Máriina účasť na vykupiteľskom diele: Spôsoby spolupôsobenia
Máriina účasť na vykupiteľskom diele: Spôsoby spolupôsobeniaV sile Kristom zaslúženej milosti vykúpenia Mária poskytla zmierenie za ľudí duchovným prístupom k obete svojho Božského Syna a zaslúžila (de congruo- primeranou zásluhou) poskytnutie Kristovej milosti vykúpenia. Týmto spôsobom spolupôsobila na subjektívnom vykúpení ľudí
Panna Mária však nielen biologicky poslúžila Synovi Božiemu k tomu, aby prijal ľudskú prirodzenosť. Nebola iba pasívnym nástrojom v rukách Božích, ale spolupracovala na ľudskom spasení dobrovoľnou vierou a poslušnosťou. Vysvitá to z jej súhlasu pri anjelskom zvestovaní tajomstva Vtelenia (Lk 1, 38). Zdôrazňujú to cirkevní Otcovia od najstarších dôb. Pripomína to sv. Tomáš (III 30, 1), pápeži počnúc Levom XIII. v encyklikách a zdôrazňuje to aj II. vatikánsky koncil (LG 56).
2. Panna Mária spolupôsobila na vykúpení sveta bezprostredne zvlášť tým, že svojho Syna odovzdala Bohu na výkupnú obetu. Túto okolnosť vyzdvihujú pápeži nášho storočia; napr. Pius XII. v encyklike „Mystici Corporis“ (1943) hovorí, že Panna Mária „so svojím Synom vždy najužšie spojená, na Golgote spolu s úplným obetovaním svojich materinských práv a materinskej lásky dala ho v obeť večnému Otcovi ako nová Eva za všetky dietky Adamove“ (DH, 2291). Ten istý pápež hovorí v konštitúcii „Munificentissimus Deus“ (1950), že ako „nová Eva“ je Mária „vznešená- dobrotivá pomocnica – pomocníčka nášho Vykupiteľa“. *
Ježiš Kristus sám priniesol zmiernu obeť na kríži. Mária stála po jeho boku len ako duchovne spoluobetujúca. Preto Márii ani nepatrí titul „kňaz“ (sacerdos), čo Sväté Officium výslovne odmietlo (1916, 1927). Ako učí Cirkev, „Kristus sám (solus) premohol nepriateľa ľudského pokolenia“ (DS, 1347). Práve tak on sám získal pre celé ľudstvo, vrátane Panny Márie, milosť vykúpenia. Slová Lk 1, 38: „Hľa, služobnica Pána“, hovoria len o prostredníckom, vzdialenejšom spolupôsobení pri objektívnom vykúpení. Sv. Ambróz výslovne učí: „Kristovo utrpenie nepotrebovalo žiadnej podpory“ (De inst. Virg.7). V sile Kristom zaslúženej milosti vykúpenia Mária poskytla zmierenie za ľudí duchovným prístupom k obete svojho Božského Syna a zaslúžila (de congruo- primeranou zásluhou) poskytnutie Kristovej milosti vykúpenia. Týmto spôsobom spolupôsobila na subjektívnom vykúpení ľudí.
Máriina účasť na vykupiteľskom diele
Vyjadrenie Pia X. v encyklike „Ad diem illum“ (1904) „Beata Virgo de congruo, ut aiunt, promeret nobis, quae Christus de condigno promeruit“** (DS 1798), treba vzťahovať, ako dokazuje prítomný čas „promeret“, nie na Máriino spolupôsobenie pri historicky jedinečnom objektívnom vykúpení, ale na jej prítomné príhovorné spolupôsobenie pri subjektívnom vykúpení.
Mária vstúpila do dejín spásy svojou vierou. Počala Božieho Syna, ktorý priniesol spásu najprv vierou vo svojom srdci a potom v tele, ako to často pripomínajú cirkevní Otcovia. Svojím ochotným áno na Božie posolstvo prispela Mária k spáse , tak ako Eva k záhube (Lumen gentium). Č. 56). To neznamená, že Boh chcel uskutočnenie svojho plánu spásy urobiť závislým na Márii, ale že ľudia majú podľa večného Božieho plánu spásy, s pomocou Božej milosti, prejaviť súhlas so svojou spásou. V Márii je obsiahnuté ľudské áno Bohu a Kristovi ako Spasiteľovi. Mária prijala Kristovu spásu pre všetkých, keď povedala s vierou svoje áno. „Nehatená nijakým hriechom, z celého srdca prijala spasiteľnú Božiu vôľu a celkom sa zasvätila ako služobnica Pánova osobne a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia“ (Lumen gentium, č. 56).
Máriina účasť sa zakladá na tom, že dala život historickému Spasiteľovi a sprevádzala ho pri jeho diele s láskou a vierou až po jeho smrť na kríži.
Druhý vatikánsky koncil o tom hovorí: (Lumen gentium č. 58); „Vo verejnom živote Ježišovom sa jeho matka zreteľne objavuje hneď na počiatku, keď na svadbe v Káne Galilejskej, pohnutá milosrdenstvom, svojím zásahom dala podnet k začiatku divotvornej činnosti Ježiša Mesiáša (porov. Jn 2, 1-11). Počas jeho kazateľskej činnosti počula slová, ktorými Syn vyzdvihuje kráľovstvo Božie nad vzťahy a zväzky tela a krvi a vyhlásil za blažených tých, čo počúvajú a zachovávajú Božie slovo (porov. Mk 3, 35 par. Lk 11, 27-28), ako to ona verejne robievala (porov. Lk 2, 19 a 51). A tak aj Panna Mária napredovala na ceste viery a verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž, pri ktorom stála (porv. Jn 19, 25) nie bez Božieho riadenia, veľmi trpela spolu so svojím jednorodeným, s materinským srdcom sa pridružila k jeho obete a s láskou súhlasila s obetovaním žertvy, ktorú ona porodila. Až napokon sám Ježiš Kristus umierajúc na kríži, dal ju za matku učeníkovi týmito slovami: „Žena, hľa tvoj syn! (porov. Jn 19, 26-27).“
Máriina účasť sa nevyčerpáva v zištnom spoločnom živote s Ježišom. Že tu ide o užší vzťah, dá sa ľahko pochopiť. Kristova spása neostáva uzavretá sama v sebe, ale je určená pre ľudí. Je to podstatne spása pre ľudí . Táto spoločenská zložka je pre Kristovu spásu konštitutívna. Vyžaduje si prijatie a osvojenie. Až po osvojení si spásy vierou, spĺňa sa jej podstatný zmysel. Bez osvojenia by sa rozplynula ako bublina. Mária splnila úlohu osvojenia ako prvá, a to dokonale, no nie v individualistickej izolovanosti iba pre seba, ale v zastúpení všetkých ľudí. Jej osobné prijatie spásy má ekleziálny, by univerzálny význam. Kristova spása sa uskutočňuje konkrétne v základnej sviatosti, ktorú nazývame Cirkvou (pozri konštitúciu Lumen gentium, č. 59). V Cirkvi je Kristova spása prítomná a dosiahnuteľná, tak pre príslušníkov Cirkvi, ako aj pre všetkých ostatných ľudí. Mária je prvým a zároveň najvznešenejším členom Cirkvi. Táto téza o ekleziálnom a univerzálnom dosahu Máriinho osobného prijatia spásy dostáva objasnenie vo svetle ponímania Cirkvi, ako ho nachádzame v Písme a najmä u Pavla. Je to predstava o Cirkvi ako neveste a o Kristovi ako ženíchovi.
Podľa týchto obrazov Cirkev, ako spoločenstvo veriacich, má povolanie i zodpovednosť, aby sa vzťah spásy k Spasiteľovi uskutočňoval a upevňoval. Mária ako pravzor povedala áno za všetkých, a to tak za príslušníkov Cirkvi, ako aj za všetkých ostatných ľudí, lebo všetci sú povolaní do Cirkvi, t.j. ku Kristovi. Bolo by zveličovaním zapojiť Máriu do diela spásy tak, že by sa ohrozil bezprostredný vzťah ku Kristovi a v ňom k Bohu. Úloha Márie v jej vzťahu ku Kristovi má za na následok, že odovzdanie sa ku Kristovi vo viere má mariánske zafarbenie. Tým sa nestráca bezprostredný vzťah ku Kristovi, alebo h Bohu. Mária je miestom, cez ktoré prišla Kristova spása na svet a do dejín nielen ako objektívna hodnota, ale aj ako Kristovo prichádzanie, približovanie sa k ľuďom.
Že to všetko sa nachádza v jej vzťahu ku Kristovi, je samozrejmé zvlášť z toho, že spolu s učeníkmi čakala v Jeruzaleme na zoslanie prisľúbeného Ducha Svätého (Sk 1, 14). Hoci ju Ježiš nepozval na Poslednú večeru, osobitne sa vyzdvihuje jej prítomnosť pri očakávaní Ducha Svätého. Od Božieho posla vedela z vlastnej skúsenosti, akú moc má Duch Svätý. V Duchu Svätom chcel ostať prítomný sám Ježiš, a to v spoločenstve spásy, ktorým je Cirkev. Pre celé dejiny ma veľký význam , že Panna Mária bola prítomná, keď sa v Duchu Svätom, v Duchu Kristovom zakladala Cirkev.
* Alma redemptoris nostri socia- porov. Gn 3, 12. Generosa Diviny Redemptoris socia- Vznešená spoločníčka božského Vykupiteľa. Porov DS, 2331.
** Blahoslavená Panna Mária nám zasluhuje, ako hovoríme, de congruo (primerane), čo nám Kristus zaslúžil de condigno (spravodlivo).
Jozef Krupa, Matka nášho Pána Katolícka mariológia, RKCMBF UK v Bratislave 2000
Pripravil: Anton Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/19222