Pamiatka Posvätenia chrámu sv. apoštolov Petra a Pavla v Ríme-posvätená 18.novembra 1626
18.november
Posvätenie chrámov sv. apoštolov Petra a Pavla v Ríme.
Dnes oslavuje sv. cirkev, najmä v Itálii a v Rakúsko-Uhorsku, pamiatku posvätenia chrámov najväčších sv. apoštolov Petra a Pavla v Ríme.
Sv. Augustín hovorí (De civitate Dei 8. c. 27. a 22. c. 10.): «Staváme chrámy i oltáry a prinášame obetu — nie mučeníkom; lebo klaniame sa Bohu a nie mučeníkom. Či slýchaváme, že by kňaz pri oltáre, vystavenom nad telom mučeníka, obracal modlitby na tohoto jako na Boha? Či on asnáď hovorí, keď modlí sa pri oltáre týchto svätých: «Petre, Pavle, Cypriane, my prinášame obetu vám ?» Či sa neobetuje Bohu, ktorý učinil týchto svätých jako ľudí a mučeníkov a ktorý chcel vziať ich do neba ku blahoslavenstvu anjelov? «My nestaváme chrámy mučeníkom, jakoby boli bohami; staváme pomníky svätým jako ľuďom, ktorí, odobrali sa z tohoto sveta a ktorých duše žijú s Bohom. My nestaváme oltáry, aby srne obetovali na nich mučeníkom; obety naše prinášané bývajú Bohu mučeníkov, Bohu nášmu».
Prví kresťania stavali nad hrobami sv. mučeníkov oltáry a konali na nich najsvätejšiu obetu. Tak už priatelia sv. Ignáca, biskupa v Antiochii sýrskej, umučeného v Ríme roku 107, píšu iným kresťanským bratom: «Udali sme vám i deň i čas, aby sme sa sišli v ten deň a s týmto udatným bojovníkom Kristovým osvedčovali spoločnosť svoju». A kresťania zo Smyrny píšu o umučenom biskupovi svojom, sv. Polykarpovi (+ r. 166): «Schádzame sa, kedykoľvek možno, na tom mieste, kde sa nachádzajú kosti mučeníkov, ktoré sú nám drahokamy, aby sme slávili deň umučenia ich, jako upomienku na tých, ktorí zvíťazili v slávnom zápase, tak i preto, aby potomci nadobudli takým príkladom poučenia a upevnenia. Cirkevný dejepisec Eusebius rozpráva, že bolo starobylým obyčajom za času jeho (koncom tretieho a začiatkom štvrtého storočia) putovať ku hrobom sv. mučeníkov. A od začiatku štvrtého storočia povstávaly nad hrobami sv. mučeníkov kaplnky (arkosolie) a chrámy a v nich postupom času umiestené boly obrazy, ktoré predstavovaly skutky a mučenícku smrť ich. A už prví kresťania dobre rozoznávali najhlbšiu poklonu a najväčšiu úctu Božiu od pocty svätých. Kresťania zo Smyrny píšu po smrti sv. Polykarpa, že nepriatelia nedovoľovali brať kosti jeho, «aby snáď neodpadli od Ukrižovaného a nezapočali ctiť tohoto.» I odpovedajú rozhorlení kresťania: «Nevedia, že nemožno nám opustiť Krista, a že ctiť nemôžeme iného. Veď iba pred Ním, ktorý je Synom Božím, klaniame sa a padáme; ale právom milujeme mučeníkov a nasledovníkov Jeho.» A medzi hrobami, ktoré vždy požívaly najväčšiu úctu, ku ktorým sa ustavične putovalo, ktoré nesčíselné množstvo pravoverných kresťanov ľúbalo a slzami polievalo, sú hroby sv. apoštolov Petra a Pavla, z ktorých prvý bol umučený na vŕšku Vatikánskom v Ríme, a druhý na ceste, vedúcej do Ostie. Sv. Kajus, kňaz rimský, riekol v treťom storočí kacierovi Proklovi: «Hľa, ja môžem ukázať tebe i znaky víťazstva apoštolov! Môžeš ísť buď na Vatikán, buď na cestu Ostiaskú, nuž uzreš pomníky hrobové tých, ktorí kázňami svojimi založili cirkev Ježišovu.»
Najväčší a najdôležitejší chrám v Ríme je ten, ktorý posvätený bol na vŕšku Vatikánskom pod menom sv. Petra. Na tomto m.'este stály driev dva pohanské chrámy,venované bôžkovi Apollovi a bohyni Cy-bele, matke vraj všetkých bohov. Konštantín vyvolil toto miesto pre najväčší chrám; lebo tu bol umučený sv. Peter a pochovaný. V ten deň, v ktorý chcel položiť základný kameň k novému chrámu nad hrobom sv. Petra, odložil zbožný Konštantín purpur a korunu, vyhrabal sám jamu na základ a vyňal dvanásť košov zeme k úcte dvanástich apoštolov. Sv. ostatky boly vyzdvihnuté a uložené do striebornej rakve a tá bola zase zavrená do rakve z pozlátenej medi, na ktorej skvel sa zlatý kríž, ťažký 150 funtov rimských. Pápež Sylvester posvätil ten vystavaný chrám dňa 18. novembra roku 324. Cisár Konštantín Veľký obetoval na hrobe sv. Petra drahocenné poklady v zlate a drahých kameňoch, jako i zbožná matka jeho sv. Helena, i nástupníci jeho. Behom storočí bol obohatený ešte väčšími pokladanú: tak mal domy v meste Antiochii, v Tarsuse v Cilicii, v Tyruse, a pozemnosti pri meste Alexandrii v Egypte a na Eufrate. Okrem toho mal dôchodky, ktoré dostával od rozličných kupeckých obchodných článkov (špecerají) egyptských a východných. Všetky chrámy v Ríme maly vtedy okolo 18.000 dukátov príjmov, z ktorých väčšia časť náležala tomuto najväčšiemu domu Božiemu. Príjmy chrámu vynakladané bývalý na ozdobu a udržanie jeho, jako i na iampy a kadidlá, ktoré horievali dňom i nocou vo strieborných a zlatých nádobách.
Modlitba sv. Augustína.
Modlitba cirkevná.
Bože, ktorý každoročne obnovuješ nám pamiatku posvätenia sv. chrámu Svojho a zachovávaš nás, aby sme prítomní byť mohli zdraví v ňom pri tajomstvách Tvojich: vyslyš prosby ľudu Svojho a učiň, aby sa radovať mohol zo šťastného obdržania týchto, ktokoľvek príde prosiť o milosti Tvoje do tohoto chrámu. Skrze Pána nášho, Ježiša Krista. Amen.
18. november | Posviacka bazilík sv. Petra a Pavla, apoštolov
Obraz nebeského Jeruzalema. — Obidve baziliky vystavil Konštantín Veľký (†337). Terajšia bazilika sv. Petra bola vybudovaná podľa plánov Bramanteho a Michelangela a pápež Urban VIII. ju konsekroval 18. novebra 1626. Bazilika sv. Pavla v roku 1823 vyhorela do tla, podľa pôvodného tvaru novovystavenú konsekroval Pius IX. 10. decembra 1854, ale výročie konsekrácie obidvoch veľsvätýň určil na dnešný deň.
VÝROČIE POSVÄTENIA BAZILÍK SV. PETRA A PAVLA
Rímske baziliky sv. Petra vo Vatikáne a sv. Pavla za hradbami patria medzi najstaršie a najväčšie kresťanské chrámy. Podľa dobre doložených historických prameňov sú nad hrobmi apoštolských kniežat, a preto sa v kresťanskom svete tešia osobitnej úcte.
Spomenuté chrámy patria medzi tzv. patriarchálne baziliky. Okrem nich sú to baziliky Najsvätejšieho Spasiteľa (rímsky katedrálny chrám, známy pod menom sv. Ján v Lateráne alebo Lateránska bazilika), ďalej Santa Maria Maggiore a sv. Vavrinec za hradbami. Mimo Ríma pápeži priznali titul patriarchálnej baziliky dvom asiským chrámom: v r. 1756 Benedikt XIV. bazilike sv. Františka a v r. 1909 sv. Pius X. bazilike Panny Márie Anjelskej.
Patriarchálne baziliky sa nazývajú aj "väčšie" - "Basilica maior". Ostatné kostoly, ktorým pápež udelí titul baziliky, sa nazývajú "menšie" - "Basilica minor".
A teraz k apoštolským patriarchálnym bazilikám.
Bazilika sv. Petra vo Vatikáne
Pápež Július II. si želal postaviť baziliku v podobe gréckeho rovnoramenného kríža. Po Bramanteho smrti pokračoval v stavbe Rafael, ktorý chcel zmeniť pôdorys do tvaru latinského kríža s jedným predĺženým ramenom. Jeho nástupca Michelangelo sa znovu vrátil k podobe gréckeho kríža a pre kupolu sa inšpiroval florentskou kupolou architekta Bruneleschiho. Michelangelo sa však nedožil dokončenia tohto veľdiela. Jeho stavbu s určitými úpravami dovŕšili architekti Vignola, della Porta, Fontana a Maderno, ktorý podľa želania pápeža Pavla V. (1605-1621) hlavnú loď predlžil do podoby latinského kríža.
Dokončenú vatikánsku baziliku sv. Petra posvätil 18. nov. 1626 pápež Urban VIII. na 1300. výročie posvätenia prvého chrámu.
Bazilika sv. Pavla za hradbami
Po bazilike sv. Petra je to najväčší rímsky chrám. Cisár Konštantín Veľký (+337) ho dal postaviť nad hrobom sv. Pavla. Cisár Valentinián II. ho r. 386 rozšíril a Honórius (395-423) ho prestavil a obnovil. V r. 1823 hlavnú loď zničil požiar. Pápež Lev XII. (1823-1829) sa dal hneď do obnovy baziliky. Práce dokončili za pontifikátu Pia IX. v r. 1854. Chrám posvätil sám pápež 10. decembra toho istého roku.
Od 12. storočia sa výročie posvätenia týchto apoštolských bazilík slávilo pre každú osobitne, ale od čias pápeža Pia IX. sa pripomína spoločne 18. novembra.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
posviacka bazilík svätých apoštolov Petra a Pavla
18. novembra, nezáväzná pamiatka
Postavení:
Dátum posvätenia 1626
ŽIVOTOPIS
Podobne ako aj sviatok apoštolov Petra a Pavla (pam. 29. 6.) je aj výročie im zasvätených pápežských bazilík v Ríme oslavované spoločne. Boli vystavané v 4. storočí po skončení veľkých prenasledovaní a posvätili ich pápeži Silvester I. a Siricius. Dátum zavedenia výročnej oslavy sa udáva rozporuplne. Breviár uvádza spoločné slávenie už od 11. storočia, hoci na mnohých miestach je uvedený začiatok slávenia o storočí neskôr a Msgre. Prof. Dr. Jaroslav Nemec zavedenie sviatku posvätenia stotožňuje s posvätením súčasnej podoby chrámov; Svätopeterskej baziliky (po prestavbe v 15. stor.) posvätenej 18. 11. 1626 av prípade baziliky sv. Pavla (po obnovení požiarom zničenej r. 1823) posvätenia 10. 12. 1854.
Pripomeňme si aj prvé posvätenie Vatikánskeho pahorku utrpením svedkov viery v Krista. Bazilika sv. Petra tu bola postavená nad jeho hrobom podobne ako sv. Pavla za hradbami, kde až po roku 2002 bol pod hlavným oltárom odhalený Pavlov sarkofág. Rímske chrámy týchto apoštolov sú symbolmi samotnej cirkvi a Peter s Pavlom sú označovaní za jej stĺpy.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
STĹPIKY CIRKVI
Tými sú Peter, na ktorom Kristus vybudoval svoju cirkev s prísľubom, že ju pekelné mocnosti nepremôžu (porov. Mt 16,18) a Pavol, ktorého Kristus vyvolil za „nástroj“ – nositeľa radostnej zvesti pohanom, kráľom a Izraelitom (porov. Sk 9 ,15). S ich životopisom sme sa zoznámili pri dátume ich sviatku a dnes vzhliadame k velebným stavbám nad ich hrobmi, im zasväteným pápežským (predtým „patriarchálnym“) bazilikám. Slúži na Božiu oslavu aj pre našu cestu k Bohu. Medzi milosťami, ktoré tu možno tu dostať, sú aj plnomocné odpustky pri dodržaní základných podmienok. Hroby apoštolov boli od začiatku cieľom mnohých pútnikov.
Apoštol Peter bol ukrižovaný hlavou dole v roku 64 alebo 67, pri via Aurelia, pri Apolónovom chráme, oproti Neronovmu palácu. Kresťania ho po snetí z kríža pochovali neďaleko cirku a okolo jeho hrobu pri via Cornelia postupne vyrástlo rozsiahle pohrebisko, objavené pri archeologických vykopávkach pod hlavnou loďou dnešnej vatikánskej baziliky.
Cisár Konštantín v súvislosti so stavbou baziliky rozhodol zrušiť časť pohrebiska a zeminou z vrcholu pahorku vyrovnať terén. Nedokončenú stavbu po troch rokoch od jej začatia pápež Silvester I. 18. 11. 326 vysvätil. Bol budovaný monumentálny päťloďový chrám o pôdoryse latinského kríža (140m x 63m). Jeho pôvodná podoba vydržala do r. 1450. Prestavba baziliky za Mikuláša V. bola uznaná ako nutná a došlo k rekonštrukcii, s ponechaním záveru baziliky. O päťdesiat rokov neskôr pápež Július II. započal s novou stavbou, ktorá trvala viac ako sto rokov. Prácu zveril Donatovi Bramantemu a osobne položil 18. 4. 1506 základný kameň. Kupola bola dokončená r. 1590 Giacomom della Porta a po ďalších 20 až 30 rokov Maderno budoval fasádu a pozdĺžnu loď, ktorá by približne zodpovedala pôdorysu chrámu pôvodnej baziliky, najmä jej predchádzajúcej rozlohe.
Nad Petrovým hrobom je pápežský oltár a nad ním Berniniho 29 metrov vysoký bronzový baldachýn z r. 1633. Kaplnka Confessio (vyznanie) s 95 večnými svetlami, pred oltárom, je vchodom ku hrobu sv. Petra.*
V apside za hlavným oltárom je katedra sv. Petra od Berniniho s uchovávanými zvyškami stoličky používanej sv. Petrom za jeho pobytu u rímskeho senátora Pudentia. Katedru zdobí dvojica sôch západných aj dvojica východných cirkevných otcov: sv. Ambróza, Augustína, Atanáša a Jána Zlatoústeho.
Celú baziliku si v súčasnosti môžeme pozrieť pomocou virtuálnej prehliadky podobne ako aj baziliku sv. Pavla** (cez adresy v poznámke).
Apoštol Pavol bol sťať mečom roku 67 na južnom okraji Ríma pri Ostijskej ceste, kde za Konštantína Veľkého bola postavená menšia bazilika s trapistickým kláštorom "Tre Fontane". Stavbu veľkej svätyne tu začal budovať cisár Valentinián II. r. 368. Dokončená bola asi r. 395 za cisára Honoria az r. 402-3 je dochovaný popis hovoriaci o drevených a pozlátených stropoch, o mramorových stĺpoch, štyroch kolonádach oddeľujúcich lode baziliky aj o mozaikovej výzdobe s rastlinnými motívmi.
V noci z 15. na 16. 7. 1823 došlo k požiaru tejto baziliky (zhoreli strechy, zrútila sa ľavá stena hlavnej lode vrátane stĺpov a tie, ktoré žiaru odolali, boli príliš poškodené) a obnovenie po požiari trvalo 31 rokov.
V septembri 1824 sa stal architektom na rekonštrukciu baziliky Giuseppe Valadier, ktorý zamýšľal pootočiť hlavné priečelie o 90 stupňov a zmeniť hlavnú loď pôvodnej baziliky. Po roku sa pápež rozhodol pre rekonštrukciu starej baziliky a vedenie prác bol poverený Pasquale Belli.
Hlavný oltár pod reštaurovaným cibóriom posvätil 5. 10. 1840 pápež Gregor XVI. V tom čase bolo na svojich miestach 58 z 80 stĺpov a pracovalo sa na novej zvonici, dokončenej až o 20 rokov neskôr. Obnovenú baziliku posvätil v decembri 1854 Pius IX.
Archeologické výskumy v r. 1838 odhalili, že nad pôvodným hrobom apoštola bolo čoskoro vybudované malé mauzóleum v podobe asi tri metre širokej dosky umiestnenej na sokli, v ktorom bol otvor chránený mrežou. Tá bola nájdená pod hlavným oltárom baziliky svätého Pavla.
Prieskumom pod týmto oltárom v roku 2002 Ján Pavol II. poveril zvláštnu komisiu a vo februári 2005 bolo zverejnené, že archeológovia odkryli hrob sv. Pavla. Došlo k odhaleniu mramorového sarkofágu apoštola Pavla, s otvorom na hornej doske, ktorý slúžil na priamy kontakt relikvií s oltárom i na vkladanie rúšok, predmetov, ktoré sa dotykom pozostatkov apoštola stali uznávanými ako dotýkané relikvie. Sarkofág je asi 120 cm vysoký a 255 cm dlhý. Bol zaliaty betónom a podobným materiálom, preto nebol vidieť. Nad ním 40-45 cm ležala roztrieštená mramorová doska, potvrdzujúca autenticitu hrobu, v ktorej boli vyryté slová Pavol apoštol mučeník.
Chrám za hradbami vydáva svedectvo o utrpení a smrti apoštola, ktorý o sebe mohol povedať: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20)
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Apoštolovia Peter i Pavol, povolaní Ježišom, dosiahli splnenie úloh pre veľkosť lásky k Pánovi aj napriek veľkým utrpeniam na ceste. Na splnenie toho, čo Ježiš odo mňa očakáva, potrebujem žiť podobnou láskou a za ňu budem častou strelnou modlitbou prosiť.
Bože, veď svoju cirkev, aby pod ochranou svätých apoštolov Petra a Pavla išla cestou, ktorú jej ukázali, a na ich príhovor jej stále dávaj milosť, potrebnú na jej rast. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Veru
( záverečná modlitba z breviára)
POZNÁMKA
*Hrob sv. Petra objavili archeológovia pod hlavným oltárom r. 1939. Jeho autenticitu preukázala antropologická analýza z r. 1956, patológovia aj nápis „Petrus eni.“ Ako uvedené v texte pri sviatku v júni, ide o všetky kosti 60-70-ročného muža. , okrem chodidiel (ktorá bola odrezaná pri skladaní ukrižovaného hlavou dole).
18. novembra: výročie posviacky bazilík sv. Petra a sv. Pavla, apoštolov
Komentár k evanjeliu na sviatok výročia posviacky bazilík svätého Petra a svätého Pavla. „Buďte si istí, že som to ja, nebojte sa. Peter mu odpovedal: Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode“. Dnešný sviatok je dôvodom ďakovať Bohu za vieru, ktorú nám dal v Petrovi, aby sme prostredníctvom pápeža riadili loď Cirkvi.
Evanjelium (Mt 14, 22-33)
A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli:
„Mátoha!“ A od strachu vykríkli.
Ale Ježiš sa im hneď prihovoril:
„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“
Peter mu povedal:
„Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“
On povedal: „Poď!“
Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol:
„Pane, zachráň ma!“
Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu:
„Maloverný, prečo si pochyboval?“
A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli:
„Naozaj si Boží Syn!“
Komentár
Počas svojho života na zemi si Ježiš vždy našiel čas na modlitbu, aj keď sa zdalo, že plány sa komplikujú. V scéne, na ktorú sa dnes pozeráme, vidíme, ako s božskou prezieravosťou prikazuje učeníkom, aby nastúpili do člna a išli pred ním, zatiaľ čo on posiela zástup preč. Jeho skutočným cieľom však bolo byť sám so svojím Otcom.
To, čo nasleduje v tú noc, je druh viery, ktorej hlavným hrdinom je Peter.
Učeníci zápasili s protivetrom a rozbúreným morom. To sa stáva, keď sa odvrátime od Pána a ocitneme sa zmietaní vlnami neistoty a skľúčenosti.
Je to niečo, čo Boh predvídal, aby sa s nami opäť stretol: „Nebojte sa, Ja som“, hovorí, pričom používa meno, ktoré Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj (Ex 3, 14). V tejto chvíli sa Peter vo svojej veľkej viere chopí bláznivej iniciatívy a ide za Majstrom: „Rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode“.
Naučil sa to od neho: „Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrchu: ,Zdvihni sa a hoď sa do mora,‘ a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to“ (Mk 11, 23). Peter tu neprosí o to, aby bol vrch hodený do mora, ale aby sa v ťažkej chvíli vrátil k Ježišovi. A tak pred užasnutými očami svojich spoločníkov začína kráčať po vode.
Akú radosť mal Ježiš, keď videl tento skutok hlbokej viery kniežaťa apoštolov! Skutky viery sú jednou z vecí, ktoré Ježiša ohurujú: „Aká veľká je tvoja viera“ (Mt 15, 28).
Niečo však tomuto prejavu viery chýbalo a Peter sa začal potápať? Až kým nezakričal: „Pane, zachráň ma“.
Pravá viera nie je ovocím našich vlastných síl, ale niečím, čo pochádza z Božej ruky, ak sa k nemu modlíme a zverujeme sa mu. A „Ježiš hneď vystrel ruku“, „zachytil ho“ a povedal mu: „Človek malej viery“. Tón týchto slov nie je tónom sklamania, ale povzbudenia: „Peter, obdivoval som tvoj skutok veľkej viery, ale nezabudni, že bezo mňa nemôžeš nič urobiť“. A hneď sa utíšil vietor.
Dnes je dobrý deň na to, aby sme ďakovali Bohu za základ viery, ktorý nám dal v Petrovi, cez ktorého kormidluje loď Cirkvi.
Výročie posviacky bazilík sv. Petra a sv. Pavla
Sviatok: 18. november
Liturgické slávenie: Ľubovoľná spomienka
Podľa tradície sv. apoštola Petra pochovali hneď po jeho mučeníckej smrti na Vatikánskom vŕšku a sv. Pavla na Ostijskej ceste. Vatikánsky vŕšok sa vtedy nachádzal za hradbami mesta. Na rozkaz cisára Konštantína Veľkého vystavali v roku 324 nad hrobom sv. Petra veľký chrám. V polovici 15. storočia hrozilo, že táto prvá bazilika sa zrúti, a tak sa pápež Mikuláš V. rozhodol odstrániť ju a na jej mieste postaviť novú. Stavbu začal stavať Bernardo Rosselino v roku 1452. Po smrti sa práce zastavili. Pokračovali až v roku 1506. Vtedy pápež Július II. požehnal základný kameň baziliky, ktorú projektoval Bramante. Chrám mal mať tvar rovnoramenného gréckeho kríža. Po smrti Bramanteho sa stavby ujal Rafael. Ten chcel pozmeniť pôdorys do tvaru latinského kríža (s dlhším dolným ramenom). Následne po ňom sa Michelangelo vrátil k podobe gréckeho kríža. Pri projekte kupoly sa inšpiroval florentskou Bruneleschiho kupolou. Pod Michelangelovým vedením stavba rýchlo napredovala. Po jeho smrti (1564) kupolu dokončili architekti Vignola, della Porta a Fontana, ktorí sa však od pôvodných nákresov odchýlili. Pápež Pavol V., ktorého meno je vytesané na fasáde baziliky, sa vrátil k tvaru latinského kríža. Bazilika bola posvätená 18. novembra 1626, na 1300. výročie posvätenia prvého chrámu. Posvätil ju pápež Urban VIII.
Chrám sv. Petra je najväčším kresťanským chrámom na svete. Stavali ho sto rokov. Jeho dĺžka je 187 metrov (s portikom 211,5 m), šírka 137 metrov, kupola sa týči do výšky 119 metrov. Celková plocha vnútorného priestoru je 21 000 m2. V chráme sa nachádza 44 oltárov, v podzemí je ich ďalších 11, v sakristii 3. Ďalej je tam 40 bronzových, 96 mramorových, 161 travertínových a 90 sadrových sôch; 229 mramorových stĺpov, 16 bronzových a 503 travertínových. Mnoho pozostatkov mučeníkov, pápežov a svätých sa nachádza sčasti v samotnom chráme a sčasti v kryptách. Hrob sv. Petra sa nachádza pod hlavným oltárom. Pred chrámom sa nachádza nádherná a mohutná Berniniho kolonáda. Pozostáva z 284 stĺpov v štyroch radoch a dvoch polkruhoch. Na vrchu sa nachádza 164 sôch. Je postavená do tvaru elipsy so šírkou 240 metrov.
Druhým najväčším kresťanským chrámom je bazilika sv. Pavla za hradbami. Postaviť ju dal tiež cisár Konštantín Veľký nad hrobom sv. Pavla. Rozšírili ju za cisára Valentiniána v roku 386. Cisár Honorius ju prestaval a obnovil. Bola to veľkolepá päťloďová stavba. Mala mnoho stĺpov, mozaík, fresiek. V roku 1823 ju schvátil obrovský požiar. Zapríčinila to neopatrnosť klampiarov, ktorí opravovali strechu. Nechali tam dve panvy so žeravým uhlím. Práve v tom čase zomieral pápež Pius VII. Oheň zničil mnoho drahocenností, nádhernú svätyňu, strop sa zrútil. Hrob apoštola Pavla však zostal neporušený, takisto aj víťazný oblúk s apsidou. Pápež Lev XII. (1823-1829) hneď po svojom nástupe na pápežský stolec vyzval celý kresťanský svet prispieť k stavbe nového chrámu. Pápež Gregor XVI. (1831-1846) sa pustil do stavby. Vďaka nadšeniu a úsiliu mohol 5. októbra 1831 posvätiť krížnu loď, hlavný oltár a sláviť tam prvú sv. omšu. Chrám bol dokončený za pápeža Pia IX. (1846-1878). Začiatkom 20. storočia postavili pred chrámom štvorhranné nádvorie uzavreté radmi 150 stĺpov. Terajšia bazilika má rozmery pôvodnej, takisto aj pôdorys je takmer rovnaký. Jej dĺžka je 131 metrov, šírka 65 metrov a výška 24,5 metra. Na stenách sa nachádza tridsaťšesť fresiek, znázorňujúcich výjavy zo života sv. Pavla. Pod nimi a v bočných lodiach sa nachádzajú portréty všetkých pápežov. Popri stenách sú sochy apoštolov. Okrem toho je tam mnoho iných symbolov a umeleckých stvárnení biblických výjavov a svätých. Nad hlavným oltárom je baldachýn, slávne cibórium, postavené v roku 1285 Arnolfom di Cambio v gotickom štýle. Pod oltárom sa nachádza mramorový relikviár s ostatkami sv. Pavla. Bazilika bola posvätená pápežom Piom IX. na záver slávnosti vyhlásenia článku viery o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie dňa 10. decembra 1854 v prítomnosti mnohých biskupov celého sveta, ktorí sa zúčastnili Prvého vatikánskeho koncilu. Pápež nariadil, aby sa výročie posviacky baziliky slávilo spolu s výročím posviacky Baziliky sv. Petra 18. novembra.