Pôjdem voliť a Čaputová to nebude. Bábetiek sa zabije každým rokom na tisíce a kto vie, koľko novinárov a snúbeníc už bolo umelo odprataných zo sveta. To nám nevadí?

A nebude to ani komunista, rusofil, ani spiatočnícky starý pán, ktorý našu krajinu (údajne) privedie znovu o 30 rokov dozadu. Budem však voliť niektoré hodnoty, ktoré, zdá sa, zastáva. Tak! Kto si ma teraz vymaže na Facebooku z priateľov?

Neviem ako vy, ale ja mám týchto volieb už plné zuby. Nepamätám si na obdobie, kedy som mala tak zaspamovaný mailbox a emóciami nabitý Facebook. Nedávno som dokonca bola na káve s mojím najlepším priateľom a dobre, že sme si po hodine a pól nevytrhali vlasy. Dôvod? On zistil, že ja budem voliť Šefčoviča a ja som zistila, že on – kresťan – bude voliť Čaputovú. Bolo takmer nemožné obhájiť svoju voľbu.

Každý si mondokoval to svoje. Na záver sme prešli do nepríjemných kvázi osobných invektív a tam som si povedala dosť. Potrebujeme toto? S kamošom sa poznáme ešte z čias, keď fungovalo ICQ a v Superstar hviezdila Šindlerová. O nejakej Čaputovej vtedy nebolo ani chýru ani slychu.

Priateľstvo takéhoto rangu je teda pre mňa ďaleko viac ako jedny prezidentské voľby. Je pre mňa viac ako náš prezident, viac ako ktorýkoľvek politik. A tak sme túto tému uzavreli ako dvaja dospelí ľudia s tým, že sa nezhodneme, ale život ide ďalej. A keď mu najbližšie budú operovať koleno, určite ho navštívim a okrem kvetov prinesiem aj veľkú orieškovú čokoládu, lebo viem, že ju má rád.

Viac TU: alianciazanedelu.sk/archiv/3432

Absolvovala som ešte jeden rozhovor pri víne. Kamarátka – len zdôrazním neveriaca a úplná kapitalistka – mi pošepkala, že tiež nebude voliť Čaputovú. Ale že to nemôže nikde povedať nahlas, lebo sa pohybuje prevažne medzi liberálmi a riskovala by, že nielen stratí ich priazeň, ale aj svoju dôveryhodnosť. Vraj by vznikol konflikt, vzplanul by oheň, nastali by intrigy – pretože volí inak ako ostatní. A to je, moji drahí priatelia, základný prúser.

Prúser je, že tak ako radi zdôrazňujeme bezvýznamnosť prezidentskej funkcie, tak sme ochotní pre toho nášho kandidáta digitálne aj vraždiť – slovom, urážkou, hanlivým vulgarizmom, v pokročilom stave dokonca unfriednutím starého známeho alebo ohováraním či priamo osočovaním ľudí s iným svetonázorom doma pri rozhovore v kruhu najbližších. Dovoľte mi otázku. Ak je prezidentská funkcia tak bezvýznamná, na akom stupienku v rebríčku hodnôt sa nachádza vaša rodina, priatelia, úcta k druhému človeku, jeho dôstojnosť, úroveň komunikácie, úroveň vzťahov medzi nami vôbec, keď ste ochotní toto všetko kvôli prezidentovi podstúpiť?

Prúser je, že vrámci boja za práva menšín sa dopúšťame oveľa horšej xenofóbie. Úplne v pohode sa nechávame uniesť navraživosťou a hnevom k ľuďom, ktorí majú iný politický názor. Takže super – verbálne horlivo zachraňujeme napr. homosexuálne páry, ale nemáme problém zatratiť milión veriacich, osočovať ich, ohovárať alebo šíriť otvorenú nenávisť voči nim. Niektoré nemenované portály by si zaslúžili mastnú pokutu, ale keďže hlásali mainstreamovo dovolenú xenofóbiu, pravdepodobne sa nič neudeje.

Čiže takto – sú pre vás ľudia a Ľudia? Lebo pre mňa nie. Ľudská hodnota je podľa mňa konštantná pre všetkých ľudí. Nezávisle od veku (od 1 dňa existencie až po 200 rokov), nezávisle od rasy a vierovyznania, nezávisle od sexuálnej orientiácie až po politický názor.

Prúser je, že na základe prúseru číslo jedna a dva sa dá usúdiť, že máme pramálo úcty voči životu ako takému. Myslím si, že nás vôbec netankuje, že je medzi nami toľko hnevu. Ba naopak, konečne sa niečo deje, konečne si môže človek pustiť slinou, na to slúžia nekonečné diskusie na internetových forách. Naozaj vám to nebije do očí? Ako si môžete myslieť, že bojujete za lepší svet, keď prostriedky, ktoré tento boj sprevádzajú, sú často neúcta či nevraživosť k druhému človeku?

Prúser je, že práve preto, že máme naše vzťahy, náš pokoj, naše rodiny viac na háku ako prezidenta, ktorý je politicky (údajne) bezvýznamný, ideme ešte aj hromadne voliť človeka, ktorý – pre mňa osobne – úplne zhmotňuje egoistického ducha tejto spoločnosti. Jasné, tvárime sa, že nám záleží na živote. Lebo zavraždili novinára a jeho snúbenicu, a teda vládne nám mafia. Ale zdá sa, že s tou vraždou nemáme zase až tak zásadný problém, lebo veď bábetiek sa zabije každým rokom na tisíce a kto vie, koľko novinárov a snúbeníc už bolo umelo odprataných zo sveta. To nám nevadí? Zdá sa, že nie. A nevadí nám ani to, že vplyvom liberalizmu sa rozpadávajú rodiny, ľudia v produktívnom veku burn-outujú, mladiství sa uchyľujú k drogám a deti k samovražde, všetko vedľajši efekt kapitalisticky vyspelej spoločnosti, lebo základnou mantrou sú, zdá sa, peniaze.* (Och. Však som poslednou vetou klepla klinec po hlavičke?

Prúser je, že najväčším problémom tejto krajiny je podľa nás korupcia. Ako poznamenal môj kamoš „No dobre, ja nesúhlasím s genderom, ale vieš, to dieťatu vysvetlím, že je to blbosť. Ale keď mi zhabú majetok a nezaplatím jej kvôli tomu školu, to už nevysvetlím.“ Vidíte? On si myslí, že korupciu a nízky stupeň blahobytu, krádeže na politickej úrovni nevysvetlí, ale že ideológiu gender v pohode vysvetlí a udrží svojú dcéru dokonca v čistej viere v Boha, lebo aj on, aj pani katechétka sa o to pričinia, a preto ide voliť Čaputovú. Nič v zlom, ale ani keby som bola pápežom, nedôverovala by som si v evanjelizácií tak ako tento kamarát. Ale dobre, chcela som iné. Prúserom tohto prúseru je fakt, že je pre nás údajne lepšie mať konečne vybudované dialnice a k tomu čudnú sexuálnu výchovu na školách ako opačne – diery v cestách, ale za to väčšiu istotu, že sa deti nebudú na základnej učiť masturbovať.**

Dobre, takže som to pochopila. My chceme tie dialnice. My chceme to Rakúsko u nás. Konečne úroveň, konečne hospodársky rast, konečne Niveau!

Mám pre vás novinu.

Vy si myslíte, že ja to nechcem?
Vy si myslíte, že ja sa teším z toho, v akom biednom stave je naša krajina?
Vy si myslíte, že ja som nadšená z toho, že pravdepodobne budem musieť voliť niekoho, kto študoval v Rusku?

Naozaj si myslíte, že by som do našej krajiny chcela znovu priniesť komunizmus? Haló!!! Mňe a mojej rodine komunisti siahali na život a prenasledovali nás!

Nie. Nechcem nič z toho. A nie, Šefčovič mi nie je sympatický a mám vážne pochybnosti o stabilite jeho viery. Ale viem, že už len z čisto populistického dôvodu bude bojovať za konzervatívne hodnoty. A to mi stačí. Lebo to, čo mi oveľa viac ako do neba volajúca korupcia tejto krajiny dvíha žalúdok, nie je aktuálny stav našich ciest – ale našich rodín! Našich vzťahov. Našich duší. Nášho psychického zdravia.

Bola som 7 rokov na západe. Zdržiavala som sa v intelektuálnej rakúskej smotánke, pekne na univerzitnej pôde. Absolvovala som dokonca dva feministické semináre, napísala k tému sexizmu bakalársku prácu. A poviem vám len jedno. Uf, nechcite všetko kopírovať od západných susedov. Nechcite všetko kopírovať od vyspelých krajín. Možno vedia lepšie budovať diaľnice, ale v otázkach rodiny a morálneho dobra sa podľa mňa radikálne mýlia.

* Toľko najnovšia štatistika Ministerstva zdravotníctva o zdravotnom stave nášho obyvateľstva.
** Sexuálna výchova a rady o masturbácií nie sú hoax. Kto neverí, nech googli.

Katarína Mikulová

alianciazanedelu.sk/archiv/3432