Arc. Lefebvre bezradným katolíkom - XV. kapitola Sobáš Cirkvi s revolúciou!
Samotné tempo dejín sa tak prudko zrýchľuje, že jednotlivec ho už sotva dokáže sledovať... Stručne povedané, ľudstvo prechádza od skôr statického ponímania poriadku vo svete k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu“. V dôsledku toho vzniká obrovské množstvo nových problémov, ktoré zasa dávajú podnet na nové analýzy a syntézy. Tieto obdivom poznačené vety, ktoré môžeme čítať popri mnohých ďalších podobných v úvode ku konštitúcii Gaudium et spes (Cirkev v súčasnom svete 5, 3), sú zlou predzvesťou pre návrat k duchu evanjelia. Možno si iba ťažko predstaviť, ako má tento prežiť toľký pohyb a toľké premeny.
A ako sa má chápať toto: „Všemožne sa vytvára typ priemyselnej spoločnosti, ktorá od základu premieňa chápanie života v spoločnosti“? To môže znamenať len to, že človek vydáva za isté to, čo si želá vidieť uskutočnené: chápanie spoločnosti, ktoré už nemá nič do činenia s kresťanským chápaním, s chápaním zodpovedajúcim náuke Cirkvi o spoločnosti. Také vyhlásenia môžu viesť len k novému evanjeliu, k novému náboženstvu, ktoré znie takto:
„Nech teda veriaci žijú v čo najužšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a nech sa usilujú dokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie, prejavujúce sa v kultúre. Nech vedia zosúladiť nové vedecké poznatky, nové teórie a najnovšie objavy s kresťanským spôsobom života a kresťanským učením, aby ich nábožnosť a bezúhonnosť držala krok s vedeckým poznaním a ustavičným technickým pokrokom, aby boli schopní všetko hodnotiť a interpretovať v integrálnom kresťanskom zmysle.“ (Gaudium et spes 62, 6).
To sú naozaj zvláštne rady, veď predsa evanjelium od nás žiada, aby sme sa vyhýbali pokriveným učeniam! A nech sa nehovorí, že ich možno chápať dvojakým spôsobom; súčasná katechéza ich chápe tak, ako to chcel Schillebeeckx: radí deťom, aby si vypočuli aj ateistov, lebo od nich sa možno veľa naučiť, a ktorí majú dôvod neveriť v Boha, čo je prospešné spoznať.
Možno povedať, že prvá veta prvej kapitoly (Gaudium et spes 12, 1): „Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.“ sa dá vysvetliť v kresťanskom zmysle tým, čo nasleduje. Aj napriek tomu má však táto veta v sebe aj iný zmysel, a to práve ten, ktorého uskutočnenie vidno v pokoncilovej Cirkvi vo forme spásy redukovanej na hospodársky a sociálny rozvoj ľudstva.
Pokiaľ ide o mňa, verím, že veriaci, ktorí uznávajú túto radu ako všeobecný základ na dialóg s neveriacimi a spájajú nové teórie s kresťanským učením, neriskujú nič viac a nič menej ako stratu viery!
Zlaté pravidlo Cirkvi je pýchou človeka našich čias prevrátené: už sa nepočúva vždy živé a plodné slovo Krista, ale slovo sveta. Toto „aggiornamento“ sa samo od seba odsudzuje. Koreň súčasného neporiadku spočíva v tomto modernom alebo ešte viac v modernistickom duchu, ktorý sa zdráha uznať Krédo, Božie a cirkevné prikázania, sviatosti a kresťanskú morálku ako jediný prameň obnovy pre všetky časy až do konca sveta.
Zdá sa, že služobníci Cirkvi, ktorých si však nesmieme zamieňať so samotnou Cirkvou, sú oslnení technikou, „ktorá už pokročila tak ďaleko, premieňa tvárnosť zeme a usiluje sa ovládať aj mimozemský priestor.“ (Gaudium et spes 5, 1), si myslia, že náš Pán nemohol predvídať technický rozvoj našej epochy a že jeho posolstvo v dôsledku toho nemá čo povedať našej dobe.
Sen liberálov už 150 rokov spočíva v tom, aby zosobášili Cirkev s revolúciou. Rovnako po celých týchto 150 rokov pápeži odsudzovali tento liberálny katolicizmus. Vymenujem spomedzi najdôležitejších dokumentov tieto: bula Auctorem fidei Pia VI. proti synode v Pistoii, encyklika Mirari Gregora XVI. proti Lammenais, encyklika Quanta cura a Syllabus Pia IX., encyklika Immortale Dei Leva XIII. proti „novému právu“, list svätého Pia X. proti Sillonu a modernizmu a najmä jeho apoštolská konštitúcia Lamentabili, encyklika Divini Redemptoris Pia XI. proti komunizmu a encyklika Humani Generis pápeža Pia XII. Všetci pápeži odmietli „sobáš Cirkvi s revolúciou“, ktorý je cudzoložným spojením; z cudzoložného spojenia môžu napokon vzísť len pankharti.
Obrad novej omše je pankhartským obradom. Sviatosti sú pankhartskými sviatosťami; už nevieme, či sú to sviatosti, ktoré sprostredkúvajú milosti, alebo niečo, čo ich už nesprostredkúva. Kňazi, ktorí prichádzajú zo seminárov, sú pankhartskými kňazmi, nevedia, čo sú; nevedia, že sú vysvätení za kňazov, aby vystupovali k oltáru prinášať obetu nášho Pána Ježiša Krista a aby dávali Ježiša dušiam.
V mene revolúcie boli kňazi vedení na popravisko, rehoľníčky boli prenasledované a zabíjané. Spomeňte si na lode s väzňami z Nantes, na ktoré natlačili všetkých verných kňazov, aby ich potom potopili na šírom mori. Ale to, čo narobila revolúcia, nie je ničím v porovnaní s činmi Druhého vatikánskeho koncilu, lebo bolo by bývalo lepšie, keby dvadsať- či tridsaťtisíc kňazov, ktorí sa vzdali svojho kňazstva a porušili prísahu vykonanú pred Bohom, sa stalo mučeníkmi a vystúpilo na popravisko: tak by si aspoň zachránili dušu, a teraz sú v nebezpečenstve, že ju privedú do záhuby.
Hovoria nám, že medzi týmito biednymi ženatými kňazmi sú už mnohí rozvedení, mnohí si už v Ríme podali žiadosť na anulovanie manželstva. Možno to nazvať dobrým ovocím Koncilu? V USA dvadsaťtistíc rehoľníčok porušilo večné sľuby, ktoré ich spájali s Ježišom Kristom, aby sa aj ony poponáhľali do manželského prístavu. A koľko ich mohlo byť v ostatných krajinách?
Keby boli vystúpili na popravisko, boli by aspoň vydali svoje svedectvo viery. Krv mučeníkov je semenom kresťanov, ale kňazi alebo jednoduchí veriaci, ktorí sa napoja na svetského ducha, neprinášajú nijakú úrodu. To je najväčšie víťazstvo diabla, ktoré podnikol, aby zničil Cirkev bez toho, aby urobil mučeníkov.
Cudzoložné spojenie Cirkvi s revolúciou sa realizuje skrze dialóg. Náš Pán povedal: „Choďte teda a učte všetky národy a obráťte ich“ (porov. Mt 28, 19). Nepovedal: „Veďte s nimi dialóg, ale nesnažte sa ich obrátiť!“ Omyl a pravda sú nezlučiteľné; viesť dialóg s bludom znamená klásť Boha a diabla na rovnakú úroveň. To vždy hovorili pápeži, a veriaci to bez všetkého chápali, pretože to hovorí aj zdravý ľudský rozum. Aby sa presadil iný postoj a iné reakcie, bolo nutné spracovať mozgy ľudí, takže na šírenie novej náuky urobili z určitých duchovných modernistov. Nazýva sa to preškolenie; je to proces spracovávania určený na to, aby sa pretvoril nástroj, ktorý dal Boh človeku na riadenie jeho súdov.
Bol som svedkom takého postupu v mojej kongregácii, ktorej som bol istý čas generálnym predstaveným. Ako prvé sa od pokusnej osoby žiada, aby „uznala zmenu“: Koncil vykonal zmeny, teda aj my sa musíme zmeniť. Ide o hlbokosiahlu zmenu, lebo treba tak prispôsobiť vlastnú schopnosť usudzovať, aby bola uniformovaná so svojvoľne povyrábanými ideami. V časopise La foi mot à mot (Viera doslovne), vydanom parížskym arcibiskupstvom, sa dočítame: „Druhý, delikátnejší pracovný postup spočíva v tom, aby sa zistil odlišný spôsob, ktorým kresťania pri týchto rôznych zmenách hodnotia skutočnosť zmeny na sebe. Toto zistenie je veľmi dôležité, lebo súčasné pohnútky odporu spočívajú omnoho viac v spontánnych a nevedomých postojoch, pokiaľ ide o zmenu na sebe, ako v odpore proti tomu, o čo vlastne v aktuálnej zmene ide.
Zdá sa, že sa črtajú dva typické postoje, predsa však z tohto dôvodu sa nesmú zanedbať všetky ostatné možné formy medzi nimi. Pri prvom typickom postoji sa priznáva určitý počet novôt, pretože sa zistilo, že sa presadzujú jedna po druhej. To je prípad mnohých kresťanov, mnohých katolíkov, že sa vzdávajú krok za krokom.
Pri druhom z dvoch postojov sa súhlasí s jednou novotou zo všetkých foriem kresťanskej viery na prahu ešte neznámej novej kultúrnej epochy, len ak sa pritom možno ubezpečiť v neprestajnej vernosti viere apoštolov.“
Táto rétorická výhrada zodpovedá úplne tradícii modernistov. Opäť a opäť dôrazne uisťujú o pravovernosti svojich názorov a jednou krátkou vetou upokojujú tých, ktorých by mohli vyľakať vyhliadky ako „obnovenie všetkých foriem kresťanskej viery na prahu ešte neznámej novej kultúrnej epochy“. No potom je už naozaj neskoro, keď sa už človek vydal takým manipuláciám, a bude najvyšší čas zaoberať sa touto vierou apoštolov, keď si človek už svoju vieru úplne demoloval!
Stáva sa nutným tretí pracovný postup, ak sa človek pevne drží druhej z uvedených diagnóz: „Kresťanovi nezostáva nič iné, len aby vytušil strašné nebezpečenstvo pre vieru. Skrátka a dobre, nezmizne viera zároveň s celou problematikou, ktorá ho priviedla tak ďaleko? Požaduje teda radikálne ubezpečenie, ktoré mu umožňuje prekonať prvé neplodné postoje.“
Všetky stupne odporu sú teda dopredu vypočítané. Aké „radikálne ubezpečenie“ napokon dostanú novoobrátení? Ducha Svätého. „Duch Svätý je ten, ktorý pomáha veriacim v zmenách v dejín.“
Cieľ je dosiahnutý: už niet Učiteľského úradu, neexistujú dogmy, hierarchia, ba dokonca už ani Sväté písmo ako inšpirovaný a historicky bezpečný text: kresťania sú inšpirovaní priamo Duchom Svätým.
Tým sa rúca Cirkev. Preškolený kresťan je vydaný napospas všetkým vplyvom, všetkým heslám; možno ho viesť, kam len chcú, a v prípade, že hľadá akési uistenie, nech sa chytí tvrdenia: „Druhý vatikánsky koncil poskytuje s istotou početné podklady na zmenu problematiky.“
Pius X. v encyklike Pascendi píše: „Najbližšia a bezprostredná príčina (modernizmu) spočíva na zvrhnutí ducha.“ Preškolenie vytvára toto zvrhnutie u tých, ktorí boli predtým bez neho. A svätý pápež cituje túto poznámku svojho predchodcu Gregora XVI. (z encykliky Singulari nos zo 7. júla 1834): „Vidno tu poľutovaniahodný obraz, ako ďaleko sa ľudský rozum privádza na scestie, len čo sa človek poddá duchu novoty; keď si človek navzdory varovaniu apoštolov dáva za úlohu vedieť viac, ako je možné vedieť, a keď človek, priveľmi dôveruje sebe samému, a myslí si, že pravdu možno hľadať mimo Cirkvi, v ktorej sa pravda nachádza bez toho najmenšieho tieňa omylu.“