Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 160
160. Stretnutie s Gamalielom na ceste z Neftali do Giskaly
10. máj 1945
1 „Učiteľ, Učiteľ! Vieš, kto je pred nami? Je tam rabbi Gamaliel! Sedí so svojimi sluhami, s karavánou v tieni lesa, chránený pred vetrom! Opekajú baránka. A čo teraz urobíme?"
„Predsa to, čo sme chceli urobiť, priatelia. Ideme svojou cestou..."
„Ale Gamaliel je z chrámu."
„Gamaliel nie je falošný. Nebojte sa. Pôjdem dopredu."
„Ó! Aj ja idem," povedia spolu bratranci a všetci Galilejčania i Šimon. Iba Iškariotský a trocha menej Tomáš prejavia nevôľu pokračovať. Ale nasledujú ostatných.
Niekoľko metrov idú ešte po lesnej ceste vklinenej medzi zalesnenými svahmi vrchu. Potom cesta zahýba a vyústi do akejsi roviny, ktorú krížom pretína, potom sa rozširuje a opäť sa zužuje a stáča pod krovom pospletaných konárov. Na slnkom zaliatej čistine, iba trochu zatônenej krajnými listami lesa, je veľa ľudí pod bohatým stanom a ďalší sú v kúte zaujatí opekaním baránka.
Niet pochýb! Gamaliel sa o seba dobre staral. Kvôli jednému cestujúcemu človeku, kvôli sebe, dal do pohybu regiment sluhov a neviem koľko batožiny. Teraz tam sedí uprostred svojho stanu, Čo je plachta natiahnutá na štyroch pozlátených tyčiach - akýsi baldachýn, pod ktorým sú nízke stoličky pokryté vankúšikmi a stôl rozložený na intarzovaných nohách, prikrytý jemnučkým obrusom, na ktorý sluhovia rozkladajú drahé riady. Gamaliel vyzerá ako modla. S roztvorenými rukami na kolenách, prísny, vznešený, pripomína mi sochu. Sluhovia sa krútia okolo neho ako motýle. On im však nevenuje pozornosť. Premýšľa. Na prísnych očiach má trocha privreté viečka a keď ich zodvihne, ukážu sa veľmi tmavé, hlboké a vnímavé oči v celej svojej prísnej kráse. Má jemný, dlhší nos a jeho čelo je už mierne plešaté, vysoké čelo staršieho muža, poznačené troma rovnobežnými vráskami a jednou hrubou, modrastou cievou, ktorá vytvára takmer písmeno V uprostred pravého spánku.
2 Šuchot krokov prichádzajúcich spôsobí, že sluhovia sa obracajú. Aj Gamaliel sa obráti. Vidí Ježiša kráčať popredu a urobí prekvapivé gesto. Vstane a ide k okraju stanu. Nie ďalej. No odtiaľ sa hlboko ukloní s rukami skríženými na hrudi. Ježiš odpovie tým istým spôsobom.
„Tu si, Rabbi?" spýta sa Gamaliel.
„Tu som, rabbi," odpovie Ježiš.
„Smiem sa spýtať, kam ideš?"
„Teší ma, že ti môžem odpovedať. Idem z Neftali a mám namierené do Giskaly."
„Pešo? Cesta cez hory je dlhá a namáhavá. Veľmi sa unavíš."
„Ver mi. Ak ma prijímajú a počúvajú, všetka únava zmizne."
„Teda... dovoľ mi, aby som raz bol ja tým, kto ti odoženie únavu. Baránok je pripravený. Zvyšky by sme ponechali vtákom, lebo nenosím zbytky so sebou. Vidíš, že mi neprekáža, aby som ti ho ponúkol a okrem teba aj tvojim nasledovníkom. Som tvoj priateľ, Ježiš. Nepovažujem ťa za nižšieho, ale za vyššieho od seba."
„Verím ti. A prijímam."
Gamaliel čosi prikáže jednému zo sluhov, ktorý je zrejme hlavným sluhom, a ten prikáže a stan sa predlžuje, z mnohých mulov skladajú ďalšie stoličky pre Ježišových učeníkov a ďalšie riady.
Prinášajú nádoby na umytie rúk. Ježiš vykonáva obrad s najväčšou vznešenosťou, kým apoštoli, ktorých Gamaliel skúma prenikavým pohľadom, vykonávajú obrad nedbanlivejšie, okrem Šimona, Judáša Iškariotského, Bartolomeja a Matúša, ktorí sú zvyknutejší na židovské maniere.
Ježiš sedí po boku Gamaliela, ktorý zaujal miesto sám na jednej strane stola. Oproti Ježišovi sedí Horlivec. Po modlitbe obetovania, ktorú Gamaliel prednáša slávnostne pomaly, sluhovia rozporciujú baránka, rozdeľujú ho hosťom a napĺňajú čaše vínom alebo vodou osladenou medom, ako kto chce.
3 „Náhoda nás spojila, Rabbi. Ani by mi nenapadlo, že ťa stretnem, a k tomu ešte na ceste do Giskaly."
„Som na cestách po celom svete."
„Áno. Si neúnavný prorok. Ján je prorok na mieste. Ty si putujúci prorok."
„Preto ma duše môžu ľahšie nájsť."
„Nepovedal by som. Tým, že sa premiestňuješ, mätieš ich."
„Mätiem nepriateľov. Ale tí, čo ma majú radi, pretože milujú Božie Slovo, ma nájdu. Nie všetci môžu prísť k Učiteľovi. A tak Učiteľ, ktorý má rád všetkých, ide k nim, požehnávajúc takto dobrých a mariac sprisahania tých, ktorí ma nenávidia."
„Vzťahuješ to na mňa? Ja ťa nemám v nenávisti."
„Nie na teba. Ale keďže si spravodlivý a úprimný, môžeš povedať, že to, čo hovorím, je pravda."
„Áno. Tak to je. Ale... vidíš... Faktom je, že my starí ťa chápeme zle."
„Áno. Starý Izrael ma chápe zle. Na svoje nešťastie... a to z vlastnej vôle."
„Nie....!“
„Áno, rabbi. Nepoužíva svoju vôľu, aby pochopil Učiteľa. A kto sa obmedzuje na toto, robí zle, ale relatívne zle. Mnohí však používajú svoju vôľu, aby chápali zle a aby prekrúcali moje slovo, a tak škodili Bohu."
„Bohu? On je nad ľudskými intrigami."
„Áno. Ale každá duša, ktorá blúdi alebo je zavádzaná -- a zavádzaním je aj prekrúcanie mojich slov a skutkov sebe alebo druhým —, škodí Bohu v duši, ktorá sa zatratí. Každá duša, ktorá sa zatratí, je ranou spôsobenou Bohu."
Gamaliel skloní hlavu a premýšľa so zatvorenými očami. Potom si svojimi dlhými a chudými prstami pritlačí čelo v mimovoľnom geste bolesti. Ježiš ho skúma. Gamaliel zodvihne hlavu, otvorí oči, pozrie sa na Ježiša a vraví: „Ale ty vieš, že ja k nim nepatrím."
„To viem. Ale patríš k tým prvým."
„Ó! To je pravda! Ale niežeby som sa neusiloval pochopiť ťa. Je to preto, že tvoje slovo sa zastaví v mojej mysli a neprenikne ďalej. Myseľ ho obdivuje ako slovo učenca a duch..."
„A duch ho nemôže prijať, Gamaliel, pretože je preplnený inými vecami. A skazenými vecami.
4
Pred chvíľou, prichádzajúc z Neftali sem na túto stranu, prechádzal som cez horu, ktorá vyčnieva z reťaze. Páčilo sa mi ísť tadiaľ, aby som z výšky videl krásu oboch jazier, Genezaretského i Meromského, tak, ako ich vidia orly a Pánovi anjeli, aby opakovane povedali: ,Vďaka, Stvoriteľu, za krásu, ktorú nám dávaš.' A predsa, kým celá hora je v plodnom rozkvete, pokrýva sa zeleňou kríkov a trávy na lúkach, v ovocných sadoch, na poliach a v lesoch, pri olivovníkoch voňajú vavríny pripravujúce sa na záplavu tisícok kvetov, ba aj mohutný dub akoby sa povzniesol, lebo sa oblieka korunami bieleho hrozna a zimozelu - pozrite, tam nič nekvitne, niet tam nijakej plodnosti, ani človeka ani prírody. Každá námaha vetrov, každá námaha ľudí tam vyjde nazmar, lebo ozrutné zrúcaniny starého Asoru prekážajú všetkému a medzi skalami môže rásť len žihľava a tŕnie, a môžu tam žiť len hady. Gamaliel..."
„Chápem ťa. My sme tiež ruiny... Chápem podobenstvo, Ježiš. Ale... nemôžem... Nemôžem konať ináč. Kamene sú príliš hlboko."
„Jeden, v ktorého veríš, ti povedal: ,Kamene sa budú triasť pri mojich posledných slovách.' Ale prečo čakať na posledné slová Mesiáša? Nebudeš ľutovať, že si ma nechcel nasledovať prv? Posledné. . . ! To sú smutné slová aj od priateľa, ktorý umiera a ktorého sme išli počúvať príliš neskoro. Ale moje slová sú dôležitejšie než slová nejakého priateľa."
„Máš pravdu... Ale nemôžem. Očakávam ono znamenie, aby som uveril."
„Keď pôda leží úhorom, nestačí jeden blesk, aby ju obrobil. Neprijme ho pôda, ale skaly, ktoré ju prikrývajú. Usiluj sa aspoň, aby si ich odstránil, Gamaliel. Lebo ináč, ak zostanú tak, hlboko v tebe, znamenie ťa neprivedie k viere."
Gamaliel mlčí, je zamyslený.
5
Stolovanie sa končí.
Ježiš vstane a povie: „Ďakujem ti, môj Bože, za jedlo i za to, že som mohol hovoriť s múdrym človekom. A vďaka i tebe, Gamaliel."
„Učiteľ, neodchádzaj tak. Bojím sa, že sa na mňa hneváš."
„Ó, to nie! Musíš mi veriť."
„Potom neodchádzaj. Idem k Hillelovej hrobke. Nepohrdneš ísť so mnou? Prídeme tam rýchlo, lebo mám muly i osly pre všetkých. Len z nich zložíme nákladné sedlá, ktoré ponesú sluhovia. A na najťažšom úseku si skrátiš cestu."
„Nepohrdnem ísť s tebou k Hillelovej hrobke, naopak, je to pre mňa česť. Poďme."
Gamaliel dáva príkazy, a kým sú všetci zaujatí skladaním prechodnej jedálne, Ježiš a rabbi vysadajú na mulice a jeden vedľa druhého sa uberajú strmou, tichou cestou, po ktorej sa silno ozývajú podkuté kopytá.
Gamaliel mlčí. Iba zo dvakrát sa spýta Ježiša, či sa mu sedí v sedle pohodlne. Ježiš odpovie a potom mlčí, zahĺbený do svojich myšlienok. Tak hlboko, že ani nezbadá, ako ho Gamaliel, zdržiac svoju mulicu, nechal podísť dopredu o celú konskú dĺžku, aby skúmal každý jeho pohyb. Oči starého rabbiho sú sťa oči sokola, upriamené na korisť, také sú pozorné a uprené. Ale Ježiš si to nevšíma. Ide pokojne, prispôsobí sa vlnivému kroku zvieraťa, rozmýšľa, a predsa vníma všetko, čo je okolo. Natiahne ruku, aby odtrhol visiaci strapec z kríčka zlatej zanoväte, usmeje sa na dve vtáčatá, ktoré si stavajú hniezdo v hustom borievčí, zastaví mulicu, aby sa započúval do švitorenia penice, a schváli, akoby s požehnaním, starostlivý výkrik, ktorým divoká hrdlička vyzýva svojho druha do práce.
„Máš veľmi rád rastliny a zvieratá, však?"
„Veľmi. Je to moja živá kniha. Človek má stále pred sebou základy viery. Kniha Genezis žije v prírode. Teraz, ak niekto vie pozerať, vie aj veriť. Mohol tento kvietok — s takou nežnou vôňou a visiacimi lupienkami, ktorý tak kontrastuje s týmto tŕnistým borievčím a s pichľavou kručinkou — mohol vzniknúť sám od seba? A pozri, tamtá červienka, s tou kvapkou vysušenej krvi na mäkkom hrdielku, mohla sa sama od seba urobiť takou? A tamtie dve hrdličky, kde a ako si mohli nafarbiť ten ónyxový golierik na svojom sivom perí? A tam, tie dva motýle, jeden čierny s veľkými zlatými a rubínovými očami a druhý biely s modrými pásikmi, kde našli drahokamy a stuhy pre svoje krídla? A táto rieka? Je to voda. Dobre. Ale odkiaľ prišla? Aký je prvý zdroj vody ako látky? Ó! Pozerať znamená veriť, ak sa človek vie pozerať."
„Pozerať znamená veriť. My pozeráme veľmi málo na živú Knihu Genezis, ktorá je pred nami."
„Príliš mnoho vedy, Gamaliel. A príliš málo lásky a príliš málo pokory."
Gamaliel povzdychne a skloní hlavu.
6 „Aha, už sme tu, Ježiš. Tam je pochovaný Hillel. Zostúpme a zvieratá nechajme tu. Vezme ich sluha."
Zostúpia, priviažu obe mulice o kmeň stromu a uberajú sa k malej hrobke pri veľkom pozatváranom dome, ktorá sa vynorí spoza kopca.
„Sem prichádzam meditovať, keď sa pripravujem na sviatky Izraela," vraví Gamaliel a ukáže na dom.
„Nech ti Múdrosť dá všetko svoje svetlo."
„A sem," Gamaliel ukáže na hrob, „pripravovať sa na smrť. Bol to spravodlivý človek."
„Bol spravodlivý. Rád sa pomodlím pri jeho ostatkoch. Ale, Gamaliel, Hillel ťa nemá naučiť len ako zomrieť. Má ťa naučiť aj žiť."
„Ako, Učiteľ?”
„,Človek je veľký, keď sa pokorí,' bolo jeho obľúbené heslo..."
„Ako to vieš, keď si ho nepoznal?"
„Poznal som ho... a konečne, i keby som nepoznal rabbiho Hillela osobne, poznal som jeho zmýšľanie, pretože nie je nič, čo nepoznám z ľudských myšlienok."
Gamaliel skloní hlavu a zašepká: „To môže povedať iba Boh."
„Boh a jeho Slovo. Pretože Slovo pozná Myšlienku a Myšlienka pozná Slovo a miluje ho, odovzdáva sa mu so svojimi pokladmi, aby ho robila účastným na sebe. A Láska upevňuje putá a robí z nich jedinú Dokonalosť. To je Trojica, ktorá sa miluje a božsky sa utvára, plodí, vychádza a doplňuje. Každá svätá myšlienka sa zrodila v dokonalej Mysli a odráža sa v mysli spravodlivého človeka. Môže teda Slovo nepoznať myšlienky spravodlivých, ktoré sú myšlienkami Myšlienky?"
Modlia sa pri zavretej hrobke. Dlho. Dôjdu k nim učeníci a neskôr i sluhovia, prví v sedlách, ostatní pod ťarchou batožiny. No zastanú na okraji lúky, za ktorou je hrobka. Modlitba sa končí.
„Zbohom, Gamaliel. Vystúp ako Hillel."
„Čo tým chceš povedať?"
„Vystúp. On je pred tebou, pretože vedel veriť pokornejšie než ty. Pokoj tebe."