majs

Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 174

174. Šiesta Reč na vrchu - voľba medzi dobrom a zlom, cudzoložstvo, rozvod. Neprístojný príchod Márie z Magdaly
(Mt 5, 27-32; 6, 22-24; 7, 1-6. 24-29; Lk 6, 24-26. 37. 41-42. 46-49)

29. máj 1945

1 Za nádherného rána s priezračným vzduchom, ešte čistejším než zvyčajne, sa zástupy pripravujú počúvať Učiteľa. V priezračnom vzduchu akoby sa skracovali vzdialenosti a pohľad na krajinu akoby bol cez šošovku, také jasné sú aj tie najmenšie podrobnosti.

Príroda je zo dňa na deň krajšia, zaodieva sa bohatým šatom plnej jari, ktorá, ako sa mi zdá, je v Palestíne práve na rozhraní marca a apríla, lebo neskôr už nadobúda vzhľad leta so zrelým obilím a hustým a rozvinutým lístím. Všetko je teraz v rozkvete. Z vrcholu, ktorý sa tiež zaodel kvetmi aj na miestach zdanlivo nevhodných na kvitnutie, vidno nížinu s vlniacim sa obilím, ešte pružným vo vetre, ktoré sa vlní ako bledozelená vlna nalievajúcich sa klasov medzi tŕnistou burinou, na vrcholci sfarbená na svetlozlato. Oproti tomuto obilnému moru, vlniacemu sa v jemnom vetríku, stoja vzpriamene v kvitnúcom šate ovocné stromy. Vyzerajú ako obrovské pudrenky alebo ako guľky z bielej, najjemnejšej ružovej či sýtoružovej a jasnočervenej vaty. A olivovníky vo svojom šate asketických kajúcnikov sú akoby pohrúžené do modlitby, ktorá sa mení na padajúci sneh bielych lupienkov.

Vrchol Hermonu vyzerá ako ružový alabaster bozkávaný slnkom a z alabastru padajú dolu dve diamantové vlákna — odtiaľto vyzerajú ako vlákna —, ktoré sa v slnku takmer neskutočne trblietajú a potom sa ponoria pod zelené galérie lesov a už ich nevidno. Objavia sa až v údolí, kde tvoria potôčiky putujúce do Meromského jazera, ktoré odtiaľto nevidieť. Potom z neho vychádzajú s krásnymi vodami Jordánu, aby sa neskôr znova ponorili do svetlého zafírového Galilejského mora ustavične sa chvejúceho drahocennými zafírovými šupinami trblietajúcimi sa v žiari a jase slnka. Plachetnice, pohybujúce sa na tomto pokojnom a žiarivom zrkadle orámovanom záhradami a nádhernými poľami, vyzerajú ako ľahučké obláčiky plaviace sa na nebeskom mori.

Stvorenstvo sa naozaj smeje v túto rannú hodinu jarného dňa.

2 A ľudia prúdia, prúdia neprestajne. Prichádzajú zo všetkých strán - starci, zdraví, chorí, deti, novomanželia, ktorí chcú začať svoj život s požehnaním Božím slovom, žobráci, majetní, ktorí volajú apoštolov a dávajú almužny pre chudobných, a tak veľmi hľadajú skryté miesto, aby dali almužnu, akoby sa chceli vyspovedať.

Tomáš vzal jeden z cestovných batohov a pokojne doň vsype celý poklad mincí, akoby to bolo krmivo pre sliepky. Potom odnesie všetko ku skale, odkiaľ Ježiš hovorí, a veselo sa smeje: „Teš sa, Učiteľ! Dnes máš toho pre všetkých!"

Ježiš sa usmeje a vraví: „A začneme ihneď, aby sa tí, čo sú smutní, hneď potešili. Ty a spoločníci choďte vyhľadať chorých a chudobných a priveďte ich sem dopredu."

Privedú ich v pomerne krátkom čase, hoci si treba vypočuť príbehy toho i onoho a trvalo by to omnoho dlhšie bez praktickej Tomášovej pomoci, ktorý sa postaví na skalu, aby ho bolo vidieť, a zvolá svojím mocným hlasom: „Všetci, čo trpia na telesné choroby, nech sa postavia tam do tieňa, napravo odo mňa." Podobne urobí aj Iškariotský, ktorý je tiež obdarený nevšedne mocným a pekným hlasom, a tiež zvolá: „A všetci tí, čo si myslia, že majú právo na almužnu, nech prídu sem a postavia sa okolo mňa. A nie že budete klamať, lebo Učiteľov zrak číta v ľudských srdciach."

Zástup sa pohne, aby sa rozdelil na tri časti - na chorých, chudobných a tých, čo iba túžia po Ježišovom učení.

3 Zdá sa však, že v tejto poslednej skupine dvaja ľudia, neskôr traja potrebujú niečo, čo sa netýka ani zdravia, ani peňazí, ale je ešte potrebnejšie než to. Žena a dvaja muži. Pozerajú sa na apoštolov a neodvážia sa prehovoriť.

Prejde okolo Šimon Horlivec a prísne sa pozerá. Prejde okolo zaneprázdnený Peter, ktorý sa prihovára zo desiatim neposedným malým beťárom a sľubuje im olivy, ak budú až do konca ticho, a výprask, ak budú hluční počas Učiteľovej reči. Prejde Bartolomej, starý a vážny, potom Matúš s Filipom, ktorí nesú v náručí mrzáka, čo by si len veľmi ťažko prerazil cestu početným zástupom. Prechádzajú okolo Pánovi bratranci, pomáhajúc takmer slepému žobrákovi a jednej plačúcej chudere ktovie, koľko môže mať rokov -, ktorá rozpráva Jakubovi o všetkých svojich ťažkostiach. Prejde Jakub Zebedejov nesúc v náručí nešťastné dievčatko - určite choré. Dievčatko, ktoré vzal jeho udychčanej matke kráčajúcej za ním, aby mu zástup neublížil. Poslední, ktorí prechádzajú okolo, dalo by sa povedať ako neviditeľní, sú Ondrej a Ján, lebo hoci Ján vo svojej pokojnej prirodzenosti svätého chlapčiska chodí rovnako so všetkými svojimi spoločníkmi, Ondrej pre svoju veľkú zdržanlivosť chodí najradšej so svojím starým druhom z rybolovu a učeníkom Krstiteľa. Títo zostali na križovatke dvoch hlavných chodníkov, aby ešte usmernili ľudí na ich miesto. No teraz už po kamenistých chodníkoch vrchu neprichádzajú ďalší pútnici a dvaja apoštoli odchádzajú spolu za Učiteľom s poslednými milodarmi, ktoré dostali.

Ježiš sa už skláňa nad chorými a výkriky zástupu na jeho slávu prerušujú jednotlivé zázraky.

Veľmi utrápená žena sa odváži potiahnuť za šaty Jána, ktorý sa rozpráva s Ondrejom a usmieva sa.

Ján sa k nej skloní a spýta sa: „Čo chceš, žena?"

„Chcela by som sa rozprávať s Učiteľom..."

„Si chorá? Chudobná nie si..

„Nie som chorá ani chudobná. Ale potrebujem ho.. ., lebo sú aj choroby bez horúčky a bieda aj bez chudoby, a moja... moja..." a plače.

„Počuj, Ondrej. Táto žena má trápenie na srdci a chcela by o ňom povedať Učiteľovi. Čo urobíme?"

Ondrej sa pozrie na ženu a povie: „Určite je to čosi, čo ťa trápi, keď to chceš povedať..." Žena prikývne. Ondrej pokračuje: „Neplač... Ján, odveď ju tam, za náš prístrešok. Ja tam privediem Učiteľa."

A Ján svojím úsmevom prosí, aby mu dovolili prejsť, kým Ondrej sa vydáva opačným smerom k Ježišovi.

Tento pohyb však spozorujú dvaja zarmútení muži a jeden z nich zastaví Jána a druhý Ondreja a po chvíli tak jeden ako i druhý sú pri Jánovi a pri žene za úkrytom z konárov, ktoré tvoria stenu stanu.

4 Ondrej prichádza za Ježišom vo chvíli, keď uzdravuje mrzáka, ktorý zdvihne svoje barly ako dve trofeje, čulý ako tanečník a vykrikujúc svoje dobrorečenie. Ondrej zašepká: „Učiteľ, za naším prístreškom sú traja plačúci. No bolí ich srdce a nechcú, aby sa o tom vedelo. .."

„Dobre. Mám ešte toto dievčatko a túto ženu. Potom prídem. Choď im povedať, aby mali vieru."

Ondrej odíde. Ježiš sa skloní nad dievčatkom, ktoré si matka vzala do lona: „Ako sa voláš?" spýta sa jej Ježiš.

„Mária."

„A ja sa ako volám?"

„Ježiš," odpovie dievčatko.

„A kto som?"

„Mesiáš Pána, ktorý prišiel uzdravovať ľudí na tele i na duši."

„Kto ti to povedal?"

„Mamka a otecko, ktorí pre môj život dúfajú v teba."

„Ži a buď dobrá."

Dievčatko, ktoré malo asi chorú chrbticu, lebo hoci má už okolo sedem alebo i viac rokov, hýbalo len rukami a bolo celé od pazúch po boky ovinuté v hrubých a tuhých obväzoch — možno ich vidieť, lebo matka jej odhrnula šaty, aby ich ukázala —, zostane chvíľu tak ako bolo, potom skĺzne z matkinho lona na zem, poskočí a beží k Ježišovi, ktorý práve uzdravuje ženu neviem z akej choroby.

Všetci chorí sú uspokojení a oni najviac kričia vo veľkom zástupe, ktorý prevoláva: „Syn Dávidov, sláva Božia a naša sláva!"

Ježiš ide k prístrešku.

Judáš Iškariotský zavolá: „Učiteľ! A títo?"

Ježiš sa obráti a povie: „Nech počkajú, kde sú. Aj im sa dostane útechy." A rýchlo sa uberá tam, kde sú s Ondrejom a Jánom traja zarmútení.

„Najprv žena. Poď so mnou tu za tieto kríky. Rozprávaj bez obáv."

„Pane, môj manžel ma opúšťa kvôli prostitútke. Mám päť detí a najmenšie má dva roky... Veľmi ma to bolí... a myslím na deti... Neviem, či ich bude chcieť on alebo ich ponechá mne. Chlapcov, aspoň najstaršieho, bude chcieť... A ja, ktorá som ho porodila, nemám mať už radosť z toho, že ho uvidím? A čo si deti pomyslia o otcovi a o mne? O jednom si budú myslieť zle. A ja by som nechcela, aby odsudzovali svojho otca..."

„Neplač. Som Pánom života a smrti. Tvoj manžel sa neožení s tou ženou. Choď v pokoji a buď naďalej dobrá."

„Ale... nezabiješ ho? Ó! Pane, ja ho mám rada!"

Ježiš sa usmeje: „Nezabijem nikoho. Ale nájde sa ktosi, kto vykoná svoje remeslo. Vedz, že diabol nie je väčší než Boh. Keď sa vrátiš do svojho mesta, dozvieš sa, že tam bol niekto, kto zabil tú zlú bytosť, a takým spôsobom, že tvoj manžel pochopí, čo robil, a bude ťa milovať znovuzrodenou láskou."

Žena mu pobozká ruku, ktorú jej Ježiš položil na hlavu a odchádza.

6 Prichádza jeden z mužov. „Mám dcéru, Pane. Nanešťastie odišla s priateľkami do Tiberiady a ako keby sa tam nadýchala jedu. Vrátila sa mi ako opitá. Chce odísť s jedným Grékom... a potom... Ale prečo sa mi narodila? Jej matka od žiaľu ochorela a hádam umrie... Ja... iba pre tvoje slová, ktoré som počul minulú zimu, sa zdržujem, aby som ju nezabil. Ale, priznám sa ti, že v srdci som ju už preklial."

„Nie. Boh, ktorý je Otcom, preklína iba vykonaný a tvrdošijný hriech. Čo chceš odo mňa?"

„Aby si ju priviedol k náprave."

„Ja ju nepoznám a ona určite ku mne nepríde."

„Ale ty jej môžeš zmeniť srdce aj na diaľku! Vieš, kto ma k tebe posiela? Jana Chúzova. Práve odchádzala do Jeruzalema, keď som šiel do jej paláca spýtať sa, či nepozná toho ničomného Gréka. Myslel som si, že ho nepozná, lebo ona je dobrá, aj keď býva v Tiberiade, ale keďže Chúza sa stretáva s pohanmi... Nepozná ho. Ale povedala mi: ,Choď za Ježišom. On privolal môjho ducha z veľkej diaľky a tým volaním ma uzdravil z tuberkulózy. Uzdraví aj srdce tvojej dcéry. Ja sa budem modliť a ty maj vieru.' Mám ju. Vidíš to. Zmiluj sa, Učiteľ!"

„Tvoja dcéra bude ešte pred večerom plakať pri kolenách svojej matky a poprosí o odpustenie. Aj ty buď dobrý ako matka - odpusti. Minulosť je mŕtva."

„Áno, Učiteľ. Ako ty chceš a buď zvelebený." Obráti sa na odchod ale potom sa pár krokov vráti: „Odpusť, Učiteľ... Ale veľmi sa bojím... Zmyselnosť je taký diabol! Daj mi niť z tvojich šiat. Položím ju na podušku mojej dcéry. Kým bude spať, diabol ju nebude pokúšať.“

Ježiš sa usmeje a pokrúti hlavou..., ale uspokojí muža povediac: „Aby si bol spokojnejší. Ale ver, že keď Boh povie: ,Chcem,' diabol odíde a nič iné netreba. To znamená, že si tú niť ponechaj ako spomienku na mňa." A dá mu nitku zo svojich strapcov.

7 Prichádza tretí človek: „Učiteľ, zomrel mi otec. Mysleli sme si, že má peniaze. Nenašli sme ich. A nebolo by na tom nič zlého, lebo nám bratom nechýba chlieb. Ale ja som býval s otcom, lebo som prvorodený. Moji dvaja bratia ma obviňujú, že som ukradol peniaze a chcú ma udať ako zlodeja. Ty vidíš do môjho srdca. Neukradol som ani najmenšiu mincu. Otec mával peniaze v skrini, v železnej pokladničke. Keď zomrel, otvorili sme skriňu a pokladnička v nej už nebola. Oni vravia: ,Dnes v noci, kým sme spali, ty si ju vzal.' Nie je to pravda. Pomôž mi vniesť pokoj a úctu medzi nás."

Ježiš naňho uprene hľadí a usmieva sa.

„Prečo sa usmievaš, Učiteľ?"

„Lebo vinníkom je tvoj otec. Je to ako vina dieťaťa, ktoré si schová svoju hračku zo strachu, aby mu ju nevzali."

„Ale on nebol lakomý. Ver mi. Konal dobro."

„Viem to. Ale bol veľmi starý... To sú choroby starých ľudí... Chcel to ušetriť pre vás a z preveľkej lásky vás rozvadil. Pokladnička je však zakopaná pod schodišťom do pivnice. Hovorím ti to preto, aby si vedel, že Ja to viem. Kým sa tu s tebou rozprávam, tvoj mladší brat ju čírou náhodou našiel, keď od zlosti tĺkol do zeme, a tak ju našli. Teraz sú na rozpakoch a ľutujú, že ťa obvinili. Vráť sa pokojne domov a buď k nim dobrý. Nevytýkaj im neúctu."

„Nie, Pane. Ale ani nejdem. Zostanem ťa počúvať. Pôjdem zajtra."

„A keď ti vezmú peniaze?"

„Ty hovoríš, že nesmieme byť chamtiví. Nechcem byť taký. Stačí, keď bude medzi nami pokoj. Ostatne... nevedel som, koľko peňazí bolo v pokladničke, a nezarmúti ma nijaká správa, i keby nebola pravdivá. Myslím, že tie peniaze sa mohli stratiť... Budem žiť aj naďalej tak, ako som žil doteraz, keby mi ich zapreli. Stačí, keď mi nebudú hovoriť zlodej."

„Si veľmi pokročilý na ceste k Bohu. Postupuj a nech je s tebou pokoj."

Aj tento človek odchádza spokojný.

8 Ježiš sa vráti k zástupu, k chudobným a podľa svojho úsudku rozdáva almužnu. Teraz sú všetci spokojní a Ježiš môže hovoriť.

„Pokoj nech je s vami.

Vysvetľujem vám Pánove cesty preto, aby ste po nich kráčali. Mohli by ste ísť zároveň po chodníku, ktorý zostupuje doprava, a po chodníku, ktorý zostupuje doľava? Nemohli by ste. Lebo ak pôjdete po jednom, musíte nechať ten druhý. Ani keby boli dva chodníky blízko seba, nemohli by ste trvalo kráčať vždy jednou nohou po jednom a druhou po druhom. Skončilo by to tak, že by ste sa unavili a pomýlili sa, aj keby išlo o stávku. Ale medzi Božou a diablovou cestou je velikánska vzdialenosť, ktorá sa stále viac zväčšuje práve tak, ako tie dva chodníky, ktoré sa tu spájajú, ale ktoré sa postupne pri zostupe do údolia stále od seba vzďaľujú, jeden vedie do Kafarnauma a druhý do Ptolemaidy.

Život je taký. Plynie medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi zlom a dobrom. V strede je človek so svojou vôľou a slobodným rozhodovaním. Ináč povedané - na jednej strane je Boh so svojím nebom, na druhej je diabol a jeho peklo. Človek si môže vybrať. Nik ho nenúti.

Nehovorte mi: .,Ale diabol pokúša,‘ aby ste ospravedlnili zostup po chodníku nadol. Aj Boh pokúša svojou láskou, a tá je omnoho silnejšia, svojimi slovami, a tie sú omnoho svätejšie, svojimi sľubmi, a tie sú omnoho lákavejšie! Prečo sa teda nechať pokúšať iba jedným z dvoch, a to tým, ktorý si vôbec nezaslúži, aby ste ho počúvali? Nestačia Božie slová, sľuby a Božia láska na neutralizáciu diablovho jedu? Dávajte pozor, lebo toto pred vás stavia zlo. Keď je človek fyzicky silný a zdravý, nie je síce odolný pred nákazami, ale ich ľahšie prekoná. Kým chorého človeka, ktorý je už oslabený, takmer istotne nová infekcia položí a ak prežije, je väčšmi chorý ako predtým, lebo jeho krv nemá silu úplne zničiť nákazlivé zárodky. To isté platí i pre vyššiu časť. Ak je človek morálne a duchovne zdravý a silný, verte, že to neznamená, že nebude pokúšaný, ale zlo sa v ňom neujme.

Keď počujem, že mi niekto povie: ,Stretol som sa s tým i tamtým, čítal som toto a tamto, usiloval som sa presvedčiť tohto i tamtoho pre dobro, ale v skutočnosti zlo, ktoré bolo v ich mysli a srdci, zlo, ktoré bolo v knihe, vošlo do mňa,' urobím záver: ,To dokazuje, že si si už vytvoril v sebe priaznivú pôdu na preniknutie zla. To dokazuje, že si slaboch zbavený morálnej a duchovnej sily. Lebo aj zo svojich nepriateľov si máme vziať dobro. Pozorujúc ich chyby musíme sa naučiť, aby sme nepadli do nich my sami. Inteligentný človek sa nedá zlákať prvým učením, ktoré počuje. Človek nasýtený jednou náukou nemôže urobiť v sebe miesto pre iné náuky. To vysvetľuje ťažkosti, s ktorými sa stretáme, keď sa usilujeme presvedčiť tých, čo sú presvedčení o iných náukách, aby išli za pravou náukou. Ale ak sa mi priznáš, že meníš názor pri najmenšom závane vetra, vidím, že si plný prázdnoty, tvoja duchovná pevnosť je plná otvorov, hrádze tvojho myslenia sú prerazené v tisícich bodoch a z nich vytekajú dobré vody a prúdia do nich vody znečistené. A ty si natoľko pochabý a ľahostajný, že si to ani nevšimneš a nestaráš sa o to. Si úbožiak.'

Preto vedzte si vybrať z dvoch ciest tú dobrú a ísť po nej a odolávať, odolávať zo všetkých síl vábeniu zmyslov, sveta, vedomostí a diabla. Zanechajte svetským ľuďom polovičatú vieru, kompromisy, dvojaké zmluvy, ktoré si navzájom protirečia. Také by nemali byť ani medzi nimi, keby ľudia boli čestní. Ale vy, aspoň vy, Boží ľudia, ich nemajte. S Bohom, nie s mamonou, by ste ich ani nemohli mať. Nemajte ich teda ani sami so sebou, lebo by nemali cenu. Vaše konanie, zmiešané z dobrého i nedobrého, by nemalo nijakú cenu. Potom by úplne dobré skutky boli vymazané zlými. Tie zlé činy by vás priviedli priamo do náručia nepriateľa. Preto ich nekonajte. Ale buďte vo svojej službe čestní. Nik nemôže slúžiť dvom pánom s odlišným zmýšľaním. Buď bude milovať jedného a nenávidieť druhého, alebo opačne. Nemôžete patriť zároveň Bohu i mamone. Boží Duch sa nemôže zmieriť so svetským duchom. Jeden vystupuje, druhý zostupuje. Jeden posväcuje, druhý kazí. A ak ste skazení, ako môžete konať s čistotou? V skazených ľuďoch sa rozpália zmysly a po zmysloch nasledujú ďalšie žiadostivosti.

9 Vy už viete ako sa skazila Eva a cez ňu Adam. Diabol pobozkal

* V dlhej poznámke, napísanej na štyroch stranách zloženého hárku vloženého do strojopisnej kópie, MV vysvetľuje, v čom spočívala skazenosť Evinho oka a ucha.

Išlo o

nehmotný bozk, teda o poučenie o intelektuálnej zlobe, danej na prebudenie spočiatku duchovnej zvedavosti, ako bola duchovnou skúška, ktorú Boh pripravil, aby posilnil Adama a Evu v milosti – poslušnosť jedinému Božiemu prikázaniu. Zvedavosť, spočiatku duchovná, sa neskôr zvrhla na zvedavosť hmotnú, ktorá bola čoraz ťažšia a živočíšna.

Potom, ako ukázala pôvodný stav Evy, ktorá správne videla a poznala Boha i seba samu, a ktorá sa poznala vo svojej vyššej časti ako Božia dcéra a nepoznala sa vo svojej nižšej časti ako živočíšne stvorenie,

poznámka pokračuje:

Satan v podobe hada prilákal k sebe neopatrnú, zvábil ju, čo je vlastnosťou hada, zo svojho prefíkaného pôvabu urobil smrteľný jed, ktorý zatemnil duchovný zrak a chápavosť ženy, a slizký i úlisný ukázal ženu sebe samej. A Eva sa uvidela mocná ako Boh, ako keby bola odhodila ďaleko od seba znak stvorenia: povinnosť poslúchať, čo Boh prikázal, a robiť len to, čo Boh dovolil robiť. A keď to odhodila, aby bola „ako Boh", vošla do nej duchovná žiadostivosť „všetko môcť". Táto splodila mentálnu žiadostivosť „všetko poznať“: dobro a predovšetkým zlo, ktoré jej Boh zakázal poznať; kým had ju navádzal, aby ho spoznala, pretože iba úplným poznaním dobra a zla by sa stali, ona a Adam, „ako bohovia", urobiac svoju krv a svoje semeno nesmrteľnými svojimi vlastnými schopnosťami, a had sa jej ponúkol za učiteľa všetkého poznania. A Eva ho prijala za učiteľa. Mentálna žiadostivosť, dcéra duchovnej žiadostivosti, splodila telesnú žiadostivosť. A Eva, ktorá už použila zrak a sluch na zlo, chcela použiť na zlo aj hmat, spoznajúc tajomné ovocie, čuch, vdychujúc jeho opojnú vôňu, chuť, zahryznúc do šupky nového poznania, aby ochutnala jeho neznámu chuť. A vzbudila sa v nej nerestná chuť úplne zjesť to, čo práve ochutnala, lebo už bola pozbavená milosti, nevinnosti a dokonalosti. Zdalo sa jej dobré to, čo nebolo dobré, ani si už nemohla udržať zmyselnosť podriadenú rozumu. Spoznala sa a poznávala a chcela, aby aj jej druh spoznal, a idúc k nemu so zlomyseľnosťou, zviedla ho k pošliapaniu Božieho príkazu, zviedla ho, aby zahryzol do toho, do čoho predtým zahryzla ona, a keď ho urobila podobným sebe v žiadostivosti a v zlomyseľnosti, presvedčila ho, aby zjedol zo zakázaného, lebo to prinášalo nové, bezprostredné potešenie a budúcu moc byť podobnými Bohu, plodiac sami nových ľudí na zem podľa prirodzených zákonov, spoločných aj živočíchom a odlišných od zákonov, ktoré ustanovil Boh.

Poznámka uzatvára:

Dva diablove postupy, aby urobil z človeka, Božieho syna, živočícha; a aby sa pokúsil urobiť hriešnika z Jednorodeného Božieho, ktorý sa stal Človekom. Prvý zostupoval od ducha k telu a „podaril sa " s osudným pádom. Druhý vystupoval od tela k duchu a „zlyhal", lebo hoci bol diabolský plán priviesť Mesiáša k hriechu, teda navždy zničiť akúkoľvek možnosť znovuzrodenia človeka na Božieho syna, poslúžil, skrze dokonalosť Človeka-Boha, na posilnenie Krista v jeho milosti človeka, a teda jeho moci Mesiáša, čo je príčinou večnej spásy pre vykúpené potomstvo Adama. *

pohľad ženy, a tak ho počaroval, že každá vec, ktorá bola dovtedy čistá, sa stala pre ňu nečistou a vzbudila zvláštnu zvedavosť. Potom jej diabol pobozkal uši a otvoril ich pre slová neznámej vedy - jeho vedy. Aj Evina myseľ chcela spoznať to, čo nebolo treba. Potom diabol očiam a mysli prebudenými k zlu ukázal to, čo predtým nevideli a nechápali, a všetko v Eve sa prebudilo a skazilo. A Žena išla za Mužom, vyjavila mu svoje tajomstvo a presvedčila Adama, aby ochutnal nové ovocie, také krásne na pohľad a doteraz také zakázané. A pobozkala ho a hľadela naň zreničkami, v ktorých už bol zákal diabla. A skaza prenikla do Adama, ktorý uvidel a prostredníctvom očí zatúžil po zakázanom, a s družkou zahryzol doňho a padol z toľkej výšky do blata.

Keď je niekto skazený, sťahuje do skazy, ak len ten druhý nie je svätý v pravom zmysle slova.

Dávajte si pozor na oči, ľudia. Na oči vášho tela i oči mysle. Ak sú skazené, môžu len nakaziť ostatné časti. Lampou tela je oko. Lampou srdca je tvoje myslenie. Ale ak tvoje oko nebude čisté — lebo podriadením orgánov mysleniu sa zmysly nakazia skazeným myslením —, všetko v tebe sa zatemní a zvodné mračná vytvoria v tebe nečisté preludy. Všetko je čisté v tom, kto má čisté myslenie, ktoré dáva čisté oči. A Božie svetlo zostupuje a vládne tam, kde nie sú prekážky zmyslov. Ale ak si so zlou vôľou vychoval oko k nečistému pozeraniu, všetko v tebe sa premení na temnoty. Zbytočne sa budeš pozerať aj na najsvätejšie veci. V tme budú len temnoty a budeš konať len skutky tmy.

10 Preto, Božie deti, chráňte sa sami pred sebou. Pozorne bdejte nad všetkými pokušeniami. Byť pokúšaným nie je zlo. Atlét sa pripravuje na víťazstvo bojom. Zlo však je, keď vás premôžu, lebo ste sa nepripravili a boli ste nepozorní. Viem, že všetko slúži na pokúšanie. Viem, že obrana vyčerpáva. Viem, že boj unavuje. Ale hore hlavu, myslite na to, čo týmto získate. A chceli by ste pre hodinu rozkoše, nech je hocaká, stratiť večný pokoj? Čo vám zanechá telesná rozkoš, rozkoš zo zlata alebo myslenia? Nič. Čo získate, keď ich zavrhnete? Všetko. Hovorím k hriešnikom, lebo človek je hriešnik. No tak, povedzte mi pravdivo: Cítili ste sa sviežejší, spokojnejší, istejší, keď ste si uspokojili zmysly, pýchu alebo lakomstvo? Ozaj ste sa úprimne cítili šťastní aj v čase, ktorý nasleduje po ich uspokojení a ktorý je vždy časom reflexie? Ja som neochutnal tento chlieb zmyselnosti. Ale odpoviem za vás: ,Nie. Ochabnutosť, nespokojnosť, neistota, hnus, strach, nepokoj. To je šťava vytlačená z hodiny strávenej v rozkoši.'

Ale prosím vás. Keď vám hovorím: ,Nikdy to nerobte,' hovorím vám aj: ,Nebuďte neúprosní k tým, ktorí sa mýlia.' Pamätajte si, že všetci ste bratia, utvorení z jedného tela a z jednej duše. Uvedomte si, že je veľa príčin, ktoré vedú človeka k hriechu. Buďte milosrdní voči hriešnikom a s dobrotou ich dvíhajte a privádzajte k Bohu. Ukazujte im, že cesta, ktorú prešli, je plná nebezpečenstiev pre telo, myseľ a pre ducha. Robte toto a dostanete za to veľkú odmenu. Lebo Otec, ktorý je na nebesiach, je milosrdný k dobrým a vie odmeniť stonásobne. Preto vám hovorím... "

(A tu mi Ježiš hovorí, že mi máte prepísať videnie — diktát z 12. augusta 1944, B 961, od 35. riadku až po koniec videnia, čiže až po odchod Magdalény, po slová „a smeje sa zúrivo a výsmešne". Potom bude pokračovať tým, čo nasleduje, prirodzene s vynechaním tejto zátvorky.)

* Ale pre kritérium, aby sme úplne a verne priniesli originálny rukopis, nevynechávame ani pokyn v zátvorkách, ani prvých 34 riadkov videnia, ktoré treba začleniť. (Podobné prípady sú napríklad aj v 349.14, 352.4, 586.17, 590.3, 596.5). Značka B 961 (tak ako zošit v 42.1, B 964 v 182.6, zošit r str. 20 v 548.21) odkazuje na strojopisnú kópiu zhotovenú otcom Migliorinim, ktorý dvakrát prepísal na stroji rukopis MV a ktorý urobil viac kópií s uhľovým papierom. Prvýkrát priamo z rukopisných zošitov MV a v poradí, ako boli napísané. Druhýkrát z predchádzajúceho strojopisného textu a v chronologickom poradí udalostí, vylúčiac texty netýkajúce sa evanjeliového rozprávania. Z druhého strojopisného textu jedna kópia slúžila MV na rukopisné Úpravy, ktoré ukážeme v poznámke k 335.7, a druhá kópia slúžila vydavateľovi Pisanimu, aby vytlačil prvé vydanie Diela v štyroch zväzkoch. Druhé vydanie v desiatich zväzkoch, opakovane vydávané zhruba za tridsať rokov, a tretie vydanie, zdokonalené týmto štvrtým vydaním, boli zostavené na základe porovnávania prvého a druhého vydania s originálnym rukopisom.*

12. august 1944

11 Ježiš vraví: „Pozeraj a píš. To je Evanjelium milosrdenstva,

* Evanjelium milosrdenstva je nazvaný cyklus príbehov a poučení o obrátení Márie z Magdaly, ktoré sú napísané po sebe od 12. do 14. augusta 1944, ale sú umiestnené v rôznych častiach Diela podľa pokynov, ktoré napísala MV. Prvý príbeh, ktorý začína tu, je začlenený do kapitoly 174. Ďalšie dva príbehy tvoria kapitoly 183 a 233. Ako komentár k trom príbehom nasleduje „diktát", ktorý tvorí kapitolu 234. Posledný príbeh s krátkym záverečným komentárom tvorí kapitolu 377.*

ktoré dávam všetkým a zvlášť tým ženám, ktoré sa spoznajú v hriešnici a ktoré pozývam, aby ju nasledovali vo vykúpení."

Ježiš stojí na balvane a hovorí k veľkému zástupu. Miesto je hornaté. Osamelý kopec medzi dvoma sedlami. Kopec má vrchol v tvare chrbta, teda presnejšie v tvare ťavieho hrbu. Niekoľko metrov od vrcholca je prirodzený amfiteáter, na ktorom hlas zaznieva čisto ako vo veľmi dobre postavenej koncertnej sieni. Celý kopec kvitne. Určite je to krásne ročné obdobie. Obilie v nížine sa už farbí do zlatista a pripravuje sa na kosbu. Snehová pokrývka vysokej hory na severe žiari v slnku. Galilejské more na východe bezprostredne pod horou vyzerá ako zrkadlo roztrieštené na nespočetné šupinky a každá pripomína zafír rozpálený slnkom.

Oslepuje svojím azúrovozlatistým chvením, v ktorom sa odráža len zopár ľahučkých obláčikov plávajúcich po čistučkom nebi a občasný bežiaci tieň nejakej plachetnice. Za Genezaretským jazerom sa tiahnu doďaleka nížiny, ktoré v dôsledku prízemnej jemnej hmly, azda z vyparujúcej sa rosy, akoby predlžovali jazero, avšak sfarbené do opálového tónu so zelenkavými žilkami. Určite je ešte skoro ráno, lebo na horskej tráve sa trblietajú diamanty rosy vykúkajúce z jej stebiel. Za nížinami sa od rozmarného pobrežia tiahne horský hrebeň. Pohľad na pobrežie vyvoláva v mysli obraz oblakov na pokojnom nebi.

Ľudia sedia na tráve alebo na skalách, ostatní stoja. Zbor apoštolov nie je úplný. Vidím Petra, Ondreja, Jána, Jakuba a počujem, ako volajú ďalších dvoch Natanael a Filip. Potom je tam ešte jeden, ktorý je aj nie je v skupine. Azda ten, čo prišiel posledný, volajú ho Šimon. Ostatní apoštoli tam nie sú. Aspoň ja ich vo veľkom zástupe nevidím.

Reč sa už pred chvíľou začala. Chápem, že ide o Reč na vrchu. Blahoslavenstvá už boli vyslovené. Ba povedala by som, že reč sa už chýli ku koncu, lebo Ježiš vraví: „Robte toto a dostanete za to veľkú odmenu. Lebo Otec, ktorý je na nebesiach, je milosrdný k dobrým a vie odmeniť stonásobne. Preto vám hovorím..."

12 V zástupe, ktorý sa tlačí pri chodníku vystupujúcom na planinu, nastane veľký ruch. Hlavy tých, ktorí sú pri Ježišovi najbližšie, sa obracajú. Pozornosť je narušená. Ježiš prestane rozprávať a obráti pohľad v smere ostatných. Je vážny a krásny vo svojom tmavomodrom odeve s rukami skríženými na prsiach a so slnkom, ktoré sa mu zľahka dotýka hlavy svojím prvým lúčom vychádzajúcim spoza východného končiara hory.

„Odstúpte, plebejci," zakričí hnevlivý mužský hlas. „Ustúpte kráse, ktorá prechádza..." Dopredu prichádzajú štyria vyobliekaní šviháci, z ktorých jeden je určite Riman, pretože má oblečenú rímsku tógu. Na svojich skrížených rukách do stoličky nesú ako triumf Máriu z Magdaly, vtedy ešte veľkú hriešnicu.

A ona sa svojimi krásnymi ústami smeje a pohadzuje hlavou dozadu. Hlavu jej zdobia zlaté vlasy zapletené do vrkočov a lokničiek pridržiavaných drahocennými ihlicami a zlatou čelenkou pokrytou perlami a obopínajúcou hornú časť čela ako korunka, z ktorej zostupujú jemné kučery, aby zahaľovali už aj tak žiariace oči, ktoré sú ešte zvodnejšie zväčšené odborným nalíčením. Čelenka sa potom stráca za ušami pod veľkým počtom vrkôčikov, ktoré visia na bielom celkom odhalenom krku. Ba... odhalenie ide omnoho hlbšie pod krk. Plecia sú obnažené až po lopatky a prsia ešte viac. Šaty sú pridržiavané na pleciach dvoma zlatými retiazkami, bez rukávov. Všetko je tak povediac zahalené akýmsi závojom, ktorého jedinou úlohou je chrániť pokožku pred opálením na slnku. Šaty sú veľmi ľahké a žena sa hádže z rozkoše raz na jedného, raz na druhého svojho zbožňovateľa tak, akoby sa na nich hádzala nahá. Mám dojem, že Riman je obľúbenec, lebo jemu dáva prednosť úsmevmi i pohľadmi a ľahšie dostáva jej hlavu na svoje plece.

„Aha, uspokojená bohyňa," vraví Riman. „Rím poslúžil novej Venuši ako jazdecké zviera. A tam je Apollo, ktorého si chcela vidieť. Len ho zveď... Ale nechaj aj nám odrobinky svojej nežnosti."

Mária sa smeje a svižným a vyzývavým pohybom zoskočí na zem, odhaliac nôžky obuté v bielych sandáloch so zlatými sponami a poriadnu časť lýtka. Potom to všetko zakryjú širokánske šaty z vlny jemnej ako závoj. Sú krásne biele, pridržiavané na živôtiku, ale veľmi nízko, pri bokoch, opaskom, ktorý je celý zo zlatých pospletaných spôn. A žena je ako výkvet tela, nečistý kvet, ako vyčarený na zelenej lúke, posiatej množstvom divokých konvaliniek a narcisov.

Je krajšia než kedykoľvek predtým. Malé purpurové ústa vyzerajú ako karafiát, ktorý vykvitol v bielobe dokonalého chrupu. Tvár a telo by mohli uspokojiť aj toho najnáročnejšieho maliara či sochára, jednak farbou ako i tvarom. V prsiach a v bokoch primerane široká, s prirodzene pružným a štíhlym driekom vzhľadom na boky a prsia, vyzerá ako bohyňa, ako povedal Riman, bohyňa vytesaná z jemne ružového mramoru, na ktorom sa rozprestiera jemná látka od bokov, vpredu spadajúca vo veľkom množstve záhybov. Všetko je upravené tak, aby sa páčila.

Ježiš sa na ňu uprene zahľadí. A ona vyzývavo vydrží tento pohľad, zatiaľ čo sa smeje a ľahko sa skrúca od Rimanovho pošteklenia, lebo jej konvalinkou odtrhnutou v tráve prechádza po obnažených ramenách a prsiach. Mária s nacvičeným a nepravým hnevom si zodvihne závoj slovami: „Úctu k mojej cudnosti," čo vyvolá v sprevádzajúcej štvorici výbuch hlučného smiechu.

Ježiš na ňu naďalej uprene hľadí. Len čo doznie hluk smiechu, Ježiš akoby objavenie sa ženy znova rozpálilo plameň jeho reči, ktorá už v závere zhasínala - pokračuje a už sa na ňu nepozrie. No pozerá sa na svojich poslucháčov, ktorí sú v rozpakoch a pohoršení z toho, čo sa stalo.

13 Ježiš pokračuje:

„Povedal som, aby ste boli verní Zákonu, pokorní, milosrdní, aby ste milovali nielen pokrvných bratov, ale aj tých, ktorí sú bratmi len preto, že sa narodili z človeka ako vy. Povedal som vám, že odpustenie je užitočnejšie než hnev, že zľutovanie je lepšie než neoblomnosť. Ale teraz vám hovorím, že nesmiete odsudzovať, ak sami nie ste bez toho hriechu, ktorý máte odsúdiť. Nekonajte tak ako zákonníci a farizeji, ktorí sú prísni voči všetkým, len nie k sebe samým. Ktorí volajú nečistým to, čo je vonkajšie a môže nakaziť len vonkajšok, a potom prijímajú nečistotu do najhlbšieho vnútra, do srdca.

Boh nie je na strane nečistých. Lebo nečistota kazí to, čo je Božím vlastníctvom - duše a najmä duše maličkých, ktorí sú anjelmi rozptýlenými po zemi. Beda tým, ktorí im vytrhávajú krídla s ukrutnosťou diabolských šeliem a hádžu tieto nebeské kvietky do blata a dávajú im spoznať chuť hmoty! Beda...! Bolo by lepšie, keby zomreli zasiahnutí bleskom, než by mali dospieť k takému hriechu!

Beda vám, boháči a vy, čo sa radujete! Lebo práve medzi vami kvasí najväčšia nečistota, na ktorej si robia lôžko a vankúš záhaľka a peniaze! Teraz ste sýti. Až po krk vás napĺňa pokrm žiadostivosti a dusí vás. Ale budete hladní. Budete mať hrozný hlad, nenásytný a bez zmiernenia vo večnosti. Teraz ste bohatí. Koľko dobra by ste mohli urobiť so svojím bohatstvom! Robíte z neho toľko zla pre seba a pre druhých. Spoznáte ukrutnú úbohosť jedného dňa, ktorý nebude mať konca. Teraz sa smejete. Myslíte si, že ste víťazmi. Ale vaše slzy zaplnia nádrže pekla. A nezastavia sa.

Kde sa zahniezďuje cudzoložstvo? Kde skazenosť dievčat? Kto má okrem vlastného, manželského lôžka ďalšie dve či tri lôžka na cudzoložstvo a na nich márni peniaze a energiu tela, ktoré mu Boh dal zdravé, aby pracoval pre svoju rodinu a neničil ho v špinavých zväzkoch, ktoré ho znižujú pod úroveň nečistého zvieraťa?

Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš.' No ja vám hovorím, že kto na ženu hľadí žiadostivo, i žena, ktorá išla k mužovi s túžbou, i keď len s túžbou, už scudzoložili vo svojom srdci. Nijaký dôvod neospravedlňuje smilstvo. Nijaký. Ani opustenie, ani manželovo prepustenie. Ani súcit voči prepustenej. Máte len jednu dušu. Keď je duša spojená s inou dušou zmluvou vernosti, nech neklame. Ináč pekné telo, pre ktoré hrešíte, pôjde s vami, nečisté duše, do neuhasiteľného ohňa. Zmrzačte ho radšej, ale nezabite ho naveky tým, že ho zatratíte. Buďte znova ľuďmi, vy boháči, červavá zberba nerestí, buďte opäť ľuďmi, aby ste neboli na hnus pre nebo..."

14 Mária, ktorá spočiatku počúvala s tvárou, ktorá bola poémou zvodnosti a irónie, a zavše sa výsmešne usmievala, na konci reči sčernie od zlosti. Chápe, že Ježiš bez toho, aby na ňu pozeral, hovorí k nej. Jej hnev je stále temnejší a odbojnejší a napokon neodolá. Zavinie sa pohŕdavo do svojho závoja a sledovaná výsmešnými pohľadmi zástupu a Ježišovým hlasom, ktorý ju prenasleduje, rozbehne sa dolu zo svahu, okraje jej šiat sa zachytávajú na bodliakoch a kríkoch divých ruží, ktoré rastú po okraji chodníka, a smeje sa zúrivo a výsmešne.

Nič iné nevidím. Ale Ježiš vraví: „Ešte uvidíš."

[29. máj 1945]

15 Ježiš pokračuje: „Rozhorčilo vás, čo sa stalo. Už dva dni náš útulok, ktorý je vysoko nad blatom, ruší sykot diabla. Preto už nie je útulkom a opustíme ho. Ale chcem vám dokončiť tento zákon toho ,najdokonalejšieho' v tomto širokom a jasnom horizonte. Tu sa skutočne zjavuje Boh vo svojej vznešenosti Stvoriteľa a vidiac jeho nádheru môžeme pevne veriť, že Pánom je on, a nie diabol. Zlý by nemohol stvoriť ani jedno steblo trávy. Ale Boh môže všetko. To nech je pre nás útechou. No vy všetci ste už teraz na slnku. To vám môže uškodiť. Rozíďte sa preto hore na svahy, tam je tieň a chládok. Ak chcete, najedzte sa. Budem k vám hovoriť na tú istú tému. Z mnohých dôvodov sa čas pretiahol. Ale nech vás to netrápi. Tu ste s Bohom."

Ľudia kričia: „Áno, áno. S tebou." A presúvajú sa pod stromy roztrúsené na východnej strane, takže svah a konáre stromov ich chránia pred slnkom, ktoré už veľmi páli.

Ježiš povie medzitým Petrovi, aby poskladal prístrešok.

„Ale... ozaj odchádzame?"

„Áno.“

„ Pretože prišla ona....?“

„Áno. Ale nehovor to nikomu a najmä nie Horlivcovi. Bol by zarmútený kvôli Lazárovi. Nemôžem dovoliť, aby sa Božie slovo stalo výsmechom pre pohanov... "

„Chápem, chápem. .."

„Potom však pochop aj ďalšiu vec."

„Ktorú, Učiteľ?"

„Potrebu mlčať v istých prípadoch. Veľmi o to prosím. Ty si taký milý, ale aj taký výbušný, že by si mohol mať štipľavé poznámky."

„Chápem... nechceš kvôli Lazárovi a Šimonovi..."

„A tiež kvôli iným."

„Myslíš, že dnes ešte budú?"

„Dnes, zajtra a pozajtra a stále. A stále bude treba strážiť impulzívnosť môjho Šimona Jonášovho. Choď, choď urobiť, čo som ti povedal."

Peter odíde a zavolá spoločníkov, aby mu pomohli.

16 Iškariotský zostal zamyslený v kúte. Ježiš naň zavolá. Trikrát, lebo nepočuje. Napokon sa obráti. „Voláš ma, Učiteľ?" spýta sa.

„Áno. Choď sa aj ty najesť a pomôž spoločníkom."

„Nie som hladný. Ani ty?"

„Ani ja. Ale z odlišných dôvodov. Si znepokojený, Judáš?"

„Nie, Učiteľ. Som unavený..."

„Teraz pôjdeme k jazeru a potom do Judey, Judáš. A k tvojej matke. Sľúbil som ti to..."

Judáš ožije. „Pôjdeš naozaj len so mnou?"

„Samozrejme. Maj ma rád, Judáš. Chcel by som, aby moja láska bola v tebe taká, aby ťa uchránila pred každým zlom."

„Učiteľ... som človek. Nie som anjel. Mám chvíle únavy. Je hriechom potreba spať?"

„Nie, ak spíš na mojej hrudi. Pozri sa tam na ľudí, akí sú šťastní a aká je odtiaľto pôvabná krajina. Ale aj Judea musí byť veľmi krásna na jar."

„Prekrásna, Učiteľ. Len tam, na horách vyšších než tieto, prichádza neskôr. Ale sú tam prekrásne kvety. Jabloňové sady sú nádherné. Môj sad, o ktorý sa osobitne stará mamka, je jeden z najkrajších. A keď ona po ňom kráča, s holubmi, ktoré drobčia za ňou, aby sa nazobali zrna, ver mi, že to je pohľad, ktorý upokojuje srdce."

„To si myslím. Ak nebude moja matka príliš unavená, chcel by som ju vziať k tvojej. Mali by sa rady, lebo sú to dve dobré ženy."

Judáš nadchnutý touto myšlienkou sa uspokojí a zabudnúc na to, že „nie je hladný a je unavený", rozbehne sa k svojim druhom a veselo sa smeje. Keďže je vysoký, bez námahy rozväzuje najvyššie uzly a zje svoj chlieb s olivami, veselý ako chlapčisko.

Ježiš sa pozerá na neho so súcitom a potom podíde k apoštolom.

17 „Nech sa páči chlieb, Učiteľ. A vajíčko. Vypýtal som ho od tamtoho boháča, oblečeného v červenom. Povedal som mu: ,Ty počúvaš a si blažený. On rozpráva a je vyčerpaný. Daj mi jedno z tvojich vajíčok. Jemu urobí lepšie než tebe.'"

„Ale, Peter!"

„Nie, Pane! Si bledý ako dieťa pri prázdnom prsníku a chradneš ako ryba po párení. Nechaj to na mňa. Nechcem si robiť výčitky. Teraz ho položím sem do horúceho popola z raždia, ktoré som zapálil, a ty ho vypiješ. Nevieš, že... prešli iste celé týždne, ako jeme len chlieb, olivy a trochu mlieka... Hm! Vyzeráme ako po hladovke. A ty ješ menej než všetci a rozprávaš za všetkých. Tu je vajíčko. Vypi ho teplé, urobí ti dobre."

Ježiš poslúchne a keď vidí, že Peter je iba chlieb, spýta sa: „A čo ty? Kde máš olivy?"

„Pst! Budem ich potrebovať neskôr. Sľúbil som ich."

„Komu?"

„Deťom. Ale ak nebudú ticho až do konca, olivy zjem ja a im dám kôstky, teda facky."

„No výborne!"

„Ech! To však nikdy neurobím. Ale ak sa im nepohrozí! Aj ja som dostal veľa faciek a keby mi mali dať všetky, ktoré som si za svoje beťárstva zaslúžil, musel by som ich dostať desať ráz viac! Ale poslúžia. Som taký, aký som, pretože som ich dostával."

Všetci sa zasmejú na apoštolovej úprimnosti.

„Učiteľ, chcel by som ti pripomenúť, že dnes je piatok a že títo ľudia... neviem, či si budú môcť obstarať včas jedlo na zajtra alebo či stihnú prísť domov," povie Bartolomej.

„To je pravda! Je piatok!" povedia viacerí.

„Na tom nezáleží. Boh sa postará. Ale povieme im to."

Ježiš vstane a odíde na svoje nové miesto doprostred zástupu ľudí roztrúsených pomedzi stromami.

„Ako prvé pripomínam, že je piatok. Teraz hovorím, že kto sa bojí, že nebude môcť prísť včas domov a nie je schopný uveriť, že Boh dá zajtra jedlo svojim deťom, môže sa hneď vrátiť, aby ho súmrak nezastihol na ceste."

Z celého zástupu sa zodvihne zo päťdesiat osôb. Všetci ostatní zostanú na svojich miestach.

18 Ježiš sa usmeje a začne hovoriť.

„Počuli ste, že v minulosti bolo povedané: ,Nescudzoložíš.' Kto z vás ma už počul na iných miestach, vie, že som rozprával o tomto hriechu viackrát. Lebo, pozrite sa, podľa mňa je to hriech nielen jednej, ale dvoch alebo i troch osôb. Objasním to. Cudzoložník hreší sám za seba, hreší za spoločníčku a hreší tým, že privádza k hriechu zradenú manželku alebo manžela, ktorých sa môže zmocniť zúfalstvo alebo sa môžu dopustiť zločinu. To sa týka dovŕšeného hriechu. Ale ja hovorím viac. Hovorím: ,Nielen dovŕšený hriech, ale aj túžba vykonať ho je už hriechom.'

Čo je cudzoložstvo? Je to horúčkovitá túžba po človeku, ktorý nám nepatrí. Človek začína hrešiť túžbou, pokračuje zvádzaním, završuje presvedčením a korunuje skutkom.

Ako človek začína? Zvyčajne nečistým pohľadom. Ten sa spája s tým, čo som povedal prv. Nečisté oko vidí, čo je skryté pred čistým, a cez oko vstupuje smäd do hrtanu, hlad do tela a horúčka do krvi. Smäd, hlad, telesná horúčka. Začína blúznenie. Ak ten druhý, na ktorého sa hľadí, je počestný človek, vtedy blúzniaci zostane iba pri tom, že sa bude prehadzovať na svojich žeravých uhlíkoch alebo ho bude z pomsty očierňovať. Ale ak je nečestný aj človek, na ktorého sa hľadí, tak zareaguje na pohľad a začína sa padanie do hriechu.

Preto vám hovorím: ,Kto sa pozrel na ženu žiadostivo, už s ňou scudzoložil, lebo v jeho myslení sa už uskutočnil akt túžby.' Preto ak by tvoje pravé oko malo byť príčinou pohoršenia, radšej ho vylúp a odhoď od seba. Lebo je pre teba lepšie, aby si bol bez oka, ako sa máš navždy prepadnúť do pekelných temnôt. A ak chce zhrešiť tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba. Lebo je pre teba lepšie byť bez jedného údu, ako keby si mal byť celý v pekle. Je pravda, že bolo povedané, že ľudia s telesnou chybou už nemôžu slúžiť Bohu v chráme.

* Pozri Lv 21, 16—23.*

Ale po skončení tohto života zdeformovaní od narodenia, ktorí sú svätí, alebo tí, ktorí sú zdeformovaní z čnosti, sa stanú krajšími než anjeli a budú slúžiť Bohu a milovať ho v radosti neba.

19 Bolo vám tiež povedané: ,Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!' Ale to treba odstrániť, to nepochádza od Boha. Boh povedal Adamovi: ,Toto je družka, ktorú som ti urobil. Ploďte a množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju!' A Adam, plný najvyššej múdrosti, lebo hriech mu ešte nezatemnil rozum, ktorý dostal od Boha dokonalý, zvolal: ,Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať Mužena, teda druhá ja, lebo je vzatá z muža. Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a budú jedným telom.' A vo zväčšenej žiare svetiel večné Svetlo s úsmevom schválilo Adamov výrok, ktorý sa stal prvým, nezrušiteľným zákonom. Teraz, keď človek zákonodarca musel pre narastajúcu tvrdosť človeka ustanoviť nový zákon, keď pre stále rastúcu nestálosť človeka musel ustanoviť obmedzenie a povedať: ,Ale ak si ju prepustil, už si ju nemôžeš vziať späť,' to neruší prvý, rýdzi zákon ustanovený v pozemskom raji a schválený Bohom.

Hovorím vám: ,Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu dokázaného smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu.' Lebo čo urobí prepustená žena v deväťdesiatich percentách prípadov? Uzavrie ďalší sobáš. S akými dôsledkami? Ó, koľko by sa dalo o tom rozprávať! Neviete, že takýmto spôsobom môžete spôsobiť nedobrovoľné krvismilstvo? Koľko sĺz sa prelieva pre zmyselnosť! Áno. Zmyselnosť! Nedá sa to inak nazvať. Buďte úprimní. Človek môže všetko prekonať, keď má čistého ducha. Ale ak je duch zmyselný, všetko slúži na uspokojenie zmyslov. Chladnosť ženy, jej ťažkopádnosť, neschopnosť v domácich prácach, prefíkaný jazyk, láska k prepychu, všetko sa dá prekonať, aj choroby, aj hnevlivosť, keď človek miluje sväto. Ale ak sa po určitom čase už nemiluje tak ako v prvý deň, vtedy sa považuje za nemožné aj to, čo je viac než možné, a úbohá žena sa vyhodí na ulicu a do zatratenia. Cudzoložstvo pácha ten, kto ju prepustí. Cudzoložstvo pácha ten, kto sa s ňou po prepustení ožení.

Iba smrť preruší manželstvo. Pamätajte si to. A ak ste si nešťastne vybrali, neste dôsledky toho ako kríž. Budete síce obaja nešťastní, ale svätí a nebudete robiť najnešťastnejšími deti, ktoré sú nevinné a ktoré najviac trpia týmito nešťastnými situáciami. Láska k deťom by vás mala viesť stokrát uvažovať aj v prípade smrti manželského partnera. Ó, keby ste sa vedeli uspokojiť s tým, čo ste mali a na čo Boh povedal: ,Stačí!' Keby ste vedeli, vy, vdovci a vdovy, vidieť v smrti nie zoslabenie, ale povýšenie na dokonalosť rodičov! Byť matkou aj za zomrelú matku. Byť otcom aj za zomrelého otca. Byť dvoma dušami v jednej, prijať lásku k deťom zo studených pier zomierajúceho a povedať: ,Choď v pokoji, bez strachu o tých, ktorí pochádzajú z teba. Ja ich budem naďalej milovať za teba i za seba, milovať ich dvojnásobne, budem otcom i matkou a oni nebudú trpieť ako nešťastné siroty ani nepocítia vrodenú žiarlivosť, ktorú zakúšajú deti znovu ženatého či vydatého manželského partnera voči tomu alebo tej, kto zaujme sväté miesto matky či otca, ktorých Boh povolal do iného príbytku.'

20 Deti moje, moja reč sa chýli ku koncu, ako sa chýli ku koncu aj deň, ktorý sa už skláňa so slnkom k západu. Chcem, aby ste si zapamätali slová z tohto stretnutia na vrchu. Vryte si ich do sŕdc. Čítajte si ich často. Nech sú vaším stálym vodcom. A nadovšetko buďte dobrí k tým, čo sú slabí. Nesúďte, aby ste neboli súdení. Pamätajte si, že by mohla nastať chvíľa, keď by vám Boh pripomenul: ,Takto si súdil. Hoci si vedel, že je to zlé. Teda si spáchal hriech vediac, čo robíš. Teraz si odpykaj svoj trest.'

Láska je už odpustením hriechov. Majte lásku v sebe, k všetkým a k všetkému. Ak vám Boh dáva veľkú pomoc, aby vás udržal čistých, nepodľahnite preto pýche. Ale usilujte sa vystúpiť až na vrchol schodov dokonalosti a podajte ruku unaveným, nevedomým a tým, ktorí podľahli sklamaniam. Prečo tak pozorne hľadíš na smietku v oku svojho brata a nestaráš sa o to, aby si najprv vybral brvno z vlastného oka? Ako môžeš povedať svojmu blížnemu: ,Dovoľ, aby som ti vybral z oka túto smietku,' kým teba oslepuje brvno v tvojom oku? Nebuď pokrytec, synu. Vyber najprv brvno zo svojho oka a potom môžeš vybrať aj smietku z oka bratovi, aby si mu neublížil.

Tak ako nebuďte neláskaví, nebuďte ani nerozumní. Povedal som vám: ,Podajte ruku unaveným, nevedomým a tým, ktorí podľahli sklamaniam.' Ale ak je láska učiť nevedomých, povzbudzovať unavených, dávať nové krídla tým, čo si ich pre mnohé príčiny polámali, je nerozumné zjavovať večné pravdy tým, čo sú nakazení satanizmom, ktorí si ich prisvoja, aby predstierali, že sú prorokmi, aby sa votreli medzi jednoduchých ľudí, aby kazili, zvádzali z pravej cesty a svätokrádežne špinili Božie veci. Absolútna úcta, vedieť hovoriť a vedieť mlčať, vedieť uvažovať a vedieť konať, to sú čnosti pravého učeníka na získanie prozelytov a službu Bohu. Máte rozum a ak budete spravodliví, Boh vám dá všetko svoje svetlo, aby ste ho ešte lepšie využívali. Uvedomte si, že večné pravdy sú ako perly. A nikdy nebolo vidieť, že by niekto hádzal perly sviniam, ktoré majú žalude a páchnuce pomyje radšej než vzácne perly, ktoré by neľútostne pošliapali nohami, aby sa potom so zúrivosťou toho, komu sa vysmievajú, obrátili proti vám a roztrhali vás. Nedávajte sväté veci psom. To platí pre prítomnosť i pre budúcnosť.

21 Veľa som vám povedal, deti moje. Počúvajte moje slová. Kto ich počúva a uskutočňuje, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si vybral miesto na skale, keď si chcel postaviť dom. Určite sa namáhal pri stavbe základov. Musel pracovať s čakanom a sekáčom, zmozoľnateli mu ruky a unavil si chrbát. Ale potom mohol maltou vyplniť trhliny v skale a klásť na ňu pevné tehly ako na stavbe pevnosti a dom vyrástol pevný ako hora. Prišiel nečas, prietrž mračien, dážď spôsobil vyliatie riek, vietor hvižďal a vlny sa oborili o dom, ale ten všetkému odolal. Tak je to i s človekom, ktorého viera má pevný základ. No ten, kto len povrchne počúva a neusiluje sa vryť si moje slová do srdca, lebo vie, že keby podľa nich konal, musel by sa namáhať, znášať bolesť a vykoreniť mnohé veci, podobá sa človeku, ktorý si pre lenivosť a hlúposť postaví dom na piesku. Len čo nastane nečas, dom, ktorý bol rýchlo postavený, aj rýchlo spadne a hlupák sa smutne pozerá na rozvaliny a na svoje finančné zruinovanie. A tu ide o viac než o skazu, ktorá sa dá ešte s vynaložením nákladov a námahy napraviť. Ale tu, ak padne zle postavená budova ducha, už vám neostáva nič, čím by ste ju prebudovali. V druhom živote sa už nestavia. Beda tomu, kto sa tam predstaví s rozvalinami!

22 Skončil som. Teraz zídem k jazeru a požehnám vás v mene jediného a trojjediného Boha. Môj pokoj nech je s vami."

Ale zástup kričí: „Ideme s tebou. Dovoľ nám ísť! Nik nehovorí ako ty!" A nasledujú Ježiša, ktorý neschádza tou stranou ako vystupoval, ale opačnou, vedúcu do Kafarnauma.

Zostup je strmší, ale omnoho rýchlejší a rýchlo sa dostanú na úpätie vrchu, na zelenú rozkvitnutú nížinu.

(Ježiš vraví: „Pre dnešok stačí.

* Stačí, lebo MV tu začala písať prvé slová — potom preškrtnuté — z videnia nasledujúceho dňa.*

Zajtra...").
296