Prof. F. Vnuk: Ako prebiehal „Víťazný Február 1948“ na Slovensku? Blíži sa 70. výročia nekrvavého prevratu, ktorým vo februári 1948 komunisti odstavili od kormidla svojich buržoáznych partnerov a …Viac
Prof. F. Vnuk: Ako prebiehal „Víťazný Február 1948“ na Slovensku?
Blíži sa 70. výročia nekrvavého prevratu, ktorým vo februári 1948 komunisti odstavili od kormidla svojich buržoáznych partnerov a naše médiá začínajú byť zaplavené spomienkovými príspevkami, úvahami a komentármi.
Sú to väčšinou nostalgické reflexie o tom, ako tí zlí a prefíkaní komunisti udusili demokratický život v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku, zradili svojich politických spojencov v Národnom fronte a násilne nastolili pol storočia totalitnej diktatúry jednej strany.
Spomienky pripomínajú a oživujú udalosti, ktoré tak významne poznačili dejiny Slovenska v 20. storočí. Zatiaľ však nevynášajú na svetlo nič prekvapivo nového. Ale ani netreba očakávať nijaké senzačné odhalenia; čo sa o udalostiach povedať a napísať mohlo, sa už povedalo a napísalo. Mnohí účastníci tejto dejinnej drámy – víťazi i obete – už podrobne opísali svoje dojmy a zážitky, s témou sa zaoberali konferencie a sympóziá a za posledných 40 – 50 rokov archívy dokorán otvorili svoje fondy historikom i tzv. investigatívnym novinárom, takže počet publikácií na túto tému by už mohol zaplniť celú knižnicu.
Februárové udalosti mali krutý dopad na Slovensko, i keď ich priebeh na našom území nebol nijako mimoriadne vzrušujúci. V celkovej dráme sa Slovensku ušla iba malá a krátka scéna. Na Slovensku totiž komunisti nepotrebovali inscenáciu pseudo-revolučných demonštrácii, ani pochody ozbrojených ľudových milícií. V Bratislave sa zmocnili vládnych pozícií už v novembri 1947, keď prinútili svojho partnera v Národnom fronte – Demokratickú stranu – k ponižujúcej kapitulácii.
Demokratická strana, ktorá s podporou katolíckeho voličstva získala vo voľbách v máji 1946 takmer dvojtretinovú väčšinu, nevedela svoje víťazstvo premietnuť do praktickej politiky. Vyhlasovala sa za demokratickú, nazývala sa „demokratická“, ale keď prišlo na lámanie chleba, nevedela alebo nechcela obhajovať ani tie najzákladnejšie princípy demokracie. Postupne stratila dôveru voličstva, pretože nedokázala splniť sľuby, ktorými vo voľbách pritiahla k sebe väčšinu národa. Od prvého dňa po víťazných voľbách sa nechala zatlačiť do defenzívneho postavenia a v následnom „triednom boji“ strácala jednu pozíciu za druhou. V novembri 1947 prestala byť už aj navonok samostatnou politickou silou.
Nechala sa vytlačiť z pozícií, ktoré jej zákonite patrili. Po reforme, ktorou komunisti v novembri 1947 „vyriešili“ vládnu krízu podľa svojich predstáv, počet jej reprezentantov v Zbore povereníkov sa znížil z deviatich na piatich, t.j. zo 60-percentnej väčšiny na 40-percentnú menšinu. V nasledujúcich týždňoch Demokratická strana existovala a prakticky už len živorila z milosti komunistov. Jej úplná politická likvidácia bola len otázkou času.
Ako sa ukázalo, komunisti jej dovolili vegetovať v stave politickej bezmocnosti len asi tri mesiace. Ako nám to vykreslil Dr. Gustáv Husák v svojom spomienkovom príspevku na prvé výročie „víťazného februára“, slovenskí komunisti vo februári 1948 sa rozhodli prerušiť „dočasné prímerie“ v triednom boji s domácou buržoáziou (Pozri týždenník Nové slovo z 18. februára 1949). A treba povedať, že sa im to podarilo rýchlo, hladko a bez akýchkoľvek vonkajších náznakov protestu alebo odporu. V rozpätí niekoľkých hodín uskutočnili prevrat, ktorý sa v Prahe vliekol šesť dní.
Ako sa všeobecne udáva, „februárová vládna kríza“ sa začala 20. februára 1948, keď osem českých a štyria slovenskí členovia vlády podali demisiu do rúk prezidenta Dr. Edvarda Beneša ako protest proti svojvoľnému konaniu komunistického ministra Václava Noseka. Ich krok mal eventuálne viesť k predčasnému vypísaniu nových volieb, ktorých výsledky mali výrazne posilniť pozície tzv. občianskych strán a obmedziť vplyv komunistickej strany v politike, v štátnom aparáte a vo verejnom živote vôbec.
Štyria z dvanástich rezignujúcich členov vlády boli zástupcami Demokratickej strany: podpredseda vlády Štefan Kočvara, minister dopravy Ivan Pietor, minister pre zjednotenie zákonov Mikuláš Franek a štátny tajomník na ministerstve národnej obrany Ján Lichner. Vedenie Komunistickej strany Slovenska (za výdatnej „súdružskej podpory“ z Prahy) pokladalo prítomnosť členov Demokratickej strany medzi rezignujúcimi ministrami za „provokáciu“ a za zámienku siahnuť po primeraných protiopatreniach. Nasledoval rad nečakaných zásahov, na ktoré Demokratická strana vôbec nebola pripravená a nevedela na ne účinne reagovať.
Dňa 21. februára 1948 sa zišlo v Bratislave predsedníctvo Ústredného výboru KSS, aby pod vedením Viliama Širokého (ktorý pre tento cieľ pricestoval z Prahy) „rokovalo o situácii“. Rozhodli sa udrieť na Demokratickú stranu absurdnými a úplne protiústavnými argumentmi: vraj demisiu zástupcov Demokratickej strany vo vláde treba pokladať aj za demisiu zástupcov Demokratickej strany v Zbore povereníkov.
Predseda Zboru povereníkov Dr. Gustáv Husák hneď na poludnie toho istého dňa (t.j. 21. februára) poslal demokratickým povereníkom list, v ktorom im oznamuje: „Vystúpenie zástupcov DS z vlády má svoj logický dôsledok aj na Slovensku. Zástupcovia DS v Zbore povereníkov nemôžu za tejto situácie splniť program Zboru povereníkov a vlády. Zbor povereníkov podľa právneho i politického stavu vykonáva väčšiu časť svojej právomoci ako výkonný orgán vlády a ministrov, jednoducho ako právomoc, ktorá prislúcha vláde a je Zborom povereníkov iba vykonávaná. Logický záver z vystúpenia zástupcov DS z vlády je ten, že zástupcovia tej istej strany nemôžu vykonávať vládou delegovanú právomoc v Zbore povereníkov. Preto demisiu členov vlády za DS treba považovať i za demisiu zástupcov DS v Zbore povereníkov. Prosím Vás, aby ste toto moje stanovisko vzali na vedomie.“
Tento prepúšťací dokument bol ešte toho istého dňa doručený podpredsedovi Zboru povereníkov Milanovi Polákovi a povereníkom Martinovi Kvetkovi, Jozefovi Lukačovičovi, Ivanovi Štefánikovi, Matejovi Joskovi a Jozefovi Stykovi. (Pravda, 24. feb. 1948.)
Bolo to ozaj čudné „stanovisko“. Neodvoláva sa na nijaký príslušný paragraf ústavy, na nijaký platný zákon, na nijaký precedens, iba na „logiku“, ktorá je však vonkoncom falošná. Ak je právomoc Zboru povereníkov tak vazalsky závislá od príslušných ministerstiev, ako to tvrdí Dr. Husák, tak by bolo logickejšie, aby rezignovali povereníci tých rezortov, ktoré spravovali odstupujúci ministri. Teda keď rezignoval minister školstva Stránský, mal rezignovať aj povereník školstva Novomeský, keď rezignoval minister dopravy Pietor, mal rezignovať aj povereník dopravy Bezek, keď rezignoval minister spravodlivosti Drtina, mal rezignovať aj povereník spravodlivosti Búza, atď. Ústredný výbor KSS sa však riadil arogantnou logikou víťaza nad porazeným, kde legálne, správne a oprávnené bolo to, čo slúžilo „záujmom pracujúceho ľudu“.
Večer 21. februára prebiehala vo veľkej sále bratislavskej Reduty „ľudová“ manifestácia v znamení hesla, ktoré priniesol V. Široký z Prahy: Slovensko je za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov.
Hlavným rečníkom bol Viliam Široký a v jeho tieni šermoval ideologickým mečom ambiciózny G. Husák, ktorý vo svojej útočnosti prevýšil aj svojho majstra. Zvýšeným hlasom deklamoval: „Zatiaľ čo my komunisti sa sústreďujeme na riešenie najpálčivejších otázok pracujúceho ľudu, vedenie Demokratickej strany sa vydalo na cestu škandálov, politických poľovačiek, na paktovanie s národnými socialistami – ktorí Slovákov ani za národ neuznávajú – aby utvorili jednotný reakčný blok v štáte. Tento reakčný blok teraz vystúpil z vlády. Vedenie Demokratickej strany špekulovalo s tým, že bude vládnuť na Slovensku napriek opozičnému postoju k vláde K. Gottwalda… Nebudeme každý mesiac riešiť nejakú krízu iba preto, že vedenie Demokratickej strany si nechce uvedomiť, že máme republiku demokratickú a ľudovú. Urobíme poriadok s domácou reakciou.“
A komunisti skutočne robili poriadok podľa svojich predstáv. Obsadili rozhlas a poštu a tak Demokratickú stranu v Bratislave prakticky izolovali od jej spojencov v Prahe. A aby mohli izolovať vedenie Demokratickej strany od jej členstva a slovenskej verejnosti, cestou komunistami ovládanej odborovej organizácie Revolučné odborové hnutie nariadili zamestnancom Slovenskej Grafie, kde sa tlačil denník Čas a ostatné tlačové publikácie Demokratickej strany (Demokrat, Nové prúdy a Šidlo), aby odmietli sádzať „reakčnú tlač“. Posledné číslo Času vyšlo v sobotu 21. februára (s dátumom 22. februára) a potom verejnosť vedela o udalostiach iba to, čo zverejňovali komunistické časopisy a komunistami kontrolovaný rozhlas.
Nedeľa, 22. februára bola dňom relatívneho pokoja. Komunisti očakávali, že Demokratická strana zorganizuje nejaké protestné prejavy nesúhlasu v Bratislave, alebo v iných slovenských mestách, ale nedialo sa nič. Pondelok ráno, 23. februára, Dr. Husák už víťazoslávne oznamoval predsedovi vlády K. Gottwaldovi, že on už nielenže odstavil demokratov spoza volanta moci, ale ich medzitým aj nahradil pokrokovými povereníkmi, ktorí budú riadiť svoje nové rezorty v duchu Gottwaldovej vlády. Rezorty demokratických povereníkov rozdelil Dr. Husák takto: Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy prevzal sám Dr. Gustáv Husák, Povereníctvo informácií Ladislav Novomeský, Povereníctvo financií Ján Bečko, Povereníctvo techniky Pavol Blaho a Povereníctvo výživy Jozef Šoltész. Gottwald mu hneď odpovedal, že berie jeho oznámenie so súhlasom na vedomie.
Až po Gottwaldovom odobrení Husákovho nelegálneho a protiústavného zákroku si Dr. J. Lettrich uvedomil vážnosť situácie a pokúsil sa zastaviť príval neodvratnej katastrofy. Dňa 23. februára zvolal mimoriadne zasadnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady (SNR). Jediným bodom programu bolo „prerokovanie súčasnej politickej situácie“. Predsedníctvo SNR pozostávalo z piatich členov; Jozef Lettrich ako predseda a štyria podpredsedovia: Karol Šmidke a Ivan Horváth za komunistov a Andrej Cvinček a Anton Granatier za demokratov. Ako sa dalo očakávať, komunistickí členovia Predsedníctva pozvanie ignorovali.
Zasadnutie otvoril a viedol predseda SNR …
Blíži sa 70. výročia nekrvavého prevratu, ktorým vo februári 1948 komunisti odstavili od kormidla svojich buržoáznych partnerov a naše médiá začínajú byť zaplavené spomienkovými príspevkami, úvahami a komentármi.
Sú to väčšinou nostalgické reflexie o tom, ako tí zlí a prefíkaní komunisti udusili demokratický život v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku, zradili svojich politických spojencov v Národnom fronte a násilne nastolili pol storočia totalitnej diktatúry jednej strany.
Spomienky pripomínajú a oživujú udalosti, ktoré tak významne poznačili dejiny Slovenska v 20. storočí. Zatiaľ však nevynášajú na svetlo nič prekvapivo nového. Ale ani netreba očakávať nijaké senzačné odhalenia; čo sa o udalostiach povedať a napísať mohlo, sa už povedalo a napísalo. Mnohí účastníci tejto dejinnej drámy – víťazi i obete – už podrobne opísali svoje dojmy a zážitky, s témou sa zaoberali konferencie a sympóziá a za posledných 40 – 50 rokov archívy dokorán otvorili svoje fondy historikom i tzv. investigatívnym novinárom, takže počet publikácií na túto tému by už mohol zaplniť celú knižnicu.
Februárové udalosti mali krutý dopad na Slovensko, i keď ich priebeh na našom území nebol nijako mimoriadne vzrušujúci. V celkovej dráme sa Slovensku ušla iba malá a krátka scéna. Na Slovensku totiž komunisti nepotrebovali inscenáciu pseudo-revolučných demonštrácii, ani pochody ozbrojených ľudových milícií. V Bratislave sa zmocnili vládnych pozícií už v novembri 1947, keď prinútili svojho partnera v Národnom fronte – Demokratickú stranu – k ponižujúcej kapitulácii.
Demokratická strana, ktorá s podporou katolíckeho voličstva získala vo voľbách v máji 1946 takmer dvojtretinovú väčšinu, nevedela svoje víťazstvo premietnuť do praktickej politiky. Vyhlasovala sa za demokratickú, nazývala sa „demokratická“, ale keď prišlo na lámanie chleba, nevedela alebo nechcela obhajovať ani tie najzákladnejšie princípy demokracie. Postupne stratila dôveru voličstva, pretože nedokázala splniť sľuby, ktorými vo voľbách pritiahla k sebe väčšinu národa. Od prvého dňa po víťazných voľbách sa nechala zatlačiť do defenzívneho postavenia a v následnom „triednom boji“ strácala jednu pozíciu za druhou. V novembri 1947 prestala byť už aj navonok samostatnou politickou silou.
Nechala sa vytlačiť z pozícií, ktoré jej zákonite patrili. Po reforme, ktorou komunisti v novembri 1947 „vyriešili“ vládnu krízu podľa svojich predstáv, počet jej reprezentantov v Zbore povereníkov sa znížil z deviatich na piatich, t.j. zo 60-percentnej väčšiny na 40-percentnú menšinu. V nasledujúcich týždňoch Demokratická strana existovala a prakticky už len živorila z milosti komunistov. Jej úplná politická likvidácia bola len otázkou času.
Ako sa ukázalo, komunisti jej dovolili vegetovať v stave politickej bezmocnosti len asi tri mesiace. Ako nám to vykreslil Dr. Gustáv Husák v svojom spomienkovom príspevku na prvé výročie „víťazného februára“, slovenskí komunisti vo februári 1948 sa rozhodli prerušiť „dočasné prímerie“ v triednom boji s domácou buržoáziou (Pozri týždenník Nové slovo z 18. februára 1949). A treba povedať, že sa im to podarilo rýchlo, hladko a bez akýchkoľvek vonkajších náznakov protestu alebo odporu. V rozpätí niekoľkých hodín uskutočnili prevrat, ktorý sa v Prahe vliekol šesť dní.
Ako sa všeobecne udáva, „februárová vládna kríza“ sa začala 20. februára 1948, keď osem českých a štyria slovenskí členovia vlády podali demisiu do rúk prezidenta Dr. Edvarda Beneša ako protest proti svojvoľnému konaniu komunistického ministra Václava Noseka. Ich krok mal eventuálne viesť k predčasnému vypísaniu nových volieb, ktorých výsledky mali výrazne posilniť pozície tzv. občianskych strán a obmedziť vplyv komunistickej strany v politike, v štátnom aparáte a vo verejnom živote vôbec.
Štyria z dvanástich rezignujúcich členov vlády boli zástupcami Demokratickej strany: podpredseda vlády Štefan Kočvara, minister dopravy Ivan Pietor, minister pre zjednotenie zákonov Mikuláš Franek a štátny tajomník na ministerstve národnej obrany Ján Lichner. Vedenie Komunistickej strany Slovenska (za výdatnej „súdružskej podpory“ z Prahy) pokladalo prítomnosť členov Demokratickej strany medzi rezignujúcimi ministrami za „provokáciu“ a za zámienku siahnuť po primeraných protiopatreniach. Nasledoval rad nečakaných zásahov, na ktoré Demokratická strana vôbec nebola pripravená a nevedela na ne účinne reagovať.
Dňa 21. februára 1948 sa zišlo v Bratislave predsedníctvo Ústredného výboru KSS, aby pod vedením Viliama Širokého (ktorý pre tento cieľ pricestoval z Prahy) „rokovalo o situácii“. Rozhodli sa udrieť na Demokratickú stranu absurdnými a úplne protiústavnými argumentmi: vraj demisiu zástupcov Demokratickej strany vo vláde treba pokladať aj za demisiu zástupcov Demokratickej strany v Zbore povereníkov.
Predseda Zboru povereníkov Dr. Gustáv Husák hneď na poludnie toho istého dňa (t.j. 21. februára) poslal demokratickým povereníkom list, v ktorom im oznamuje: „Vystúpenie zástupcov DS z vlády má svoj logický dôsledok aj na Slovensku. Zástupcovia DS v Zbore povereníkov nemôžu za tejto situácie splniť program Zboru povereníkov a vlády. Zbor povereníkov podľa právneho i politického stavu vykonáva väčšiu časť svojej právomoci ako výkonný orgán vlády a ministrov, jednoducho ako právomoc, ktorá prislúcha vláde a je Zborom povereníkov iba vykonávaná. Logický záver z vystúpenia zástupcov DS z vlády je ten, že zástupcovia tej istej strany nemôžu vykonávať vládou delegovanú právomoc v Zbore povereníkov. Preto demisiu členov vlády za DS treba považovať i za demisiu zástupcov DS v Zbore povereníkov. Prosím Vás, aby ste toto moje stanovisko vzali na vedomie.“
Tento prepúšťací dokument bol ešte toho istého dňa doručený podpredsedovi Zboru povereníkov Milanovi Polákovi a povereníkom Martinovi Kvetkovi, Jozefovi Lukačovičovi, Ivanovi Štefánikovi, Matejovi Joskovi a Jozefovi Stykovi. (Pravda, 24. feb. 1948.)
Bolo to ozaj čudné „stanovisko“. Neodvoláva sa na nijaký príslušný paragraf ústavy, na nijaký platný zákon, na nijaký precedens, iba na „logiku“, ktorá je však vonkoncom falošná. Ak je právomoc Zboru povereníkov tak vazalsky závislá od príslušných ministerstiev, ako to tvrdí Dr. Husák, tak by bolo logickejšie, aby rezignovali povereníci tých rezortov, ktoré spravovali odstupujúci ministri. Teda keď rezignoval minister školstva Stránský, mal rezignovať aj povereník školstva Novomeský, keď rezignoval minister dopravy Pietor, mal rezignovať aj povereník dopravy Bezek, keď rezignoval minister spravodlivosti Drtina, mal rezignovať aj povereník spravodlivosti Búza, atď. Ústredný výbor KSS sa však riadil arogantnou logikou víťaza nad porazeným, kde legálne, správne a oprávnené bolo to, čo slúžilo „záujmom pracujúceho ľudu“.
Večer 21. februára prebiehala vo veľkej sále bratislavskej Reduty „ľudová“ manifestácia v znamení hesla, ktoré priniesol V. Široký z Prahy: Slovensko je za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov.
Hlavným rečníkom bol Viliam Široký a v jeho tieni šermoval ideologickým mečom ambiciózny G. Husák, ktorý vo svojej útočnosti prevýšil aj svojho majstra. Zvýšeným hlasom deklamoval: „Zatiaľ čo my komunisti sa sústreďujeme na riešenie najpálčivejších otázok pracujúceho ľudu, vedenie Demokratickej strany sa vydalo na cestu škandálov, politických poľovačiek, na paktovanie s národnými socialistami – ktorí Slovákov ani za národ neuznávajú – aby utvorili jednotný reakčný blok v štáte. Tento reakčný blok teraz vystúpil z vlády. Vedenie Demokratickej strany špekulovalo s tým, že bude vládnuť na Slovensku napriek opozičnému postoju k vláde K. Gottwalda… Nebudeme každý mesiac riešiť nejakú krízu iba preto, že vedenie Demokratickej strany si nechce uvedomiť, že máme republiku demokratickú a ľudovú. Urobíme poriadok s domácou reakciou.“
A komunisti skutočne robili poriadok podľa svojich predstáv. Obsadili rozhlas a poštu a tak Demokratickú stranu v Bratislave prakticky izolovali od jej spojencov v Prahe. A aby mohli izolovať vedenie Demokratickej strany od jej členstva a slovenskej verejnosti, cestou komunistami ovládanej odborovej organizácie Revolučné odborové hnutie nariadili zamestnancom Slovenskej Grafie, kde sa tlačil denník Čas a ostatné tlačové publikácie Demokratickej strany (Demokrat, Nové prúdy a Šidlo), aby odmietli sádzať „reakčnú tlač“. Posledné číslo Času vyšlo v sobotu 21. februára (s dátumom 22. februára) a potom verejnosť vedela o udalostiach iba to, čo zverejňovali komunistické časopisy a komunistami kontrolovaný rozhlas.
Nedeľa, 22. februára bola dňom relatívneho pokoja. Komunisti očakávali, že Demokratická strana zorganizuje nejaké protestné prejavy nesúhlasu v Bratislave, alebo v iných slovenských mestách, ale nedialo sa nič. Pondelok ráno, 23. februára, Dr. Husák už víťazoslávne oznamoval predsedovi vlády K. Gottwaldovi, že on už nielenže odstavil demokratov spoza volanta moci, ale ich medzitým aj nahradil pokrokovými povereníkmi, ktorí budú riadiť svoje nové rezorty v duchu Gottwaldovej vlády. Rezorty demokratických povereníkov rozdelil Dr. Husák takto: Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy prevzal sám Dr. Gustáv Husák, Povereníctvo informácií Ladislav Novomeský, Povereníctvo financií Ján Bečko, Povereníctvo techniky Pavol Blaho a Povereníctvo výživy Jozef Šoltész. Gottwald mu hneď odpovedal, že berie jeho oznámenie so súhlasom na vedomie.
Až po Gottwaldovom odobrení Husákovho nelegálneho a protiústavného zákroku si Dr. J. Lettrich uvedomil vážnosť situácie a pokúsil sa zastaviť príval neodvratnej katastrofy. Dňa 23. februára zvolal mimoriadne zasadnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady (SNR). Jediným bodom programu bolo „prerokovanie súčasnej politickej situácie“. Predsedníctvo SNR pozostávalo z piatich členov; Jozef Lettrich ako predseda a štyria podpredsedovia: Karol Šmidke a Ivan Horváth za komunistov a Andrej Cvinček a Anton Granatier za demokratov. Ako sa dalo očakávať, komunistickí členovia Predsedníctva pozvanie ignorovali.
Zasadnutie otvoril a viedol predseda SNR …
Anton Čulen
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
VÍŤAZNÝ FEBRUÁR V ROKU 1948 BOL KOMUNISTICKÝ PUČ PROTI PREZIDENTOVI BENEŠOVI A LEGÁLNE ZVOLENEJ VLÁDE
Pozrime sa na historické fakty.
Dr. Edvard Beneš agent KGB č. 738, s krycím menom 19, bol poslušným "robotníkom" J.V. Stalina. Nikdy ho nenapadlo, že Stalin svojich verných služobníkov po splnení ich "misie" v lepšom prípade odkopne, v horšom prípade zlikviduje.
Podľa svedectva vysokého funkcionára …Viac
VÍŤAZNÝ FEBRUÁR V ROKU 1948 BOL KOMUNISTICKÝ PUČ PROTI PREZIDENTOVI BENEŠOVI A LEGÁLNE ZVOLENEJ VLÁDE
Pozrime sa na historické fakty.
Dr. Edvard Beneš agent KGB č. 738, s krycím menom 19, bol poslušným "robotníkom" J.V. Stalina. Nikdy ho nenapadlo, že Stalin svojich verných služobníkov po splnení ich "misie" v lepšom prípade odkopne, v horšom prípade zlikviduje.
Podľa svedectva vysokého funkcionára NKVD Pavla Sudoplatova ho Molotov vyslal do Prahy, s rozkazom tajne sa stretnúť s Benešom a oznámiť mu, že musí odovzdať štátnu moc Klementovi Gottwaldovi a sám dôstojne z úradu prezidenta odstúpiť. Sudoplatov si prizval Zubova a spolu odovzdali Benešovi Stalinov príkaz bez toho, aby čakali na jeho odpoveď. Keby bolo treba, Zubov mu mal ukázať potvrdenku o prijatí 10 000 amerických dolárov a pomoci NKVD pri zabezpečení Benešovej cesty do Londýna v októbri 1938.
Dňa 18. februára 1948 na aktíve funkcionárov KSČ v Bratislave vedenie KSČ mobilizovalo do pohotovosti slovenských komunistov, aby organizovali masové schôdzky pracujúcich v rámci ROH, podnikových rád a iných komunistami kontrolovaných organizácií, na ktorých mali vyhlasovať svoju dôveru a podporu vedeniu KSČ pri riešení politickej krízy.
Dňa 19. februára 1948 nečakane priletel do Prahy Stalinov dôverník vo funkcii sovietskeho veľvyslanca v Prahe v rokoch 1945 - 1947, v tom čase už námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Valerjan Zorin. Zorin navrhol K. Gottwaldovi, aby požiadal o vojenskú pomoc ZSSR, ktorú mu Stalin ochotne poskytne. Klement Gottwald sa poradil s predsedníctvom ÚV KSČ a odtiaľ išiel priamo k prezidentovi Benešovi. Medzitým aj DS oznámila demisiu svojich ministrov a nakoniec to urobili aj ministri Lidovej strany.
Podľa právnych tradícií demokratických štátov, aj podľa ústavných zvyklostí takáto početná demisia ministrov má za následok vládnu krízu a demisiu celej vlády. ÚV KSČ využil túto situáciu a prešiel do otvoreného boja proti zvyškom demokracie v Československu. Vyhlásil, že odstúpení ministri a ich strany utvorili reakciu protiľudového, protidemokratického a protisocialistického bloku, ktorý sa usiluje o rozvrátenie demokratického zriadenia štátu, čím sa vylúčili z Národného frontu. KSČ považuje vládu Klementa Gottwalda za právoplatnú aj bez odstúpených ministrov a vyzýva pracujúci ľud, aby sa postavil na obranu tejto vlády. V noci komunisti mobilizovali všetky svoje organizácie, ktoré bombardovali Prahu rezolúciami za Gottwaldovu vládu. Ústredný sekretariát Zväzu slovenských partizánov zriadil pohotovostné bojové komando - Hlavný štáb partizánov.
Dňa 21. februára 1948 už za včasného rána delegácia robotníkov z pražských podnikov obkľúčila kanceláriu prezidenta republiky Beneša a naliehala na "odsúdenie reakcie a posilnenie Gottwaldovej vlády". Na Staromestskom námestí v Prahe zorganizovali "tábor lidu", ku ktorému prehovoril K. Gottwald o vládnej kríze a návrhu KSČ, aby prezident Beneš vymenoval nových ministrov, ktorí majú dôveru Národného frontu. Vyzval komunistov, aby zakladali "akčné výbory Národného frontu" a "očistili" doterajšie zložky NF od predstaviteľov pravicovej reakcie. Rozhlas vysielal celú manifestáciu do všetkých kútov republiky. ÚV KSČ poslal prezidentovi Benešovi list, v ktorom odmietol jeho návrh na neprijatie demisie demokratických ministrov a ich návrat do vlády.
V Bratislave sa neodvážili organizovať verejné manifestácie, ale zvolali verných komunistov do Reduty, kde Viliam Široký dal odhlasovať heslo "Slovensko za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov". Predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák protiprávne listom oznámil predsedníctvu Demokratickej strany, že demisiu jej ministrov v Prahe považuje aj za demisiu jej povereníkov. Súčasne na ich miesta vymenoval svojich komunistických dôverníkov. Tým protiprávne zosadeným povereníkom, ktorí chceli proti takémuto postupu protestovať, jednoducho zabránili vstup do vládnej budovy. Minister Ďuriš oznámil predsedovi vlády Gottwaldovi, že "vládna kríza v Bratislave už bola vyriešená, kým Praha sa v nej ešte topí". Na vidieku komunisti začali organizovať "akčné výbory na očistu politických strán a masových organizácií od reakcie".
Predsedníctvo ÚV KSS vydalo uznesenie o ozbrojení partizánov a robotníkov a o vytvorení "ľudových milícií". Pri Ústrednom sekretariáte Zväzu slovenských partizánov v Bratislave Samuel Falťan utvoril Hlavný štáb, ktorého členmi boli aj František Hagara, František Mišeje , Vladimír Žalman, všetci už boli vysokí funkcionári ŠtB, Štefan Drocár a Juraj (Gyuri) Špitzer. Títo 23. februára 1948 vyhlásili mobilizáciu bývalých partizánov. Do Bratislavy ich prišlo 365, kým na celom Slovensku bolo v pohotovosti 3 600 bývalých partizánov, ktorí pomohli realizovať februárový puč proti zvyškom demokratického poriadku.
Dňa 22. februára 1948 v Priemyselnom paláci v Prahe sa zišlo 8 000 delegátov komunistických podnikových rád, ku ktorým prehovoril Antonín Zápotocký a Klement Gottwald. Zjazd vydal rezolúciu na podporu Gottwaldovej vlády a vylúčenie demokratických ministrov. V pražskom Národnom divadle sa konal zakladajúci zjazd "Svazu česko-slovensko-sovietskeho přátelství" za účasti námestníka ministra zahraničia ZSSR V.A. Zorina a K. Gottwalda. Aj z tohto zjazdu vyšla rezolúcia proti demokratickým ministrom a za komunistickú vládu. Predseda slovenského Zboru povereníkov G. Husák oznámil K. Gottwaldovi, že na miesta zástupcov Demokratickej strany už vymenoval iných, komunistov a komunistom prijateľných členov (L. Novomeský, J. Bečko, P. Blaho a J. Šoltész). Rekriminované demokratické strany sa obrátili na prezidenta Beneša s posolstvami, v ktorých odmietali obžaloby komunistov a žiadali o urýchlené vypísanie volieb.
Komunisti ozbrojili robotnícke milície v počte 15 000 mužov. Hlavný štáb Ústredného Zväzu slovenských partizánov nariadil mobilizáciu partizánov a vytvorenie pohotovostných čiat a rôt, ktoré boli pričlenené k Zboru národnej bezpečnosti.
Dňa 24. februára 1948 prezident republiky Beneš sa listom adresovaným ÚV KSČ pokúsil dosiahnuť kompromisné riešenie vládnej krízy. Vedenie KSČ mu odpovedalo, že nebude hovoriť s odstúpenými ministrami, lebo by to bolo proti záujmom "dalšího klidného vývoje republiky". Vyzvalo ho, aby na ich miesta vymenoval nových ministrov. Aby svojmu stanovisku dali ultimatívnu povahu, komunisti zorganizovali celoštátny štrajk pracujúcich od 12. do 13. hodiny. V Bratislave vznikol Akčný výbor hlavného mesta Slovenska pod vedením pplk. Dr. Antona Rašlu.
Dňa 25. februára 1948 českí komunistickí predáci K. Gottwald, A. Zápotocký a V. Nosek predložili prezidentovi E. Benešovi návrh na menovanie novej vlády "na základě požadavků lidových mas". Popoludní o 16. hodine komunisti organizovali manifestáciu na Václavskom námestí v Prahe ako nátlak na prezidenta Beneša. Na tejto manifestácii o 17. hodine K. Gottwald oznámil, že Beneš prijal demisiu demokratických ministrov a vymenoval novú vládu, ktorú navrhli komunisti. Tým sa stala Komunistická strana Československa výlučným a jediným držiteľom štátnej moci. Benešov stúpenec Mons. J Šrámek sa vtedy vyslovil: "Pri veľkých krízach je Beneš malý". Jan Masaryk zasa vyhlásil: S toto vládou si s chutí zavládnu!" Vtedy ešte netušil, že sa stane obeťou komunistickej mašinérie. Komunistickí predáci protizákonne vymenovali "Ústřední akční výbor Národní fronty" pod predsedníctvom A. Zápotockého. Jeho námestníkmi boli R. Slánský, Z. Fierlinger, A. Neuman a J. Plojhar. Za generálneho tajomníka bol menovaný A. Čepička. To znamenalo protidemokratický puč a otvorené uchvátenie moci KSČ v štáte. Uchvátenie moci potom totalitný režim oslavoval výrazom "VÍŤAZNÝ FEBRUÁR". Dňa 26. februára 1948 bol utvorený nový Zbor povereníkov s absolútnou väčšinou komunistov. Za predsedu bol potvrdený G. Husák, čo dokazuje jeho kolaboráciu na protidemokratickom februárovom puči komunistov.
Pozrime sa na historické fakty.
Dr. Edvard Beneš agent KGB č. 738, s krycím menom 19, bol poslušným "robotníkom" J.V. Stalina. Nikdy ho nenapadlo, že Stalin svojich verných služobníkov po splnení ich "misie" v lepšom prípade odkopne, v horšom prípade zlikviduje.
Podľa svedectva vysokého funkcionára NKVD Pavla Sudoplatova ho Molotov vyslal do Prahy, s rozkazom tajne sa stretnúť s Benešom a oznámiť mu, že musí odovzdať štátnu moc Klementovi Gottwaldovi a sám dôstojne z úradu prezidenta odstúpiť. Sudoplatov si prizval Zubova a spolu odovzdali Benešovi Stalinov príkaz bez toho, aby čakali na jeho odpoveď. Keby bolo treba, Zubov mu mal ukázať potvrdenku o prijatí 10 000 amerických dolárov a pomoci NKVD pri zabezpečení Benešovej cesty do Londýna v októbri 1938.
Dňa 18. februára 1948 na aktíve funkcionárov KSČ v Bratislave vedenie KSČ mobilizovalo do pohotovosti slovenských komunistov, aby organizovali masové schôdzky pracujúcich v rámci ROH, podnikových rád a iných komunistami kontrolovaných organizácií, na ktorých mali vyhlasovať svoju dôveru a podporu vedeniu KSČ pri riešení politickej krízy.
Dňa 19. februára 1948 nečakane priletel do Prahy Stalinov dôverník vo funkcii sovietskeho veľvyslanca v Prahe v rokoch 1945 - 1947, v tom čase už námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Valerjan Zorin. Zorin navrhol K. Gottwaldovi, aby požiadal o vojenskú pomoc ZSSR, ktorú mu Stalin ochotne poskytne. Klement Gottwald sa poradil s predsedníctvom ÚV KSČ a odtiaľ išiel priamo k prezidentovi Benešovi. Medzitým aj DS oznámila demisiu svojich ministrov a nakoniec to urobili aj ministri Lidovej strany.
Podľa právnych tradícií demokratických štátov, aj podľa ústavných zvyklostí takáto početná demisia ministrov má za následok vládnu krízu a demisiu celej vlády. ÚV KSČ využil túto situáciu a prešiel do otvoreného boja proti zvyškom demokracie v Československu. Vyhlásil, že odstúpení ministri a ich strany utvorili reakciu protiľudového, protidemokratického a protisocialistického bloku, ktorý sa usiluje o rozvrátenie demokratického zriadenia štátu, čím sa vylúčili z Národného frontu. KSČ považuje vládu Klementa Gottwalda za právoplatnú aj bez odstúpených ministrov a vyzýva pracujúci ľud, aby sa postavil na obranu tejto vlády. V noci komunisti mobilizovali všetky svoje organizácie, ktoré bombardovali Prahu rezolúciami za Gottwaldovu vládu. Ústredný sekretariát Zväzu slovenských partizánov zriadil pohotovostné bojové komando - Hlavný štáb partizánov.
Dňa 21. februára 1948 už za včasného rána delegácia robotníkov z pražských podnikov obkľúčila kanceláriu prezidenta republiky Beneša a naliehala na "odsúdenie reakcie a posilnenie Gottwaldovej vlády". Na Staromestskom námestí v Prahe zorganizovali "tábor lidu", ku ktorému prehovoril K. Gottwald o vládnej kríze a návrhu KSČ, aby prezident Beneš vymenoval nových ministrov, ktorí majú dôveru Národného frontu. Vyzval komunistov, aby zakladali "akčné výbory Národného frontu" a "očistili" doterajšie zložky NF od predstaviteľov pravicovej reakcie. Rozhlas vysielal celú manifestáciu do všetkých kútov republiky. ÚV KSČ poslal prezidentovi Benešovi list, v ktorom odmietol jeho návrh na neprijatie demisie demokratických ministrov a ich návrat do vlády.
V Bratislave sa neodvážili organizovať verejné manifestácie, ale zvolali verných komunistov do Reduty, kde Viliam Široký dal odhlasovať heslo "Slovensko za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov". Predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák protiprávne listom oznámil predsedníctvu Demokratickej strany, že demisiu jej ministrov v Prahe považuje aj za demisiu jej povereníkov. Súčasne na ich miesta vymenoval svojich komunistických dôverníkov. Tým protiprávne zosadeným povereníkom, ktorí chceli proti takémuto postupu protestovať, jednoducho zabránili vstup do vládnej budovy. Minister Ďuriš oznámil predsedovi vlády Gottwaldovi, že "vládna kríza v Bratislave už bola vyriešená, kým Praha sa v nej ešte topí". Na vidieku komunisti začali organizovať "akčné výbory na očistu politických strán a masových organizácií od reakcie".
Predsedníctvo ÚV KSS vydalo uznesenie o ozbrojení partizánov a robotníkov a o vytvorení "ľudových milícií". Pri Ústrednom sekretariáte Zväzu slovenských partizánov v Bratislave Samuel Falťan utvoril Hlavný štáb, ktorého členmi boli aj František Hagara, František Mišeje , Vladimír Žalman, všetci už boli vysokí funkcionári ŠtB, Štefan Drocár a Juraj (Gyuri) Špitzer. Títo 23. februára 1948 vyhlásili mobilizáciu bývalých partizánov. Do Bratislavy ich prišlo 365, kým na celom Slovensku bolo v pohotovosti 3 600 bývalých partizánov, ktorí pomohli realizovať februárový puč proti zvyškom demokratického poriadku.
Dňa 22. februára 1948 v Priemyselnom paláci v Prahe sa zišlo 8 000 delegátov komunistických podnikových rád, ku ktorým prehovoril Antonín Zápotocký a Klement Gottwald. Zjazd vydal rezolúciu na podporu Gottwaldovej vlády a vylúčenie demokratických ministrov. V pražskom Národnom divadle sa konal zakladajúci zjazd "Svazu česko-slovensko-sovietskeho přátelství" za účasti námestníka ministra zahraničia ZSSR V.A. Zorina a K. Gottwalda. Aj z tohto zjazdu vyšla rezolúcia proti demokratickým ministrom a za komunistickú vládu. Predseda slovenského Zboru povereníkov G. Husák oznámil K. Gottwaldovi, že na miesta zástupcov Demokratickej strany už vymenoval iných, komunistov a komunistom prijateľných členov (L. Novomeský, J. Bečko, P. Blaho a J. Šoltész). Rekriminované demokratické strany sa obrátili na prezidenta Beneša s posolstvami, v ktorých odmietali obžaloby komunistov a žiadali o urýchlené vypísanie volieb.
Komunisti ozbrojili robotnícke milície v počte 15 000 mužov. Hlavný štáb Ústredného Zväzu slovenských partizánov nariadil mobilizáciu partizánov a vytvorenie pohotovostných čiat a rôt, ktoré boli pričlenené k Zboru národnej bezpečnosti.
Dňa 24. februára 1948 prezident republiky Beneš sa listom adresovaným ÚV KSČ pokúsil dosiahnuť kompromisné riešenie vládnej krízy. Vedenie KSČ mu odpovedalo, že nebude hovoriť s odstúpenými ministrami, lebo by to bolo proti záujmom "dalšího klidného vývoje republiky". Vyzvalo ho, aby na ich miesta vymenoval nových ministrov. Aby svojmu stanovisku dali ultimatívnu povahu, komunisti zorganizovali celoštátny štrajk pracujúcich od 12. do 13. hodiny. V Bratislave vznikol Akčný výbor hlavného mesta Slovenska pod vedením pplk. Dr. Antona Rašlu.
Dňa 25. februára 1948 českí komunistickí predáci K. Gottwald, A. Zápotocký a V. Nosek predložili prezidentovi E. Benešovi návrh na menovanie novej vlády "na základě požadavků lidových mas". Popoludní o 16. hodine komunisti organizovali manifestáciu na Václavskom námestí v Prahe ako nátlak na prezidenta Beneša. Na tejto manifestácii o 17. hodine K. Gottwald oznámil, že Beneš prijal demisiu demokratických ministrov a vymenoval novú vládu, ktorú navrhli komunisti. Tým sa stala Komunistická strana Československa výlučným a jediným držiteľom štátnej moci. Benešov stúpenec Mons. J Šrámek sa vtedy vyslovil: "Pri veľkých krízach je Beneš malý". Jan Masaryk zasa vyhlásil: S toto vládou si s chutí zavládnu!" Vtedy ešte netušil, že sa stane obeťou komunistickej mašinérie. Komunistickí predáci protizákonne vymenovali "Ústřední akční výbor Národní fronty" pod predsedníctvom A. Zápotockého. Jeho námestníkmi boli R. Slánský, Z. Fierlinger, A. Neuman a J. Plojhar. Za generálneho tajomníka bol menovaný A. Čepička. To znamenalo protidemokratický puč a otvorené uchvátenie moci KSČ v štáte. Uchvátenie moci potom totalitný režim oslavoval výrazom "VÍŤAZNÝ FEBRUÁR". Dňa 26. februára 1948 bol utvorený nový Zbor povereníkov s absolútnou väčšinou komunistov. Za predsedu bol potvrdený G. Husák, čo dokazuje jeho kolaboráciu na protidemokratickom februárovom puči komunistov.