Krížová cesta – všetko o tejto pobožnosti v pôstnom a Veľkonočnom období...
Krížová cesta – poučenie…
Krížová cesta, čiže rozjímanie a uctenie utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi všetkými katolíckymi pobožnosťami podľa jednohlasného úsudku sv. Otcov všetkým dušiam žijúcich i zomrelých ľudí najprospešnejšia a na duchovné milosti najbohatšia. Sv. Augustín napr. vraví, že nič nie je tak spasiteľné, ako každodenne sa rozpomínať, koľko pretrpel Boh pre nás. Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že medzi všetkými dobrými skutkami nič natoľko nepomáha k spaseniu, ako rozjímanie o utrpení Kristovom. Pre veľkú prospešnosť tejto pobožnosti Cirkev sv. ako starostlivá matka neprestáva povzbudzovať svoje dietky ku konaniu tejto pobožnosti, predstavujúc pritom v sochách a v obrazoch umučenie Spasiteľovo po celej jeho krížovej ceste v Jeruzaleme a odmeňujúc pobožnosť túto hojnými odpustkami.
Prvú pobožnosť krížovej cesty konala Panna Mária s miláčikom Pána, sv. Jánom, keď odprevádzala svojho Syna na kalváriu.
I po zmŕtvychvstaní Božského svojho Syna v sprievode sv. Jána, nábožných žien a iných stúpencov Ježišových navštívila všetky tie miesta bolestí a múk, ktoré Ježiš Kristus posvätil svojím utrpením, počnúc od Kajfášovho a Pilátovho dvora až na Kalváriu po hrob Jozefa Arimatejského, v ktorom Ježiša pochovali. Tak činili jeruzalemskí kresťania v dobách apoštolských.
Po ich príklade kresťania celého sveta od prvej doby kresťanstva putovali na tie miesta, ktorými Ježíš Kristus kráčal zo súdneho domu Pilátovho až na Kalváriu. Túto krížovú cestu medzi inými pobožne konala sv. Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, v 80. roku svojho života, potom cisár Heraklius a Teodor, horliví ctitelia sv. kríža. Podľa správ sv. Hieronyma (+420), ktorý žil v Betleheme, posvätné miesta Svätej zeme boli prehojne navštevované nespočetnými biskupmi, mučeníkmi a mužmi, preslávenými veľkou učenosťou a vedomosťami.
Prvá krížová cesta mimo Jeruzalema
Putovanie kresťanov do sv. Zeme dialo sa bez prekážok až do roku 1073. Keď Turci zaujali Palestínu, prenasledovali, utláčali tam kresťanov a zabránili im navštevovať miesta, posvätené krvou Spasiteľovou. Márne boli krížové výpravy do Svätej zeme proti Turkom; na týchto výpravách zúčastnili sa aj slovenskí zemania pod vedením kráľa Ondreja II. v roku 1217. Keďže kresťania z Európy nemohli voľne navštevovať sväté miesta v Palestíne pre politické pomery a chorí túto spasiteľnú púť nemohli zas vykonať pre svoju chorobu, chudobní pre vzdialenosť krajín, mnohí zbožní pútnici navrátiac sa zo Svätej zeme stavali i vo svojej vlasti podobné krížové cesty rovnako, ako je to skutočne v Jeruzaleme, aby tí, ktorí nemôžu tak ďalekú cestu podniknúť, mohli sa stať účastnými početných milostí, plynúcich zo zbožného živého si predstavovania utrpenia Pána.
Medzi prvými ctiteľmi krížovej cesty vynikal ctihodný. P. Alvarus, dominikán, ktorý navrátiac sa zo Sv. zeme vystavil v Kordové (v Španielsku) kaplnku, v ktorej po 14. štáciach — obrazoch je vyobrazená s podrobnými udalosťami celá cesta Kristova na Kalváriu. Veriaci pri takto zriadených obrazoch modlievali sa, rozjímajúc o Kristovom umučení, ktoré im obraz krížovej cesty predstavuje.
V 13. a 14. storočí sa predsa dosiahlo, že kresťania mohli navštevovať v Palestíne sväté miesta, ktoré sú úzko zviazané so životom Pána Ježiša. Mohamedánski Turci zvolili aj k tomu, že posvätné budovy na jednotlivých miestach môžu kresťania udržiavať a strážiť. Tak r. 1342 na všetky časy bola odovzdaná stráž hrobu Pána a posvätných miest v Jeruzaleme reholi sv. Františka čiže františkánom, ktorým až podnes posielajú kresťania z celého sveta svoje milodary, ktoré sa zozbierajú na Veľký piatok a Bielu sobotu v pokladničke v Božom hrobe.
Synovia sv. Františka ako strážcovia Božieho hrobu videli, že kresťania pre rozličné príčiny nenavštevujú sv. zem tak početne, ako sa to dialo za predošlých čias, keď celé zástupy putovali do Jeruzalema. Preto sa snažili získať dajakú náhradu pre veriacich kresťanov katolíkov, ktorí nemôžu ísť do sv. zeme, aby aspoň v duchu so Spasiteľom konali cestu jeho bolestného utrpenia, kráčajúc popri obrazoch alebo sochách, znázorňujúcich krížovú cestu, ako sme to vyššie spomenuli.
Keď františkáni do všetkých svojich chrámov umiestili obrazy krížovej cesty, chcejúc získať čím väčší počet veriacich do svojich chrámov, požiadali sv. Stolicu, aby krížovým cestám zriadených vo františkánskych kostoloch udelila tie isté odpustky, ktoré dosahujú pútnici v Jeruzaleme pri každom zastavení cesty, ktorú konal náš Spasiteľ na vrch Kalvárie. Pp. Inocent XI. vyhovel tejto ich žiadosti a pápežským listom 5. sept. 1686 udelil odpustky jeruzalemskej krížovej cesty všetkým františkánskym chrámom pre všetkých rehoľníkov a rehoľnice všetkých troch reholí sv. Františka. Toto isté potvrdil Pp. Inocent XII. v listoch z 24. dec. 1692 a z 26. dec. 1695.
Pápež Benedikt XIII. vo svojom breve: „Inter plurima” z 3. marca 1726 odpustky krížovej cesty rozšíril pre všetkých veriacich, kedykoľvek vykonajú pobožnosť krížovej cesty v niektorom františkánskom chráme. Zároveň dovolil, aby odpustky krížovej cesty mohli sa privlastňovať na spôsob prímluvy i dušiam v očistci.
Pp. Benedikt XIV. vo svojom breve: „Cum tanta” ,zo 6. jan. 1741 dovolil kňazom františkánom, že môžu zaviesť krížovú cestu aj v kostoloch a kaplnkách, ktoré prislúchajú k ich kláštorom alebo špitálom, ak ich o to požiada správca kostola alebo predstavený ústavu a ak biskup dá na to svoje zvolenie. Dňa 30. aug. 1746 ten istý pápež dovolil, že františkáni môžu zriadiť s povolením diecézneho biskupa krížovú cestu v každom farskom chráme. Dodatočne ešte dovolil, že krížová cesta sa môže zriadiť vo všetkých kostoloch a kaplnkách; tiež pripustil, že v jednom mieste sa môžu zriadiť aj dve krížové cesty, a to jedna v kostole a druhá vonku.
A tak sa krížová cesta rozšírila po celom svete a je takrečeno v každom chráme. Kedykoľvek čítame správy o stavbách alebo opravách chrámov, dozvedáme sa aj o zriadení krížovej cesty. Obyčajne je obraz prvej stanice zavesený na epištolovej strane pri hlavnom oltári a ostatné obrazy sú rovnomerne rozdelené v chráme tak, že 14. obraz krížovej cesty je zase pri hlavnom oltári na evanjeliovej strane.
Na mnohých miestach sú zriadené krížové cesty vonku pod šírym nebom, kde sú sochy alebo obrazy krížovej cesty umiestené v malých kaplnkách, postavených obyčajne na kopcoch a vŕškoch, na spôsob vrchu Golgoty, odkiaľ majú aj pomenovanie Kalvária. Takto postavené krížové cesty na spôsob jeruzalemskej Kalvárie predstavujú omnoho živšie utrpenie Kristovo. Veriaci zbožnejšie rozjímajú, kráčajúc od kaplnky ku kaplnke hore brehom, najmä na pútnických miestach, ako keď v úzkom priestore chrámu obmedzení sú len na malý pohyb od obrazu k obrazu a len na jedno pokľaknutie.
Najväčší šíriteľ Krížovej cesty
Najväčším rozširovateľom krížovej cesty bol sv. Leonard z Portu Mauricio, kňaz rehole sv. Františka. Bol pravým milovníkom sv. kríža. Podobne ako sv. Pavlovi apoštolovi nič mu tak neležalo na srdci, ako poznať a iným dať poznať ukrižovaného Ježiša. V tomto spočívala celá jeho svätosť a neodolateľná kazateľská výrečnosť. Keď sa koncom 17. a začiatkom 18. storočia rozmáhala v Taliansku bezuzdná nemravnosť a chladla sv. viera, nepoznal lepšieho prostriedku proti tomuto zlu, ako pobožnosť krížovej cesty. V jednom zo svojich spisov vyzýva biskupov a kňazov, aby sa všemožne pričinili o to, žeby sa v každej osade zriadila a konala pobožnosť krížovej cesty, sťa pevná hrádza proti zhubnému prúdu nešľachetnosti.
Podľa neho je krížová cesta opravdivým protijedom nešľachetnosti, závorou proti rozbúreným náruživostiam a povzbudením pre chladné srdce ľudské. Keď duša svojím duševným okom v zrkadle krížovej cesty vidí utrpenie svojho Boha, nič iné nemôže vykonať, ako uznať ošklivosť hriechu a vzbudiť v sebe city lásky k Spasiteľovi a nastúpiť cestu kresťanského života. Sv. Leonard nešetril ani starosti, ani práce, aby krížovú cestu všade rozšíril. Prvú zriadil v kláštore svojho rodiska a druhú v kláštorskej záhrade. Keď pápeži dovolili zriaďovať krížovú cestu i mimo rehoľných kostolov, vo všetkých chrámoch a kaplnkách, tu jeho horlivosť v rozširovaní tejto pobožnosti nepoznala hraníc. Sám posvätil 772 krížových ciest. Napísal zvláštne a veľmi dojímavé rozjímania. Jeho spôsob odbavovania krížovej cesty stal sa najobľúbenejším a najrozšírenejším.
Nábožné výlevy 1945 SSV Zdroj