nejak využiť, napr. ako zdroj tepla
d) dlhožijúce izotopy (polčasy 100-tisíce rokov) cézium-135, zirkónium-93, technécium, jód-129 atď. - uložiť do hlbinného úložiska (pri nich by ani prípadný únik nespôsobil veľké škody), prípadne niektoré sa dajú transmutovať (viď nižšie), zirkónium znova použiť do palivových tyčí a pod.
e) stabilné prvky (zhruba v rovnakom obsahu ako d), teda okolo 1%) - tam je napríklad aj ródium - drahý platinový kov identický s prírodným (nerádioaktívny) - jeho predaj môže pokryť časť nákladov

4. Avšak ideálny ďalší krok by bol prechod na tóriový cyklus, najmä preto, že pri ťažbe uránu vzniká rádioaktívna hlušina (cca. stonásobok voči vyrobenému palivu) so súhrnne niekoľkokrát vyššou rádioaktivitou (povedzme 5-krát) než vyťažený urán (samozrejme, vyhoreté palivo je ešte mnohokrát viac rádioaktívne, ale dá sa skoncentrovať do menšieho objemu). Hlušina z tória je tiež rádioaktívna, ale tam ide prakticky len o rádium-228 s polčasom 5,75 rokov, ktoré sa dá dobre izolovať a skladovať povedzme 100 rokov, kedy úplne vykape), na rozdiel od uránovej hlušiny, ktorá obsahuje izotopy s polčasmi tisíce rokov. Treba ešte poznamenať, že ak by jadrová energetika mala prejsť na tórium, tak tam je to prepracovanie vyhoretého paliva nutnou podmienkou. Tórium má aj ďalšie výhody: aktinoidy vznikajú len v zanedbateľných množstvách; na jeho množenie (teda premenu Th-232 na štiepiteľný U-233, čo je tiež nutná podmienka jeho využitia) zrejme nie sú potrebné rýchle reaktory (ktoré sú menej bezpečné), ale možno by mohli stačiť aj tie naše. Vraj ideálny reaktor na tórium je reaktor s roztavenými soľami (ide o variant rýchleho reaktora, čiže nižšia bezpečnosť). U rýchlych reaktorov je výhoda tá, že by mohli priebežne likvidovať aj zásoby ochudobneného uránu, prípadne transmutovať niektoré dlhožijúce štiepne produkty.

5. A ideálny konečný krok je napokon vývoj fúznych elektrární. Hoci by mali byť možné aj čisto fúzne elektrárne (vývoj viď ITER vo Francúzsku), medzitým napr. Rusi skúmajú aj kombinované koncepty so štiepením, ktoré by mohli byť priechodnejšie v krátkodobom horizonte, a umožňovali by kombinovať potreby veľkých zdrojov (fúzne a množivé reaktory pre veľké mestá a priemyselné využitie) s menšími štiepnymi reaktormi (pre oblasti s menšou hustotou osídlenia).

Žiaľ treba povedať, že rôzni ekologický aktivisti (a nimi nahuckaná verejnosť) dosiahnu skôr ten efekt, že sa používajú postupy, ktoré sú v skutočnosti oveľa škodlivejšie k prírode (napr. skládkovanie odpadu namiesto spaľovania, veterné turbíny, presun výroby a fabrík do Číny, kde dochádza k ešte väčšiemu znečisťovaniu, viď naša žiarska hlinikáreň, oravská zlievareň, neskôr budú automobilové závody a pod.). K tomu neprospieva ani všeobecné hlúpnutie obyvateľstva vďaka liberálnym demagógiam (a následný zánik výskumných kapacít) a kvázi-kapitalistická destabilizácia dodávateľských reťazcov.