Cirkev ide oslavovať 500 rokov reformácie - čo hovoril sám zakladateľ - Luther o reformácii?
Slovenský popredný luteránsky teológ Igor Kiss k tomu len poznamenal - NIKDY sa nespojíme s katolíkmi, pretože problémom je Panna Mária. Keď ju budú považovať iba za obyčajnú ženu, tak ako hovorí o nej Písmo, keď uznajú že Ježiš mal bratov a sestry, pretože Mária žila rodinný život a neodopierala sex Jozefovi, tak ako to tvrdí Písmo - potom sme ochotní sa posunúť v ekumenizme ďalej. Ale s Máriou sa nedostaneme nikam!
Darmo sa nehovorí, že Panna Mária je matkou proti všetkým herézam a vždy v každej historickej dobe bola Ona problém, pre prijímanie heréz do Cirkvi. Napokon je Matkou Cirkvi o ktorú sa riadne stará.
Dnes katolíci ako psíčkovia heretikov, oňuchávajú a radostne štekajú, keď nejaký kacírsky protestant im kývne prstom. V čase, keď bola Cirkev silou, ktorá určovala vieru ľudí, ktorá riadila ich mravné a duchovné skutky, kedy privádzala ľudí do neba - čo dnes Cirkev nerobí - Luther sám si uvedomil čo vykonal a hneď videl ovocie - protestantizmus sa každým dňom štiepil. Ale hrdosť mu nedovolila sa už vrátiť. Keby sa bol Luther vrátil do Cirkvi a odvolal bludy, Cirkev by ho ako márnotratného syna bola prijala a ktovie ako by protestantizmus skončil, keby zakladateľ sa vrátil poslušne domov.
A dnes - viditeľná katolícka cirkev ktorá sa stala v jadre protestantskou - sa chce s arci-heretikom Lutherom, jeho falošnou teológiou a učením spájať a to ide z najvyšších miest. Rovný rovného si hľadá. Blázni ktorí nepoznajú katolícku vieru sa radujú, že spájanie herézy a Cirkvi je na mieste, že týmto krokom umožníme spásu aj protestantom. Opak je pravdou - spásu stratia všetci.
Pripomeňme si Luthera a jeho pravú ruku Melanchtona, teológa ktorý vypracoval Augsburské vierovyznanie. Obaja si uvedomili svoje omyly, na rozdiel od modernistickej cirkvi, ktorá si svoje omyly ešte neuvedomila. Čím dlhšie bude Boh otáľať s nápravou cirkvi, tým hlbšie sa bude prepadávať. Cirkev potrebuje očistu - žiaľ - tú z neba, pohromu od Boha. Dal by som stávku nato, že František už do Švédska nepocestuje nabudúci rok - storočnica Fatimy zasiahne, Rím padne, okamžite prídu protikatolícke zákony a prevereovanie, kto je a kto nie je katolík, čím začne prenasledovanie a zotročenie Európy. Preto si ešte diabol plne nestrhol masku, lebo cirkev ešte stojí. Zhodiť Rím však nemôžu ani židia, ani slobodomurári, lebo by sa odhalilo ich spiknutie a potvrdili sa mnohé dokumenty ako pravdivé. Ale ak Rím zhodia moslimovia, ktorí sú tu umelo prisťahovávaní - tieň podozrenia sa zo židov strasie.
Luther a Melanchton - čo hovoria o reformácii, ktorú ide dnešná pomýlená cirkev oslavovať!
Luther ľutuje odchod z Pravej Katolíckej Cirkvi
“Dokiaľ som bol katolíkom, žil som život prísny a bdelý, postil som sa, modlil som sa, zachovával chudobu, čistotu a poslušnosť. … Ako reformátor cítim v sebe na tisíc plameňov a tie všetky pália to bezuzdné telo. Cítim sa pudený k ženám silou až zbesilou. Miesto duševnej horlivosti, som horlivý v nečistote. … Ako nemôžem nebyť človekom, tak nemôžem byť bez ženy.” (Opera, zv. 5, kap. 1, ep. ku Galat, v. 14 – Tischreden).
Už keď vypustil do sveta herézu a zviedol mnohých, musí túto herézu obhajovať
“Keby som bol mladší, hneď by som nechal hlásanie evanjelia a chytil by som sa iného zamestnania. Ach, keby som bol predvídal, že ma moje počínanie tak ďaleko zavedie, zaiste by som viac bol držal jazyk na uzde. Teraz si hovorím: Koľko ľudí si zviedol svojím učením!
Ty si pôvodca všetkých tých terajších zmätkov! Táto myšlienka ma ustavične znepokojuje. Trpím veľmi často muky pekelné, ale pretože som sa už do toho pustil musím vytrvať a hlásať, že zastávam vec spravodlivú. … Nemôžem veriť tomu, čo učím, i keby ľudia mysleli, že som o pravdivosti svojho učenia presvedčený.” (Dodatky k Lutherovým spisom, str. 9, mohučského vydania z r. 1827).
Teológia Luthera je založená čisto na proteste, proti Kristovej Cirkvi
“Ja na svoje vedomosti neustúpim ani cisárovi, ani kráľovi, ani diablovi, ba ani celému svetu. … Len náhodou a nie schválne som sa pustil do tých náboženských bojov. Vyznávam, že som zavrhol prijímanie pod jedným spôsobom, len preto, aby som pohanil pápeža. Keby však niektorý koncil nariadil prijímanie pod obojím spôsobom, potom ja a moji priatelia pripustíme prijímanie len pod jedným alebo radšej pod žiadnym a zlorečil by som tým, čo by poslúchli uznesenie koncilu.” (Respon. ad meledict. reg. Anglor. – Confess. parv. – Forma Missae; Opera zv.7., str. 276, vydanie wittembergské).
Boh koná zlo v ľuďoch podľa Luthera
“Keby sa Ježiš Kristus zjavil v podobe rozhnevaného sudcu alebo zákonodarcu a chcel, aby sme mu zložili účty zo svojho predošlého života, potom isto vieme, že to je diabol a nie Kristus. … Boh je to, ktorý koná zlo v bezbožných.” (Comment. ad Galatas – Assert.).
Luther si uvedomuje, že duch protestantov nie je Duch Kristov, pretože Katolícka Cirkev napriek mnohým problémom, má jedného Ducha a jedno učenie.
“Aký je to v nás asi duch, ktorý v tej istej otázke je taký neistý, taký rozdielny, že každý tvrdí: ja mám pravdu a môj nepriateľ luhá. To nemôže byť než duch temnosti.” (Vorrede zu der von Agricola ubersetzen Syngramma, Opera, zv. 20, str. 721, vyd. d°Alla).
Pivo a žrádlo – takto Luther neslávne končí, k tomu vulgarizmy
“Ja som hovno, svet je riť, prišiel čas sa rozlúčiť.” ( V origináli “Ich bin Scheisse, die Welt ist Arsch. Es kam die Zeit zu scheiden.” v Tischreden, 1544, krátko pred smrťou).
Luther sám neverí tomu čo učil a preto nemôže zakúšať milosť od Boha v otázkach pravej viery
“Ale ja úbohý hriešny človek sa neviem dokonale potešiť zo zvesti o utrpení a vzkriesení Pána Krista a o odpustení hriechov. Čo ale môžem dobre je, najesť sa chleba od nášho Pána Boha, a napiť sa Jeho piva (!?) a vína – ale aby som takto vedel prijať aj ten jediný potrebný poklad – odpustenie hriechov z čírej milosti – to sa akosi nedeje.” (Tischreden, Walch XXII, s. 1097, No. 4).
Pohanenie svätých
“Pápeženci umiestňujú v nebi ľudí, ktorí vedeli iba nastavať do radu skutky…Celá ich svätosť je v tom, že sa veľa modlili, veľa postili, veľa pracovali na tom, aby sa umŕtvovali tým, že mali zlú posteľ a veľmi drsné rúcho. Aj psi a svine môžu skoro každý deň praktikovať tento druh svätosti.” (Erl., 63, 296, 304 1531).
Luther sa už ani modliť nedokáže, dokáže však zlorečiť
“Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho, aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem: Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo! A skutočne sa takto modlím či už perami, či srdcom.” (Erl., 25, 107-108).
Typický obraz protestantizmu – sám si vyložím Božie Slovo a len tento môj výklad je správny – pýcha peklom dýcha
“Nepripúšťam, aby moju náuku mohol posudzovať ktokoľvek, dokonca ani anjeli. Kto neprijíma moju náuku, nemôže dosiahnuť spasenia. ” (Erl., 28, 144, 1522).
Melanchton píše o sebe
Ani významný protestantský teológ Melanchton sa nevyhol svojmu svedomiu za to, že odišiel s Lutherom do herézy a oddelil sa od Kristovej Nevesty. Tento pán bol najpoprednejším autorom Augsburského vyznania, teda prvého heretického výkladu písma, založeného na múdrosti, namiesto Ducha Božieho. Tu je niekoľko jeho vlastných myšlienok, ktoré ukazujú na to, že rozviesť sa s Cirkvou ktorú založil Ježiš Kristus, bolo najhorším rozhodnutím v dejinách kresťanstva.
Melanchton sa Luthera desí. Luther sa stal ušomraným heretikom, nenávistným človekom, ktorý sa nedokáže už ani modliť, ale dokonale vie všetko prekliať. Luther nesúhlasil s miernou formou vyznania, ktorú Melanchton spísal.
“Strachom sa chvejem pri pomyslení na Lutherove vášne. Tie, čo do sily, sa vyrovnajú sile Herkulovej. (Epistola ad Theodor)
“Trniem strachom, keď si pomyslím na starobu toho človeka (Luthera), zmietaného tak prudkými vášňami. (Epist. 315.)
Tým že sa heretická sekta odtrhla od Pravej Katolíckej Cirkvi, nastáva problém v novej štruktúre spolku bez Ducha Božieho. Nie je prekvapením to, že poriadok v tomto novom spoločenstve je neudržateľný. Nie je prekvapením to, že svet dnes pozná tisíce protestantských denominácií, ktoré sa denno-denne štiepia a toto sa nikdy nezastaví.
V našej cirkvi niet poriadku, zavládla pochybovačnosť v otázkach najdôležitejších, nikto nedbá výkladov čiste vieroučných.
V Melanchtonovi sa ozýva svedomie.
Často premýšľam, ako by som odtiaľto mohol ujsť hodne ďaleko.
Melanchton plače nad tým, že vznikla reformácia, koľko zla spôsobila, ale to nebol koniec – reformácia priviedla do sveta ďalšie zlé veci a vďaka reformácii dnes svet upadol do ľahostajnosti, neviere, ateizmu širokého záberu, Sodomii.
Tridsať rokov žijem v tom víre a tridsať rokov plačem. Čo som prelial sĺz nad tými biedami, čo spôsobila reformácia! Celé Labe so všetkými vodami by na ne nestačilo.” (Epistola ad Myconium a. 1528; – ad Camerarium a. 1548. – Ad Nicolaum Buscoducensem a. 1547 – Opera, lib. 4. – Epist. 104, 135).
Spory protestantov medzi sebou. Cirkev nikdy nemala nejaké nezhody kvôli vierouke, či už išlo o krst, eucharistiu, apoštolskú postupnosť, spoveď, rozhrešenie, kňažstvo, liturgiu, poslušnosť Kristovej Cirkvi, pokoru v Cirkvi. Protestantizmus vo všetkých týchto bodoch úplne zlyhal – ani v jednom bode v protestantizme neexistuje súlad, neexistuje spoločné stanovisko, spoločné úsilie.
Melanchton tu dolu ukazuje spor s Zwinglim o eucharistii, kde sa nedokázali zhodnúť. Protestantizmus je anti-cirkev, pretože Kristus sa modlil za jednu a jednotnú cirkev a protestantizmus je presný opak cirkvi.
“Radšej by som chcel zomrieť než súhlasiť s zwingliánmi, že Kristovo Telo môže byť len na jednom mieste.” (vo Vyznaní viery, ktoré podal r. 1541 v Rezne kurfirstovi Friedrichovi).
Autori citátov o Melanchtonovi ukazujú, aké nezhody panujú v novej anti-cirkvi. Tu sa ukazujú nezhody nielen mimo novú ,,evanjelickú” anti-cirkev, aj vo vnútri tejto organizácie je toľko problémov, že nie je divu že sa časom začne štiepiť a drobiť.
“Maj sa na pozore, môj drahý Luther, pred Melanchtonom, pred tou zmijou, ktorú si zahrieval na svojich ňadrách.” (Armsdorf: Epistola ad Lutherum, r. 1537)
“Melanchton nielenže neznesie odpor, ale snaží sa zastrašiť svojich nepriateľov urážkami a preklínaním, čím jeho ústa vždy oplývajú.” (Baumgaertner: Epistola ad L. Spengherum a . 1530).
VIVAT ekumenizmus - satan vyhráva ale nevyhrá nad tradičnými. Nomákov už zožral!