Svätý ...I M R I CH -uhorský princ...roztrhal ho veľký diviak -sviatok 5.november
Svätý ...I M R I CH ...uhorský princ,ktorého dohrýzol diviak -sviatok 5.november
nar.1007 -2.septembra r.1031 -na následky zranení diviakom
Smutný,tragický príbeh mladého,korunného princa Imricha uhorského...Od mala bol vychovávaný jeho svätým učiteľom Gerardom k veľkej zbožnosti a láske k Bohu a túžil zasvätiť svoj život službe Bohu ako mních...ale záujmy kráľovstva si vyžadovali iný smer...a toho sa mladý princ veľmi bál...Bál sa,že ako kráľ bude musieť aj trestať,viesť obranné vojny,zaboíjať v boji...a to jeho čistá,panícka duša nemohla prijať...Preto ssa vrúcne modlil,aby tú hroznú dilému jeho života Boh vyriešil.A milostivý,vševedúci Boh našiel hrozné,bizardné ,tragické riešenie...A tak deň korunovacie za uhorského kráľa sa stáva dňom inej korunovácie...pre nebo...Ale otvorme prastaré dejiny a vstupme do prítmia a šera 11.storočia do dejín Uhorského kráľovstva
Vstupujeme do dávnych časoch,spred tisíc rokov...do tajomného,šerého začiatku 11.storočia v Uhorskom kráľovstve...
2.september r.1031 mal byť dňom jeho korunovácie za uhorského kráľa a 24 ročný zbožný princ mal prebrať vládu...Ale tento deň bol dňom jeho odchodu na druhý svet a bol dňom korunovácie pre nebo...Cesty božie sú nevysvetliteľné a tajomné...len Boh vie prečo...
Do týždňa odišiel mladý,zbožný princ ...a od žiaľu skonala aj mladá vdova Chica...nevesta...Uhorský kráľ sv.Štefan bol tou hroznou ranou,kedy mu odišli na večnosť jeho najmilovanejší...tak zničený,že nebol schopný vlády na istý čas...Zatvoril sa v paláci a dňom nocou kľačal v chráme pred oltárom...a pýtal sa Boha...Prečo..Bože...prečo...
Nešťastný kráľ Štefan uhorský
Korunný princ Imrich odovzdáva svoju dušu Bohu v deň,kedy mal byť korunovaný za nového uhorského kráľa...2.9.1031 v Stolnom Belehrade sv.Imrich...len 24 ročného princa čaká iná korunovácia...hore na nebesiach...
kráľ Štefan
V tom sa na princa na zemi vyrúti starý,veľký diviak ,zautočí na ležiaceho princa a svojími ostrými zubami ho hryzie...
Princ sa bráni,volá o pomoc...kým dobehnú jazdci z kráľovskej družiny princ už leží v krvi a zúrivý diviak ujde...Zdesení jazdci princa naložia na koňa a idú s ním až do kráľovského paláca...Veľká hrôza a des zachváti celé kráľovstvo...kráľ Štefan kľačí na kolenách pred oltárom a prosí Boha,aby si jehoi vzal a Imricha nechal žiť...Následkom mnohých zranení a dohrýzení princ stratil veľa krvi...žije...ale je už medzi dvoma svetmi...Márne robia lekári čo môžu...princ sa im stráca...
Sv.Imrich je vzorom pre mladíkov,ako si zachovať anjelskú čistotu tela-paníctvo, i čistotu ducha a ako sa priblížiť k Bohu...
Sv. Imrich-Emmerich
Svätý IMRICH-uhorský korunný princ-sviatok 5.november
1007 - zomrel 2.9.1031
Imrich bol synom uhorského kráľa Štefana a kráľovnej Gizely /dcéry bavorského kráľa/.Narodil sa r.1007 v sídelnom kráľovskom meste Stoličnom Belehrade /dnes Szekesféhervar/.Štefan zveril výchovu syna-svojho nástupcu od r.1015 biskupovi Gerhardovi,zbožnému,učenému mužovi z Talianska.
Gerhard vychoval princa ako hlboko zbožného,učeného mladíka,ktorý prejavoval mimoriadne vlastnosti a veľkú hĺbku duchovnosti.Žil veľmi čistým a zbožným životom a pripravoval sa na prevzatie povinnosti kráľa... Štefan mu vybral zbožnú a krásnu princeznú Chicu,dcéru chorvátského kráľa Kresimíra a r. 1022 sa Imrich ako 15 ročný oženil...
Princezná Chica
Prosil Boha...aby ho zachránil od tej preťažkej úlohy,keby mohol odišiel by do kláštora a žil ako zbožný mních...ale to nešlo,nemohol sklamať svojho otca a Boh si našiel podivný tragický spôsob,ako splnil sväté túžby mladého princa...Na korunováciu prichádzali mnohí hostia,králi,kráľovne,vojvodovia a zástupcovia cirkvi,biskupi,preláti,celé duchovenstvo...Všetko sa pripravovalo na tú slávnu chvíľu...
Lov začal...princ prenasledoval veľkého jeleňa,ale z lesa vybehlo stádo divých svíň,ktoré vbehli rozbehnutému koňovi s princom pod nohy a kôň pripadol a v rýchlom cvale spadol a Imrich zletel z koňa a kotúľal sa po zemi...tu pribehol veľký diviak a začal ho zubami hrýzť...princ sa bránil a volal o pomoc,kým dobehli ostatní poľovníci a princa obránili,za ten čas bol dohrýzený diviakom a silno krvácal...obviazali ho a doviezli na kráľovský hrad...vyľakaní rodičia zvolali všetkých doktorov,ránhojičov na pomoc...rany mu obviazali,ale bolo ich mnoho a princ stratil veľa krvi...Kráľovstvo sa ponorilo do smútku,slúžili sa neprestajne sväté omše,konali modlitby.Kráľ Štefan neodchádzal s kráľovnou od lôžka ťažko raneného princa...ale jeho stav sa zhoršoval...princ upadal do bezvedomia...bol zaopatrený všetkými sviatostiami...Zúfalý kráľ kľačal pri lôžku umierajúceho syna a prosil Boha,aby si jeho vzal a princa nechal žiť...ale božia vôľa bola iná...došiel aj biskup Gerhard,ktorý princa vychoval a bol mu ako duchovný otec...Okolo smrteľnej postele kľačali jeho rodičia,jeho manželka Chica,biskup Gerhard a mnísi z kláštora...modlili sa modlitby umierajúcich...Mladý 24 ročný korunný princ Imrich skonal ráno okolo deviatej dňa 2.septembra r.1031 - presne v deň a hodinu plánovanej korunovacie za uhorského kráľa...Celé kráľovstvo sa ponorilo do hlbokého smútku a všetci hostia,čo došli na korunovaciu ...prišli na inú korunováciu-a to pohreb.V deň kedy mal byť princ korunovaný za pozemského kráľa bol dňom jeho korunovácie pre nebo...Kráľ Štefan musel ostať vládnúť i naďalej a už sa nikdy viac neusmial...ani jeho matka Gizela,ktorá neskôr vstúpila do kláštora a ctí sa tiež ako svätá...Krásnej, mladučkej vdove Chice zbeleli jej krásne vlasy a za tie dni zostarla ako 80 ročná starena...jej žiaľ bol taký hlboký,že po pohrebe hneď v nasledujúcu nedeľu 9.septembra jej od žiaľu puklo srdce a zomrela...Princ bol vyhlásený zanedlho za blahoslaveného a potom za svätého...pápežom Gregorom VII. 4.11.1083...Podľa správ od biskupa Gerharda,jeho vychovávateľa a spovedníka princ Imrich odišiel k Bohu ako čistý panic...
Dátum a miesto narodenia: 1007, Stoličný Belehrad, Maďarsko
Dátum úmrtia: 2. septembra 1031, pochovaný stolný Belehrad /Szekesféhervar -Maďarsko/
Miesto posledného odpočinku: Bazilika Nanebevzetí Panny Marie, Stoličný Belehrad
Rodičia: Štefan I. Uhorský, Gizela Bavorská
Prarodičia: Takšoň, Konrád I. Burgundský, Henrich I., Judita Bavorská, Gyula II.
Starí rodičia: Gejza, Sarolta z Transylvánie, Henrich II., Gisela Burgundská
Manželka: Chika /Čika/
Život sv.Štefana,kráľa
Divý kanec-diviak zničil život kráľa aj celého krá…
Sv.Štefan,uhorský kráľ -otec princa sv.Imricha
Oba manželia kráľ Štefan i kráľovná Gizela boli neobyčajne zbožní a žili príkladným kresťanským životom ako kráľovskí manželia.Všetku svoju nádej vkladali do ich jediného,milovaného syna Imricha,ktorý už ako mladík prejavoval mimoriadne nadanie a hlbokú zbožnosť.Modlieval sa celé hodiny aj noci v chráme pred Najsvätejším Spasiteľom,bol čistého srdca a života,videl do duší ľudí.Dostal dar nazerania a vnímania ľudských srdc...
Pri jednej návšteve v kláštore so svojím otcom Štefanom nastúpili všetci mnísi kláštora,aby uvítali takú vzácnu návštevu a vtedy mladý Imrich asi 16 ročný prechádzal popri rade mníchov a naraz sa pri jednom mníchovi zastavil , sklonil a pobozkal mu ruku...Zadivený otec -kráľ Štefan aj s opátom sa pýtali princa na dôvod tohto konania...Imrich povedal on,ten mních je úplne čistý,bez hriechu,zachoval si úplnu panícku nevinnosť..preto som mu pobozkal ruku.
Mladý princ žil tak hlboký duchovný život,že si aj zachoval úplnu panícku nevinnosť.Takže bol viac mníchom,než princom a budúcim kráľom.Túžil po kláštornom tichom živote,ako mních oddaný jedine Bohu.
Princ Imrich
Mal hlboké mystické zážitky o ktorých sa len svätemu biskupovi Gerhardovi zveril.Biskup Gerhard povedal kráľovi Štefanovi...vy nemáte len syna...ale máte anjela na zemi,tak čistého,úprimného srdca,že je ako svätý Ján-apoštol...
Kráľ bol neobyčajne hrdý na svojho mimoriadneho syna,obdareného nielen duchovným bohatstvom,ale i neobyčajnou telesnou krásou a šikovnosťou...Dlho musel presviedčať princa,aby prijal svoju úlohu od Boha a prebral ťažké bremeno vlády kráľa po ňom.Aj to že sa musí oženiť a zabezpečiť kráľovský rod...
Imrich bol taktiež vyučený v boji,narábať s mečom,jazdiť na koni a veliť vojsku,bol vzdelaný aj vo vedách a ovládal cudzie jazyky...Štefan mu vybral za manželku cnostnú,krásnu princeznú Chicu,dcéru chorvátskeho kráľa Kresimíra s ktorou sa aj ako 15 ročný oženil,svadba sa konala v r.1022...
Mladučký princ pred svadbou sa zveril so svojim sľubom cnostnej,krásnej princezne-že bude žiť s ňou v nevinnosti a manželskej zdržanlivosti len ako brat a sestra,lebo sa zasvätil Bohu sľubom celoživotnej čistoty v paníckom stave...
Chica bola neobyčajne chápavá,múdra a prijala toto rozhodnutie aj to, že bude len ako jeho sestra v manželstve.Tak si tento sľub mladučkí snúbenci dali pred Bohom.A tak aj spolu žili čisto.Obaja žili veľmi,hlbokým, duchovným životom v modlitbe,prijímaní sviatosti a službe biednym a chudákom.Princ sa nebál ísť aj ošetrovať chorých do lazaretov a poskytovať žobrákom almužnu.Celé kráľovstvo obdivovalo neobyčajné charizmy korunného princa.Otec ho vyučil všetkým vladárskym povinnostiam a spôsobu vlády,takže prebral už samostatne časť kráľovských povinností a pripravoval ho k prevzatiu vlády.Mladý zbožný princ poznal aj mnohé úskalia a nebezpečenstvá,že vláda kráľa si vyžaduje aj spravodlivosť a vedieť sa brániť a aj trestať,aby sa zachovala stabilita celého kráľovstva.
Boh mi vzal ,čo som mal najradšej,to najcennejšie na tomto svete-môjho milovaného syna Imricha...
a nešťastný,smutný kráľ sa už nikdy neusmial,jeho žiaľ a bolesť ho sprevádzali i do hrobu
Sv.Štefan v smútku a bolesti za synom Imrichom
Kráľ Štefan sa rozhodol vzdať vlády v prospech svojho syna Imricha a pripravoval veľkolepú slávnostnú korunováciu a vysviacku na 2.septembra r.1031 v starom Stoličnom Belehrade /Szekesfehervár/.
Kráľ Štefan a kráľovná Gizela-rodičia sv.Imricha
A Boh nakoniec tajomným,tragickým zásahom vyslyšal jeho prosby...Cesty božie sú nevyspytateľné a nikdy človek plne nepochopí ich zmysel tu na zemi v krehkom obmedení času a priestoru.
Medzi oslavnými akciami bola pripravená dňa 25.augusta 1031 aj kráľovská poľovačka v Igfonskych lesoch v Bihári /pri dnešnej Petržalke-Pečniansky les/za Dunajom,kde bolo mnoho zveri.Poľovačku viedol princ Imrich na koni a s mnohými hosťami sa vydali do tých divokých lesoch.Psy vyháňali zver a z lesov vybehlo veľa jeleňov a ostatnej zveri.Imrich letel na koni a prenasledoval veľkého jeleňa s mohutnými parohami.V rýchlom cvale už doháňal jeleňa,ale z lesov vybehlo vyplašené stádo divých svíň a tie vbehli pod nohy koňa a kôň pripadol a zletel na zem aj s Imrichom,ktorý sa kotúľal dopredu.
Všetci sa zbehli a zvolali aj doktorov,ranhojičov,bylinkárov ku polomrtvému princovi.Princ astratil veľa krvi,takmer vykrvácal...Bol nesmierne slabý a bledý...Trpel strašnými bolesťami...chvíľami omdieval a znova sa preberal.Kráľ Štefan a celý dvor bol vyľakaný a bol pri princovi neústále.Rany mu vyčistili,obviazali...ale boli hlboké od zubov diviaka.Hrozná zvesť sa rozletela celým kráľovstvom.Slúžili sa omše,nekonečné modlitby za uzdravenie raneného princa...Tá strašná agónia bolestí trvala 8 dni,kým princ umieral.Kráľ Štefan vošiel do chrámu a po sv. omši za princa si roztrhal kráľovské rúchu a vrhol sa pred oltár a prosil Boha,aby si jeho vzal a Imricha nechal žiť...Celé kráľovstvo sa zahalilo do tmy a neistoty.Ani kráľovná Gizela a jej nevesta Chica nevychádzali z chrámu,neústale sa modlili o záchranu princa...Ale Boh mal iné plány a tajomstvá...kde ľudský rozum nikdy nevkročí...Zdalo sa,že sa kráľ od bolesti a smútku pominie na rozume...tak bol jeho žiaľ hlboký.Mladučká Chica milovala Imricha neobyčajne vrúcne a akoby jej preťal ten hrozný okamih mladý život.Princ bol spočiatku pri vedomí a prijal ešte Krista a dostal aj posledné pomazanie...
Pri lôžku chorého,umierajúceho princa kľačali všetci najbližší...celý kráľovsky dvor.
Deň jeho korunovácie za uhorského kráľa 2.september bol dňom jeho korunovácie nie na zemi, ale na nebi... jeho odchodu do nebeskej slávy.
Nesmierna bolesť zachvátila kráľa Štefana,Gizelu i Chicu,lebo im Boh vzal to najdrahšie,čo mali na zemi.Celé uhorské kráľovstvo sa ponorilo do hlbokého smútku...
Jeho pohrebu sa zúčastnili všetci hostia,ktorí prišli na jeho slávnostnú korunováciu,do hrobu v chráme v Stoličnom Belehrade ho prišlo odprevadiť množstvo smútočných hostí a obyčajného ľudu,ktorý princa naozaj miloval.
Hrob svätého Imricha sa stal pútnym miestom a udialo sa tu veľa zázrakov a uzdravení na jeho príhovor,tak,že pápež Gregor VII už 4.11.1083 vyhlásil princa Imricha za svätého,spolu s jeho otcom kráľom Štefanom a biskupom Gerhardom...
5. novembra.
Sv. Imrich, kraľovič uhorský a vyznavač.
Sv. Imrich narodil sa roku 1007 v Ostrihome. Otec jeho bol sv. Štefan, I. kráľ uhorský, ktorého pamiatku sv. cirkev, jako patróna krajiny uhorskej, dňa 20. augusta zvláštnym sviatkom oslavuje. Matka menovala sa Gizela, i bola dcérou Henrika, vojvodcu bavorského, a sestrou cisára, sv. Henrika II.; a jako jej sv. manžel, podobne i ona bola bohabojná a cnostná.
Mladý kralevič zdedil od zbožných a vznešených rodičov svojich všetky cnosti kresťanské; lebo bol veľmi starostlivo od najútlejšej mladosti vychovávaný. Zodpovedal v každom ohľade menu svojmu, ktoré pri sv. krste obsiahol: lebo bol usilovný (Emerich = usilovný) — v službe Božej, vo vedách, v zapieraní seba, v láske oproti bližným. Už jako útly chlapec opúšťal o polnoci lôžko svoje a modlieval sa až do rána žalmy Dávidove, ktoré na láskavé srdce jeho podivne učinkovali.
O nesrozumiteľných miestach v žalmoch čítaval výklady alebo pohružoval sa v sv. rozjímanie o nich, i rozohnal srdce svoje tak veľmi, že jako ten svätý spevec i on nebeskými pocity bol oduševnený. Zbožný chlapčok myslel, že tichá nábožnosť jeho ostane skrytá; ale služobníci zjavili tajnosť jeho kráľovi. Sv. Štefan pozoroval tajne nočnú pobožnosť vznešeného synka svojho, i vylieval slzy vrúcej radosti nad tak včasnou zbožnosťou a svätosťou prekvetajúceho synka svojho.
Dobrotivý Boh poprial mladučkému kraľovičovi mimoriadne milosti. Keď mal sv. Imrich štrnásť rokov, poslalo mu milostivé nebo zvláštneho vodcu, aby pod dozorom jeho na ceste dokonalosti kresťanskej vytrvale kráčať mohol. Bol to opát sv. Gerhard, ktorému r. 1021 ďalšie vychovávanie a vzdelávanie zbožného a nadaného synka svojho sveril. Sv. Gerhard (Gellért) pochádzal zo vznešenej šľachtickej rodiny benátskej a bol opátom jedného kláštora sv. Benedikta v hornej Itálii.
Biskup Maurus (Móric) predstavil ho kráľovi sv. Štefanovi. Sv. kráľovi zaľúbil sa zbožný a učený muž, i riekol mu: «Dobrý mužu, upusť od úmyslu svojho, a neputuj do Svätej Zeme, ostaň u nás; neoľutuješ. Radšej tu u nás ohlasuj slovo Božie ľudu môjmu; posilňuj veriacich; obracaj neveriacich a polievaj novú štepnicu Božiu. Nechci do Jeruzalema ísť, lebo ťa neprepustím. Hľa, dám ti biskupstvo v meste Marošskom.»
Sv. Gerhard ostal v Uhorsku; lebo uznával, že ústami sv. Štefana mluví k nemu vôľa Božia. Prijal dôstojnosť biskupskú. Ale sv. Štefan povolal ho nezadlho na dvor kráľovský a ustanovil ho vychovávateľom synka svojho, sv. Imricha. Pod vodcovstvom tohoto zbožného a učeného muža rástol syn kráľovský v milosti Božej na tele i na duchu. Vyučovaním, modlitbami, zapieraním seba dospieval na vysoký stupeň dokonalosti.
I ožiaril sa chrám a počul tieto slová: «Mládenecká nevinnosť je najdrahšia a najsvätejšia vec. Žiadam od teba duševnú a telesnú nevinnosť. Toto obetuj Mne a zotrvaj v tom až do smrti!» Sv. Imrich zvolal: «Bože a Pane môj! Ty si panovníkom celého sveta a podporou slabosti ľudskej, ktorý bereš duše pohlavárov a hrozný si pred tvárou kráľov sveta: vyplň vo mne vôľu Svoju!»
Nadzemská, posiaľ nepocítená blaženosť naplnila myseľ a srdce sv. mládenca, i pocítil nebeskú útechu, že slávnostne prisľúbil čistotu svoju Bohu obetovať. A tento slávnostný sľub i po celý život svoj svedomite plnil. Keď sv. Štefan jedného času navštíviť išiel so sv. Imrichom kláštor mníchov Benediktínov na vrchu Pannonskom, vyjšli oproti ním, dľa vtedajšieho zvyku, všetci mnísi so sv. krížom v ruke a vítali ich úctivo.
I pýtal sa na spiatočnej ceste syna svojho po príčine, prečo rozličným spôsobom vyjavil prítulnosť a úctu svoju jednotlivým mníchom, i prečo zvlášte objal jedného až sedemkrát?
Svätý korunný princ riekol, že ten rozdielny počet objatí zodpovedá spôsobu a času, jako jednotliví mnísi zachovávali zdržanlivosť, neporušenosť nevinnosti, a že neznámeho Maura preto sedemráz pobozkal, lebo hneď vedel, že tento mních je najzbožnejší a že nevinnosť mládeneckú svoju nikdy v najmenšom, ani len myšlienkou, neporušil.
A hľa, objavila sa veľká prekážka oproti slávnostnému sľubu ohľadom nevinnosti mládeneckej. I národ, ktorý si jediného syna kráľovho pre zriedkavé cnosti, pre lásku jeho ku spravodlivosti a náboženstvu, pre útle, ľudomilné srdce a pokojné zmýšľanie jeho veľmi obľúbil, volal: «Nech nikto iný, než tento svätý mládenec, nad nami nekraľuje po smrti otca jeho!»
Dľa iných dejepiscov (Mon. Pol. Hist Bielovský, I. 508.) pojal si sv. Imrich za manželku dľa vôle sv. Štefana dcéru Mečislava, kráľa poľského, s ktorou až do smrti svojej jako brat so sestrou v neporušenosti mládeneckej žil.) Sv. mládenec hovoril, že mu nemožné do stavu manželského vstúpiť, lebo slávnostný sľub milostivému Bohu zložil, že do smrti v slobodnom stave žiť bude.
Veď mala za kráľa spravodlivého a svätého muža, ktorý rozširoval šťastie a požehnanie medzi ľudom a dával mu i po smrti svojej nádeju, že pod panovaním syna jeho Imricha blažený bude. Mladá manželka sv. Imricha bola nielen telesne, ale i duševne prekrásna a milostná. Ozdobená bola všetkými cnosťami kresťanskými a mala tie zriedkavé a vznešené vlastnosti, ktoré ku šťastnému a spokojnému životu manželskému sa požadujú.
A sv. Imrich prežíval s manželkou svojou v nebeskom pokoji. Pred sobášom bol oznámil spanilomyseľnej neveste svojej, že iba v tom páde ku sv. oltáru s ňou pristúpi, keď privolí, aby mohol sľub svoj, Bohu daný, i v manželskom stave plniť; lebo že mládenecká neporušenosť nad všetky svetské ohľady mu je drahšia a svätejšia. Zbožná a šľachetná kráľovská panna pristala na prejavenú žiadosť jeho a nikto netušil z rodiny o tajnom uzavretí oboch sv. duší.
V manželskom stave závodili vzájomne medzi sebou v nábožnosti a v konaní skutkov milosrdenstva. Žili spolu jako dvaja anjeli v telách ľudských. Obaja umlčali zmyselnosť a krehkosť ľudskú prísnym zapieraním seba, aby sa tým viacej Bohu posvätili. Oba slúžili poddaným občanom vlasti skvelým príkladom, kresťanským smýšľaním a čistou iskrenou láskou.
Sv. Štefan chcel ešte za života svojho za kráľa dať korunovať sv. Imricha a panovanie mu odovzdať, aby v prácach ustatý posledné dni svoje výlučne službe Božej mohol venovať. I napísal skúsenosti svoje panovnícke v knihe, ktorú chcel mu jako závet svoj poručiť. Tento spis objavuje horlivosť apoštolskú a múdrosť panovnícku sv. Štefana, i obsahuje desať prekrásnych naučení, jako má sv. Imrich, nádejný nástupca jeho na stolici kráľovskej, Bohu slúžiť a poddaných svojich oblažiť.
Predo všetkým nakladám, radím, navrhujem teda, milý synu môj, keď chceš mať korunu v úctivosti, ochraňuj tak starostlivé apoštolskú katolícku vieru, že by si bol príkladom pre poddaných svojich, i aby ťa duchovenstvo právne kresťanským mužom mohlo nazvať. Tí, ktorí nepravému učeniu veria, alebo ktorí vieru neplnia a neokrašľujú dobrými skutkami (lebo bez týchto viera je mrtvá), nemôžu ani tu panovať so cťou, ani neobsiahnu korunu večného života.
Avšak keď máš štít (poklad) viery, neobídeš sa bez šišiaku (koruny) blahoslavenstva. Takýmito zbrojami budeš bojovať šťastne proti každému vidomému i nevidomému nepriateľovi. Po viere v sieni kráľovskej patrí druhé miesto cirkvi.
Táto je, milý synu, v krajine našej nová a mladá; preto treba je starať sa bedlivejšie a pozornejšie naveky, aby to dobré, ktoré milosť Božia bez milosrdenstva nám nehodným udelila, skrze nedbalosť alebo neobozretnosť pokazené nebolo a nazmar nevyšlo. S horlivou snahou máš sa starať, že by cirkev so dňa na deň sa rozmáhala i aby nebola obrážaná; aby si takto korunu svoju skvelejšou a život svoj šťastnejším učinil.»
Medzitým prozreteľnosť Božia inak naložila so sv. Imrichom; i nemohol plniť a uskutočniť tieto prekrásné naučenia. Slávnostné korunovanie sv. Imricha za kráľa uhorského malo sa diať dňa 2. septembra roku 1031. Všetky prípravy sa dokončily. A hľa, osem dní pred korunovaním bol sv. Imrich divým kancom /diviakom/ ťažko ranený a po ťažkej nemoci, na deviaty deň o 9. hodine v pondelok umrel; dňa 2. septembra roku 1031, v 24. roku požehnaného veku svojho.
A sv. Ladislav, kráľ uhorský, vystavil ostatky jeho v hlavnom chráme v Stolnom Belehrade k verejnej úcte vďačných veriacich kresťanov, čo stalo sa 5. novembra spomenutého roku 1181 a preto slávi sa pamiatka jeho tohoto dňa až po dnešný deň. Milostivý Boh zjavil oslávenie neporušeného mládenca mnohými divy. Dľa uhorského dejepisca Bonfina za panovania sv. Ladislava žil Nemec, menom Konrád, veľmi roztopašné a výstupne.
Konrád pristal ochotne a pokorne na túto pokutu za hriechy svoje, ponavštevoval sväté miesta v Palestíne a inde, a po mnohom putovaní navrátil sa do Uhorska. Prišiel do Stolného Belehradu, hodil sa pri hrobe sv. Štefana na kolená, i riekol s prosbou, že sa nepohne z tohoto miesta, kým nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov svojich. Sotva vyriekol toto rozhodnutie svoje, upadol do tichého spánku.
I zdalo sa mu, jako by videl sv. kráľa Štefana, ktorý hovoril: «Iď k hrobu sv. Imricha, ktorý nie je ďaleko; lebo Pán Boh udeľuje ohľadom na mládeneckú nevinnosť jeho, ktorú vždy zachovával, mimoriadné milosti na orodovanie jeho!» Konrád prebudil sa, išiel k hrobu sv. Imricha, pokľakol, i začal sa skrúšene modliť a o prímluvu svätého mládenca u milostivého Boha prosiť.
Keď modlitbu svoju dokončieval, roztrhlo sa kajúcne rúcho, ktorým sa odieval a hriechy, ktoré mal na papieri naznačené, boly smazané. I poznal, že sa Boh nad ním smiloval a oznámil ten div sv. Ladislavovi. Sv. Imrich vyobrazuje sa jako mládenec, v kniežacom rúchu odený, a na stupňoch oltára kľačiaci, na ktorý ukladá vojvodskú korunu svoju a iné drahocennosti.
Keď pozorujeme život sv. Imricha, zdá sa nám, jako by bol nemal žiadnu vlastnú vôľu; lebo všetko, čo konal, dialo sa to výlučne dľa vôle Božej. On obetoval samolásku svoju celkom milostivému Bohu. Keď slávnostne prisľúbil Bohu večnú mládeneckú nevinnosť svoju, prosil všemohúceho Boha: «Vyplň vo mne vôľu Svoju!»
Ani láskavý sv. otec jeho Štefan, ani záujem verejného blaha vlasti, v ktorej mal byť kráľom, ani prospech sv. cirkve, ktorá mala nájsť v ňom jako v panovníkovi opravdivé katolíckom, vzrastu a upevnenia, nepriviedli ho k tomu, že by sľub svoj zrušil. Zaprel seba, samolásku svoju podrobil vôli Božej a tak vyvolil si najlepšiu stránku; lebo predo všetkým vyhľadával duševné spasenie svoje a slávu Božiu.
Kresťane, rozváž si, čo hovorí svätý Anton: «Samoláska zvykláva rozsudok, zatemňuje myseľ, zachmuruje rozum, podvracia vôľu, zatvára cestu spasenia, nič nezná o Bohu, nepoznáva bližného, zaháňa cnosti, kopí hriechy, zapríčiňuje sváry, vyhľadáva iba vonkajšie vyznačenie, teší sa nad pádom ľudí, zanedbáva príkazy Božie, hovie smyselnosti, vyhľadáva zmyselné zábavy, zatvára nebe, otvára brány pekla a naplňuje mesto Babylon zatratenými dušami.»
V 5. knihe Mojžišovej čítame slová Božie: «Ty zachováš sľub svoj takým spôsobom, ako si prisľúbil!» To je vôľa Božia. Ladislav, kráľ uhorský, s Amuratom, cisárom Tureckým, pokoj uzavrel; ale nezadlho zrušil ho a tiahol proti Turkom do boja. Turecké vojsko začalo v bitke ustupovať, utekať.
Keď to zbadal Amurat, vzal do ruky úpis pokoja, vyzdvihol ho oproti krížu, ktorý na zástave vojska kresťanského sa nachádzal a zvolal: «Toto je písmo, ktorým som ja kresťanom a oni mne pokoj sľúbili. Ježišu Kriste, keď si pravý Boh, pomsti tú neveru, ktorej sa oni nado mnou dopustili.» Sotva Amurat tieto slová vyriekol, povstal medzi vojskom krešťanským veľký neporiadok, i dalo sa do úteku a Turci zvíťazili. Tak tresce spravodlivý Boh už na tejto zemi tých, ktorí daný sľub rušia.
V 5. knihe Mojžišovej 23. čítame: «Keď niečo sľúbiš Pánu Bohu svojmu, nebudeš odkladať splniť; lebo požaduje to Pán Boh tvoj, a keď premeškáš, pripočítané bude za hriech.» Kresťane, nasleduj sv. Imricha!
Modlitba.
Bože, ktorý si blahoslaveného Imricha, skvejúceho sa svetlom mládeneckej nevinnosti, do sboru svätých Svojich povýšil, udeľ, prosíme Teba, aby sme toho, ktorého si sebe posvätil, ustavičnú pomoc u Teba pocítili. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Svätý Imrich (maď. Imre, lat. Emeric, Emericus, Emmerich, Henricus) (* 1007 – † 2. september 1031) bol synom uhorského kráľa Štefana I. a bavorskej princeznej Gizely.
Z detí kráľovského páru kroniky spomínajú iba dve: staršieho menom Oto a Imricha. Imricha pravdepodobne pomenovali podľa strýka z matkinej strany, rímsko-nemeckého cisára Henricha II. Niektoré pramene za jeho dátum narodenia uvádzajú rok 1000, zatiaľ čo v kronikách sa píše, že zomrel ako 24 ročný. Podľa tohto údaju je teda zrejmé, že sa narodil v roku 1007.
Výchova
Výchovu svojho syna a nástupcu na trón zveril Štefan I. r. 1015 sv. Gerardovi, neskoršiemu čanádskemu biskupovi. V priebehu 7-ročného štúdia sa Imrich naučil latinčinu, dosiahol najvyššie vzdelanie tých čias. Zasvätil ho aj do náboženstva a tajov kňazského života.
Od svojich 15-tich rokov bol vychovávaný na dvore u svojho otca Štefana I., kde sa priučil diplomacii, vojenským a vladárskym povinnostiam.
Imrich ako 23-ročný bol pripravený stať sa panovníkom. Svadbu mal v roku 1022. Za manželku si vzal Chichu (Čiku), dcéru kráľa Dalmácie a Chorvátska Křesimíra. Podľa tradície po svadbe žil s manželkou ako brat a sesta.[3]
Nástupca trónu
V rokoch 1013 – 1015 vyšla prvá kniha zákonov kráľa Štefana I. a spis Mravné ponaučenia kráľovičovi Imrichovi. Pomocou týchto kníh ho otec pripravoval na vládnutie. Imrich bol údelným kniežaťom v Nitre. Štefan I. mal v úmysle prenechať mu vládu v Uhorsku ešte za svojho života. Na následky zranenia, ktoré mu spôsobil diviak pri poľovačke v Igfonskom lese (Biharsko), však 2. septembra 1031 Imrich zomrel.
Smrť
Na mieste jeho nešťastného konca na prelome 11. a 12. stor. postavili opátstvo Sv. Imricha. Jeho pozostatky uložili do ešte vtedy nedostavanej baziliky v Stoličnom Belehrade. Bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava I. 4. novembra 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho otec kráľ Štefan I. a jeho vychovávateľ biskup Gerard.
V kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku pripadá jeho sviatok na 5. novembra.
Sv. Imrich Uhorský, knieža – (05.11.)
Možno si niekto myslí, tak ako aj ja som si myslel, že Imrich je svätý preto, lebo bol kráľovským synom a jeho otec Štefan, preto, lebo bol kráľom. Keď sa však začítame do legiend, ktoré sa o nich písali v ich dobe, tak zistíme, že tieto osobnosti počiatku našich dejín, žili naozaj kresťanský. Otec biskup Viliam Judák píše o epoche, ktorá sa týka i sv. Imricha: „Vznik a jestvovanie Uhorského kráľovstva nemožno oddeliť od osobností, ktoré Cirkev postavila na oltár a označuje ich titulom svätý. Sú plodom šírenia kresťanstva na tomto území v predchádzajúcom období a sú aj dôkazom ochoty jednotlivcov nasledovať Kristov príkaz v úsilí o svätosť a tak skvalitňovať svoj život a svoje prostredie. Neboli bezmocnými deťmi svojej doby, ale kvalitami svojho života ju poznačili.“
Imrich sa narodil niekedy medzi rokmi 1000-1007. Bol potomkom sv. Štefana, uhorského kráľa a jeho manželky bl. Gizely, bavorskej princeznej a mimochodom sestry cisára sv. Henricha II. Uhorský kráľ Štefan mal s manželkou, Gizelou určite viac detí, ale dospelého veku sa dožil iba syn Imrich. Imrich mal dobré charakterové vlastnosti a otec doňho vkladal veľké nádeje. Zo svojej strany urobil všetko, aby bol z neho vzorný kresťanský vladár.
Jeho výchovu zveril do rúk sv. Gerharda, benediktínskeho mnícha a neskoršieho csanádskeho biskupa. Okrem toho dal preňho zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo dobrého kresťanského kráľa: De institutione morum ad Emericum Ducem. Odráža sa v nich hlboký kresťanský duch kráľa Štefana, ako to vidieť z nasledujúcich slov: „Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj tak svedomite a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci mužovia Cirkvi zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadil a potom jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a pevne budovali a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy nové potomstvo, na istých miestach je už starobylá. V našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť, nesmie byť pre tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené.
Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom, susedom a domácim obyvateľom, ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a ustavične maj v srdci Pánov príklad: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu." Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s mocnými, ale aj s tými, čo nemajú moc.“ (Cap. 1. 2. 10: PL 151)
Imrich nesklamal očakávanie svojho otca. Legenda mu pripisuje všetky vlastnosti svätca, ktorý na prvé miesto postavil hodnoty duchovné: vytrvalú modlitbu, pôst, sebazápor, a dokonca predsavzatie žiť v panictve. Ako kandidát na uhorský trón bol údelným kniežaťom v Nitre. Po dosiahnutí dospelého veku mal všetky predpoklady na to, aby bol z neho charakterný panovník, ktorý bude robiť česť národu i Cirkvi. Preto mu jeho otec Štefan chcel odovzdať vládu ešte za svojho života. Ale prv, ako to stihol urobiť, syn tragická zahynul, pravdepodobne 2. septembra 1031 na následky poranenia diviakom pri poľovačke.
Možno nás zaráža fakt, že Imrich zahynul počas poľovačky. Prof. R. Marsina v úvode k Legende o sv. Imrichovi to vysvetľuje tým, že si Imrich musel za života plniť aj svetské povinnosti ako vojenský veliteľ, na čo potreboval aj vojenskú výchovu. Okolnosť, že pri poľovačke našiel smrť, svedčí - vzhľadom na jeho postavenie - skôr o jeho odvahe ako nešťastnej náhode. K smrteľnému zraneniu došlo s najväčšou pravdepodobnosťou v Bakoňskom lese v strede Zadunajska. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade (Székesfehérváry) v chráme, ktorý dal postaviť jeho otec.
O svätorečenie kniežaťa Imricha Uhorského sa zaslúžil neskorší uhorský kráľ sv. Ladislav. Dal vyzdvihnúť jeho ostatky. Stalo sa to 5. novembra 1083. Právo kanonizácie patrilo v tej dobe diecéznemu biskupovi, ktorý na žiadosť veriaceho ľudu povolil kult. Kanonizačné procesy, ktoré mohol v tých časoch vykonať biskup alebo cirkevná synoda, sa nazývali canonisatio aequipolens (všeobecne verejne schválená úcta). Zaznačením do martyrológia a ohlásením Rímskej kúrii bola takáto kanonizácia schválená. Spolu s ním bola priznaná úcta svätých aj jeho otcovi sv. Štefanovi, jeho vychovávateľovi sv. Gerhardovi a dvom slovenským mníchom sv. Andrejovi - Svoradovi a Benediktovi.
Zobrazuje sa ako mladík, niekedy s fúzmi, v rytierskom brnení alebo v kráľovskom obleku. Ako symboly, ktoré ho sprevádzajú na jeho zobrazeniach, sú používané: meč, ľalia alebo uhorský štít.
V Legende o svätom Imrichovi sa píše: „Všimnime si, ako láskavo a milosrdne sa Boh postaral o našu slabosť, keď nám nielen slovom určuje smernicu pravého života, ale nám dáva aj svätých mužov ako vzor priamej cesty života. Preto nech sa nik nesťažuje na chudobu, lebo Pán si volí chudobných, o ktorých hovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Ale ani bohatých nechce nik vylúčiť z Božieho kráľovstva, totiž tých, čo bez chamtivosti vlastnia bohatstvo. Preto opisujú Cirkev neohrozene silnú ako dobre usporiadaný vojenský tábor na Pánovu chválu a slávu. Táto Cirkev žiari veľmi veľkým majetkom čností a vyznačuje ju veľmi veľká rozmanitosť veriacich, veď Božie navštívenie nechýba ani u barbarských národov, lebo už celý svet prijal slovo, ktoré dal Pán pokoleniam tisícim.
Ako sa svätý Imrich vzmáhal vekom, zásluhou čností ustavične zväčšoval počet znakov svojej slávy. Hoci vám ich nemôžeme vymenovať všetky bezo zvyšku, aby nás neobvinili z neúplnosti, niektoré predsa len uvedieme, ako sa zračia z jeho skutkov, o ktorých sme počuli.
Stalo sa, že v jednu noc šiel tajne iba s jedným sluhom modliť sa do starobylého kostola, čo dávno postavili v meste Veszprém na úctu vzácneho Kristovho mučeníka Juraja, aby sa tam ponoril do modlitby a uvažoval o tom, čo cennejšie môže ešte obetovať Bohu. Tu zaliala celý kostol veľká žiara a zaznel Boží hlas zhora: „Veľmi cenná vec je panenstvo. Žiadam od teba panenstvo duše i tela. Toto obetuj a v tomto úmysle vytrvaj!“ On si však nedôveroval, ale utiekal sa k milosti ako k svojmu pravému lieku a hovoril: „Pán môj a Boh môj! Ty sa staráš o celý svet a pomáhaš ľudom v slabosti, ty lámeš dušu kniežat a hrozivý vystupuješ pred vládcami sveta; splň vo mne svoju vôľu a rosou svojej milosti vyhas škodlivé vášne, ktoré bojujú proti duši.“ Takto sa teda svätý Imrich v tejto hodine posilnil slovom Božej útechy a ustrážil v sebe toto tajomstvo. Sluhovi však, ktorý bol ako aj inokedy jediný pri tomto rozhovore, s prosbou prikázal, aby túto vec do smrti nikomu nevyjavil. Táto a veľmi veľa iných známok jeho čností, ktoré uzavrel do tajnej komôrky svojho srdca, boli skryté vo svätom Imrichovi, až kým sa nádoba nerozbila, vôňa oleja nerozšírila a kým ich každý neobjavil.“
Počuli sme Božiu výzvu, aby sa Bohu celkom odovzdal v panenstve tela i duše. Bol kráľovským dieťaťom, a mohol si užívať viac ako hocikto druhý. A predsa vidíme, že nadovšetko hľadá, ako sa páčiť Bohu. Jeho modlitba sa môže stať vzorom modlitby každého, kto cíti Božie volanie k zasvätenému životu, ale poznajúc svoju slabosť, má z toho strach. Imrich prosí podobne ako P. Mária: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova!“ Toto je ten najmúdrejší prístup k Božím požiadavkám, ktoré často presahujú ľudské schopnosti a sily. Zopakujem ešte ráz podstatnú časť jeho modlitby a tým aj skončím: „Pán môj a Boh môj! Ty sa staráš o celý svet a pomáhaš ľudom v slabosti, splň vo mne svoju vôľu a rosou svojej milosti vyhas škodlivé vášne, ktoré bojujú proti duši.“
5. novembra
SV. IMRICH UHORSKÝ
knieža
(zomr. r. 1031)
Svätý Imrich Uhorský bol synom sv. Štefana, prvého uhorského kráľa. Narodil sa niekedy medzi rokmi 1000-1007. Bol jediným potomkom sv. Štefana a jeho manželky bl. Gizely, ktorý sa dožil dospelého veku.
Mal dobré charakterové vlastnosti a otec doňho vkladal veľké nádeje. Zo svojej strany urobil všetko, aby bol z Imricha vzorný kresťanský vladár. Jeho výchovu zveril do rúk sv. Gerharda, benediktínskeho mnícha a neskoršieho csanádskeho biskupa. Okrem toho dal preňho zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo dobrého kresťanského kráľa: De institutione morum ad Emericum Ducem.
Imrich nesklamal očakávanie svojho otca. Po dosiahnutí dospelého veku mal všetky predpoklady na to, aby bol z neho charakterný panovník, ktorý bude robiť česť národu i Cirkvi. Preto mu svätý Štefan chcel odovzdať vládu ešte za svojho života. Ale prv, ako to stihol urobiť, syn mu roku 1031 zomrel na následky poranenia pri poľovačke. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade (Székesfehér-vár).
O svätorečenie kniežaťa Imricha Uhorského sa zaslúžil neskorší uhorský kráľ sv. Ladislav. Stalo sa to roku 1083. Spolu s ním bola priznaná úcta svätých aj jeho otcovi sv. Štefanovi, jeho vychováva-teľovi sv. Gerhardovi a dvom slovenským mníchom sv. Andrejovi--Svoradovi a Benediktovi.
Sv. Imrich, 5. november
Svätý Imrich bol synom prvého uhorského kráľa, apoštolského kráľa svätého Štefana. Keďže aj jeho matka Gizella bola vyhlásená za blahoslavenú a jeho súrodenci zomreli v malom veku, máme pred sebou rodinu, v ktorej sa pestovala svätosť. Celá rodina blahorečená a svätorečená! Imrich sa narodil ako druhý v poradí po svojom staršom bratovi, ktorý zomrel v skorom veku. Meno Imrich dostal podľa svätého cisára Henricha II.
Sv. Štefan zveril výchovu svojho kráľovského syna Imricha ďalšiemu kanonizovanému svätému – biskupovi sv. Gerhardovi, ktorý prišiel do Panónie z Benátok ako benediktínsky mních, ktorý pôvodne cestoval do Svätej Zeme, no jeho plány sa zmenili a napokon zostal v Panónii. Sv. Štefan ihneď v ňom spoznal vzdelaného a svätého muža. „Niet knihy, ktorú by som neprečítal,“ mohol o sebe povedať. V temnom stredoveku 10. a začiatku 11. storočia to boli práve benediktínske kláštory, ktoré boli nositeľmi svetla, kultúry, vzdelanosti i remesiel. Imrich dostal teda na vtedajšiu dobu vynikajúcu ľudskú i kresťanskú formáciu. Bol vzdelaný i vo svetských vedách. Absolvoval trívium a quadrívium, čo bolo vtedy úplné základné vzdelanie. Naučil sa teda po latinsky a je pravdepodobné, že od matky Gizelly sa naučil i po nemecky. Podľa istej benátskej kroniky „bol vzdelaný a svätý“. Je isté, že sv. Gerhard ho okrem svetských vied zasvätil aj do vyššej vedy duchovného života, čo vysvetľuje jeho skorý rast vo svätosti. Keď dosiahol vek 15 rokov, sám sv. Štefan sa ujal jeho výchovy. Z tohto obdobia pravdepodobne pochádzajú aj tzv. Napomenutia, ktoré sa nám zachovali ako svedectvá tejto výchovy.
Keďže zomreli všetci Imrichovi súrodenci, bol jediným dedičom trónu mladého a krehkého uhorského kráľovstva. Imrich mal vtedy 23 rokov. Už sa chystala jeho korunovácia, keď sv. Štefan dostal správu o tom, že mladý princ Imrich bol smrteľne zranený pri poľovačke.
Za vlády sv. Ladislava bol sv. Imrich, spolu so svojím otcom Štefanom i so svojím vychovávateľom Gerhardom vyhlásený za svätého.
Je zaujímavé, že sv. Imrich ešte v rannej mladosti urobil sľub panenstva. Pravdepodobne vtedy ešte žil nejaký jeho súrodenec. Stredoveký spis o tom hovorí:
„Stalo sa, že v jednu noc šiel tajne iba s jedným sluhom modliť sa do starobylého kostola, čo dávno postavili v meste Veszprém na úctu vzácneho Kristovho mučeníka Juraja, aby sa tam ponoril do modlitby a uvažoval o tom, čo cennejšie môže ešte obetovať Bohu. Tu zaliala celý kostol veľká žiara a zaznel Boží hlas zhora: „Veľmi cenná vec je panenstvo. Žiadam od teba panenstvo duše i tela. Toto obetuj a v tomto úmysle vytrvaj!“ On si však nedôveroval, ale utiekal sa k milosti ako k svojmu pravému lieku a hovoril: „Pán môj a Boh môj! Ty sa staráš o celý svet a pomáhaš ľudom v slabosti, ty lámeš dušu kniežat a hrozivý vystupuješ pred vládcami sveta; splň vo mne svoju vôľu a rosou svojej milosti vyhas škodlivé vášne, ktoré bojujú proti duši.“ Takto sa teda svätý Imrich v tejto hodine posilnil slovom Božej útechy a ustrážil v sebe toto tajomstvo. Sluhovi však, ktorý bol ako aj inokedy jediný pri tomto rozhovore, s prosbou prikázal, aby túto vec do smrti nikomu nevyjavil. Táto a veľmi veľa iných známok jeho čností, ktoré uzavrel do tajnej komôrky svojho srdca, boli skryté vo svätom Imrichovi, až kým sa nádoba nerozbila, vôňa oleja nerozšírila a kým ich každý neobjavil.“
Ako jediný dedič si však neskôr uvedomil obrovskú zodpovednosť za kráľovstvo, v ktorom sa len ťažko ujímalo kresťanstvo, ktoré jeho otec s takou starostlivosťou vnášal do svojho kráľovstva. Pravdepodobne aj uzatvoril manželstvo. Kroniky sa však zhodujú v tom, že v manželstve zachoval panenstvo. Nerozumel možno hneď Božím zámerom, keďže spoznal v sebe i túžbu po panenstve, ktorú mu Boh vnukol a videl Božiu vôľu aj v tom, aby pokračoval v diele svojho otca. Niekedy Božie cesty nepochopíme. Jeho smrť v mladom veku z neho napokon urobila vzor panenstva i angažovanosti vo veciach svetských. Dnes už poznáme dokonca i tzv. sekulárne inštitúty, v ktorých kresťania žijú zasvätený spôsob života a pritom sa venujú svetským povolaniam.
Aby sme si priblížili túto dobu a atmosféru kresťanstva sväto prežívaného v rodine svätých v tomto rannom stredoveku v Panónii, ktorej súčasťou bolo i naše územie, nechajme zaznieť niektoré myšlienky Napomenutí, ktoré sv. Štefan zanechal svojmu synovi Imrichovi: „Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj tak svedomite a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci cirkevní mužovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadila a potom jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a pevne budovali, a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy nové potomstvo, na istých miestach je už starobylá.
V našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť, nesmie byť pre tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené.
Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom, susedom a domácim obyvateľom, ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe prídu. … Pretože hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyklosti, rozličné náuky a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jediného jazyka a jedinej zvyklosti je slabé a krehké.“ Amen.
Imrich
korunný princ uhorský
Svätý Imrich, cca 1675, olej na plátne
Panovanie
Dynastia
Arpádovci
Biografické údaje
Narodenie
1007
Úmrtie
2. september 1031
Pochovanie
Stoličný Belehrad
Rodina
Manželka
Chika
Otec
sv. Štefan I.
Matka
bl. Gizela Bavorská
Svätec
V cirkvi
rímskokatolícka
Svätorečenie
4. november 1083
Gregor VII.
Atribúty
ľalia, žezlo, koruna
Imrich, princ
Svätý
Sviatok: 4. november; na Slovensku 5. november
* 1007 (?) Stuhlweißenburg, dnes Székesfehérvár, Maďarsko
† 2. september (?) 1031 Uhorsko
Atribúty: ľalia, žezlo, koruna
Sv. Imrich sa narodil medzi rokom 1000 a 1007 v Székesfehérvári. Bol synom uhorského kráľa sv. Štefana a jeho manželky bl. Gizely, dcéry bavorského vojvodu Henricha a sestry cisára sv. Henricha. Obaja manželia boli veľmi nábožní. O Imricha sa starali svedomito po všetkých stránkach. Ako štrnásťročného ho zverili benediktínskemu mníchovi, neskoršiemu biskupovi, sv. Gerhardovi. Pod jeho vedením vyrástol Imrich na zbožného muža, ktorý dosiahol vysoký stupeň dokonalosti. Otec veľmi chcel, aby sa Imrich oženil a prevzal po ňom uhorský kráľovský trón. Imrich sa však vzpieral, keďže túžil žiť len pre Božie kráľovstvo a zostať slobodný. Zložil dokonca slávnostný sľub, že chce zostať čistým až do smrti. No nakoniec predsa len privolil a oženil sa s Chichou (Čikou), dcérou kráľa Dalmácie a Chorvátska Křesimíra. Všetci sa tomu tešili. Považovali Imricha za múdreho a svätého. Verili, že bude spravodlivým kráľom. So svojou ženou Chichou pokračovali doslova v pretekaní sa v nábožnosti a vo vykonávaní dobrých skutkov. No zároveň si sľúbili, že budú žiť ako brat a sestra, v čistote, až do smrti.