Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 181
(Mt 13, 24-30. 36-43)
8. jún 1945
1 Jasné svitanie zdobí perlami jazero a zahaľuje vrchy hmlou ľahučkou sťa mušelínový závoj, pod ktorým sa olivovníky, orechy, domy i pozadie obcí pri jazere zdajú jemnejšie. Loďky smerujúce do Kafarnauma sa kĺžu po hladine pokojne a ticho. Ale Peter zrazu skrúti kormidlo tak prudko, že loďka sa nakloní na jednu stranu.
„Čo robíš?" spýta sa Ondrej.
„Je tam loďka jedného čudáka. Teraz vyplávala z Kafarnauma. Mám dobré oči a od včera aj čuch poľovníckeho psa. Nechcem, aby nás videli. Vrátim sa k rieke. Pôjdeme pešo."
Aj druhá lodka urobila rovnaký manéver, ale Jakub, ktorý drží kormidlo, sa spýta Petra: „Prečo to robíš?"
„Poviem ti to. Poď za mnou."
Ježiš, sediaci na korme, sa preberie, keď sú takmer na úrovni Jordánu.
„Ale čo to robíš, Šimon?" spýta sa.
„Vystúpime tu. Potuluje sa tu nejaký šakal. Dnes nemôžeme ísť do Kafarnauma. Najprv pôjdem ja a trocha sa povyzvedám. Ja so Šimonom a Natanaelom. Tri dôstojné osoby proti trom nedôstojným... ak len tých nedôstojných nebude viac."
„Nemôžeš teraz všade vidieť nástrahy! Nie je tamto loďka farizeja Šimona?"
„Je to presne jeho."
„On nebol pri Jánovom zajatí."
„Nič o tom neviem."
„Vždy je úctivý voči mne."
„Nič o tom neviem."
„Pripadáš mi zbabelý."
„Nič o tom neviem."
Hoci Ježiš vôbec nemá chuť smiať sa, musí sa usmiať pre svätú zaťatosť Petra.
„Ale do Kafarnauma aj tak budeme musieť ísť. Ak nie dnes, neskôr..."
„Povedal som ti, že najskôr zájdem ja a zistím a... ak bude treba... urobím aj toto. .. bude treba prehltnúť trpké sústo.. ., ale urobím to z lásky k tebe... Pôjdem... pôjdem za stotníkom požiadať o ochranu..."
„Ale nie! To netreba!"
Loďka pristane na malej opustenej pláži oproti Betsaide. Všetci vystúpia.
„Poďte vy dvaja. Poď aj ty, Filip. Vy, mladí, zostaňte tu. Prídeme skoro."
Nový učeník Eliáš poprosí: „Poď do môjho domu, Učiteľ. Bol by som taký šťastný, keby som ti poskytol pohostinstvo..."
„Idem. Šimon, príď za mnou do Eliášovho domu. Zbohom, Šimon. Choď. Ale buď dobrý, rozumný a milosrdný. Poď, nech ťa pobozkám a požehnám."
Peter neubezpečuje, že bude dobrý, trpezlivý a milosrdný. Mlčí a vymení si bozk so svojím Učiteľom. Aj Horlivec, Bartolomej a Filip sa pobozkajú s Učiteľom na rozlúčku a dve skupinky sa oddelia a idú opačnými smermi.
2 Vchádzajú do Korozainu, keď svitanie už prešlo do plného dňa. Niet ani stebielka, ktoré by sa netrblietalo drahokamom rosy. Zôkol-vôkol spievajú vtáky. Vzduch je čistý a svieži, akoby v ňom bolo cítiť vôňu mlieka, a to skôr bylinného než živočíšneho. Vôňu obilia, ktoré sa utvára do klasov, mandľovníkov obťažkaných plodmi... vôňa, ktorú som cítila za chladných rán na žírnych poliach Pádskej nížiny.
Čoskoro dôjdu k Eliášovmu domu. Mnohí obyvatelia Korozainu už vedia, že prišiel Učiteľ. A práve keď Ježiš vstupuje na prah domu, pribehne nejaká matka kričiac: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nad mojou dcérkou!" V náručí nesie asi desaťročné dievčatko bledé sťa vosk a celkom vychudnuté. Viac než bledé je žltkasté.
„Čo je tvojej dcére?"
„Má horúčky. Dostala ich, keď pásla pri Jordáne. Lebo sme pastiermi jedného boháča. Otec ma dal zavolať k chorému dievčaťu. On sa teraz vrátil do hôr. Ale ty vieš, že s touto chorobou nemôžeme ísť do vysoko položených miest. Ako tu môžem zostať? Pán mi až doteraz dovolil zostať tu. No ja som pri vlne a pri mláďatách. Nastáva rušná sezóna pre nás, pastierov. Prepustia nás alebo rozdelia, ak zostanem. No ak pôjdem na Hermon, dcéra mi zomrie."
„Máš vieru, že to môžem?"
„Rozprávala som sa s Danielom, Elizejovým pastierom. Povedal mi: ,Naše Dieťa vylieči každú chorobu. Choď za Mesiášom.' S dievčatkom v náručí som prišla až spoza Meromského jazera, aby som ťa vyhľadala. Stále by som išla, kým by som ťa nenašla. "
„Už nechoď inde, len sa vráť domov, k pokojnej práci. Tvoja dcéra je uzdravená, pretože to chcem. Choď v pokoji."
Žena sa pozerá na dcérku a hľadí na Ježiša. Azda dúfa, že uvidí, ako dievčatko ihneď zmocnie a dostane ružovú farbu. Aj dievčatko doširoka roztvorí svoje unavené oči, ktoré malo predtým zavreté, uprie ich na Ježišovu tvár a usmeje sa.
„Neboj sa, žena. Neklamem ťa. Horúčka natrvalo zmizla. Bude sa zotavovať zo dňa na deň. Nechaj ju ísť. Už sa nebude potácať ani nebude cítiť únavu."
Matka postaví dievča na zem a ono stojí pevne vzpriamené a usmieva sa čoraz veselšie. Napokon zašvitorí strieborným hláskom: „Dobroreč Pánovi, mamka! Som úplne uzdravená! Cítim to." A vo svojej dievčenskej jednoduchosti pastierky sa hodí Ježišovi okolo krku a pobozká ho. Matka, rezervovaná, ako sa patrí na jej vek, si pokľakne na zem, bozkáva Pánovi odev a dobrorečí mu.
„Choďte. Pamätajte na Božie dobrodenie a buďte dobré. Pokoj nech Je s vami."
3 Ale ľudia sa už zhromažďujú v záhradke Eliášovho domu a dožadujú sa Pánovho slova. A hoci Ježiš nemá veľkú chuť hovoriť, lebo je skormútený zo zajatia Krstiteľa a zo spôsobu, ako k nemu došlo, predsa sa však poddá a v tieni stromov začne hovoriť.
„Ešte v tomto peknom čase, keď obilie dozrieva do klasov, vám chcem ponúknuť podobenstvo inšpirované obilím. Počúvajte.
Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ten muž a jeho sluhovia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a potom odišiel. Spočiatku si nikto nič nevšimol. Prišla zima s dažďami a inovatkou, prišiel koniec mesiaca tebet a zrno vzišlo. Jemná zeleň lístkov, ktoré práve vyklíčili. V počiatkoch svojej nevinnej existencie vyzerali všetky rovnaké. Prišiel mesiac Šebat a potom adar, rastliny vyrástli a potom sa začali nalievať zrnom klasy. Vtedy zbadali, že v zeleni nebola len pšenica, ale aj kúkoľ, pevne ovinutý svojimi jemnými a pružnými pupencami okolo stebiel obilia.
K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: ,Pane, aké semeno si to zasial? Nebolo to vyberané semeno, očistené od každého iného semena, ktoré by nebolo pšenicou?'
,Určite bolo dobré. Ja som ho vybral a všetko zrno bolo rovnakej kvality. Zbadal by som, keby v ňom boli iné semená.'
,A kde sa teda vzalo v pšenici toľko kúkoľa?'
Hospodár porozmýšľal a potom povedal: ,To urobil nejaký môj nepriateľ, aby mi spôsobil škodu.'
Sluhovia sa ho potom spýtali: ,Chceš, aby sme išli na roľu a trpezlivo očistili klasy od kúkoľa a vyzbierali ho? Prikáž nám to a my to urobíme.'
Ale hospodár odpovedal: ,Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu a určite by ste porušili aj jemné klasy. Nechajte oboje rásť spolu až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: »Pokoste všetko spolu, ale prv než poviažete snopy, teraz, keď pupence kúkoľa zoschli na krehkú burinu, kým uzavreté klasy sú mohutnejšie a tvrdšie, pozbierajte najprv kúkoľ z pšenice a poviažte ho zvlášť do snopov. Potom ich spáľte a poslúžia ako hnojivo pre pôdu. Dobrú pšenicu zhromaždite do mojej stodoly a bude z nej výborný chlieb, na hanbu môjmu nepriateľovi, ktorý si za svoju nevraživosť zaslúžil len to, že je pred Bohom ničomný.«'
Teraz porozmýšľajte o tom, ako často a koľko zasieva Nepriateľ do vašich sŕdc. A pochopíte, ako treba ustavične a trpezlivo bdieť, aby sa do vybratej pšenice neprimiešalo čo len trocha kúkoľu. Údelom kúkoľa je zhorieť. A vy chcete zhorieť, alebo chcete byť obyvateľmi kráľovstva? Hovoríte, že chcete byť obyvateľmi kráľovstva. Dobre, usilujte sa nimi byť. Dobrý Boh vám dáva svoje slovo. Nepriateľ bdie, aby mu uškodil, lebo zo pšeničnej múky zmiešanej s múkou z kúkoľa je chlieb horký a škodlivý pre žalúdok. Ak máte kúkoľ vo svojej duši, usilujte sa ho dobrou vôľou vytrhať a odhodiť, aby ste boli hodní Boha.
Choďte, deti. Pokoj nech je s vami."
4 Zástup sa pomaly rozchádza. V záhrade zostane osem apoštolov a navyše Eliáš, jeho brat, matka a starý Izák, ktorého duša jasá pri pohľade na svojho Spasiteľa.
„Poďte bližšie ku mne a počúvajte. Vysvetlím vám úplný význam podobenstva, ktoré má okrem toho, čo som povedal zástupu, ešte dva ďalšie významy.
Vo všeobecnosti má toto podobenstvo takéto uplatnenie: Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia Božieho kráľovstva, ktorých Boh zasial do sveta v očakávaní, že dospejú k svojmu cieľu, aby ich Žnec pokosil a priviedol k Hospodárovi sveta, aby ich uložil do svojich stodôl. Kúkoľ sú synovia Zlého, rovnako rozosiati na Božej roli s cieľom spôsobiť starosti Hospodárovi sveta a poškodiť Božie klasy. Boží Nepriateľ ich — čarami — zasial úmyselne, lebo diabol skutočne skazí človeka až tak, že si urobí z neho svoje stvorenie. A toto svoje stvorenie rozsieva, aby zviedol ďalších, ktorých si nemohol zotročiť inak. Žatva, teda viazanie snopov a ich preprava do stodôl, je koniec sveta. Tí čo ju uskutočňujú, sú anjeli. Im je prikázané zhromaždiť pokosené stvorenia a oddeliť pšenicu od kúkoľa. A ako v podobenstve spália kúkoľ, tak budú pri poslednom súde vo večnom ohni spálení aj zatratení.
Syn človeka pošle vyzbierať zo svojho kráľovstva všetkých tých, čo spôsobujú pohoršenia a páchajú neprávosť. Lebo potom bude kráľovstvo na zemi i v nebi a medzi obyvateľmi kráľovstva na zemi budú primiešaní mnohí synovia Nepriateľa. Oni dosiahnu, ako povedali aj proroci,
* Porov. Dan 9, 27; 11, 31. 36; 12, 11.*
dokonalosť v pohoršení a ošklivosť v každej službe na zemi a budú veľmi obťažovať deti ducha. Z Božieho kráľovstva, z nebies, už budú vylúčení skazení, lebo skaza nevojde do neba. Potom teda Pánovi anjeli priložia kosáky medzi zástupy poslednej úrody, pokosia a oddelia pšenicu od kúkoľa a ten hodia do ohnivej pece, kde bude plač a škrípanie zubami. No spravodlivých — vyvolenú pšenicu — privedú do večného Jeruzalema, kde sa zaskvejú ako slnko v kráľovstve môjho i vášho Otca.
5 Toto je vo všeobecnom význame. Ale pre vás je tu ešte ďalší význam a ten vám dá odpoveď na otázky, ktoré ste si položili viackrát a zvlášť od včerajšieho večera. Pýtate sa: ,Môžu byť medzi učeníkmi zradcovia?' A vaše srdce sa chveje od hrôzy a strachu. Môžu byť. Určite sú.
Rozsievač rozsieva dobré semeno. V tomto prípade namiesto ,rozsieva' by sa mohlo skôr povedať ,zbiera'. Lebo učiteľ, nech už som to ja alebo to bol Krstiteľ, si vyvolil svojich učeníkov. Ako potom poblúdili? Nie, lepšie. Nepovedal som výstižne, keď som učeníkov nazval ,semeno'. Mohli by ste to pochopiť nesprávne. Poviem teda ,roľa'. Veľa učeníkov, veľa rolí, ktoré si vyvolil učiteľ, aby vytvorili oblasť Božieho kráľovstva, Božie pozemky. Učiteľ sa na nich namáha, obrába ich, aby dali stonásobnú úrodu. Venuje im všetku starostlivosť. Trpezlivo, láskavo, múdro, namáhavo a vytrvalo. Vidí aj ich zlé sklony. Ich úbohosť a dychtivosť. Ich tvrdohlavosť a ich slabosti. Ale dúfa, stále dúfa a svoju nádej posilňuje modlitbou a pokáním, lebo ich chce priviesť k dokonalosti.
Ale role sú otvorené. Nie sú uzavretou záhradou obohnanou múrom ako pevnosť, v ktorej je pánom iba učiteľ a do ktorej iba on môže vojsť. Sú otvorené. Postavené doprostred sveta, vo svete, všetci sa k nim môžu priblížiť, všetci môžu na ne vojsť. Všetci a všetko. Ó, kúkoľ nie je jediným zasiatym zlým semenom! Kúkoľ by mohol byť symbolom trpkej ľahkovážnosti svetského ducha. No rodia sa tam, zasiate Nepriateľom, všetky ostatné semená. Tam je žihľava. Tam zasa pýr. Tam cudzopasná kukučina. Tam pupenec. Tam napokon bolehlav a jedovaté rastliny. Prečo? Prečo? Čo sú to zač?
Žihľava - to sú duchovia uštipační, neskrotní, ktorí zraňujú, lebo prekypujú jedmi a spôsobujú veľa ťažkostí. Pýr - parazity, ktoré vyčerpávajú učiteľa a vedia sa len plaziť a vyciciavať. Využívajú jeho prácu a škodia horlivým, ktorí by ozaj prinášali viac ovocia, keby učiteľa neznepokojovala a nevyrušovala starostlivosť o pýr. Nečinný pupenec, ktorý nevstane zo zeme a využíva druhých. Kukučina - muky učiteľa na už aj tak bolestnej ceste a muky pre verných učeníkov, ktorí ho nasledujú. Zachytávajú sa, bodajú, zraňujú, škriabu, vnášajú nedôveru a utrpenie. Jedovaté rastliny - zločinci medzi učeníkmi, tí, ktorí dospejú k zrade a vyhasia život ako bolehlav a iné jedovaté rastliny. Videli ste už niekedy, aké sú krásne so svojimi kvietkami, z ktorých sa potom stanú biele, ružové a modrofialové guľôčky? Kto by povedal, že tá hviezdna korunka, biela alebo trošku ružovkastá, so zlatým srdiečkom, alebo tie pestrofarebné koráliky, také podobné iným drobným plodom, ktoré sú lahôdkou pre vtákov a deťúrence, môžu spôsobiť smrť, keď dozrejú? Nikto. A nevinní sa tu chytajú do pasce. Myslia si, že všetky sú dobré ako oni... a trhajú ich a zomierajú.
Myslia si, že všetky sú dobré ako oni! Ó, aká to pravda, ktorá robí učiteľa úžasným a odsudzuje jeho zradcu! Ako? Dobrota neodzbrojuje? Nerobí zlovoľnosť neškodnou? Nie. Nerobí ju takou, lebo človek, ktorý padol za korisť Nepriateľovi, je ľahostajný k všetkému, čo je vyššie. A každá vyššia vec má pre neho iný význam. Dobrota sa stáva slabosťou, po ktorej možno šliapať a dráždi jeho zlovoľnosť, ako vôňa krvi podráždi šelmu zabíjať. Aj učiteľ je vždy nevinný... a dovolí svojmu zradcovi, aby ho otrávil, lebo nechce a nemôže pripustiť, aby si iní mysleli, že nejaký človek môže zájsť až tak ďaleko, že sa stane vrahom nevinného človeka.
6 Do učeníkov, učiteľových rolí, prichádzajú nepriatelia. Je ich veľa. Prvý je diabol. Ostatní sú jeho sluhovia, čiže ľudia, neresti, svet a telo. Nuž a učeník, ktorého môžu najľahšie zasiahnuť, je ten, ktorý nie je úplne blízko pri Učiteľovi, ale je na rozhraní medzi Učiteľom a svetom. Nevie, nechce sa úplne odlúčiť od toho, čo je svet, telo, neresti a diabol, aby patril úplne tomu, kto ho privedie k Bohu. Svet, telo, neresti a diabol na tohto rozsievajú svoje semená - zlato, moc, ženy, pýchu, strach z negatívnej mienky sveta a ducha prospechárstva. ,Veľkí ľudia sú silnejší. A tak im slúžim, aby boli mojimi priateľmi.' A tak sa človek stáva zločincom a zatratencom pre tieto mizerné veci!
Prečo Učiteľ, ktorý vidí nedokonalosť učeníka, aj keď sa nechce poddať myšlienke: ,Tento bude mojím vrahom,' ho ihneď nevytrhne zo svojich radov? Toto sa pýtate.
Pretože je to zbytočné urobiť. Keby to urobil, nezabránil by tomu, že bude jeho nepriateľom, dvojnásobným a nebezpečnejším nepriateľom, zo zlosti alebo z utrpenia, že ho odhalili alebo vyhnali. Z utrpenia. Áno. Lebo často si zlý učeník neuvedomuje, že je taký. Diabolské dielo je také rafinované, že si to ani neuvedomí. Stane sa posadnutým a nemá ani podozrenie, že je podrobený takej operácii. Zo zlosti. Áno. Zlosť z toho, že ho spoznali takého, aký je, keď si neuvedomuje činnosť Satana a jeho stúpencov - tých ľudí, ktorí pokúšajú slabého v jeho slabostiach, aby odstránili zo sveta svätého, ktorý ich uráža v ich ničomnosti pri porovnaní s jeho dobrotou.
A tak sa svätý modlí a odovzdá sa Bohu. Vraví: ,Nech sa stane to, čo ty dovolíš, aby sa stalo.' Iba pripojí tento dodatok: ,Len nech to poslúži tvojmu cieľu.' Svätý vie, že príde čas, keď z úrody bude odstránený zlý kúkoľ. Kto ho odstráni? Sám Boh, ktorý nedovolí viac, než je užitočné pre víťazstvo jeho milujúcej vôle."
7 „Ale ak pripustíš, že vždy je to Satan a jeho stúpenci...., zdá sa mi, že zodpovednosť učeníka je menšia," vraví Matúš.
„Never tomu. Ak existuje zlo, existuje aj dobro a človek má schopnosť rozlišovania a s ňou má aj slobodu."
„Hovoríš, že Boh nedovolí viac, než je užitočné pre víťazstvo jeho milujúcej vôle.
* Boh nedovolí viac, než je užitočné pre víťazstvo jeho milujúcej vôle. K tomuto MV napísala na lístok (potom vložený do strojopisnej kópie) poznámku, ktorá končí takto: Aj keď Boh dovolí, aby človek urobil to, čo sa dobrovoľne rozhodne urobiť, a to preto, aby ho preveril a posilnil v milosti, alebo aby ho posúdil ako hodného trestu, jeho (človekova) vina nebude v nijakom prípade zmenšená. Lebo ak je pravda, že človek môže na Boží podnet alebo na diablov popud konať dobro alebo zlo, potom nie je menej pravda, že človek — ktorý od neho dostal všetky tie prirodzené, morálne a nadprirodzené dary, schopné z neho urobiť Božieho syna; dediča neba — by mal nasledovať iba Boha v jeho pozvaniach lásky. K tej istej téme pozri Ježišove reči v 174.8 a 176.4 a rozhovor medzi apoštolmi v 243.9.*
Teda aj táto chyba je užitočná, ak ju on dovolí, a poslúži víťazstvu Božej vôle," vraví Iškariotský.
„A ty usudzuješ ako Matúš, že to ospravedlňuje zločin učeníka. Boh stvoril leva bez dravosti a hada bez jedu. Teraz je lev dravý a had jedovatý. Preto ich Boh oddelil od človeka. Uvažuj o tom a uplatňuj to v živote. Poďme do domu. Slnko už silno pripeká. Ako na začiatku búrky. A vy ste unavení z prebdenej noci."
„Dom má hornú, priestrannú a chladnú izbu. Môžete si odpočinúť," povie Eliáš.
Vystúpia po vonkajšom schodišti. No len apoštoli sa natiahnu na rohožky odpočinúť si. Ježiš vyjde na terasu, v jednom rohu zatienenú vysokým dubom, a ponorí sa do svojich myšlienok.