Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 164
(Mk 3,13-19; Lk 6, 12-16)
15. máj 1945
[.....]
1 Petrova a Jánova loďka plachtia po pokojnom jazere a za nimi vari všetky plavidlá, ktoré sú na brehoch Tiberiady, toľko lodí a lodičiek sa plaví hore dolu v úsilí pripojiť sa k Ježišovej loďke alebo ju predbehnúť a potom sa znovu zaradiť do sprievodu. Nad azúrovo modrými vlnami sa vznášajú modlitby, prosby, výkriky a žiadosti.
V Ježišovej loďke je Mária a Jakubova a Júdova matka, v druhej loďke je so svojím synom Jánom Mária Salome so Zuzanou. Ježiš sľubuje, odpovedá, neúnavne žehná. „Vrátim sa. Áno. Sľubujem vám to. Buďte dobrí. Pamätajte na moje slová, aby ste ich pripojili k tým, ktoré vám poviem neskôr. Bude to krátke odlúčenie. Nebuďte sebeckí. Prišiel som aj pre iných. Len pokojne, pokojne! Inak si ublížite. Áno, budem sa za vás modliť. Budem vám vždy nablízku. Pán nech je s vami. Určite si spomeniem na tvoje slzy a dostaneš útechu. Dúfaj, maj vieru."
A takto idúc, pri sľuboch a požehnaniach, sa loďka dostáva na breh. Nie je to Tiberiada, ale malá osada, vlastne len zopár domov, biednych, takmer opustených. Ježiš so svojimi vystúpi a loďky riadené pomocníkmi a Zebedejom sa vracajú späť. Aj ostatné loďky sa vracajú, ale mnohí ľudia z nich vystúpia a za každú cenu chcú ísť za Ježišom. Medzi nimi vidím Izáka s jeho dvoma chránencami - Jozefom a Timonom. V množstve ľudí rôzneho veku, od dospievajúcich po starcov, už ďalších nepoznávam.
2 Ježiš odchádza z osady, v ktorej hŕstka otrhaných obyvateľov zostáva ľahostajná. Ježiš im nechá rozdať almužnu a dôjde na hlavnú cestu. Zastaví sa. „A teraz sa rozdelíme," povie. „Matka, ty s Máriou a so Salome choď do Nazareta. Zuzana sa môže vrátiť do Kány. Ja sa skoro vrátim. Viete, čo treba robiť. Boh nech je s vami!"
Ale pre svoju matku má zvláštny pozdrav plný úsmevu a aj keď si Mária pokľakne, aby dostala požehnanie, dávajúc tak príklad ostatným, Ježiš sa veľmi nežne usmeje.
Ženy, s ktorými ide Alfej Sárin a Šimon, sa vracajú do svojich miest. Ježiš sa obráti k tým, ktorí zostali: „Opúšťam vás, ale neposielam preč. Nechám vás na nejaký čas, lebo sa s týmito utiahnem do tých úžľabín, ktoré tam vidíte. Kto chce na mňa počkať, nech ma počká na tejto rovine, kto nechce, nech sa vráti domov. Utiahnem sa v modlitbe, lebo nastávajú pre mňa veľké udalosti. Ktorým sú Božie veci drahé, nech sa modlia a v duchu sa spoja so mnou. Pokoj nech je s vami, deti. Izák, ty vieš, čo máš robiť. Požehnávam ťa, malý pastierik." Ježiš sa usmeje na vyziabnutého Izáka, teraz už pastiera ľudí, ktorých má okolo seba.
3 Ježiš kráča, obrátený chrbtom k jazeru, a istým krokom smeruje k úžľabine medzi dvoma vrchmi, ktoré vystupujú od jazera smerom na západ v dvoch takmer súbežných pásoch. Medzi obidvoma skalnatými, rozoklanými vrchmi, otvárajúcimi sa k vrcholu ako fjord, hlučne padá malá spenená bystrina. Nad ňou sa vypína divoký vrch s vegetáciou rastúcou medzi kamením na všetky strany, ako sa jej dá. K drsnému vrchu vedie chodník pre kozy. Ježiš sa vydá práve po ňom.
Učeníci idú namáhavo za ním v rade za sebou, v úplnom tichu. Iba keď sa Ježiš zastaví na nejakom rozšírenom mieste chodníka, vyzerajúcom ako škrabanec na neprístupnom svahu, aby im dal vydýchať, pozerajú bez slov na seba. Ich pohľady vravia: „Kam nás to len vedie?" Ale mlčia. Iba hľadia na seba, a to tým bezútešnejšie, čím viac vidia, ako sa Ježiš znovu vydáva na cestu cez divokú úžľabinu, plnú skalných dier, útesov a balvanov, po ktorých sa ťažko postupuje či už kvôli nim, ako aj pre kríky a tisícoraké ďalšie rastliny, ktoré sa zo všetkých strán prichytávajú na šaty, prekážajú im pri chôdzi, udierajú do tváre a zraňujú škrabancami. Aj tí najmladší, naložení ťažkými batohmi, stratili dobrú náladu.
4 Napokon sa Ježiš zastaví a povie: „Tu pobudneme týždeň v modlitbách. Aby ste sa pripravili na veľkú vec. Preto som sa chcel uchýliť takto, na opustené miesto, ďaleko od všetkých ciest a osád. Sú tu jaskyne, ktoré kedysi už poslúžili ľuďom. Poslúžia aj nám. Je tu dostatok čerstvej vody, no pritom pôda je suchá. Chlieb a jedlo nám na pobyt postačia. Tí, ktorí boli vlani so mnou na púšti, vedia, ako som tam žil. Toto tu je kráľovský palác v porovnaní s tamtým a máme aj dobré ročné obdobie bez drsného mrazu či prudkého slnka. Môžete teda mať aj dobrú duševnú pohodu. Možno už nikdy nebudeme takto všetci spolu a celkom sami. Tento pobyt vás má zjednotiť a urobiť z vás už nie dvanástich mužov, ale jedinú inštitúciu.
Nič nevravíte? Na nič sa ma nepýtate? Zložte na tento balvan ťarchu, ktorú nesiete, a zahoďte do doliny ostatnú ťarchu, ktorú máte v srdci - svoju ľudskosť. Priviedol som vás sem, aby som sa prihovoril k vášmu duchu, aby som ho obživil, aby som vás urobil duchovnými. Nepoviem veľa slov. Už som vám ich povedal veľa za takmer rok, čo som s vami! Teraz to stačí. Keby som vás mal zmeniť slovom, musel by som vás držať desať, ba aj sto rokov, a ešte stále by ste neboli dokonalí.
Nastal čas, aby som vás použil. Aby som vás mohol použiť, musím vás formovať. Utiekam sa k silnému lieku, k veľkej zbrani - k modlitbe. Vždy som sa za vás modlil. Ale teraz chcem, aby ste sa modlili sami. Ešte vás nenaučím moju modlitbu, ale oboznámim vás so spôsobom, ako sa modliť a čo je to modlitba. Je to rozhovor detí s Otcom, rozhovor duchov s Duchom, otvorený, vrúcny, dôverný, sústredený, úprimný. Modlitba je všetko - je vyznaním, sebapoznaním, je plačom nad sebou, je sľubom sebe samým i sľubom Bohu, je žiadosťou k Bohu, a to všetko konané pri nohách Otca. Nemôže sa konať v hluku, v rozptýlenosti, ibaže by ste boli velikánmi v modlitbe. Ale aj velikáni trpia týmto hlukom a náporom sveta v čase svojich modlitieb. Vy nie ste velikáni, ste trpaslíci. Ste len deťmi, pokiaľ ide o ducha. Ste nedostatoční v duchu. Tu dosiahnete vek duchovného rozumu. Ostatné príde potom.
Ráno, napoludnie a večer sa stretneme, aby sme sa spoločne modlili dávnymi slovami Izraela a aby sme lámali chlieb. Potom sa každý vráti do svojej jaskyne a bude tam stáť tvárou v tvár pred Bohom a pred svojou dušou, tvárou v tvár všetkému, o čom som vám hovoril v súvislosti s vaším poslaním a vašimi schopnosťami. Skúmajte sa, počúvajte sa, rozhodujte sa. Hovorím vám to posledný raz. Ale potom budete musieť byť, nakoľko budete môcť, čo najdokonalejší, bez ochabnutosti a bez vašej ľudskosti. Potom už nebudete Šimonom, synom Jonáša, ani Judášom, synom Šimona. Nebudete už Ondrejom či Jánom, Matúšom či Tomášom. Ale budete mojimi služobníkmi.
Choďte. Každý sám. Ja budem stále v tamtej jaskyni. Ale neprichádzajte bez vážneho dôvodu. Musíte sa naučiť konať sami a vystačiť si sami. Pretože, veru hovorím vám, pred rokom sme sa začali spoznávať a o dva roky sa budeme lúčiť. Beda vám a beda mne, keby ste sa nenaučili konať sami. Boh nech je s vami.
Judáš, Ján, odneste do mojej jaskyne, do tamtej, potraviny. Musia nám vydržať a ja ich budem rozdeľovať."
„Bude ich málo...!" namietne ktosi.
„Dosť, aby sme nezomreli. Príliš nasýtené brucho zaťažuje ducha. Ja vás chcem pozdvihnúť, a nie urobiť z vás záťaž."