Historik Ivan Mrva: Nielen storočnicu skrachovaného štátu sláviť, ale aj na iné pamätať. Už od konca predošlého roka sa roztáčali mediálne propagandistické súkolia v súvislosti s blížiacou sa …Viac
Historik Ivan Mrva: Nielen storočnicu skrachovaného štátu sláviť, ale aj na iné pamätať.
Už od konca predošlého roka sa roztáčali mediálne propagandistické súkolia v súvislosti s blížiacou sa storočnicou Česko-Slovenska.
Tlač, novinári, publicisti, RTVS, prezidentský palác, politické garnitúry aj rôzne občianske zoskupenia až na niekoľko výnimiek neustále pripomínajú, že rok 2018 je prepamätný a 28. poťažne 30. október musí byť pasovaný za štátny sviatok.
Dvadsiate piate výročie vzniku druhého samostatného štátu prešumelo
v prvom zimnom mesiaci len akosi mimochodom, keď oslavujeme Česko-Slovensko, asi sa nepatrí veľmi si pripomínať jeho koniec, keďže vznikom samostatného Slovenska slávou dnes venčené Česko-Slovensko zaniklo. Príkladom ide úrad vlády Slovenskej republiky.
Na štvrťstoročnicu nášho opakujem nášho štátu, len vďaka ktorému tento úrad jestvuje, si naplánoval 5000 Euro, na podujatia spojené so vznikom Česko-Slovenska 170 000 Euro. Na vlastný štát postačia necelé 3 percentá zo sumy určenej na oslavu obnovenia nezávislosti Českého štátu, lebo takto si českí politici definovali takzvaný spoločný štát.
Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2654
V dňoch 30. a 31 mája 2018 úrad vlády zorganizoval aj spoločné slovensko-české parlamentné zasadanie v rámci osláv vzniku Č-SR a pri príležitosti okrúhleho výročia podpísania Pittsburskej dohody. Súčasťou bol aj pietny akt pri soche T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom. To je do neba volajúca nehoráznosť, klásť vence k Masarykovým topánkam pri spomienke na Pittsburskú dohodu, ktorú on sám koncipoval a dvakrát podpísal, ale potom ju vyhlásil za zdrap papiera. Zašantročenie a ignorovanie tejto dohody, sú dôkazom bezcharakternosti báťušku prezidenta „osvoboditele“ ako sa rád nechal nazývať.
Na úrade vlády asi netušia, že v Bratislave je pamätník Pittsburskej dohody. Je to malá plaketa inštalovaná na päte stĺpa, z ktorého český lev cerí zuby a vytŕča pazúry na Štefánika a Slovenské národné divadlo. K tejto nepovšimnutej tabuli patrili kvety a vence pri príležitosti stého výročia podpísania nedodržanej dohody.
Akcií na oslavu storočnice dvakrát rozsypaného štátu sa vyrojilo viac než dosť: Parný vlak s prezidentským vagónom viezol dvoch spotených prezidentov symbolicky z Hodonína do Topoľčianok. Otvárajú sa výstavy, konajú sa kongresy, zasadania, konferencie, pochody, putovné prednášky, semináre, vychádzajú knihy, točia sa filmy…. Na všetky sa kotúľa niekoľko miliónov Euro zo štátneho rozpočtu. Bežia aj príležitostné akcie, ktoré v skutočnosti so stým výročím majú len málo spoločné, ale oplatia sa najmä tým, čo ich organizujú.
V júli brázdil Bratislavu trolejbus číslo 213. Vyrobila ho závody Vladimíra Iljiča Lenina v Plzni roku 1970. Keď vodič pribrzdil na zástavke a otvoril dvere váhavo som nastúpil. Pýtam sa ho, z akého dôvodu ho vytiahli z garáže. – Oslavujeme sto rokov Česko-Slovenska – znela odpoveď. Nuž, v júli to bolo trocha predčasné. Starý, tiež asi päťdesiatročný autobus z podobného dôvodu počas leta jazdil pod hrad Devín, kým sa neporúchal… Asi ešte sa dožijeme sa aj historickej električky, parníka na Dunaji, štatistov v prvorepublikových uniformách, aby sme si takto očividne uctili pred sto rokmi zrodený a dvakrát odumretý štát.
Už v roku 1919 Andrej Hlinka veštecky predpovedal: Nezvíťazí li myšlienka a zásada samosprávy Slovenska, republika Česko-slovenská nemôže mať dlhého života. Tak aj bolo.
Nie, v žiadnom prípade si neželám rušiť spomienku na výročie vzniku Česko-Slovenska, nech sa spomína trebárs aj každý rok, malo ono prednosti. Bombastické oslavy a nekritické velebenie štátu, ktorý Slovákov neuznával, dlho vodil za nos, využíval a mnohokrát podviedol, nie sú na mieste. My musíme predovšetkým klásť dôraz na slovenskú štátnosť, 1. január, Deklarácia zvrchovanosti, prijatie ústavy, sú na prvom mieste. Dôstojnú spomienku je potrebné venovať vyhláseniu autonómie, veď 6. októbra uplynie od prijatia Žilinského manifestu 80 rokov.
Zabudnime na pohrobkov Dňa armády, ktorí sa zhodou okolnosti v ten istý dátum derú do popredia. Na výročie slovenskej autonómie je vrcholom trápnosti kladenie vencov k soche povojnového zločinca, komunistu a kolaboranta s okupantami roku 1968 Ludvíka Svobodu vo Svidníku našimi štátnymi predstaviteľmi.
Nezatracujme ani 14. marec, veď naša prvá štátnosť naplnila srdcia Slovákov radosťou a uchránila ich od oveľa väčších obetí. Štátnosť je jedna vec a režim vec druhá, aj Československo zrodilo krvavý a neľudský ľudovodemokratický režim a totalitný socializmus s vedúcou úlohou Komunistickej strany a predsa jeho vznik oslavujeme.
A čo naša milá uhorská vlasť? Takto dojemne ju ešte nazývali zakladatelia Matice slovenskej na čele s otcom národa Štefanom Moysesom, až kým sa z vlasti nestala macocha. Staré Uhorsko bolo Slovákom domovom, keď ho zmenili na Magyarország stalo sa žalárom. To však neznamená, aby sme si nepripomenuli 20. august, deň sv. Štefana a kedysi uhorský štátny sviatok. Tých deväť storočí, čo naši predkovia v nadnárodnej Hungárii v dobrom i zlom prežili, stojí za spomienku.
IVAN MRVA
alianciazanedelu.sk/archiv/2654
Už od konca predošlého roka sa roztáčali mediálne propagandistické súkolia v súvislosti s blížiacou sa storočnicou Česko-Slovenska.
Tlač, novinári, publicisti, RTVS, prezidentský palác, politické garnitúry aj rôzne občianske zoskupenia až na niekoľko výnimiek neustále pripomínajú, že rok 2018 je prepamätný a 28. poťažne 30. október musí byť pasovaný za štátny sviatok.
Dvadsiate piate výročie vzniku druhého samostatného štátu prešumelo
v prvom zimnom mesiaci len akosi mimochodom, keď oslavujeme Česko-Slovensko, asi sa nepatrí veľmi si pripomínať jeho koniec, keďže vznikom samostatného Slovenska slávou dnes venčené Česko-Slovensko zaniklo. Príkladom ide úrad vlády Slovenskej republiky.
Na štvrťstoročnicu nášho opakujem nášho štátu, len vďaka ktorému tento úrad jestvuje, si naplánoval 5000 Euro, na podujatia spojené so vznikom Česko-Slovenska 170 000 Euro. Na vlastný štát postačia necelé 3 percentá zo sumy určenej na oslavu obnovenia nezávislosti Českého štátu, lebo takto si českí politici definovali takzvaný spoločný štát.
Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/2654
V dňoch 30. a 31 mája 2018 úrad vlády zorganizoval aj spoločné slovensko-české parlamentné zasadanie v rámci osláv vzniku Č-SR a pri príležitosti okrúhleho výročia podpísania Pittsburskej dohody. Súčasťou bol aj pietny akt pri soche T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom. To je do neba volajúca nehoráznosť, klásť vence k Masarykovým topánkam pri spomienke na Pittsburskú dohodu, ktorú on sám koncipoval a dvakrát podpísal, ale potom ju vyhlásil za zdrap papiera. Zašantročenie a ignorovanie tejto dohody, sú dôkazom bezcharakternosti báťušku prezidenta „osvoboditele“ ako sa rád nechal nazývať.
Na úrade vlády asi netušia, že v Bratislave je pamätník Pittsburskej dohody. Je to malá plaketa inštalovaná na päte stĺpa, z ktorého český lev cerí zuby a vytŕča pazúry na Štefánika a Slovenské národné divadlo. K tejto nepovšimnutej tabuli patrili kvety a vence pri príležitosti stého výročia podpísania nedodržanej dohody.
Akcií na oslavu storočnice dvakrát rozsypaného štátu sa vyrojilo viac než dosť: Parný vlak s prezidentským vagónom viezol dvoch spotených prezidentov symbolicky z Hodonína do Topoľčianok. Otvárajú sa výstavy, konajú sa kongresy, zasadania, konferencie, pochody, putovné prednášky, semináre, vychádzajú knihy, točia sa filmy…. Na všetky sa kotúľa niekoľko miliónov Euro zo štátneho rozpočtu. Bežia aj príležitostné akcie, ktoré v skutočnosti so stým výročím majú len málo spoločné, ale oplatia sa najmä tým, čo ich organizujú.
V júli brázdil Bratislavu trolejbus číslo 213. Vyrobila ho závody Vladimíra Iljiča Lenina v Plzni roku 1970. Keď vodič pribrzdil na zástavke a otvoril dvere váhavo som nastúpil. Pýtam sa ho, z akého dôvodu ho vytiahli z garáže. – Oslavujeme sto rokov Česko-Slovenska – znela odpoveď. Nuž, v júli to bolo trocha predčasné. Starý, tiež asi päťdesiatročný autobus z podobného dôvodu počas leta jazdil pod hrad Devín, kým sa neporúchal… Asi ešte sa dožijeme sa aj historickej električky, parníka na Dunaji, štatistov v prvorepublikových uniformách, aby sme si takto očividne uctili pred sto rokmi zrodený a dvakrát odumretý štát.
Už v roku 1919 Andrej Hlinka veštecky predpovedal: Nezvíťazí li myšlienka a zásada samosprávy Slovenska, republika Česko-slovenská nemôže mať dlhého života. Tak aj bolo.
Nie, v žiadnom prípade si neželám rušiť spomienku na výročie vzniku Česko-Slovenska, nech sa spomína trebárs aj každý rok, malo ono prednosti. Bombastické oslavy a nekritické velebenie štátu, ktorý Slovákov neuznával, dlho vodil za nos, využíval a mnohokrát podviedol, nie sú na mieste. My musíme predovšetkým klásť dôraz na slovenskú štátnosť, 1. január, Deklarácia zvrchovanosti, prijatie ústavy, sú na prvom mieste. Dôstojnú spomienku je potrebné venovať vyhláseniu autonómie, veď 6. októbra uplynie od prijatia Žilinského manifestu 80 rokov.
Zabudnime na pohrobkov Dňa armády, ktorí sa zhodou okolnosti v ten istý dátum derú do popredia. Na výročie slovenskej autonómie je vrcholom trápnosti kladenie vencov k soche povojnového zločinca, komunistu a kolaboranta s okupantami roku 1968 Ludvíka Svobodu vo Svidníku našimi štátnymi predstaviteľmi.
Nezatracujme ani 14. marec, veď naša prvá štátnosť naplnila srdcia Slovákov radosťou a uchránila ich od oveľa väčších obetí. Štátnosť je jedna vec a režim vec druhá, aj Československo zrodilo krvavý a neľudský ľudovodemokratický režim a totalitný socializmus s vedúcou úlohou Komunistickej strany a predsa jeho vznik oslavujeme.
A čo naša milá uhorská vlasť? Takto dojemne ju ešte nazývali zakladatelia Matice slovenskej na čele s otcom národa Štefanom Moysesom, až kým sa z vlasti nestala macocha. Staré Uhorsko bolo Slovákom domovom, keď ho zmenili na Magyarország stalo sa žalárom. To však neznamená, aby sme si nepripomenuli 20. august, deň sv. Štefana a kedysi uhorský štátny sviatok. Tých deväť storočí, čo naši predkovia v nadnárodnej Hungárii v dobrom i zlom prežili, stojí za spomienku.
IVAN MRVA
alianciazanedelu.sk/archiv/2654
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Paška: “Dianie okolo demisie Lajčáka sa mení na nevkusné divadlo.” Upozorňuje tiež: “Kiska víta kozu takmer identickým spôsobom ako olympionikov, profesorov, cirkevných hodnostárov, vysokých štátnych funkcionárov”
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár