Ako sa aj naďalej prejavuje (ne)úcta k Najsvätejšej sviatosti Oltárnej na Slovensku
Ako sa aj naďalej prejavuje (ne)úcta k Najsvätejšej sviatosti Oltárnej na SlovenskuAj keď to robím nerád, ale nedá mi, aby som nenapísal svoje ďalšie skúsenosti v súvislosti s rozdávaním Najsvätejšej Eucharistie v Bratislave.
Zrejme nám už navždy zostane v pamäti to, ako predstavitelia Cirkvi na Slovensku zradili počas pandémie Ježiša Krista, a nechali pozatvárať kostoly, a veriacim tak bránili v pristupovaniu ku sviatostiam. To apoštolské „Boha treba viac počúvať ako ľudí“ (Sk 5, 29) stále akosi prehliadajú.
Hoci toto temné obdobie našich dejín je už našťastie (veríme že navždy) za nami, nájdu sa ešte stále kňazi, ktorí veriacim, ktorí chcú prijať Najsvätejšiu Eucharistiu na kolenách a do úst, to dávajú ešte aj dnes nejakým spôsobom pocítiť. Samozrejme, že sú to predovšetkým tí kňazi, čo aktívne vystupovali za dodržiavanie nezmyselných Mikasových vyhlášok počas pandémie a presadzovali v rozpore s liturgickými predpismi Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí nedôstojné prijímanie Najsvätejšej Eucharistie do rúk, prípadne sväté omše vôbec neslúžili.
K jednému takémuto kňazovi u františkánov som prednedávnom išiel na sväté prijímanie. Stalo sa mi to, aj keď, pokiaľ je to možné, snažím sa takýmto kňazom vyhýbať. No keď som sa postavil do radu na prijatie Najsvätejšej Eucharistie, tak vtedy tam bol on jediný, kto Eucharistiu rozdával.
Vyzerá to tak, že títo liberálno-progresívni kňazi určite medzi sebou komunikujú, lebo používajú tú istú metódu. Všimol som si aj to, že už nestoja na dlažbe, po ktorej prichádzajú veriaci na sväté prijímanie, ale sa postavia na schodík, ktorý oddeľuje v mieste rozdávania Najsvätejšej Eucharistie presbytérium od časti určenej pre veriacich. Keď takýto progresívno-liberálny kňaz vidí, že ste si pokľakli, aby ste prijali Najsvätejšiu Eucharistiu do úst, tak vám ju síce podá, ale len tak, že zastane s Najsvätejšou sviatosťou Oltárnou vo vzdialenosti asi tak cca päť centimetrov od úst prijímajúceho a tvári sa, že pre nejaký telesný handicap, či zdravotný problém sa už nevie viacej skloniť, pritom je zohnutý iba mierne. Robia to tak preto, aby sa prijímajúci postavil, a tým bol vlastne donútený prijať Najsvätejšie Kristovo Telo postojačky do úst a nie pokľačiačky.
Už sa mi stalo aj to, (potvrdili mi to aj iní veriaci) že kňaz sa začal vyhovárať, že on zo zdravotných dôvodov nižšie ruku dať nemôže. No pri záverečnom požehnaní ten istý kňaz ruku pri znaku kríža dáva ruku vo všetkých smeroch aj dole, do polohy oveľa nižšie, ako počas rozdávania svätého prijímania. Presne túto fintu sa pokúsil na mňa urobiť aj tento pomerne mladý kňaz. No neuspel, lebo som sa posunul v kľačiacej polohe až úplne nedoraz k nemu a vstať som odmietal. Tak už nemal inú možnosť, iba tú, aby mi Najsvätejšiu Eucharistiu dal do úst.
Pritom stále platná inštrukcia Redemptionis sacramentum hovorí jasne, že veriaci v prvom rade prijímajú na kolenách do úst. Postojačky do úst je druhá možnosť a až potom je možnosť prijímania na ruku, ak to biskupská konferencia schválila a Svätá stolica povolila.
Prednedávnom na jednej sociálnej sieti istá pani z Nitry napísala o skúsenosti na svätej omši slávenej vonku na Kalvárii: „Moju priateľku na Kalvárii počas svätej omše v deň slávnosti Nanebovzatia Panny Márie kňaz (verbista) s Eucharistiou obišiel, nakoľko chcela prijímať po kľačiačky. Následne tohto kňaza upozornila sestra kľačiacej. On sa potom k nej našťastie vrátil a dal jej kľačiacej Eucharistiu do úst, hoci pritom krútil hlavou. Veď my sa neklaniame kňazovi, ale Najvyššiemu Veľkňazovi. A keď kňaz ide k bohostánku, prečo si pokľakne, keď ide vyberať cibórium s hostiami? Veď komu patrí najväčšia úcta?“
Zaujímavé je aj to, že ako dôvod na to, aby si veriaci nekľakali pred prijatím Najsvätejšej Eucharistie sa uvádza to, že sa kľačí keď kňaz zvolá „Hľa, Baránok Boží“ a preto už počas prijímania Najsvätejšej Eucharistie vraj netreba. No pravda je aj to, ako uvádza spomínaná pani z Nitry, že kňaz si tiež pri otvorení bohostánku a vyberaní Najsvätejšej Eucharistie, pokľakne. A teda veriaci by si nemali pokľaknúť ani vtedy, keď sa svätá omša končí kratučkou adoráciou s vystavenou Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou? Tu už argument, že veď veriaci kľačali na „Baránok Boží“ neplatí?
Spomeniem ešte jednu skúsenosť z Petržalky. Už dávnejšie tam rozdávajú Najsvätejšiu Eucharistiu, zrejme ako mimoriadni rozdávatelia mladučkí chlapci. Teda nie ako to bolo kedysi, že mimoriadnym rozdávateľom sa mohol stať iba zrelý, starší muž. Už sme si voľajako zvykli na všetky možné novoty v Cirkvi, ale tu, keď vidím týchto chlapcov ktorí sú vo veku študentov – stredoškolákov, ako si sami otvárajú bohostánok, často aj bez toho, aby si aspoň úctivo pokľakli, a takto bez prejavenie úcty vyberajú z bohostánku cibóriá s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, tak ma až srdce bolí.
Podľa Kódexu kánonického práva je riadnym vysluhovateľom svätého prijímania biskup, presbyter a diakon. Mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania je akolyta, ako aj iný veriaci, ktorý má vek a spĺňa podmienky stanovené konferenciou biskupov a predpísaným liturgickým obradom je prijatý do služby mimoriadneho rozdávateľa svätého prijímania.
No keď som prednedávnom videl to, ako po skončení rozdávania Najsvätejšej Eucharistie sa tento mladý muž postavil pred obetný stôl a začal miesto kňaza (starší kňaz), ktorý v tom istom čase sedel na sedese (kňaz predtým tiež rozdával Najsvätejšiu Eucharistiu), purifikovať cibória, a následne kalich, a po vypití obsahu z kalicha dokončil purifikáciu povytieraním do sucha (druhý medzitým odniesol Najsvätejšiu Eucharistiu do bohostánku), tak som doslova onemel a nechcelo sa mi veriť, že to, čo vidím je skutočne pravda.
Miništroval a slúžil som pri oltári cca štyridsať rokov, ale ani raz som nevidel, aby okrem kňaza, či diakona nejaký mladý miništrant purifikoval posvätné nádoby, a kalich. Nestalo sa tak ani vtedy, keď som bol sám mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania. Maximálne nám bolo dovolené po purifikácii kňaza poskladať a odniesť kalich na miesto.
Inštrukcia Redemptionis sacramentum v bode 119 uvádza: „Po skončení rozdávania prijímania sa kňaz vráti k oltáru, stojí pri oltári alebo pri stolíku a purifikuje paténu či misku nad kalichom, potom purifikuje kalich podľa predpisov Rímskeho misála a kalich utrie purifikatóriom. Ak je prítomný diakon, vráti sa s kňazom k oltáru a čistí nádoby. Je však dovolené nechať nádoby, najmä ak ich je viac, primerane zakryté na oltári alebo na stolíku na korporáli a hneď po prepustení ľudu ich kňaz alebo diakon očistí. Aj riadne ustanovený akolyta pomáha pri čistení a usporiadaní posvätných nádob či už pri oltári, alebo pri stolíku. Ak nie je prítomný diakon, riadne ustanovený akolyta posvätné nádoby odnesie na stolík a tam ich zvyčajným spôsobom očistí, utrie a zloží.“
Keď som to videl, tak prvé čo ma napadlo, či nabudúce, keď zavítam do tohto kostola v Petržalke, už niektorý z týchto mladých mužov – miništrantov nebude namiesto kňaza aj celebrovať. A pritom je vo farnosti viacero kňazov.
Bolo by dobré, aby sa k tejto téme vyjadril aj nejaký fundovaný kňaz, či biskup, aby úcta k Najsvätejšiemu Kristovmu Telu na Slovensku aj na orodovanie Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska vzrastala, a nie upadala.
Boh žehnaj Slovensko
Anton Čulen
Ako sa aj naďalej prejavuje (ne)úcta k Najsvätejšej sviatosti Oltárnej na Slovensku