Historik F. Vnuk o prejave prezidenta Dr. Jozefa Tisu v Holíči: Jestvujú vážne pochybnosti, či niečo takého Dr. Tiso vyriekol.

K 72. výročiu jeho potupnej smrti. V posledných týždňoch vyvolal u nás rozruch kniha „Priest, Politician, Collaborator: Jozef Tiso and the Making of Fascist Slovakia“, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod titulom Jozef Tiso. Kňaz, politik, kolaborant.

Jej autorom je americký historik (asistujúci profesor európskych dejín na Stanford University) James Mace Ward a vyšla koncom minulého roka vo vydavateľstve Slovart. Naše médiá jej venovali neobyčajnú pozornosť. Uverejnili sa o nej recenzie, priniesli úryvky a komentáre a k jej obsahu sa vyjadrili viacerí známi a menej známi historici a kritici. Temer v každom prípade sa vynášal do popredia prejav prezidenta Tisu, ktorý odznel na dožinkovej slávnosti v Holíči v sobotu 15. augusta 1942.

Autor James M. Ward a niektorí slovenskí recenzenti sa veľmi kriticky a s morálnym rozhorčením vyjadrujú k tomuto vystúpeniu prezidenta Tisu. Tak, napríklad v recenzii uverejnenej v Hospodárskych novinách možno čítať: „Tisov prejav z Holíča z roku 1942 patrí k jeho najcitovanejším. Nečudo. Ako píše vo svojej knihe Jozef Tiso. Kňaz, politik, kolaborant americký historik James Mace Ward, stal sa jeho morálnym epigrafom. A zároveň svedectvom toho, ako desivo možno deformovať podstatu kresťanstva.“

Je to veľmi príkry súd, ale na to sme si už zvykli. Treba však dodať, že je nespravodlivý. Tu sa jednému zo stoviek prejavov, ktoré Dr. Tiso počas svojho verejného pôsobenia predniesol, pripisuje význam, aký nikdy nemal ani nemá a dôležitosť, akú mu neprikladal ani Národný súd. Nezohľadňujú sa okolnosti, za akých prejav odznel, ani prostredie, v akom ho Tiso predniesol, ani jeho vierohodnosť.

Podľa jediného prameňa, ktorý sa v tejto súvislosti uvádza – novinárskej reportáže vtedajšej tlače – Tiso v svojom vystúpení venoval krátky úsek svojej reči aj „riešeniu židovskej otázky“ na Slovensku a povedal:

“Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď národ slovenský chce sa zbaviť svojho večného nepriateľa žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať… Vo veľkých mestách, ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy (v roku 1840) 30-40 Židov. A za sto rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých! Nie na poli, ale v úradoch, bankách, na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Tí odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38 percent národného dôchodku mali Židia. Vtedy, keď tri milióny národa mali 62 percent, vtedy 5 percent Židov malo 38 percent národného dôchodku! A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále zväčšoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme to z príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu! V tomto zmysle robíme a budeme robiť i ďalšie poriadky. Iste, ľudské poriadky a zákony zachováme, mieru spravodlivosti dodržíme, ale čo národu slovenskému patrí, z toho nikomu nič neprepustíme! … Slovensko Slovákom.“

Ak Dr. Tiso skutočne povedal takéto slová, tak je to opravdu poľutovania i zavrhnutia hodné prerieknutie. Jestvujú však vážne pochybnosti, či niečo takého Dr. Tiso vyriekol.

Po prvé: Tiso svoj prejav nečítal, ale rečnil bez predlohy. Nijaký redaktor jeho reč stenograficky nezachytil, takže to, čo sa objavilo v denníku Slovák, bolo iba žurnalistickou rekonštrukciou jeho reči a nie jej doslovné znenie (čo sa v právnej terminológii označuje výrazom ipsissima verba). Možno celkom logicky predpokladať, že horlivý novinár vložil Tisovi do úst slová, ktoré on vôbec nepovedal.

Po druhé: Tento Tisov prejav neodznel na pôde parlamentu, ani na zasadaní vlády, ani pred členmi diplomatického zboru, ani pred predsedníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, strany slovenskej národnej jednoty, ale na vidieckej dožinkovej slávnosti. Jeho poslucháčmi boli malomešťania a sedliaci z Holíča a okolia. Jediná významnejšia osobnosť, o ktorej prítomnosti pozitívne vieme, bol Imrich Karvaš, predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Po tretie: V Tisových prejavoch a vôbec v celej jeho politickej aktivite sa nenachádza nič, čo by sa mohlo protiviť prirodzenému zákonu a katolíckej morálke, najmä keď sa vezme do úvahy, že ide o kňaza, ktorý v jednom období pôsobil aj ako profesor morálnej teológie. Tí, čo ho poznali bližšie – ako napríklad arcibiskup Kmeťko – kategoricky odmietajú, že by z jeho úst mohli vyjsť podobné slová.

Po štvrté: V čase keď mali tieto tvrdé slová odznieť, deportácie boli už prerušené a v júli a v auguste 1942 ani jeden transport židov zo Slovenska neodišiel.

K tým deportáciám sa žiada pripomenúť, že sa konali na základe zmluvy, uzavretej s nemeckými úradmi na začiatku roka 1942.

Prvé transporty židov zo Slovenska začali prichádzať do oblasti Lublina v okupovanom Poľsku v marci 1942. V spomínanej zmluve sa slovenská stránka zaviazala zaplatiť Nemcom ako „osídlovací poplatok“ 500 ríšskych mariek za každú presídlenú osobu, “aby sa židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov.”

Aj okolo tohto poplatku panuje veľa nesprávnych uzáverov a interpretácií, medzi ktorými nechýba ani tvrdenie, že Slováci predávali židov Nemcom po 500 RM za osobu. V skutočnosti táto suma bola určená ako „zaopatrovacie trovy“, kým sa presídlenci nevyučia novým remeslám a povolaniam. V lete 1942 Slováci poukázali Nemcom prvú splátku vo výške sto miliónov slovenských korún, t.j. 8 547 000 RM. Hodno odcitovať, čo sa v tejto záležitosti hovorí v obžalobnom spise Dr. V. Tuku, kde stojí: „V dohode o vyvážaní židov, uzavretej v r. 1942, sa predvídalo, že zo slovenských clearingových pohľadávok sa poukáže za každého vyvezeného žida 500 RM. Účelom tejto platby malo byť, aby sa židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov, v skutočnosti však išlo o úhradu pre Nemcov. V roku 1942 bolo pod týmto titulom zálohovo poukázané 100 miliónov korún. Neskôr však bol titul tejto platby zo strany slovenskej napadnutý a zálohovo vyplatený obnos bol žiadaný späť, ale k jeho náhrade nedošlo.“ (Slovenský národný archív, Úrad predsedu SNR, L-20, kart. 51).

Keď sa vynorili podozrenia, že s presídlencami sa nezachádza tak, ako zaväzovala zmluva, v júni 1942 slovenská vláda deportácie prerušila a oznámila nemeckým úradom, že chce poslať do Reichu delegáciu, ktorá by na mieste zistila, ako sa s deportovanými osobami zachádza. A pretože nemecké úrady vyslanie delegácie nepovolili, deportácie prestali. Teda v auguste 1942, keď Tiso rečnil v Holíči, deportácie boli už zastavené.

Udalosť v Holíči sa dostala na pretras aj pred Národným súdom. Predseda Národného súdu Igor Daxner a sudca Juraj Šujan sa usilovali práve z tohto prejavu urobiť veľkú aféru a usvedčiť Dr. Tisu z hrubého previnenia proti ľudskosti a kresťanskej morálke.

K prejavu sa Dr. Tiso vyjadril vo svojej výpovedi dňa 14. decembra 1946, kedy takto reagoval na obvinenie: „Čo sa týka mojej reči v Holíči v r. 1942 tam som povedal medzi iným, že čo národu patrí, toho sa kvôli nikoho nezriekneme a keď sa niekto bráni proti nepriateľovi, že je to kresťanské – a teda nie to, čo my robíme so židmi.“ (Slovenský národný archív, Fond Národný súd, Tnľud 6/46, inv. č. 71, kart. č. 52).

Na prelome rokov 1946 – 1947 žilo ešte veľa ľudí, ktorí boli prítomní na Dožinkových oslavách v Holíči. Oslavy sa konali 15. augusta, čo je v Katolíckej cirkvi prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie. V roku 1942 tento sviatočný deň pripadol na sobotu, takže účasť bola primerane početná. No napriek tomu personál Národného súdu sa márne pokúšal nájsť svedkov, ktorí by potvrdili, že Tiso vtedy predniesol tie inkriminujúce vety, ktoré sa mu na základe novinárskej reportáže pripisovali. Bohužiaľ, sudcovi J. Šujanovi to nijako neprekážalo vytiahnuť túto záležitosť znova a znova.

Tu sú dva také prípady:

Dňa 6. januára 1947 Národný súd vypočúval ako svedka nitrianskeho arcibiskupa Karola Kmeťka. Na otázku, čo si myslí o Tisovom prejave v Holíči, arcibiskup vyjadril vážnu pochybnosť o autenticite tohto výroku. Povedal: „O tom vôbec neviem, že by to bol povedal, alebo že by to mohol povedať.“ (Slovenský národný archív, Tn ľud 6/46-3/II.A – 885). A aby svoju odpoveď odôvodnil, doložil: „Viem, že židia aj mne povedali, že je potrebné, aby Tiso zostal naďalej prezidentom, lebo že ako on tam nebude, všetci židia zahynú do posledného.“

Holičský prejav prišiel na pretras opäť dňa 10. januára 1947. Keď ako svedok vypovedal prof. Imrich Karvaš, predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie, ktorý bol na slávnosti prítomný. Medzi ním a sudcom Šujanom prebiehal takýto dialóg:

Dr. Šujan: Sledovali ste, čo hovoril verejne Dr. Tiso o židovskej otázke?

Dr. Karvaš: Bol som prítomný na jeho reči v Holíči.

Dr. Šujan: Čo tam hovoril?

Dr. Karvaš: Presne sa na obsah nepamätám, ale viem, že celková tendencia bola asi tá, že odôvodňoval správnosť protižidovských opatrení, ktoré vyvierajú z podstaty slovenského národa.

Dr. Šujan: Nepovedal, že to, čo sa deje so židmi je aj z kresťanského hľadiska správne, lebo zbavovať sa nepriateľa je kresťanské?

Dr. Karvaš: Možno, že to povedal, ale ja sa na taký výrok nepamätám.

Dr. Šujan: Hovorili ste, že ste pozorovali, že vláda cítila v ňom duchovnú oporu.

Dr. Karvaš: V riešení židovskej otázky určite. Pochybujem, že by sa z toho (t.j. z údajného výroku ospravedlňujúceho deportácie – FV) dala dedukovať jeho podpora, alebo súhlas s deportačnou akciou. Nakoľko som ho poznal, toto som pokladal u neho za vylúčené.

(Pred súdom národa, Povereníctvo informácií, Bratislava 1947, Výpoveď I. Karvaša, s. 61).

Je nepredstaviteľné, aby si Dr. Karvaš nebol všimol, alebo nebol zapamätal niečo tak otrasného, ak by to z úst hlavy štátu bolo v Holíči skutočne odznelo.

V svetle týchto uvedených faktov treba vidieť a posudzovať Tisov kontroverzný prejav v Holíči. Ako predmet…