Svätý...E N G E L B E R T -arcibiskup a mučeník-zavraždený svojím bratancom grófom Friedrichom 47 bodnými ranami dýkou dňa 7.novembra 1225 -sviatok 7.november
nar.1185 -zavraždený 7.novembra 1225
Dramatický a tragický osud slávneho svätca-arcibiskupa z Kolína nad Rýnom -Nemecko z 13 storočia...
Svätý Engelbert sa postavil proti nespravodlivosti grófa Friedricha,svojho bratanca voči kláštoru mníšiek v Essene.Gróf kláštor mníšiek okrádal a nespravodlivo im vzal majetok,ktorý nutne potrebovali pre vlastné zabezpčenie a pre chudobných...
Svätý Engelbert žil na prelome 12 a 13 storočia v Nemecku.Pochádzal z význačnej rodiny nemeckých grófov.Bol vychovaný veľmi zbožne a svoj život zasvätil Bohu...stal sa kňazom a neskôr bol zvolený aj za arcibiskupa Kolína r.1216.Aj ako arcibiskup žil skromne a zbožne.Venoval sa duchovnej práci medzi ľudom a bol symbol spravodlivosti.
Raný život a kariéra: Engelbert, narodený okolo roku 1185, pochádzal zo šľachtickej rodiny (grófov z Bergu) a bol vzdelaným mužom, ktorého v roku 1216 jednomyseľne zvolili za arcibiskupa v Kolíne nad Rýnom. Slúžil aj ako vychovávateľ syna cisára Fridricha II. a bol opatrovníkom mladého kráľa Henricha.
Kráľ Henrich
Politické a reformné úsilie: Engelbert bol známy svojím úsilím o reformu duchovenstva a posilnenie morálnych základov Cirkvi. Zapájal sa aj do politických záležitostí, snažil sa byť sprostredkovateľom medzi rôznymi frakciami a stabilizovať Svätú rímsku ríšu.
Atentát: Jeho bratranec, gróf Fridrich z Isenbergu, proti nemu zosnoval sprisahanie po tom, čo ho Engelbert pokarhal a požadoval vrátenie ukradnutého majetku patriaceho mníškam z Essenu. Engelbert bol prepadnutý a zabitý 7. novembra 1225 v Gevelsbergu. Zomrel so 47 bodnými ranami dýkou, keďže bol zavraždený pri ochrane rehoľných sestier.
Mučeníctvo: Kardinál Konrád von Urach vyhlásil Engelberta za uctievaného mučeníka 24. februára 1226 za jeho smrť pri obrane mníšok. Hoci nebol formálne kanonizovaný v tradičnom zmysle, jeho meno bolo oficiálne zapísané do Rímskeho martyrologického zoznamu v roku 1617.
Miesto,kde zavraždili svätca-pamätník
7.november
Životopisné údaje
Sv. Engelbert pochádzal zo staroslávneho rodu v Nemecku. Otec jeho menoval sa Engelbert a bol grófom na Bergu; matka jeho bola rodená grófka z Geldernu. Kresťanskí rodičia zbadali u synka svojho bystrý um a vtip, i náchylnosť ku všetkému dobrému a šľachetnému. I naložili vychovávateľom, aby nadaného chlapčeka ku stavu kňazskému pripravovali.
Mladušký syn grófsky robil vo vedách rýchle pokroky, lebo bol popri ostrovtipe svojom neúnavne pilný. Na verejných vyšších školách, na ktoré mladíka rodičia grófski poslali po odbavenom vyučovaní domácom, vynikal vo vedách nad všetkých spolužiakov svojich.
Pretože zbožní rodičia chceli, aby sa venoval službe sv. Cirkvi, vymohli mu vplyvom svojím už vo veku mládeneckom niekoľko prebiend cirkevných či dôchodkov zo základín cirkevných a statkov, ktoré s niektorou hodnosťou cirkevnou boli spojené.
Keď dokončil zbožný Engelbert učenie svoje, bol po dokonalej príprave za kňaza posvätený. Ako kňaz vynikal nielen horlivosťou v plnení vznešeného povolania svojho, zriedkavou učenosťou, svätosťou života, ale i prítulnosťou k pravde a k spravodlivosti; i pomáhal, ako len mohol, uľaviť biedu blížnych svojich.
Tak stalo sa, že obracali sa zraky na vznešeného mladého kňaza všetkých pravých kresťanov, keď išlo o to, aby na niektoré uprázdnené biskupstvo cnostný a schopný muž vyvolený bol. Tak sa stalo i vtedy, keď v meste Minster arcibiskupský stolec sa uprázdnil, že bol požiadaný zbožný mladý kňaz Engelbert, aby naň dosadol.
Pokorný sluha Boží, ktorý poznal veľkú zodpovednosť vysokej dôstojnosti arcibiskupskej a smutné okolnosti vtedajšie, netrúfal si byť dostatočným a vzdor všetkému úsilnému prehováraniu neprijal túto dôstojnosť.
T
Išlo i veľmožom, i pápežovi a vyššiemu duchovenstvu ríšskemu o to, aby nový arcibiskup v Kolíne všetkým požiadavkám vyhovel a arcibiskupstvo náležite riadil; i záležitosti sv. Cirkvi v Nemecku povzniesol.
I dal sa vysvätiť za biskupa a odišiel do Kolína. A stal sa vzorom všetkých arcipastierov duchovných. Od toho času, čo stal sa sv. Engelbert arcibiskupom, nemyslel na nič iné, iba na česť a slávu Božiu, i akoby mohol veriacich svojich časne i večne oblažiť. Povinnosti svoje arcipastierské konal svedomite a obozretne. Záujmy sv. Cirkvi obhajoval zmužile a bezohľadne proti komukoľvek na svete. Každý ubiedený a prenasledovaný človek mal k nemu voľný prístup; vyslyšal každého trpezlivo, i usiloval sa podľa možnosti každú žiadosť a prosbu vyplniť. Otcovské srdce jeho staralo sa najmä o chudobné vdovy a siroty, ktoré nikdy od neho neodchádzali bez útechy a bez podpory.
Kdekoľvek niekomu bolo potreba pomoci alebo rady, vždy bol ochotne pri ruke. Keď niekoho zbadal v diaľke, že ho hľadá, aby mu žiadosť svoju predniesol, počkal na neho. Chudobných zaopatroval pokrmom, odevom, ba i obydlím. Nech tu stoja aspoň tieto príklady ochotnej lásky sv. arcibiskupa k blížnym.
Katedrála sv.Engelberta v Saint Luis
Aký láskavý bol sv. Engelbert k blížnym, taký prísny bol k sebe samému. Zapieral seba všemožne. Celé noci trávieval na modlitbách. Veľkú úctu preukazoval preblahoslavenej Panne Márii. Jeden deň v týždni posvätil jej úcte; postieval sa prísne; modlieval sa horlivo, aby ho pod ochranu svoju vzala.
Na obnovenie chrámu sv. Petra obetoval mnoho peňazí. Tento veleslávny chrám obdaroval i drahocenným kalichom, ktorý dal zo zlata zhotoviť a drahými perlami a kameňmi ozdobiť.
Len za desať rokov riadil zbožný arcibiskup veriacich svojich. Gróf Fridrich z Isenburgu, príbuzný sv. Engelberta, vnútil sa za ochrancu kláštora ženského v Essene. Miesto toho, aby gróf bol sa usiloval povzniesť kláštor, utláčal ho všemožne a jeho dôchodky sebe privlastňoval. Mníšky sťažovali sa u pápeža, u cisára a u arcibiskupa.
Horlivý sluha Boží, napomenutý pápežom a cisárom, zastal sa utláčaných mníšok; i odkázal násilníkovi, aby úbohé mníšky neokrádal, lebo že ináč hodnosti, ako ochrancu kláštorského, prinútený bude ho pozbaviť. Áno, sľúbil násilníkovi, že mu z dôchodkov svojich značnejšiu čiastku prepustí. Bezbožný gróf Fridrich nedbal na láskavé slová sv. arcibiskupa. A sv. Engelbert zakročil prísno na vyšší rozkaz proti násilníkovi, pozbavil ho dozoru nad kláštorom.
Rozhnevaný gróf rozpálil sa pomstou oproti svätému mužovi; ale neprezrádzal žiadne nepriateľské úmysly proti nemu, ba ešte mu i lichotil. Priatelia arcibiskupa upozorňovali na pomstivé úmysly grófove. Sv. Engelbert mal posviacať chrám v Selme. Večerom pred posviackou dostal výstražný list, aby do Selmu nešiel. Ale spravodlivý muž Boží nechcel tomu veriť, žeby gróf Fridrich bol hanobného skutku, krvavej vraždy, schopný. I spálil výstražný list pred biskupom Mindenským a nedal sa od úradnej cesty svojej odstrašiť.
Avšak v noci napadla ho predtucha, že smrť jeho je blízka. I pripravoval sa k nej náležíte. Ráno vyspovedal sa tomu biskupovi a potom riekol: «Nech sa stane vôľa Božia!» Hoci mu priatelia bránili, vydal sa na cestu do Selmu s malým sprievodom. Keď. sv. Engelbert prišiel do lesa, vyskočili z úkrytu najatí Fridrichom vrahovia, dosekali sprievod jeho a zasadili i jemu štyridsať smrteľných rán. Keď sv. muža vrahovia mučili, vzdychal: «Bože, odpusť im; lebo nevedia, čo činia!»
To stalo sa dňa 7. novembra roku 1225. Telo jeho bolo pochované vo veľkolepom chráme sv. Petra v Kolíne. Na hrobe jeho udiali sa mnohé skvelé divy. Sv. Engelbert vyobrazuje sa v rúchu arcibiskupskom ako mladík; v pravej ruke drží palicu pastiersku, v ľavej meč.
Engelbert z Kolína, biskup a mučeník
Svätý
Sviatok: 7. november
* 1185/1186 Burg an der Wupper, dnes mestská časť Solingenu, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
† 7. november 1225 blízko Gevelsberg pri Hagene, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
Význam mena: žiarivý ako anjel (zast. nem.)
Sv. Engelbert sa narodil okolo roku 1185 v Nemecku v rodine grófa z Bergu a grófky z Geldernu. Obaja rodičia boli silne nábožensky založení a od malička vychovávali svojho syna tak, aby sa stal kňazom. Ešte ako chlapec bol Engelbert v roku 1199 vymenovaný za prepošta a kanonika, neskôr dostal prepošstvo kolínskej katedrály. Bol to vtedajší nešťastný zvyk, zabezpečili mu to jeho rodičia svojím vplyvom. Engelbert nebol ešte ani kňazom. Vďaka cirkevným dôchodkom, ktoré dostal spolu s hodnosťou prepošta a kanonika, si spočiatku užíval so seberovnými grófskymi mladíkmi. No neskôr sa mu ich spoločnosť znepáčila, začal sa jej vyhýbať a rozhodol sa žiť utiahnuto a v sebazapieraní. Po dôkladnej príprave bol vysvätený za kňaza. Stal sa veľmi horlivým pastierom. Bol múdry, opravdivý, ale aj láskavý a spravodlivý. V roku 1216 ho vyvolili za kolínskeho arcibiskupa.
Ako biskup žil tiež veľmi jednoducho. Usiloval sa vymôcť vrátenie ulúpených cirkevných majetkov. Staral sa o chudobných, každý mal k nemu voľný prístup. Niekedy museli aj úradné veci počkať, aby si vypočul krivdy a sťažnosti. Po ich vyriešení pokračoval vo svojej činnosti. K tomuto viedol aj svojich úradníkov, hoci tí s tým neveľmi súhlasili. S kňazmi zaobchádzal ako ozajstný otec. Vážil si každého z nich, staral sa, aby mali to, čo potrebujú. Chudobní kňazi chodili k nemu na obed a často im dal aj svoj oblek. Do svojej diecézy povolal františkánov a dominikánov, aby svojím pôsobením prispeli k prehĺbeniu duchovného života. Sám na seba bol veľmi prísny. Zapieral sa, veľa sa modlil a postil. Pre toto všetko si ho ľudia veľmi vážili. Sám cisár Fridrich II. si ho tak vysoko vážil, že pred svojím odchodom do Talianska mu zveril správu celej svojej ríše i svojho syna Henricha. Engelbert si aj v tejto úlohe počínal veľmi dobre a múdro. Zakročil proti lúpežníckym rytierom, bol dobrodincom pre chudobných, v čase neúrody rozdával svoje dôchodky a na svojom území zakázal variť pivo, aby sa ušetrilo obilie pre hladujúcich, hoci sám tým prišiel o veľké príjmy.
V roku 1225 na výzvy pápeža Honora III. a cisára Fridricha II. musel energicky zakročiť proti grófovi Fridrichovi z Isenburgu, ktorý sa vnútil za ochrancu a správcu majetkov ženského kláštora v Essene. Bol to jeho vzdialený bratranec. No namiesto toho, aby im pomáhal a zveľaďoval kláštor, utláčal ich a požíval kláštorné dôchodky. Mníšky sa sťažovali u pápeža, cisára i arcibiskupa. Engelbert teda odkázal grófovi, aby zmenil svoj postoj. No gróf na to nedbal. Preto ho Engelbert pozbavil dozoru nad kláštorom. Gróf zahorel hnevom voči arcibiskupovi. Navonok však bol srdečný a lichotil mu. Priatelia upozorňovali arcibiskupa, aby si dal pozor na neho. Keď mal ísť arcibiskup posvätiť chrám v Schwelme, večer predtým dostal varovný list, aby tam nechodil. No nemohol uveriť tomu, že by mu jeho príbuzný siahol na život. List spálil. Ale aj tak sa pripravil na smrť, vyspovedal sa a na druhý deň odišiel na posviacku. Severne od Kolína pod Gebelsbergom sa z úkrytu vyrútili Fridrichovi ozbrojenci, arcibiskupov sprievod vyhubili a jemu zasadili štyridsať rán. Pri mučení vzdychal: „Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Zakrátko zomrel. Stalo sa to 7. novembra 1225. Jeho telesné pozostatky pochovali v katedrále sv. Petra v Kolíne. Na jeho hrobe sa stalo mnoho zázrakov. V roku 1583 bolo zapísané jeho meno do zoznamu svätých. Pôvodcu vraždy, grófa Fridricha, ktorý sa dlhší čas skrýval, chytili a v Kolíne ho odsúdili na smrť.
7. novembra
SV. ENGELBERT
biskup
(zomr. r. 1225)
Ako šľachtic a cirkevný predstaviteľ sv. Engelbert sa musel po celý život vyrovnávať so spoločensko-politickými a cirkevnými problémami svojho búrlivého obdobia.
Pochádzal z významnej grófskej rodiny Engelberta z Bergu v západnom Nemecku. Narodil sa okolo r. 1185. Podľa zvyklostí tých čias sa už od detstva stal držiteľom cirkevných benefícií. Tak sa už ako chlapec stal prepoštom jedného kolínskeho kostola a kanonikom v Aachene a ako 18-ročný bol už prepoštom kolínskeho dómu. Ako zástanca protipápežského kandidáta nemeckej koruny Filipa Švábskeho proti cisárovi Otovi z Braunschweigu sa dostal do rozporu s pápežom Inocentom III., ktorý ho exkomunikoval aj s bratancom Adolfom, ktorý bol kolínskym arcibiskupom.
Engelbert sa ospravedlnil pápežovi a na znak pokánia sa spolu s bratom v r. 1212 zúčastnil na križiackej výprave proti bludárom albigencom. Kolínska dómska kapitula ho vo februári 1216 zvolila za kolínskeho arcibiskupa. Biskupskú vysviacku prijal 24. septembra 1217.
Po nepokojoch a bojoch tých čias bola spoločenská a osobitne cirkevnonáboženská situácia v kolínskom arcibiskupstve veľmi neuspokojivá. Engelbert musel veľa vecí usporiadať a naprávať počnúc od cirkevnej disciplíny až po verejný poriadok a mravnosť. Po krátkom čase bolo zrejmé, že Engelberta treba zaradiť medzi najlepších arcipastierov, akých malo kolínske arcibiskupstvo. K jeho cirkevnej právomoci sa pridružila aj politická, ked' jeho brat Adolf padol v križiackej vojne v Egypte a on sa stal pánom dedičského grófstva Berg. V r. 1220 ho cisár Fridrich II. ustanovil za regenta v Nemecku a za poručníka svojho prvorodeného syna Henricha. Arcibiskup Engelbert sa však nevyčerpával iba riešením verejnopolitických problémov a obranou práv Cirkvi proti nárokom šľachticov, ale veľa úsilia venoval na obranu sociálne utláčaných a chudobných.
To všetko vyvolalo nepriateľstvo niektorých kruhov šľachty, zvlášť grófov z Limburgu a z Cléves. R. 1225 na podnet pápeža Honória III. a cisára Fridricha II. bránil záujmy ženského kláštora v Essene proti výčinom Fridricha z Isenburgu. Urazený šľachtic sa rozhodol pomstiť. Prepadol arcibiskupa, keď tento šiel do Schwelmu posvätiť kostol, a zabil ho v blízkosti Gevelsbergu večer 7. novembra 1225.
Tak pápežský delegát, ktorý arcibiskupa pochovával, ako aj veriaci kolínskeho arcibiskupstva pokladali arcibiskupa Engelberta za mučeníka. Avšak titul svätého mu Cirkev priznala až po niekoľkých storočiach: v r. 1538 ho zaradila do Rímskeho martyrológia a v r. 1657 mu schválila vlastné ofícium v kňazskom breviári.
Svätý Engelbert z Kolína, biskup a mučeník /7. 11. / * 1185/1186 Burg an der Wupper, dnes mestská časť Solingenu, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko † 7. november 1225 blízko Gevelsberg pri Hagene, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko Význam mena: žiarivý ako anjel (zast. nem.)
Svätý Engelbert z Kolína, biskup a mučeník Sv. Engelbert sa narodil okolo roku 1185 v Nemecku v rodine grófa z Bergu a grófky z Geldernu. Obaja rodičia boli silne nábožensky založení a od malička vychovávali svojho syna tak, aby sa stal kňazom. Ešte ako chlapec bol Engelbert v roku 1199 vymenovaný za prepošta a kanonika, neskôr dostal prepošstvo kolínskej katedrály. Bol to vtedajší nešťastný zvyk, zabezpečili mu to jeho rodičia svojím vplyvom. Engelbert nebol ešte ani kňazom. Vďaka cirkevným dôchodkom, ktoré dostal spolu s hodnosťou prepošta a kanonika, si spočiatku užíval so seberovnými grófskymi mladíkmi. No neskôr sa mu ich spoločnosť znepáčila, začal sa jej vyhýbať a rozhodol sa žiť utiahnuto a v sebazapieraní. Po dôkladnej príprave bol vysvätený za kňaza. Stal sa veľmi horlivým pastierom. Bol múdry, opravdivý, ale aj láskavý a spravodlivý. V roku 1216 ho vyvolili za kolínskeho arcibiskupa. Ako biskup žil tiež veľmi jednoducho. Usiloval sa vymôcť vrátenie ulúpených cirkevných majetkov. Staral sa o chudobných, každý mal k nemu voľný prístup. Niekedy museli aj úradné veci počkať, aby si vypočul krivdy a sťažnosti. Po ich vyriešení pokračoval vo svojej činnosti. K tomuto viedol aj svojich úradníkov, hoci tí s tým neveľmi súhlasili. S kňazmi zaobchádzal ako ozajstný otec. Vážil si každého z nich, staral sa, aby mali to, čo potrebujú. Chudobní kňazi chodili k nemu na obed a často im dal aj svoj oblek. Do svojej diecézy povolal františkánov a dominikánov, aby svojím pôsobením prispeli k prehĺbeniu duchovného života. Sám na seba bol veľmi prísny. Zapieral sa, veľa sa modlil a postil. Pre toto všetko si ho ľudia veľmi vážili. Sám cisár Fridrich II. si ho tak vysoko vážil, že pred svojím odchodom do Talianska mu zveril správu celej svojej ríše i svojho syna Henricha. Engelbert si aj v tejto úlohe počínal veľmi dobre a múdro. Zakročil proti lúpežníckym rytierom, bol dobrodincom pre chudobných, v čase neúrody rozdával svoje dôchodky a na svojom území zakázal variť pivo, aby sa ušetrilo obilie pre hladujúcich, hoci sám tým prišiel o veľké príjmy. V roku 1225 na výzvy pápeža Honora III. a cisára Fridricha II. musel energicky zakročiť proti grófovi Fridrichovi z Isenburgu, ktorý sa vnútil za ochrancu a správcu majetkov ženského kláštora v Essene. Bol to jeho vzdialený bratranec. No namiesto toho, aby im pomáhal a zveľaďoval kláštor, utláčal ich a požíval kláštorné dôchodky. Mníšky sa sťažovali u pápeža, cisára i arcibiskupa. Engelbert teda odkázal grófovi, aby zmenil svoj postoj. No gróf na to nedbal. Preto ho Engelbert pozbavil dozoru nad kláštorom. Gróf zahorel hnevom voči arcibiskupovi. Navonok však bol srdečný a lichotil mu. Priatelia upozorňovali arcibiskupa, aby si dal pozor na neho. Keď mal ísť arcibiskup posvätiť chrám v Schwelme, večer predtým dostal varovný list, aby tam nechodil. No nemohol uveriť tomu, že by mu jeho príbuzný siahol na život. List spálil. Ale aj tak sa pripravil na smrť, vyspovedal sa a na druhý deň odišiel na posviacku. Severne od Kolína pod Gebelsbergom sa z úkrytu vyrútili Fridrichovi ozbrojenci, arcibiskupov sprievod vyhubili a jemu zasadili štyridsať rán. Pri mučení vzdychal: „Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Zakrátko zomrel. Stalo sa to 7. novembra 1225. Jeho telesné pozostatky pochovali v katedrále sv. Petra v Kolíne. Na jeho hrobe sa stalo mnoho zázrakov. V roku 1583 bolo zapísané jeho meno do zoznamu svätých. Pôvodcu vraždy, grófa Fridricha, ktorý sa dlhší čas skrýval, chytili a v Kolíne ho odsúdili na smrť.
7. novembra.
Sv. Engelbert, biskup a mučeník.
Že verný a spravodlivý služobník Boží, ktorý horlí za slávu Božiu a za slobodu sv. cirkve, veľké príkorie, ba i bolestnú smrť na tomto sebeckom hriešnom svete podstupuje, toho výmluvný dôkaz máme i na svätom arcibiskupovi Engelbertovi, ktorého pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje. Sv. Engelbert pochádzal zo staroslávneho rodu v Nemecku. Otec jeho menoval sa Engelbert a bol grófom na Bergu; matka jeho bola rodená grófka z Geldernu.
Kresťanskí rodičia zbadali u synka svojho bystrý um a vtip, i náchylnosť ku všetkému dobrému a šľachetnému. I naložili vychovateľom, aby nadaného chlapčoka ku stavu kňazskému pripravovali. Mladušký syn grófsky robil vo vedách rychlé pokroky, lebo bol popri ostrovtipe svojom neunavene pilný. Na verejných vyšších školách, na ktoré mladíka rodičia grófski poslali po odbavenom vyučovaní domácom, vynikal vo vedách nad všetkých spolužiakov svojich.
Spoločnosť roztopašných mladých veľmožov zošklivila sa šľachetnému Engelbertovi, strániť sa jej počal, žil utiahnuto, v zapieraní seba. Čím ďalej, tým viac otváraly sa mu oči a on poznal základny úkol života svojho, povinnosti stavu duchovného, do ktorého vstúpiť sa chystal. Keď dokončil zbožný Engelbert učenie svoje, bol po dokonalej príprave za kňaza posvätený.
Jako kňaz vynikal nielen horlivosťou v plnení vznešeného povolania svojho, zriedkavou učenosťou, svätosťou života, ale i prítulnosťou k pravde a k spravodlivosti, i pomáhal, jako len mohol, uľaviť biedu bližných svojich. Tak stalo sa, že obracaly sa zraky na vznešeného mladého kňaza všetkých pravých kresťanov, keď išlo o to, aby na niektoré uprázdnené biskupstvo cnostný a schopný muž vyvolený bol.
Následkom rozbrojov museli už dvaja arcibiskupi mesta Kolínu nad Rýnom prestol svoj opustiť; lebo oni boli spolu i ríšskymi kniežatmi a voličmi, ktorým voľbu cisárovu previesť a riadiť náležalo. Išlo i veľmožom, i pápežovi a vyššiemu duchovenstvu ríšskemu o to, aby nový arcibiskup v Kolíne všetkým požiadavkám časovým vyhovel a arcibiskupstvo náležíte riadil; i záležitosti sv. cirkve v Nemecku povzniesol.
Pri voľbe nového arcibiskupa pripadla väčšina hlasov na zbožného a učeného Engelberta; lebo bol považovaný z navrhnutých kňazov za najschopnejšieho a najhodnejšieho. Teraz pokorný sluha Boží nevzpieral sa prijať voľbu; lebo videl, že je to vôľa Božia a že je na tom dôležitom arcibiskupskom prestole veľmi potrebný i ohľadom sv. cirkve, i ohľadom verejného pokoja a blaha ríše. I dal sa vysvätiť za biskupa a odišiel do Kolína.
A stal sa vzorom všetkých arcipastierov duchovných. Od toho času, čo stal sa sv. Engelbert arcibiskupom, nemyslel na nič iného, leda na česť a slávu Božiu, i jakoby mohol veriacich svojich časne i večne oblažiť. Povinnosti svoje arcipastierské konal svedomite a obozretne. Záujmy sv. cirkve obhajoval zmužile a bezohľadne proti komukoľvek na svete.
Každý ubiedený a prenasledovaný človek mal k nemu voľný prístup; vyslyšal každého trpezlive, i usiloval sa dľa možnosti každú žiadosť a prosbu vyplniť. Otcovské srdce jeho staralo sa útle najmä o chudobné vdovy a siroty, ktoré nikdy od neho neodchádzaly bez útechy a bez podpory. Kdekoľvek niekomu bolo potreba pomoci alebo porady, vždy bol ochotne pri ruke. Keď niekoho zbadal v diaľke, že ho hľadá, aby mu žiadosť svoju predniesol, počkal na neho.
Chudobných zaopatroval pokrmom, odevom, ba i obydlím. Nech tu stoja aspoň tieto príklady ochotnej lásky sv. arcibiskupa k bližným. Raz sedel jako knieža na stolici súdnej, aby poddaným svojim pravdu a právo prisudzoval. I prišla k súdu chudobná ženička, vdova, i obzerala sa úzkostlivé po pravotárovi, ktorý by pravotu jej viedol. Keď to zbadal knieža arcibiskup Engelbert, riekol prívetive: «Ženička moja, vy najlepšie poznáte biedu svoju; povedzte samy, čo vás sužuje!»
Niektorí z prítomných šľachticov odháňali biednu ženičku od súdnej stolice a hovorili sv. Engelbertovi, že je to proti všetkému právnemu poriadku a že i tak z rečí sprostej ženy stav otáznej veci nikto sa nedozvie. Knieža arcibiskup riekol prísne k pyšným velikášom: «Ja veľmi dobre porozumiem slovám prostej ženičky! Načo teda toľko okolkov a zbytočného odkladania?» A vypočul ženičku trpezlive, a vyniesol spravodlivý rozsudok i bez obrany advokátovej.
Jedného dňa vyberal sa horlivý arcipastier na cestu vo veľmi vážnej záležitosti. Na schodoch postretol ho chudobný poddaný roľník. I zastavil svätého a sťažoval si horko a obšírne, jako mu súsedný zeman odňal majetok, ktorý si krvopotne vykolčoval a obrobil. Pokorný sluha Boží vypočúval rozvlačitú rozprávku ukrivdeného roľníka, ačkoľvek skvelý sprievod kniežaťa-arcibiskupa pretrhával reč bedára, a okrikoval ho, že by inokedy so sťažnosťou svojou pred súd prišiel.
Ale sv. arcipastier urovnal najprv spor a potom odišiel na úradnú cestu svoju. Úradníkom a radcom svojím prísne naložil, aby vždy spravodlivosť konali bez toho, že by ohľad brali na osoby, vysoko lebo nízko postavené. Úradník, ktorý sa dopustil nespravodlivosti, najmä oproti biednym poddaným, vdovám a sirotám, bol s úradu prepustený. S podriadeným kňažstvom svojím zachádzal sv. Engelbert jako najláskavejší otec.
Chudobných kňazov nasyťoval pri stole svojom, a často podarúval ich i odevom svojím. Jak svetských kňazov, tak i mníchov vysoko si vážil a nedopustil, aby sa im ubližovalo. Poblúdených duchovných vodil láskavé a milosrdne na cestu polepšenia, pokánia a spravodlivosti. Jaký láskavý bol sv. Engelbert oproti bližným, taký prísny bol oproti sebe samému. Zapieral seba všemožne. Celé noci trávieval na modlitbách. Veľkú úctu preukazoval preblahoslavenej Panne Márii.
Jeden deň v týždni posvätil úcte jej; postieval sa prísne; modlieval sa horlivé, aby ho pod ochranu svoju vzala. Na obnovenie chrámu sv. Petra obetoval mnoho peňazí. Tento veleslávny chrám obdaroval i drahocenným kalichom, ktorý dal zo zlata zhotoviť a drahými perlami a kameňami ozdobiť. Pre spravodlivosť svoju, láskavosť ku bližným, horlivosť pre rozkvet sv. cirkve a pre iné zriedkavé cnosti svoje bol sv. Engelbert od všetkých ľudí ctený a vážený.
I sám cisár Fridrich II. vážil si ho tak vysoko, že pri odchode svojom do Itálie odovzdal mu správu celej ríše a syna svojho Henrika. Len za desať rokov riadil zbožný arcibiskup veriacich svojich. Gróf Fridrich z Isenburgu, pokrevný sv. Engelberta, vnútil sa za ochrancu kláštora ženského v Essene. Miesto toho, aby gróf bol sa usiloval povzniesť kláštor, utláčal ho všemožne a dôchodky jeho sebe privlastňoval.
Mníšky sťažovaly sa u pápeža, u cisára a u arcibiskupa. Horlivý sluha Boží, napomenutý pápežom a cisárom, zaujal sa utiskovaných mníšek; i odkázal násilníkovi, aby úbohé mníšky neokrádal, lebo že ináč hodnosti, jako ochrancu kláštorského, prinútený bude ho pozbaviť. Áno, sľúbil násilníkovi, že mu z dôchodkov svojich značnejšiu čiastku prepustí. Bezbožný gróf Fridrich nedbal na láskavé slová sv. arcibiskupa.
A sv. Engelbert zakročil prísno na vyšší rozkaz proti násilníkovi, pozbavil ho dozoru nad kláštorom. Rozhnevaný gróf rozpálil sa pomstou oproti svätému mužovi; ale neprezradzoval žiadne nepriateľské úmysly proti nemu, ba ešte mu i lichotil. Priatelia arcibiskupovi upozorňovali na pomstivé úmysly grófove. Sv. Engelbert mal posviacať chrám v Selme. Večerom pred posviackou dostal výstražný list, aby do Šelmu nešiel.
Ale spravodlivý muž Boží nechcel tomu veriť, že by gróf Fridrich bol hanobného skutku, krvavej vraždy, schopný. I spálil výstražný list pred biskupom Mindenským a nedal sa od úradnej cesty svojej odstrašiť. Avšak v noci napadla ho predtucha, že smrť jeho je blízka. I pripravoval sa k nej náležíte.
Ráno vyspovedal sa tomu biskupovi a potom riekol: «Nech sa stane vôľa Božia!» Ačkoľvek mu priatelia bránili, vydal sa na cestu do Šelmu s malým sprievodom. Keď. sv. Engelbert prišiel do lesa, vyskočili z úkrytu najatí Fridrichom vrahovia, sosekali sprievod jeho a zasadili i jemu štyridsať smrteľných rán. Keď sv. muža vrahovia mučili, vzdychal: «Bože, odpusť im; lebo nevedia, čo činia!» To stalo sa dňa 7. novembra roku 1225.
Telo jeho bolo pochované vo veľkolepom chráme sv. Petra v Kolíne. Na hrobe jeho stály sa mnohé skvelé divy. Sv. Engelbert vyobrazuje sa v rúchu arcibiskupskom jako mladík; v pravej ruke drží palicu pastiersku, v ľavej meč.
Poučenie.
Vševedomý Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, predpovedal, že na tejto zemi budú vyznavači Jeho plakať, a bezbožníci sa radovať. Vidíme to v živote niejedného sluhu Božieho; poučuje nás o tom i život Sv. Engelberta, ktorý, ačkoľvek skvel sa neobyčajnou láskou ku pravde a spravodlivosti, i zaujímal sa výdatne a štedre každého bedára, každej opustenej vdovy a sirôtka, musel zomreť mučeníckou smrťou.
Bezbožný vrah gróf Fridrich zajasal, keď videl krvácať sv. arcibiskupa. Ale nezadlho vyplnila sa i druhá časť predpovedania Spasiteľovho, že na druhom svete spravodliví budú sa radovať a nespravodliví plakať. Veď milostivý Boh oslávil hneď po smrti verného sluhu Svojho Engelberta divami a zázrakami, ktoré sa na prímluvu jeho dialy, i odsúdil dľa spravodlivosti Svojej istotne bezbožného vraha a spoločníkov jeho do večného zatratenia.
Kresťane, rozvažuj si toto dobre! Tí bezbožníci, ktorí sa radujú a plesajú na tomto svete, budú plakať v pekle. Tí verní kresťania, ktorí plačú na tomto svete a trpezlive znášajú nespravodlivé krivdy a nátisky od zlých ľudí, usušia slzy svoje na druhom svete, večne budú radovať sa v nebi. Sv. Engelbert počúval sťažnosti poddaných svojich ochotne. Hľa, jaký skvelý príklad zanechal všetkým vladárom a panovníkom!
Sv. Engelbert hájil dľa spravodlivosti záujmy sv. cirkve a právné požiadavky utiskovaných bližných svojich. Nedal sa odstrašiť ničím, i otvorene pokarhal mocného grófa, ktorý bezprávia a zločinu sa dopúšťal. Nebál sa ani smrti, keď išlo o to, aby úrad svoj arcipastierský konal. V celom živote svojom skvel sa cnosťami milosrdenstva telesného i duchovného. A keď klesal pod mečami vrahov svojich, modlil sa za nich. Hľa, čoho schopná je láska kresťanská!
Modlitba.
O Bože, pre ktorého slávny biskup Engelbert podstúpil smrť skrze meče bezbožníkov, popraj milostivé, prosíme Teba, že by všetci, ktorí pomoc jeho vzývajú, spasiteľné účinky orodovania jeho dosiahli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
Gróf Engelbert II. z Bergu , tiež známy ako svätý Engelbert , Engelbert z Kolína nad Rýnom , Engelbert I., arcibiskup z Kolína nad Rýnom alebo Engelbert I. z Bergu, arcibiskup z Kolína nad Rýnom (1185 alebo 1186, zámok Burg – 7. novembra 1225, Gevelsberg ), bol kolínsky arcibiskup a svätec ; bol beštiálne, kruto zavraždený členom vlastnej rodiny- 47 bodnutiami dýkou...
Raný život
Engelbert sa narodil v roku 1185 alebo 1186 na zámku Burg (dnešný Burg an der Wupper [ de ] ), ako mladší syn grófa Engelberta I. z Bergu a jeho manželky Margaréty z Guelders . Vzdelávanie získal na katedrálnej škole v Kolíne nad Rýnom . Od roku 1198 (vo veku dvanástich alebo trinástich rokov) zastával úrad prepošta v kostole sv. Juraja v Kolíne nad Rýnom a od roku 1199 do roku 1216 zastával aj úrad katedrálneho prepošta v kolínskej katedrále . V rôznych obdobiach získal aj niekoľko ďalších prepoštských úradov: v Kolíne nad Rýnom, Aachene , Deventeri a Zutphene . V roku 1203 bol zvolený za biskupa v Münsteri , ale pre svoj vek odmietol.
Engelbert bol v roku 1206 exkomunikovaný pápežom Inocentom III . za podporu svojho bratranca Adolfa z Alteny , arcibiskupa Kolína nad Rýnom, v záujme Filipa Švábskeho proti Ottovi Brunšvickému, ale v roku 1208 mu bola udelená milosť. V roku 1212 sa ako akt pokánia za svoju skoršiu vzburu zúčastnil križiackej výpravy proti Albigénčanom . Po bitke pri Bouvines v roku 1214 prejavil vernosť budúcemu rímskemu cisárovi Fridrichovi II .
Arcibiskup Kolína nad Rýnom a neskôr
Engelbert bol zvolený za kolínskeho arcibiskupa ako Engelbert I. 29. februára 1216 a vysvätený bol 24. septembra 1217, v tomto úrade zotrval až do svojej smrti.
Engelbert si získal dôveru Fridricha II., cisára Svätej rímskej ríše , a v roku 1220 sa stal cisárskym regentom ( Reichsverweser ) a opatrovníkom cisárovho syna Henricha . V roku 1222 Engelbert korunoval dvanásťročného Henricha za rímskeho kráľa v Aachene . Engelbert zostal Henrichovým vychovávateľom a opatrovníkom až do svojej smrti.
Nie je jasné, do akej miery bol Engelbert osobne zapojený do zmluvy Confoederatio cum principibus ecclesiasticis s cirkevnými kniežatami, ktorú Fridrich podpísal 26. apríla 1220, hoci ako správca Nemeckého kráľovstva ( Gubernator Regni Teutonici ) musel mať aspoň nejaký vplyv. Je však zrejmé, že pri zvýšených právomociach, ktoré dala všetkým cirkevným kniežatám, bola prospešná aj pre kolínskych arcibiskupov a ustanovenie a rozvoj nových právomocí bolo súčasťou Engelbertovej arcibiskupskej stratégie.
Keď sa Engelbert stal trónom, práva a územia arcidiecézy boli po dlhom období občianskych nepokojov v Nemecku v zlom stave. Okamžite sa zapojil do série kampaní a stratégií na ich získanie späť a ochranu, najmä proti vojvodom z Limburgu a ich spojencom, grófstvu Cleves . Engelbert následne uzavrel spojenectvá s Brabantom a Namurom .
Engelbert tiež obhajoval svoje osobné dedičstvo ako gróf z Bergu proti vojvodovi Waleranovi III. z Limburgu . V roku 1218 zomrel Engelbertov starší brat, gróf Adolf VI. z Bergu, počas piatej križiackej výpravy bez mužského dediča. Waleran sa považoval za oprávneného zdediť grófstvo Berg, pretože jeho syn Henrich bol ženatý s Irmgard z Bergu , Adolfovou jedinou dcérou. Podľa salického práva však bol dedičom Engelbert. Spor vyhral v dvoch sporoch. V roku 1220 bol uzavretý mier a Waleranov nárok bol urovnaný vyplatením ročných príjmov.
Engelbert udelil mestské privilégiá mnohým miestam, vrátane Wipperfürth , Attendorn , Brilon , Siegen , Werl a Herford , Vianden , Hamm , Neuerburg a Manderscheid .
Počas svojho pôsobenia vo funkcii arcibiskupa Engelbert naďalej bojoval za obnovenie a bezpečnosť arcidiecézy v Kolíne nad Rýnom ako cirkevnej autority, ale aj ako svetského územia. (Hovorilo sa o ňom, že napriek svojej osobnej zbožnosti bol skôr panovníkom ako cirkevným činiteľom). Nielenže neustále bojoval všetkými potrebnými prostriedkami za svetský blahobyt krajín arcidiecézy, ktorej možno považovať za de facto zakladateľa ako významného štátu; podnikol aj energické opatrenia na efektívnu reguláciu samotného mesta Kolín nad Rýnom; a bol horlivým zástancom rehoľníkov v celej svojej arcidiecéze.
Smrť
Engelbert si získal rešpekt a náklonnosť svojich poddaných svojou oddanosťou spravodlivosti a energiou pri dodržiavaní zákona a vynakladal veľké úsilie na zabezpečenie blaha veriacich v rámci svojej právomoci. Jeho účinnosť pri dosahovaní svojich cieľov všetkými potrebnými prostriedkami vrátane vojenských akcií, vernosť pápežovi a cisárovi a nekompromisná obhajoba zákona a práv veriacich osôb a združení ho však priviedli do konfliktu so šľachtou vrátane jeho vlastnej rodiny, čo viedlo k jeho smrti.
Jeho bratranec gróf Fridrich z Isenbergu bol vogtom essenského opátstva a zneužíval svoje postavenie podvodom voči mníškam . Engelbert bol odhodlaný chrániť záujmy mníšok a snažil sa postaviť Fridricha pred súd. 7. novembra 1225, keď spolu cestovali do Kolína nad Rýnom zo súdneho pojednávania v Soest , bol Engelbert zabitý, pravdepodobne Fridrichom, v tiesňave neďaleko dnešného Gevelsbergu neďaleko Schwelmu .
Zdá sa pravdepodobné, že za útokom stála skupina nespokojných šľachticov, ktorých cieľom mohlo byť zajatie Engelberta, a nie jeho zabitie.
Engelbertovo telo bolo na hnojnom voze prevezené do Kolína nad Rýnom a pri jeho prehliadke sa zistilo, že má štyridsaťsedem rán.
Úcta
Engelbertovo telo bolo pochované v kolínskej katedrále 24. februára 1226 na príkaz kardinála Konráda z Urachu , pápežského legáta , ktorý ho vyhlásil za mučeníka , hoci formálna kanonizácia sa nekonala. [ 3 ] Jeho pozostatky sú dnes uchovávané v barokovej svätyni postavenej na základe poverenia Ferdinanda Bavorského , arcibiskupa Kolína nad Rýnom, ktorý v roku 1618 tiež nariadil slávenie jeho sviatku 7. novembra.
Svätý Engelbert z Kolína nad Rýnom
Narodený
1185 alebo 1186
Burg an der Wupper , Nemecko
Zomrel
7. novembra 1225 (vo veku 40 alebo 41 rokov)
Gevelsberg , blízko Schwelmu , Nemecko
Uctievaný v
Katolícka cirkev
Hlavná svätyňa
Kolín nad Rýnom, Nemecko
Sviatok
7. novembra
Atribúty
berla v jednej ruke so zdvihnutým mečom v druhej, prenikajúca polmesiac