Papua-Nová Guinea si dala Svätú Trojicu a kresťanstvo do ústavy. Katolícki biskupi to však považujú za zbytočné! Majú potomkovia ľudožrútov viac rozumu ako preláti?
Pokiaľ sa chce niekto presvedčiť nakoľko sú vzdialení súčasní katolícki predstavitelia od učenia katolíckej Cirkvi, ktorá ešte v 50. rokoch 20. storočia hlásala vládu Krista Kráľa nad národmi a začlenenie katolíckeho kresťanstva do štátnych zriadení a administratívy, tak nech nasmeruje svoju ctenú pozornosť na to, čo sa stalo počas marca v Papue-Novej Guinei.Poslanci miestneho parlamentu sa rozhodli vyhlásiť Papuu za kresťanský štát, začleniť kresťanské náboženstvo ako štátom podporované explicitne do ústavy, pričom text doplnili o vymenovanie osôb Svätej Trojice ako zdroja moci a autority.
The Pillar | Substackp/papua-new-guinea-officially-declares
Samozrejme, vzhľadom na to, že väčšinu obyvateľstva tvoria protestanti a katolíkov je len 27 % občanov, tak ostentatívne politické prihlásenie sa ku kresťanstvu nemá pravovernú formu. Avšak čo by sme mohli čakať v tejto pohnutej a zvrátenej dobe. Katolíci môžu byť radi, že sa našiel aspoň nejaký štát, obývaný aj katolíkmi, ktorý si v súčasnosti zakotvil kresťanskú vieru ako fundament štátneho a spoločenského života.
Parlamentné hlasovanie o novele ústavy sa uskutočnilo 12. marca, ústava bola prijatá 80 hlasmi za a iba štyrmi proti. V jej preambule sa teraz uvádza, že ľud Papuy-Novej Guiney uznáva „Boha Otca, Jeho Syna Ježiša Krista a Ducha Svätého ako nášho Stvoriteľa a Udržiavateľa celého vesmíru a zdroj našej moci a autority, delegovanej národu a všetkým ľuďom v geografickej jurisdikcii Papuy-Novej Guiney“. Zároveň bolo Sväté Písmo uznané za oficiálny národný symbol.
Premiér James Marape, príslušník sekty Adventistov siedmeho dňa, zarytý zástanca reformy, vyhlásil, že ide o najvyššiu formu potvrdenia úlohy, ktorú kresťanské náboženstvo zohralo pri rozvoji jeho vlasti. Má to byť aj podnet, vďaka ktorému sa má podľa predstáv politikov a vlády Papuy-Novej Guiney zmeniť ich vlasť na „najbohatšiu černošskú kresťanskú krajinu na planéte“.
Túto víziu krajiny, kde prosperitu sprevádzajú a podporujú kresťanské hodnoty, privítali mnohí obyvatelia, najmä tí, ktorí veria, že viera môže pomôcť vytvoriť spravodlivejšiu a prosperujúcejšiu spoločnosť.
Za zakladateľa modernej Papuy-Novej Guiney je považovaný černošský katolícky politik Sir Michael Thomas Somare, ktorý je nazývaný „otcom národa“.
Paradoxne a šokujúco sa však ozvali proti novele ústavy katolícki predstavitelia! Portál KAI píše:
„Zmena preambuly ústavy však vyvoláva aj výhrady, najmä na katolíckej strane. Hoci existuje zhoda na myšlienke kresťanskej krajiny, samotná deklarácia je považovaná za dosť zbytočnú, najmä preto, že už spomínaná preambula sa riadi „kresťanskými princípmi“ a viera je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou národnej mentality.“
Vskutku neoddeliteľnou? Vieme predsa dobre z vlastnej domácej skúsenosti, že kresťanskú vieru je možné veľmi ľahko od „národnej mentality“ oddeliť. Najmä, keď na tom spolupracujú katolícki predstavitelia podporujúci ignorovanie vlády Krista Kráľa nad národmi, adorujúci sekulárny štát, liberálnu demokraciu a ďalšie pokrokové lahôdky.
Je vskutku typické pre súčasný ideový chaos, že nakoniec sú to katolícki predstavitelia, kto nemá záujem na začlenení kresťanstva do ústavy! Možno ešte keby tak papuánski poslanci hlasovali za synodálnu cestu v ústave…
Len toto odmietnutie však katolíckym predstaviteľom zrejme nestačí. Biskupi Papuy-Novej Guiney nielenže zdieľajú názor, že samotná deklarácia je zbytočná, ale vyjadrujú navyše ešte aj názor, že skutočnými problémami krajiny sú – korupcia a sociálna nerovnosť. Presne v duchu liberálnych mimovládok, ktoré donekonečna vyťahujú obľúbené populistické karty korupcie a nerovnosti vždy, keď treba riešiť podstatné morálne a hodnotové veci. V liste papuánskych katolíckych biskupov, ktorým vyjadrili podľa portálu The Pillar biskupi svoj nesúhlas so zmenou ústavy, sa píše:
„Zatiaľ čo Papua-Nová Guinea už má Bibliu v Snemovni od roku 2015 a chváli sa tým, že v nej žije viac ako 90 % kresťanov, nevidíme žiadne zníženie korupcie, násilia, nezákonnosti a urážlivého vedenia parlamentných diskusií.“
– Zato v sekulárnej a liberálno-demokratickej Európe a Amerike áno? Tam nevidíme ani jedno, ani druhé. V Papue vidia aspoň Sväté Písmo a národ hlásiaci sa ku kresťanstvu.
Podľa biskupov však riešenie problémov „nespočíva v odmietnutí našich tradícií (je myslený pohanský folklór; pozn. red.), v transformácii na konfesionálny štát, v presadzovaní náboženského fundamentalizmu, kresťanského nacionalizmu alebo ideológie tohto druhu.“
Samozrejme, ide najmä o riešenie problémov… Považujeme však všetci za problémy to isté? Bohužiaľ z európskej skúsenosti už vieme, že moderní biskupi sa nielenže rozchádzajú s katolíckou minulosťou v tom, ako riešiť problémy, ale aj v tom, čo vlastne za problémy považujú. Najnovšou módou v Európe napríklad je tvrdenie, že nedostatok kňazských povolaní vlastne nie je problém, ale dar Ducha Svätého, ktorý chce, aby sa viac do riadenia Cirkvi zapojili laici. Ako vidíme aj vyššie: problémy katolíckych predstaviteľov a predstaviteľov sekulárnej ideológie sa stali totožnými, a to čo Cirkev považovala za problém kedysi – náboženská a ideová odluka štátu od kresťanstva a Cirkvi, to sa stalo problémom len pre marginálne kresťanské skupiny, vrátane menšiny katolíkov. Je možné, že nakoniec jediným skutočným problémom pre súčasných cirkevných predstaviteľov, je už práve len ten konfesionálny kresťanský štát, tradičná morálka a viera.
Bývalý generálny tajomník Biskupskej konferencie Papuy-Novej Guiney, don Giorgio Licini, o tom napísal dokonca špeciálny kritický článok pre Asia News, v ktorom novelu ústavy široko spochybnil. Okrem iného napísal aj toto múdro:
„Obyvatelia starého kontinentu (to znamená Európy; pozn. red.) žili po stáročia v konfesionálnych štátoch a mysleli si, že spojenectvo trónu a oltára je najlepšou formou politickej organizácie a sociálnej súdržnosti. Anglický kráľ je dodnes hlavou Anglikánskej cirkvi. Teraz si uvedomujeme, že to mohlo byť dobré pre trón, ale oltár prišiel dosť skrátka. Kresťanské cirkvi na Západe si už dávno uvedomujú, že kritické a nezávislé spolužitie so štátom je efektívnejšie a správnejšie ako falošné manželstvo (medzi trónom a oltárom; pozn. red.).“
SINGAPORE Singapore verso il voto tra ricambio …news-en/Beyond-Papua-New-Guinea-as-a-Christian-country-62708.html#google_vignette
Odhliadnuc od toho, že tieto výroky zodpovedajú do značnej miery odsúdeným bludom zo Syllabu omylov Pia IX., v ktorom sa jasne hovorí, že požiadavka oddelenia štátov od kresťanskej viery je bludná, je až s podivom, ako Licini klame ohľadom „efektívnosti“ sekulárneho spolužitia medzi sekulárnym štátom a Cirkvou.
Vskutku, pokiaľ je plodom tejto „efektívnosti“ všadeprítomná potratová legislatíva, štátom podporované sexuálne deviácie, šikanovanie a útlak kresťanstva, rozvrat všetkých tradičných morálnych hodnôt, tak si neviem predstaviť, ako by ešte mohlo vyzerať spolužitie neefektívne. Je vôbec možné, že nejaký cirkevný predstaviteľ porovnáva hnus súčasnej sekulárnej stoky a dobu spolupráce kresťanského štátu s Cirkvou a vychádza mu z toho táto moderná sociálna močovka ako „efektívnejšia“? Čo vôbec môžeme ešte čakať od týchto verných služobníkov a apoštolov liberálnej demokracie, pluralizmu a multikulturalizmu?
Licini dokonca spochybňuje aj samotnú vieru jednoduchých papuánskych protestantov, že prihlásenie sa štátu a národa ku kresťanstvu v ústave môže stimulovať pozitívny rozvoj krajiny. Názor, ktorý sprevádzal misionársku prácu počas celého stredoveku aj novoveku, názor, ktorý stál aj na počiatku christianizácie Papuy – že národ, ktorý sa prihlási k Bohu, Svätej Trojici a ku kresťanstvu bude Bohom požehnaný, je v očiach katolíckeho predstaviteľa Liciniho nezmyslom:
„Človek si, aj keď nerád,musí myslieť, že to bol v skutočnosti akt zúfalstva a klamu. V skutočnosti sa to neprijalo kvôli vážne presvedčeným a skutočne praktizujúcim kresťanom, vrátane katolíkov. A čo budú robiť tradičné hlavné cirkvi, teraz neustále oslabované a možno zúfalo túžiace po morálnej a finančnej podpore zo strany vlády; alebo turíčne skupiny, presiaknuté náboženskou ideológiou a zvyškami cargo kultu, falošne uisťujúce ľudí o duchovnej pravosti, materiálnej prosperite a pokroku, keď žiadny nikdy nepríde?“
Zaiste zaujímavá úvaha. Transformujeme si tento typ uvažovania do inej roviny: Čo budú robiť predstavitelia Cirkvi, keď povedali rodinným príslušníkom chorého človeka, aby sa modlili za jeho uzdravenie a on nevyzdravie? Rezultát by mal potom znieť: radšej sa ani nemodlime, lebo by to mohlo nevyjsť? Analogicky: radšej sa k Bohu oficiálne nehlásme, s tým, že to bude národu a štátu na prospech, lebo náhodou to nevyjde a čo potom? Potom asi vôbec nemáme vkladať žiadnu dôveru a nádej v Boha (podobne ako počas slávneho covidu) a vieru, lebo to môže náhodou stroskotať.
Kedysi sa však pri takomto neúspechu neusudzovalo na chybu v Bohu, ani v náboženstve, ale na nejaký závažný dôvod, pre ktorý Boh trestá aj tých, ktorí sa k nemu hlásia. Licini však namiesto priority Boha a kresťanskej viery v živote štátu, ponúka čisto svetskú zmes pragmaticko-sekulárnych floskúl:
„Aby sa krajina mohla správne rozvíjať, musí nájsť rovnováhu medzi tradičnými zvykmi a hodnotami, modernou technológiou a infraštruktúrou a základnými kresťanskými hodnotami. Primárne ciele sú podporovať čestnosť, integritu a spoluprácu; podporovať hospodárstvo, ktoré vytvára udržateľnú dlhodobú zamestnanosť prostredníctvom výroby produktov, ktoré Papua-Nová Guinea v súčasnosti dováža; riešiť aktuálne problémy dopravy, elektriny, vody a komunikácií vrátane takmer neexistujúceho sektora verejnej dopravy. Inak všetko nasvedčuje tomu, že do roku 2029 bude Papua-Nová Guinea pravdepodobne chudobnejšia, nie bohatšia ako pred desiatimi rokmi.“
Kde sme už všetky tieto stokrát obohrané rečičky len počuli? Nebudujeme v Európe túto zdravú, racionálnu, sekulárnu spoločnosť už celé desaťročia, či už liberálnu, marxistickú alebo neomarxistickú? A máme čo? Zvrátenú, zhovädilú spoločnosť, ktorá sa blíži svojím morálnym rozkladom k novopohanskému kanibalizmu, z ktorého práve kresťanstvo Papuáncov kedysi vytrhlo.
No ale zato máme, poviete si, vyriešené aktuálne problémy „dopravy, elektriny, vody a komunikácií“. Alebo, žeby už ani to nie tak celkom a naopak: stále viac sa zmráka aj nad našou údajnou a perverznou prosperitou?
Aj tu platí to, čo vedeli už naši predkovia: „Bez Božieho pomáhania, márne naše namáhania“. A je zbytočné sa vyhovárať na to, že Boha ctíme v našich srdciach a netreba ho ctiť v štáte. Pokiaľ by stačilo ctiť Boha v srdciach, tak načo by boli chrámy, načo bohoslužby a načo samotní cirkevní predstavitelia, ktorí sa tak ostentatívne vzpierajú akémukoľvek oficiálnemu prihláseniu sa štátu ku kresťanstvu, o pravej katolíckej viere ani nehovoriac?
Bohužiaľ, to, čo kedysi vedeli naši predkovia a čo ešte stále aspoň vzdialene tušia protestantskí potomkovia papuánskych ľudožrútov, to už predstaviteľom súčasnej synodálnej Cirkvi evidentne uniká.
Papua-Nová Guinea si dala Svätú Trojicu a …