1. január 2018 sviatok Panny Márie Bohorodičky a 25. výročie obnovenia slovenskej samostatnosti. J. Košiar: Vkladal do nás pápež Ján Pavol II. svoje nádeje zbytočne? Bol to november 1989 a jeho …Viac
1. január 2018 sviatok Panny Márie Bohorodičky a 25. výročie obnovenia slovenskej samostatnosti.
J. Košiar: Vkladal do nás pápež Ján Pavol II. svoje nádeje zbytočne?
Bol to november 1989 a jeho udalosti, ktoré otvorili cestu k našej štátnej samostatnosti. Bola obnovená pokojnou cestou rozdelením Česko-Slovenska práve pred 25 rokmi, 1. januára 1993.
Po náročných rokovaniach s českou stranou si Slováci obnovili svoj štát Slovenskú republiku, ktorá sa tak znovu objavila na mape sveta. V ten deň na svätej omši v Dóme sv. Martina (hlavným celebrantom bol arcibiskup – metropolita Slovenska Ján Sokol) som za spevu „Bože, čos’ ráčil…“ videl plakať od dojatia muža, ktorý mal na tom leví podiel: bol to Vladimír Mečiar. Ten istý Mečiar, ktorého teraz chcú zavrieť a minimálne mediálne popraviť, lebo nám vrátil štátnu samostatnosť.
Ako prvý cudzí štát Druhú Slovenskú republiku uznal Vatikán a to ešte pred týmto dňom, pred 1. januárom 1993. Svedectvo o tom vydal kardinál Ján Chryzostom Korec v článku Cirkev a vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. Okrem iného tam stojí:
«Vznikom Slovenskej republiky sa nám roztvára možnosť’ ďalej rozvíjať nehatené zdravé tradície podlá potrieb čias. To by malo vzbudzovať radosť’ a nadšenie v každom našom občanovi. Cirkev má pritom závažné poslanie pripomínať’ nielen veriacim, ale celému národu hodnotu a dôstojnosť’ každého človeka, každej rodiny v duchu pravej ľudskosti a vlastenectva.
Vznik Slovenskej republiky by mal oslovovať’ každého z nás. Po vážnom historickom kroku Ríma o zriadení po dlhých tisíc rokoch samostatnej cirkevnej provincie Slovenska ako našej najvážnejšej „identifikačnej karty Slovenska“ sa treba zmieniť o trvalom žičlivom postoji Ríma k vzniku Slovenskej republiky.
„V predvečer jej vzniku 30. decembra 1992 som na Biskupský úrad v Nitre dostal list od pápežského nuncia Giovanniho Coppu z Ríma s týmto obsahom:
Pápež Ján Pavol II. vyjadruje žičenia pokoja, rozkvetu a rozvoja novej Slovenskej republike, ktorá sa 1. januára objavuje na horizonte ostatných slobodných národov Európy a sveta ako nezávislá a suverénna.
Svätý Otec, ktorý tak veľmi miluje dobrých a verných obyvateľov Slovenska, je duchovne prítomný pri inaugurácii nového štátu a sprevádza svojou modlitbou cestu, ktorú nastupuje pod Božou ochranou.
Jeho Svätosť’ si súčasne želá, aby katolícka Cirkev, ktorá zaplatila tú najvyššiu cenu mučeníctva a svedectva viery počas minulého prenasledovania, aj v budúcich rokoch novej republiky v prvej línii spolupracovala so všetkými zdravými silami národa pri utváraní pokojnej a činorodej budúcnosti, hodnej humánnej a kresťanskej tradície Slovenska. Na dosiahnutie tohto ciel’ a udeľuje svoje osobitné apoštolské požehnanie.“ » (Kardinál Ján Chryzostom Korec: Vznik samostatnej Slovenskej republiky, Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská 2016, s. 34 – 39,).
Vďaka Bohu za pokojné prežitie týchto dvadsiatich piatich rokov. Určite nie je všetko tak, ako sme si to vtedy prestavovali, lebo človek je stále hriešny, a ak Boha vylučuje zo spoločnosti, tak to nejde dobrým smerom, aj keď dnes mnoho ľudí volí Smer…
Svätý pápež Ján Pavol II. v rozhovore s Jasom Gawronským, ktorý publikovali západné denníky 4. novembra 1993, na jeho otázku: Ako sa môže vysvetliť návrat komunistov k moci v bývalých komunistických štátoch? odpovedal: „Tu treba rozlišovať. Nejde natoľko o návrat komunizmu ako takého ako skôr o reakciu na neschopnosť nových vlád, čo ani neprekvapuje. Jediná sila, ktorá vládla počas päťdesiatich rokov, boli komunisti. Boli to najmä oni, čo vedeli, ako funguje politika, ako pracuje parlament a tak ďalej. Druhí, čo sa teraz označujú ako „stred“ alebo ako „pravica“, neboli pripravení vládnuť, preto že na to nemali možnosť. Boli silní a jednotní v opozícii ako v Poľsku za čias Solidarity, ale teraz sú rozdelení…“
Celkom iste to platí aj o nás, o Slovensku. Ako sme naplnili odkaz pápeža, ktorý často citujeme? „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte: Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokoju európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými svedkami svojich nových generácií“ (Vatikán, Bazilika sv. Petra, 9. novembra 1996).
Pamätáme si ešte tieto slová? Vzali sme si ich k srdcu? Alebo tento veľký pápež vkladal do nás svoje nádeje zbytočne? Ako dnes vôbec čelíme hrozbám, ktoré k nám prichádzajú z medzinárodných fór a vyžadujú, aby sme si nechali postupne krok za krokom odkrajovať z našej politickej, kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Ako chceme byť svetlom pre ostatné národy?
Čo nám priniesla Európska únia, spolok bohatých krajín, z ktorej sme si koncom 20. storočia urobili idol blahobytu a Božieho štátu? Čo nám priniesla bohatá Európa, ktorá sa dnes bezmocne prizerá (či dokonca ju víta) na prisťahovaleckú vlnu moslimského a afrického sveta? Čo je to za Európa, ktorej parlamenty uzákonili manželstvá homosexuálov? Počuli európski poslanci niečo o Sodome a Gomore? Dnes, 1. januára 2018, toto naozaj už nie je Európa, ktorej tvár zmenilo kresťanstvo. Tvár Európy sa mení pred našimi očami. Blahobyt, ľudské práva a náboženská sloboda to, čo tu dnes ešte máme sa onedlho stanú len spomienkou, ako dobre nám bolo…
Ak sa človek Európy nevráti k Bohu, tak bude musieť rešpektovať Alaha. Matematika nepustí. Jeho stúpencov, ktorí iným berú nielen práva, ale aj životy, bude viac a budeme radi, ak nám umožnia žiť v getách. Zatiaľ ešte je v našich silách niečo s tým robiť. Tak konajme!
Slovenská tradičná rodina mala vždy ľudský život v úcte, a preto sme prežili až do dnešných čias. Svätožiaru a krížiky na slovenskej dvojeurovke zatiaľ ešte máme, ale to asi len dovtedy, kým niekto v Bruseli nenavrhne aj zmenu nášho štátneho znaku, ktorý by mohol byť považovaný za hlboko diskriminačný voči tým, pre ktorých sú všetky kríže len v krížových stavcoch chrbtovej kosti človeka, ale nie znakom nejakej duchovnej identity.
S úctou voči odkazu našich predkov i k tvorcom obnovenej štátnej samostatnosti Slovenskej republike, ale najmä s vierou a dôverou v Boha a jeho Prozreteľnosť vykročme do dní nového roku 2018 a nedopusťme stratu štátu, ktorý sme našťastie nemuseli vybojovať krvou, ale sme ho získali od Boha ako veľký dar.
Ján Košiar
alianciazanedelu.sk/archiv/816
J. Košiar: Vkladal do nás pápež Ján Pavol II. svoje nádeje zbytočne?
Bol to november 1989 a jeho udalosti, ktoré otvorili cestu k našej štátnej samostatnosti. Bola obnovená pokojnou cestou rozdelením Česko-Slovenska práve pred 25 rokmi, 1. januára 1993.
Po náročných rokovaniach s českou stranou si Slováci obnovili svoj štát Slovenskú republiku, ktorá sa tak znovu objavila na mape sveta. V ten deň na svätej omši v Dóme sv. Martina (hlavným celebrantom bol arcibiskup – metropolita Slovenska Ján Sokol) som za spevu „Bože, čos’ ráčil…“ videl plakať od dojatia muža, ktorý mal na tom leví podiel: bol to Vladimír Mečiar. Ten istý Mečiar, ktorého teraz chcú zavrieť a minimálne mediálne popraviť, lebo nám vrátil štátnu samostatnosť.
Ako prvý cudzí štát Druhú Slovenskú republiku uznal Vatikán a to ešte pred týmto dňom, pred 1. januárom 1993. Svedectvo o tom vydal kardinál Ján Chryzostom Korec v článku Cirkev a vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. Okrem iného tam stojí:
«Vznikom Slovenskej republiky sa nám roztvára možnosť’ ďalej rozvíjať nehatené zdravé tradície podlá potrieb čias. To by malo vzbudzovať radosť’ a nadšenie v každom našom občanovi. Cirkev má pritom závažné poslanie pripomínať’ nielen veriacim, ale celému národu hodnotu a dôstojnosť’ každého človeka, každej rodiny v duchu pravej ľudskosti a vlastenectva.
Vznik Slovenskej republiky by mal oslovovať’ každého z nás. Po vážnom historickom kroku Ríma o zriadení po dlhých tisíc rokoch samostatnej cirkevnej provincie Slovenska ako našej najvážnejšej „identifikačnej karty Slovenska“ sa treba zmieniť o trvalom žičlivom postoji Ríma k vzniku Slovenskej republiky.
„V predvečer jej vzniku 30. decembra 1992 som na Biskupský úrad v Nitre dostal list od pápežského nuncia Giovanniho Coppu z Ríma s týmto obsahom:
Pápež Ján Pavol II. vyjadruje žičenia pokoja, rozkvetu a rozvoja novej Slovenskej republike, ktorá sa 1. januára objavuje na horizonte ostatných slobodných národov Európy a sveta ako nezávislá a suverénna.
Svätý Otec, ktorý tak veľmi miluje dobrých a verných obyvateľov Slovenska, je duchovne prítomný pri inaugurácii nového štátu a sprevádza svojou modlitbou cestu, ktorú nastupuje pod Božou ochranou.
Jeho Svätosť’ si súčasne želá, aby katolícka Cirkev, ktorá zaplatila tú najvyššiu cenu mučeníctva a svedectva viery počas minulého prenasledovania, aj v budúcich rokoch novej republiky v prvej línii spolupracovala so všetkými zdravými silami národa pri utváraní pokojnej a činorodej budúcnosti, hodnej humánnej a kresťanskej tradície Slovenska. Na dosiahnutie tohto ciel’ a udeľuje svoje osobitné apoštolské požehnanie.“ » (Kardinál Ján Chryzostom Korec: Vznik samostatnej Slovenskej republiky, Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská 2016, s. 34 – 39,).
Vďaka Bohu za pokojné prežitie týchto dvadsiatich piatich rokov. Určite nie je všetko tak, ako sme si to vtedy prestavovali, lebo človek je stále hriešny, a ak Boha vylučuje zo spoločnosti, tak to nejde dobrým smerom, aj keď dnes mnoho ľudí volí Smer…
Svätý pápež Ján Pavol II. v rozhovore s Jasom Gawronským, ktorý publikovali západné denníky 4. novembra 1993, na jeho otázku: Ako sa môže vysvetliť návrat komunistov k moci v bývalých komunistických štátoch? odpovedal: „Tu treba rozlišovať. Nejde natoľko o návrat komunizmu ako takého ako skôr o reakciu na neschopnosť nových vlád, čo ani neprekvapuje. Jediná sila, ktorá vládla počas päťdesiatich rokov, boli komunisti. Boli to najmä oni, čo vedeli, ako funguje politika, ako pracuje parlament a tak ďalej. Druhí, čo sa teraz označujú ako „stred“ alebo ako „pravica“, neboli pripravení vládnuť, preto že na to nemali možnosť. Boli silní a jednotní v opozícii ako v Poľsku za čias Solidarity, ale teraz sú rozdelení…“
Celkom iste to platí aj o nás, o Slovensku. Ako sme naplnili odkaz pápeža, ktorý často citujeme? „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte: Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokoju európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými svedkami svojich nových generácií“ (Vatikán, Bazilika sv. Petra, 9. novembra 1996).
Pamätáme si ešte tieto slová? Vzali sme si ich k srdcu? Alebo tento veľký pápež vkladal do nás svoje nádeje zbytočne? Ako dnes vôbec čelíme hrozbám, ktoré k nám prichádzajú z medzinárodných fór a vyžadujú, aby sme si nechali postupne krok za krokom odkrajovať z našej politickej, kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Ako chceme byť svetlom pre ostatné národy?
Čo nám priniesla Európska únia, spolok bohatých krajín, z ktorej sme si koncom 20. storočia urobili idol blahobytu a Božieho štátu? Čo nám priniesla bohatá Európa, ktorá sa dnes bezmocne prizerá (či dokonca ju víta) na prisťahovaleckú vlnu moslimského a afrického sveta? Čo je to za Európa, ktorej parlamenty uzákonili manželstvá homosexuálov? Počuli európski poslanci niečo o Sodome a Gomore? Dnes, 1. januára 2018, toto naozaj už nie je Európa, ktorej tvár zmenilo kresťanstvo. Tvár Európy sa mení pred našimi očami. Blahobyt, ľudské práva a náboženská sloboda to, čo tu dnes ešte máme sa onedlho stanú len spomienkou, ako dobre nám bolo…
Ak sa človek Európy nevráti k Bohu, tak bude musieť rešpektovať Alaha. Matematika nepustí. Jeho stúpencov, ktorí iným berú nielen práva, ale aj životy, bude viac a budeme radi, ak nám umožnia žiť v getách. Zatiaľ ešte je v našich silách niečo s tým robiť. Tak konajme!
Slovenská tradičná rodina mala vždy ľudský život v úcte, a preto sme prežili až do dnešných čias. Svätožiaru a krížiky na slovenskej dvojeurovke zatiaľ ešte máme, ale to asi len dovtedy, kým niekto v Bruseli nenavrhne aj zmenu nášho štátneho znaku, ktorý by mohol byť považovaný za hlboko diskriminačný voči tým, pre ktorých sú všetky kríže len v krížových stavcoch chrbtovej kosti človeka, ale nie znakom nejakej duchovnej identity.
S úctou voči odkazu našich predkov i k tvorcom obnovenej štátnej samostatnosti Slovenskej republike, ale najmä s vierou a dôverou v Boha a jeho Prozreteľnosť vykročme do dní nového roku 2018 a nedopusťme stratu štátu, ktorý sme našťastie nemuseli vybojovať krvou, ale sme ho získali od Boha ako veľký dar.
Ján Košiar
alianciazanedelu.sk/archiv/816
